Šiel som teda sám. Kým Klaus letí lietadlom, ja o piatej postávam na peróne a čakám na vlak do Bratislavy. Prišiel som 9.48 na hlavnú stanicu a tých dvanásť minút mi stačí, aby som rýchlou chôdzou došiel pred Prezidentský palác. Klaus práve vystupuje z auta, trochu požmúri mojím smerom, ale asi ma nevidí. Skrývam sa za plotom medzi obyčajnými zvedavcami, aby som ho nevyplašil. Medzitým som začul, ako sa redaktor českej televízie Nova vypytuje ochranky, čo by robila, keby na prezidenta vytiahli guľôčkovú pištoľ ako „strelec“ z Chrastavy. Amatéri, uškrniem sa.
Kým sa prezidenti na prvom poschodí paláca usmievajú pre fotografov a do kamier, obzerám si miesto, kde sa všetko má o polhodinu odohrať. Vyzerá príhodne, je tam jeden mikrofón, a to znamená, že Klaus nebude krytý svojím tlačovým hovorcom. Je to lepšie, než som čakal.
Zvyšnú hodinu už dávam potajomky dohromady detonačný mechanizmus. Keď si pomyslím na to, ako Klaus nedávno brutálne urážal zosnulého Havla, pripravujem pre istotu dvojnásobnú dávku, aby bol účinok spoľahlivý. O 11.45 to prichádza. Teraz alebo nikdy. Jediná, posledná šanca. Navždy.
Začiatok tlačovej konferencie. Klasické ústretové slová oboch prezidentov. Otázky. „Áno, pán Palata.“ Klaus sa zatvári zdesene. Mám mikrofón. Všetko je pripravené. Tri, dva, jedna, odpal. „Otázka pre pána prezidenta Gašparoviča. Pred desiatimi rokmi dostával na tomto mieste najvyššie slovenské vyznamenanie Václav Havel. Nemyslíte si, že si ho Václav Klaus tiež zaslúži?“ A potom tá druhá istiaca dávka. „A otázka pre pána prezidenta Klausa. Nemrzí vás, že najvyššie ocenenie, ktoré na Slovensku dostanete, je Výročná cena Združenia slovenských podnikateľov?“
Zásah, hotovo. Zmätený a rozčúlený Klaus dokonca prezrádza, že si mali s Gašparovičom vyznamenania vymeniť. Je na smiech, nielen všetkým v sále. Televízie vysielajú, magnetofóny rozhlasových reportérov bežia, internet šíri po svete.
Je dokonané. Zatváram notes. Misia je splnená. Za mojím chrbtom mizne môj batôžok s počítačom. „Je na pyrotechnickej kontrole,“ hovorí mi člen ochranky. Ale aj on vie, že tá skutočná bomba už tu v sále pred chvíľou vybuchla.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES.
Kým sa prezidenti na prvom poschodí paláca usmievajú pre fotografov a do kamier, obzerám si miesto, kde sa všetko má o polhodinu odohrať. Vyzerá príhodne, je tam jeden mikrofón, a to znamená, že Klaus nebude krytý svojím tlačovým hovorcom. Je to lepšie, než som čakal.
Zvyšnú hodinu už dávam potajomky dohromady detonačný mechanizmus. Keď si pomyslím na to, ako Klaus nedávno brutálne urážal zosnulého Havla, pripravujem pre istotu dvojnásobnú dávku, aby bol účinok spoľahlivý. O 11.45 to prichádza. Teraz alebo nikdy. Jediná, posledná šanca. Navždy.
Začiatok tlačovej konferencie. Klasické ústretové slová oboch prezidentov. Otázky. „Áno, pán Palata.“ Klaus sa zatvári zdesene. Mám mikrofón. Všetko je pripravené. Tri, dva, jedna, odpal. „Otázka pre pána prezidenta Gašparoviča. Pred desiatimi rokmi dostával na tomto mieste najvyššie slovenské vyznamenanie Václav Havel. Nemyslíte si, že si ho Václav Klaus tiež zaslúži?“ A potom tá druhá istiaca dávka. „A otázka pre pána prezidenta Klausa. Nemrzí vás, že najvyššie ocenenie, ktoré na Slovensku dostanete, je Výročná cena Združenia slovenských podnikateľov?“
Zásah, hotovo. Zmätený a rozčúlený Klaus dokonca prezrádza, že si mali s Gašparovičom vyznamenania vymeniť. Je na smiech, nielen všetkým v sále. Televízie vysielajú, magnetofóny rozhlasových reportérov bežia, internet šíri po svete.
Je dokonané. Zatváram notes. Misia je splnená. Za mojím chrbtom mizne môj batôžok s počítačom. „Je na pyrotechnickej kontrole,“ hovorí mi člen ochranky. Ale aj on vie, že tá skutočná bomba už tu v sále pred chvíľou vybuchla.
Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.