.tradičný pozdrav mužov v zelenom s flintou cez plece získal trpkú príchuť. Bol alebo nebol prezident Gašparovič prítomný v auguste 2009 na poľovačke v Lešti, pri ktorej na následky postrelenia zomrel lesník – a zároveň prezidentov priateľ – Michal Bobák? Otázka, ktorú vyprovokovali nedávne blogy Juraja Poláčka. Prezidentská kancelária najskôr zatĺkala, neskôr menila verzie. Gašparovič vraj bol v Chorvátsku, potom na futbale, ktorý však nebol, až napokon ministerstvo vnútra zverejnilo knihu prezidentových jázd, podľa ktorej bol doma v Limbachu. Predbežný výsledok? Trestné stíhanie blogera.
Vlani v decembri sa zúčastnil prezident aj na love diviakov neďaleko Malaciek, kde sa pri manipulácii so zbraňou v ťažko dostupnom teréne postrelil do nohy poľovník. Gašparovič so sprievodom a ochrankou z miesta okamžite odišli. Na love vo vojenských lesoch bolo v tom čase asi 40 ľudí, väčšinou VIP hostia. Treba uviesť, že tragické udalosti, poranenia a úmrtia sa, žiaľ, pri spoločných poľovačkách stávajú. Najmä ak máme na Slovensku až takmer 60-tisíc registrovaných poľovníkov s rôznou úrovňou schopností.
.lacný nájom, drahý odstrel
Lov ako taký je nielen jedna z najstarších činností ľudstva, pôvodne spojená so získaním zdrojov obživy a v novších dobách vášeň – pre niekoho krásna, pre iného možno zvrátená, pretože strieľanie bezbranných živých tvorov kvôli trofejám odsudzuje. Od raných 90. rokov je na Slovensku poľovníctvo aj nástrojom tvrdého politického lobingu. Revíry sa od nástupu Mečiara prideľovali ako lacné trafiky verným a vplyvným, ktoré nijako nezohľadňovali reálnu cenu revírov – tá by bola totiž dva až päťnásobne vyššia. Stačilo tak umožniť bohatému hosťovi streliť jedného lepšieho jeleňa alebo predaj zopár kusov diviny a ročný nájom bol vykrytý. Najmä v rokoch 1995 až 1998 dochádzalo doslova ku katastrofálnemu znižovaniu stavov zveri a deleniu revírov, vykántrili sa mnohé kapitálne kusy.
Po roku 2000 ostalo štátnemu podniku Lesy SR z pôvodných 140 iba 60 poľovných revírov. Táto prax okrádania štátu a kynoženia stavov zveri pokračovala aj za prvej Ficovej vlády, kde rezort poľnohospodárstva patril HZDS. Aktéri takzvanej Nežnej zelenej revolúcie v Lesoch SR, medzi ktorými bol aj súčasný poslanec Ján Mičovský (OĽaNO) kritizovali korupčnú a voči prírode bezohľadnú prax vedenia podniku, keď sa verejne hovorilo o tom, že právny poradca generálneho riaditeľa Jozef Minďáša – zhodou okolností Mečiarov zať Ján Gálik – má zoznam tých najlepších revírov vyhradený pre svojich ľudí.
Kritici tejto praxe prepočtami poukázali na nevýhodnosť šestnástich zmlúv o poskytnutí poplatkového lovu zveri, ktoré Lesy SR uzavreli od januára do polovice júna 2009, teda za Minďáša. "Podľa údajov, ktoré sme mali vtedy k dispozícii, nevýhodnými a netransparentnými prenájmami revírov prišiel štátny podnik za obdobie nájmu desať rokov na tržbách o viac ako 3 milióny eur a ďalej na daniach o 600-tisíc eur. To sú ozaj šokujúce čísla," uvádza poslanec Mičovský. Ostáva dodať, že takýto prenájom revírov rozvrátil Lesom SR dlhodobo budovaný systém poľovníckej turistiky a poplatkového lovu v najvýkonnejších revíroch a stratili podstatnú časť poplatkovej klientely.
Čo mohla s nevýhodnými nájmami revírov urobiť krátka vláda Ivety Radičovej, ktorá si transparentnosť dala do erbu? Stručná odpoveď znie – takmer nič. Teda, až na povinnosť zverejniť všetky zmluvy na internete. „Všetky nájmy revírov boli v súlade so zákonom, preto ich bolo ťažké vypovedať,“ uvádza pre .týždeň exminister poľnohospodárstva Zsolt Simon a expresívne dodáva: „Keď sme prvýkrát urobili verejné súťaže na odstrel v poľovnom revíri, tak sa mi až oči prevracali z toho, akú vysokú cenu sú niektorí ochotní zaplatiť za právo odstrelu. A práve v takých revíroch, kde predtým štátne lesy vykazovali nulový príjem.“
.poľovníci či pytliaci?
No nejde iba o štátne revíry. Na Slovensku je celkovo asi 1 800 poľovných revírov, pričom Lesy SR mali kedysi v správe asi jedenásť percent ich výmery, dnes im ostalo necelých šesť: ostatné majú v nájme poľovné združenia a spolky. Tradičné ľudové poľovníctvo je pekná tradícia a má svoje opodstatnenie. Chlapi z dediny sa v poľovnej sezóne po víkendoch stretnú, čo-to občas strelia, aj guľášu navaria, aj pálenky popijú, aj sa dobre zabavia. Nič proti, družnosť a stmeľovanie kolektívu sú milé cnosti, najmä ak má také združenie kvalitného poľovného hospodára, ktorý dbá na rešpektovanie poľovného plánu. Ale ak nie? Podľa špecialistu pre poľovníctvo Lesov SR Petra Kurica je najväčší problém nášho poľovníctva disciplína.
„Ťažko sa mi to vraví, no – česť výnimkám – u mnohých ide o prospech vo forme diviny, ktorú si môžu streliť, a získajú tak zadarmo mäso pre svoju rodinu. Stačí, ak si zaplatia členské a idú na brigádu. Mnohí ľudoví poľovníci sú nezamestnaní, peňazí nemajú nazvyš, takže je to pre nich vítaný zdroj obživy,“ upozorňuje poľovník, ktorý si neželá byť menovaný a dodáva, že často je motívom členov združení získať trofej zvieraťa, len aby sa k nej nedostal iný poľovník, nebodaj zo susedného revíru.
Zver je na Slovensku majetok štátu, má však na rozdiel od rastlín jednu nazanedbateľnú vlastnosť – migruje z revíru do revíru. Je preto ťažké spočítať reálne množstvá zveri. Ukazovateľom je nielen jej počet, aj kvalita. Zásadový a čestný poľovník môže stretnúť nádejný kus, no uloví ho, až keď dozreje na to čas. Mnohí poľovníci sú pritom legalizovaní pytliaci. Kto a ako spočíta zver, ak sa členovia združenia dohodnú, koľko jej ulovia? Kto im to dokáže?
.rana na komoru
Aby nevznikol mylný dojem, slovenské poľovníctvo má výnimočné podmienky, bohaté tradície a sľubné perspektívy. Za podmienky, že nebude zdecimovaná nielen zver, ale aj poľovnícky stav ako taký. A to sa práve začína diať. Mnohí poľovníci sú pobúrení faktom, že keď bol v roku 2009 za prvej Ficovej vlády prijatý ústavnou väčšinou nový zákon č. 274 o poľovníctve, tak vznikla ako strešná právnická osoba Slovenská poľovnícka komora (SPK), ktorá ako jediná dostala právo vydávať a predlžovať poľovné lístky – dovtedy túto prax vykonávali štátne lesné úrady, ktoré tak vyzbierali 114-tisíc eur ročne. Podozrivý je už fakt personálnych prepojení. Prezidentom SPK je zároveň prezident Slovenského poľovníckeho zväzu (SPZ) ako doteraz najväčšej stavovskej organizácie a zhodou okolností aj poslanec NR SR za SMER-SD Tibor Lebocký. Druhým kľúčovým človekom v tomto príbehu je Jaroslav Puškáč, generálny riaditeľ sekcie legislatívy na ministerstve pôdohospodárstva a vysoký funkcionár SPZ aj SPK. Obaja spomínaní páni zastávali tieto posty už v čase prijímania zákona o poľovníctve.
„Nesúhlasili sme so vznikom komory z toho dôvodu, že pri prerokovaní v parlamente boli poslanci uvedení do omylu. Dôvodová správa tvrdila, že vytvorenie komory nebude mať vplyv na štátny rozpočet, no opak je pravda. Zamestnanci na lesných úradoch ostali, pričom poľovné lístky vydávajú a predlžujú jednotlivé obvodné poľovnícke komory,“ upozorňuje prezident v Nitre sídliaceho loveckého ochranného spolku Pribina Mojmír Gera. Po SPZ ide o druhú najväčšiu poľovnícku organizáciu na Slovensku s tisícčlennou členskou základňou. Gera ďalej kritizuje fakt, že SPK zvýšila cenu poľovných lístkov na dvojnásobok – z desať na dvadsať eur ročne, pričom ako hlavný problém vidí fakt, že využitie finančných príjmov komory z rôznych poplatkov, ako aj z príjmov zo štátneho rozpočtu vo výške okolo 1,5 milióna eur ročne nie je transparentné.
No najmä poľovníkom prekáža, že komora zaviedla povinné členstvo. Vydanie poľovného lístka je podmienené členstvom v nej a kto komoru kritizuje, môže byť podľa jej stanov vylúčený. V navrhovanej novele zákona o poľovníctve, ktorá by mala byť teraz v marci prerokovaná v druhom čítaní, preto poľovné združenia žiadajú upraviť zákon tak, aby členstvo v komore nebolo povinné, pretože to považujú za protiústavné. Právni odborníci súhlasia, že povinné členstvo by mali mať ukotvené iba profesijné organizácie, napríklad advokátska, no nie poľovnícka, kde ide o koníček. Už dnes sa pritom rysuje zaujímavý spor v rámci vplyvných mužov vládnej strany. Minister Jahnátek a poslanec Záhumenský sú proti návrhu šéfa komory a poslanca Smeru Tibora Lebockého, aby sa poľovné lístky obnovovali každých päť rokov, čím by SPK získala ďalšie zdroje.
.kolaps poľovníctva?
Tibor Lebocký kritické hlasy odmieta a považuje za dôležité, aby komora združovala všetkých poľovníkov. Podporujú ho v tom aj Lesy SR, podľa ktorých je potrebná jedna organizácia, ktorá zastreší všetkých poľovníkov. Špecialista pre poľovníctvo Lesov SR Peter Kuric je opatrne optimistický: „Mnohí vnímajú komoru len cez poplatky, a to je práve dôležitá úloha komory, aby sa to zmenilo. Veríme, že postupne budú finančné prostriedky používané aj na revitalizáciu poľovných revírov, a to cestou zlepšovania životného prostredia zveri a tiež formou občerstvovania krvi geneticky kvalitnou zverou.“
Zatiaľ je realita taká, že komora čelí súdnym žalobám a opakovaným pokusom o jej zrušenie. Pri hlasovaní v máji 2011 chýbali v NR SR iba dva hlasy, aby sa tak stalo. Kuric by zánik SPK spoločne s reálnou hrozbou neexistencie SPZ (nesúlad stanov zväzu so zákonom o poľovníctve) považoval za stav, keď by mohol nastať kolaps nášho poľovníctva.
.v Betliari to ide
Ak chcete vidieť jeden z klenotov nášho poľovníctva, kde sa nedecimuje, ale naopak, zveľaďuje genofond, stačí ísť na Gemer. Zvernica v Betliari má dnes rozlohu 1 700 hektárov, históriu tohto revíru začali písať v roku 1710 Andrássyovci, samotnú zvernicu v roku 1885 zriadil gróf Emanuel Andrássy. V tom istom roku sem doviezli 14 kusov jelenej zveri a následne aj daniele a muflóny. V rokoch 2002 až 2005 sa stala táto zvernica pre Lesy SR jednou z najroziahlejších investícií, ktorej hlavným cieľom bolo zriadenie nového chovu jelenej zveri – úplne nová populácia vznikla spojením jelenej zveri z dvoch najkvalitnejších populácií karpatskej jelenej zveri na Slovensku. A to z Poľany, kde sa jelene vyznačujú dobrou hmotnatosťou a obvodom parožia a z oblasti severovýchodného Slovenska, kde majú dobrú dĺžku a členitosť parožia.
S poľovným referentom Lehockým vchádzame do oplotenej zvernice. Terénne auto sa šmýka po zľadovatených lesných cestách. Keď po pol hodine zastaneme, tak zo zadnej časti vyskakuje mladý bavorský farbiar. Ešte príliš neposlúcha, no zver zavetrí spoľahlivo. „Máme tu päť druhov lovnej zveri; jeleniu, danieliu, muflóniu, srnčiu a diviačiu,“ vysvetľuje Lehocký s tým, že pre zabezpečenie ochrany zveri, zvernice a jej oplotenia tu často máva s kolegami ochranné služby, aj v čase ich voľna a cez víkendy -- funguje to aj ako prevencia pred pytliactvom.
Ideme ďalej. Cestou vidíme muflóny a daniele. Míňame bývalú konicu, dnes je tu sklad náradia, pomôcok a krmiva. O kúsok ďalej je dom pre lesných robotníkov, dnes nevyužívaný. V zvernici pracuje päť ľudí, na osemnástich miestach vždy v pondelok, v stredu a v piatok kŕmia zver. Na ďalšom mieste vidíme odchytové zariadenie na jeleniu zver. „V súčasnosti už máme naplnený cieľový stav 250 kusov. Tak ako sme sem kedysi zver dovážali, dnes ju odvážame inde,“ vysvetľuje Lehocký.
Po pol hodine chôdze prichádzame k posedu, kam vylezieme po rebríku. Poľovná sezóna sa už dávno skončila, teraz je obdobie kŕmenia a sčítania zveri, ktoré sa robí na všetkých osemnástich miestach zvernice dva- až trikrát v zimnom období. Až na posed pokrytý kobercami vedie lano – jeho druhý koniec je napojený na odchytové zariadenie. Najčastejšie v ňom končia diviaky a muflóny.
„My tu zver prakticky nelovíme. Vhodné jedince pripravujeme ako poplatkový lov pre hostí. Vlani sme v celom závode v Rožňave privítali dvesto poľovných hostí, z toho osemdesiat zo zahraničia. Vďaka týmto príjmom môžeme financovať ročné náklady na prevádzku zvernice vo výške asi 70-tisíc eur,“ dodáva Lehocký. Poľovnícka turistika v Betliari a v okolí poskytuje naozaj bohaté možnosti. Hostia si tu môžu uloviť a opiecť pstruhy, v okolí sú jaskyne, hrady, kaštiele. Spokojnosť hostí tohto, zatiaľ u nás málo využívaného druhu turistiky, je tak jednou z ciest, ako zachrániť slovenské poľovníctvo pred ďalšou devastáciou revírov. Najmä v chudobnejších regiónoch, akým je aj Gemer.
Vlani v decembri sa zúčastnil prezident aj na love diviakov neďaleko Malaciek, kde sa pri manipulácii so zbraňou v ťažko dostupnom teréne postrelil do nohy poľovník. Gašparovič so sprievodom a ochrankou z miesta okamžite odišli. Na love vo vojenských lesoch bolo v tom čase asi 40 ľudí, väčšinou VIP hostia. Treba uviesť, že tragické udalosti, poranenia a úmrtia sa, žiaľ, pri spoločných poľovačkách stávajú. Najmä ak máme na Slovensku až takmer 60-tisíc registrovaných poľovníkov s rôznou úrovňou schopností.
.lacný nájom, drahý odstrel
Lov ako taký je nielen jedna z najstarších činností ľudstva, pôvodne spojená so získaním zdrojov obživy a v novších dobách vášeň – pre niekoho krásna, pre iného možno zvrátená, pretože strieľanie bezbranných živých tvorov kvôli trofejám odsudzuje. Od raných 90. rokov je na Slovensku poľovníctvo aj nástrojom tvrdého politického lobingu. Revíry sa od nástupu Mečiara prideľovali ako lacné trafiky verným a vplyvným, ktoré nijako nezohľadňovali reálnu cenu revírov – tá by bola totiž dva až päťnásobne vyššia. Stačilo tak umožniť bohatému hosťovi streliť jedného lepšieho jeleňa alebo predaj zopár kusov diviny a ročný nájom bol vykrytý. Najmä v rokoch 1995 až 1998 dochádzalo doslova ku katastrofálnemu znižovaniu stavov zveri a deleniu revírov, vykántrili sa mnohé kapitálne kusy.
Po roku 2000 ostalo štátnemu podniku Lesy SR z pôvodných 140 iba 60 poľovných revírov. Táto prax okrádania štátu a kynoženia stavov zveri pokračovala aj za prvej Ficovej vlády, kde rezort poľnohospodárstva patril HZDS. Aktéri takzvanej Nežnej zelenej revolúcie v Lesoch SR, medzi ktorými bol aj súčasný poslanec Ján Mičovský (OĽaNO) kritizovali korupčnú a voči prírode bezohľadnú prax vedenia podniku, keď sa verejne hovorilo o tom, že právny poradca generálneho riaditeľa Jozef Minďáša – zhodou okolností Mečiarov zať Ján Gálik – má zoznam tých najlepších revírov vyhradený pre svojich ľudí.
Kritici tejto praxe prepočtami poukázali na nevýhodnosť šestnástich zmlúv o poskytnutí poplatkového lovu zveri, ktoré Lesy SR uzavreli od januára do polovice júna 2009, teda za Minďáša. "Podľa údajov, ktoré sme mali vtedy k dispozícii, nevýhodnými a netransparentnými prenájmami revírov prišiel štátny podnik za obdobie nájmu desať rokov na tržbách o viac ako 3 milióny eur a ďalej na daniach o 600-tisíc eur. To sú ozaj šokujúce čísla," uvádza poslanec Mičovský. Ostáva dodať, že takýto prenájom revírov rozvrátil Lesom SR dlhodobo budovaný systém poľovníckej turistiky a poplatkového lovu v najvýkonnejších revíroch a stratili podstatnú časť poplatkovej klientely.
Čo mohla s nevýhodnými nájmami revírov urobiť krátka vláda Ivety Radičovej, ktorá si transparentnosť dala do erbu? Stručná odpoveď znie – takmer nič. Teda, až na povinnosť zverejniť všetky zmluvy na internete. „Všetky nájmy revírov boli v súlade so zákonom, preto ich bolo ťažké vypovedať,“ uvádza pre .týždeň exminister poľnohospodárstva Zsolt Simon a expresívne dodáva: „Keď sme prvýkrát urobili verejné súťaže na odstrel v poľovnom revíri, tak sa mi až oči prevracali z toho, akú vysokú cenu sú niektorí ochotní zaplatiť za právo odstrelu. A práve v takých revíroch, kde predtým štátne lesy vykazovali nulový príjem.“
.poľovníci či pytliaci?
No nejde iba o štátne revíry. Na Slovensku je celkovo asi 1 800 poľovných revírov, pričom Lesy SR mali kedysi v správe asi jedenásť percent ich výmery, dnes im ostalo necelých šesť: ostatné majú v nájme poľovné združenia a spolky. Tradičné ľudové poľovníctvo je pekná tradícia a má svoje opodstatnenie. Chlapi z dediny sa v poľovnej sezóne po víkendoch stretnú, čo-to občas strelia, aj guľášu navaria, aj pálenky popijú, aj sa dobre zabavia. Nič proti, družnosť a stmeľovanie kolektívu sú milé cnosti, najmä ak má také združenie kvalitného poľovného hospodára, ktorý dbá na rešpektovanie poľovného plánu. Ale ak nie? Podľa špecialistu pre poľovníctvo Lesov SR Petra Kurica je najväčší problém nášho poľovníctva disciplína.
„Ťažko sa mi to vraví, no – česť výnimkám – u mnohých ide o prospech vo forme diviny, ktorú si môžu streliť, a získajú tak zadarmo mäso pre svoju rodinu. Stačí, ak si zaplatia členské a idú na brigádu. Mnohí ľudoví poľovníci sú nezamestnaní, peňazí nemajú nazvyš, takže je to pre nich vítaný zdroj obživy,“ upozorňuje poľovník, ktorý si neželá byť menovaný a dodáva, že často je motívom členov združení získať trofej zvieraťa, len aby sa k nej nedostal iný poľovník, nebodaj zo susedného revíru.
Zver je na Slovensku majetok štátu, má však na rozdiel od rastlín jednu nazanedbateľnú vlastnosť – migruje z revíru do revíru. Je preto ťažké spočítať reálne množstvá zveri. Ukazovateľom je nielen jej počet, aj kvalita. Zásadový a čestný poľovník môže stretnúť nádejný kus, no uloví ho, až keď dozreje na to čas. Mnohí poľovníci sú pritom legalizovaní pytliaci. Kto a ako spočíta zver, ak sa členovia združenia dohodnú, koľko jej ulovia? Kto im to dokáže?
.rana na komoru
Aby nevznikol mylný dojem, slovenské poľovníctvo má výnimočné podmienky, bohaté tradície a sľubné perspektívy. Za podmienky, že nebude zdecimovaná nielen zver, ale aj poľovnícky stav ako taký. A to sa práve začína diať. Mnohí poľovníci sú pobúrení faktom, že keď bol v roku 2009 za prvej Ficovej vlády prijatý ústavnou väčšinou nový zákon č. 274 o poľovníctve, tak vznikla ako strešná právnická osoba Slovenská poľovnícka komora (SPK), ktorá ako jediná dostala právo vydávať a predlžovať poľovné lístky – dovtedy túto prax vykonávali štátne lesné úrady, ktoré tak vyzbierali 114-tisíc eur ročne. Podozrivý je už fakt personálnych prepojení. Prezidentom SPK je zároveň prezident Slovenského poľovníckeho zväzu (SPZ) ako doteraz najväčšej stavovskej organizácie a zhodou okolností aj poslanec NR SR za SMER-SD Tibor Lebocký. Druhým kľúčovým človekom v tomto príbehu je Jaroslav Puškáč, generálny riaditeľ sekcie legislatívy na ministerstve pôdohospodárstva a vysoký funkcionár SPZ aj SPK. Obaja spomínaní páni zastávali tieto posty už v čase prijímania zákona o poľovníctve.
„Nesúhlasili sme so vznikom komory z toho dôvodu, že pri prerokovaní v parlamente boli poslanci uvedení do omylu. Dôvodová správa tvrdila, že vytvorenie komory nebude mať vplyv na štátny rozpočet, no opak je pravda. Zamestnanci na lesných úradoch ostali, pričom poľovné lístky vydávajú a predlžujú jednotlivé obvodné poľovnícke komory,“ upozorňuje prezident v Nitre sídliaceho loveckého ochranného spolku Pribina Mojmír Gera. Po SPZ ide o druhú najväčšiu poľovnícku organizáciu na Slovensku s tisícčlennou členskou základňou. Gera ďalej kritizuje fakt, že SPK zvýšila cenu poľovných lístkov na dvojnásobok – z desať na dvadsať eur ročne, pričom ako hlavný problém vidí fakt, že využitie finančných príjmov komory z rôznych poplatkov, ako aj z príjmov zo štátneho rozpočtu vo výške okolo 1,5 milióna eur ročne nie je transparentné.
No najmä poľovníkom prekáža, že komora zaviedla povinné členstvo. Vydanie poľovného lístka je podmienené členstvom v nej a kto komoru kritizuje, môže byť podľa jej stanov vylúčený. V navrhovanej novele zákona o poľovníctve, ktorá by mala byť teraz v marci prerokovaná v druhom čítaní, preto poľovné združenia žiadajú upraviť zákon tak, aby členstvo v komore nebolo povinné, pretože to považujú za protiústavné. Právni odborníci súhlasia, že povinné členstvo by mali mať ukotvené iba profesijné organizácie, napríklad advokátska, no nie poľovnícka, kde ide o koníček. Už dnes sa pritom rysuje zaujímavý spor v rámci vplyvných mužov vládnej strany. Minister Jahnátek a poslanec Záhumenský sú proti návrhu šéfa komory a poslanca Smeru Tibora Lebockého, aby sa poľovné lístky obnovovali každých päť rokov, čím by SPK získala ďalšie zdroje.
.kolaps poľovníctva?
Tibor Lebocký kritické hlasy odmieta a považuje za dôležité, aby komora združovala všetkých poľovníkov. Podporujú ho v tom aj Lesy SR, podľa ktorých je potrebná jedna organizácia, ktorá zastreší všetkých poľovníkov. Špecialista pre poľovníctvo Lesov SR Peter Kuric je opatrne optimistický: „Mnohí vnímajú komoru len cez poplatky, a to je práve dôležitá úloha komory, aby sa to zmenilo. Veríme, že postupne budú finančné prostriedky používané aj na revitalizáciu poľovných revírov, a to cestou zlepšovania životného prostredia zveri a tiež formou občerstvovania krvi geneticky kvalitnou zverou.“
Zatiaľ je realita taká, že komora čelí súdnym žalobám a opakovaným pokusom o jej zrušenie. Pri hlasovaní v máji 2011 chýbali v NR SR iba dva hlasy, aby sa tak stalo. Kuric by zánik SPK spoločne s reálnou hrozbou neexistencie SPZ (nesúlad stanov zväzu so zákonom o poľovníctve) považoval za stav, keď by mohol nastať kolaps nášho poľovníctva.
.v Betliari to ide
Ak chcete vidieť jeden z klenotov nášho poľovníctva, kde sa nedecimuje, ale naopak, zveľaďuje genofond, stačí ísť na Gemer. Zvernica v Betliari má dnes rozlohu 1 700 hektárov, históriu tohto revíru začali písať v roku 1710 Andrássyovci, samotnú zvernicu v roku 1885 zriadil gróf Emanuel Andrássy. V tom istom roku sem doviezli 14 kusov jelenej zveri a následne aj daniele a muflóny. V rokoch 2002 až 2005 sa stala táto zvernica pre Lesy SR jednou z najroziahlejších investícií, ktorej hlavným cieľom bolo zriadenie nového chovu jelenej zveri – úplne nová populácia vznikla spojením jelenej zveri z dvoch najkvalitnejších populácií karpatskej jelenej zveri na Slovensku. A to z Poľany, kde sa jelene vyznačujú dobrou hmotnatosťou a obvodom parožia a z oblasti severovýchodného Slovenska, kde majú dobrú dĺžku a členitosť parožia.
S poľovným referentom Lehockým vchádzame do oplotenej zvernice. Terénne auto sa šmýka po zľadovatených lesných cestách. Keď po pol hodine zastaneme, tak zo zadnej časti vyskakuje mladý bavorský farbiar. Ešte príliš neposlúcha, no zver zavetrí spoľahlivo. „Máme tu päť druhov lovnej zveri; jeleniu, danieliu, muflóniu, srnčiu a diviačiu,“ vysvetľuje Lehocký s tým, že pre zabezpečenie ochrany zveri, zvernice a jej oplotenia tu často máva s kolegami ochranné služby, aj v čase ich voľna a cez víkendy -- funguje to aj ako prevencia pred pytliactvom.
Ideme ďalej. Cestou vidíme muflóny a daniele. Míňame bývalú konicu, dnes je tu sklad náradia, pomôcok a krmiva. O kúsok ďalej je dom pre lesných robotníkov, dnes nevyužívaný. V zvernici pracuje päť ľudí, na osemnástich miestach vždy v pondelok, v stredu a v piatok kŕmia zver. Na ďalšom mieste vidíme odchytové zariadenie na jeleniu zver. „V súčasnosti už máme naplnený cieľový stav 250 kusov. Tak ako sme sem kedysi zver dovážali, dnes ju odvážame inde,“ vysvetľuje Lehocký.
Po pol hodine chôdze prichádzame k posedu, kam vylezieme po rebríku. Poľovná sezóna sa už dávno skončila, teraz je obdobie kŕmenia a sčítania zveri, ktoré sa robí na všetkých osemnástich miestach zvernice dva- až trikrát v zimnom období. Až na posed pokrytý kobercami vedie lano – jeho druhý koniec je napojený na odchytové zariadenie. Najčastejšie v ňom končia diviaky a muflóny.
„My tu zver prakticky nelovíme. Vhodné jedince pripravujeme ako poplatkový lov pre hostí. Vlani sme v celom závode v Rožňave privítali dvesto poľovných hostí, z toho osemdesiat zo zahraničia. Vďaka týmto príjmom môžeme financovať ročné náklady na prevádzku zvernice vo výške asi 70-tisíc eur,“ dodáva Lehocký. Poľovnícka turistika v Betliari a v okolí poskytuje naozaj bohaté možnosti. Hostia si tu môžu uloviť a opiecť pstruhy, v okolí sú jaskyne, hrady, kaštiele. Spokojnosť hostí tohto, zatiaľ u nás málo využívaného druhu turistiky, je tak jednou z ciest, ako zachrániť slovenské poľovníctvo pred ďalšou devastáciou revírov. Najmä v chudobnejších regiónoch, akým je aj Gemer.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.