Ako obeť snáď každého iracionálneho strachu na svete (strach zo smrti v spánku, strach z duchov a strašidiel, strach z tmy) sa už dlho márne snažím nájsť odpoveď na otázku,
kde sa tieto pocity v nás berú – sú to tie rozprávky, čo nám čítali akože na dobrú noc, polodesivé príbehy o tmavom lese či o bielej pani, alebo to spôsobuje nejaký vnútorný vrodený pocit, ktorý ťažko ovplyvníme, a keď aj, tak len jeho priživením? Prečo sa bojíme v noci v lese alebo na cintoríne? Čo je na tom iné ako cez deň? Keď som mala 16, zrazu som začala všade vidieť duchov. Trvalo to niekoľko šialených dní... alebo týždňov? Ku koncu som už bola v v takom zúfalom stave, že som sama pochybovala o svojom duševnom zdraví a hľadala pomoc. Jeden kamarát mi dal číslo na nejakú ženu (ja im všeobecne hovorím čarodejnice), o ktorej tvrdil, že mi bude vedieť pomôcť. Tak som jej v ten večer zavolala a opísala jej svoj problém. Spytovala sa ma, ako tí duchovia vyzerajú, čo robia a ako sa správajú. Povedala som jej, že sú väčšinou ružovo modrí a že sa mi škodoradostne posmievajú. Na moje, aj napriek prežitému utrpeniu, pobavenie telefonát zakončila slovami:„ Jáj, tých poznám. To sú takí beťári.
Neboj sa, nič ti nespravia, ja im poviem a zajtra tam už nebudú“. Neveriacky som ostala držať slúchadlo a čakala na výsledok. Mala pravdu a na druhý deň nebolo po tých „beťároch“ ani stopy. Nezaoberám sa vôbec touto tematikou a neprikladám tomu ani bohvieaký význam, len ma niekedy znepokojuje, prečo ma podobné javy sprevádzajú celý život. Od istej skúsenosti sa síce už tak panicky nebojím a vravím si, že čo mi môžu spraviť priesvitné bytosti, ale stále odmietam uveriť tomu, že mi šibe. Toľko úplne normálnych ľudí mi vravelo o podobných skúsenostiach. Niekoľko kamarátov počulo dokonca aj toho istého ducha, čo ja. Teraz bývam v prenajatom byte v Prahe a veľa času trávim sama. Takmer bez prestania tu vyvádza meluzína, čo môjmu pobytu v tom starom byte dáva jemne hororový nádych. Aj teraz ju počuť a pred chvíľou začali bez príčiny vŕzgať vchodové dvere. Keď do toho pre mňa hrôzostrašného kvílenia raz zaviali v noci biele záclony, lebo som nechala otvorené okno, mala som dosť. Perina na hlavu a niekoľko otčenášov. Zaručená pomoc na všetky paranormálne javy. A možno aj na beťárov.
.dorota Nvotová
kde sa tieto pocity v nás berú – sú to tie rozprávky, čo nám čítali akože na dobrú noc, polodesivé príbehy o tmavom lese či o bielej pani, alebo to spôsobuje nejaký vnútorný vrodený pocit, ktorý ťažko ovplyvníme, a keď aj, tak len jeho priživením? Prečo sa bojíme v noci v lese alebo na cintoríne? Čo je na tom iné ako cez deň? Keď som mala 16, zrazu som začala všade vidieť duchov. Trvalo to niekoľko šialených dní... alebo týždňov? Ku koncu som už bola v v takom zúfalom stave, že som sama pochybovala o svojom duševnom zdraví a hľadala pomoc. Jeden kamarát mi dal číslo na nejakú ženu (ja im všeobecne hovorím čarodejnice), o ktorej tvrdil, že mi bude vedieť pomôcť. Tak som jej v ten večer zavolala a opísala jej svoj problém. Spytovala sa ma, ako tí duchovia vyzerajú, čo robia a ako sa správajú. Povedala som jej, že sú väčšinou ružovo modrí a že sa mi škodoradostne posmievajú. Na moje, aj napriek prežitému utrpeniu, pobavenie telefonát zakončila slovami:„ Jáj, tých poznám. To sú takí beťári.
Neboj sa, nič ti nespravia, ja im poviem a zajtra tam už nebudú“. Neveriacky som ostala držať slúchadlo a čakala na výsledok. Mala pravdu a na druhý deň nebolo po tých „beťároch“ ani stopy. Nezaoberám sa vôbec touto tematikou a neprikladám tomu ani bohvieaký význam, len ma niekedy znepokojuje, prečo ma podobné javy sprevádzajú celý život. Od istej skúsenosti sa síce už tak panicky nebojím a vravím si, že čo mi môžu spraviť priesvitné bytosti, ale stále odmietam uveriť tomu, že mi šibe. Toľko úplne normálnych ľudí mi vravelo o podobných skúsenostiach. Niekoľko kamarátov počulo dokonca aj toho istého ducha, čo ja. Teraz bývam v prenajatom byte v Prahe a veľa času trávim sama. Takmer bez prestania tu vyvádza meluzína, čo môjmu pobytu v tom starom byte dáva jemne hororový nádych. Aj teraz ju počuť a pred chvíľou začali bez príčiny vŕzgať vchodové dvere. Keď do toho pre mňa hrôzostrašného kvílenia raz zaviali v noci biele záclony, lebo som nechala otvorené okno, mala som dosť. Perina na hlavu a niekoľko otčenášov. Zaručená pomoc na všetky paranormálne javy. A možno aj na beťárov.
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.