.finančná kríza otriasla aj základnou schémou západného sveta. USA symbolizovali úspešný anglosaský model, teda dynamickú ekonomiku, nespútanú sociálnym štátom európskeho typu. Na druhej strane stála skostnatená stará Európa na čele s upadajúcim Nemeckom.
Ešte sú v živej pamäti varovania nemeckých liberálov, že pokiaľ krajina neopustí model sociálneho štátu, úpadok bude nezvratný. Hans-Werner Sinn, asi najznámejší nemecký ekonóm, pred desiatimi rokmi vydal knihu s naliehavým názvom Dá sa Nemecko ešte zachrániť? Ako opisoval, Nemci stratili konkurencieschopnosť, pretože štát uzavrel kartelovú dohodu s odbormi, ktoré bezohľadne presadzovali politiku umelo vysokých miezd. Podľa neho na vtedy rekordne vysokú nezamestnanosť nemohli stačiť ani Schröderove reformy pracovného trhu. Vo februári roku 2005 tituloval The Economist Nemecko a Japonsko „ako dvoch zmenšujúcich sa obrov“ a pýtal sa: „Čo sa pokazilo?“
.rastúci obor
Takže, čo sa vlastne v Nemecku pokazilo? Dá sa takto položenej otázke v roku 2013 ešte rozumieť? Nie, nedá. Aj v najreformnejších slovenských salónoch je už okrídlenou vetou, že sa treba držať Nemecka, tohto skutočného víťaza dnešnej globalizácie. Merkelovej krajina sa teší najnižšej nezamestnanosti za posledných 20 rokov, tamojší experti hlásia, že domáce podniky neboli celé tri desaťročia také konkurencieschopné, Ázia žasne nad invenciou nemeckého priemyslu, pričom bežní Nemci v Európe plnej škrtov a sociálneho prepadu príliš netrpia. Čerstvá ilustrácia: Volkswagen práve doprial každému zo svojich 100-tisíc zamestnancov v šiestich západonemeckých podnikoch za rok 2012 odmenu vo výške 7 200 eur. Ako odmenu za to, že sa automobilke tak darí.
.made in Schröderland
Pri nemeckom vzostupe sa treba pristaviť, pretože inšpiruje na nové uvažovanie o príčinách prosperity, ktoré prelamuje pravicové aj ľavicové predsudky. Ľavičiar isto vyzdvihne, že v zostrenej konkurencii globalizovaného sveta môže víťaziť aj ekonomika s malou príjmovou nerovnosťou a vysokým štátnym prerozdeľovaním. No v príbehu nemeckého vzostupu si príde na svoje aj ekonomický liberál. Pretože na začiatku tohto zázraku, keď sa chromé Nemecko vzkriesilo ako biblický Lazar, bol veľkohubý Gerhard Schröder, ktorému už nikto neveril, že niečo zmení. V poslednej fáze svojho vládnutia – presne pred desiatimi rokmi – sa však odhodlal na reformu pracovného trhu. Mnohí ekonómovia a vyznávači Margaret Thatcherovej túto reformu síce privítali, ale ako celkom nedostatočný krok ľavicovej vlády, ktorý príliš nepohne s armádou piatich miliónov nezamestnaných. Ale pravdu nemali oni, ale zatracovaný Schröder.
Nezamestnaných po reforme prudko ubudlo, z piatich miliónov v roku 2005 boli zrazu tri milióny o tri roky neskôr. Na trende sa pritom nič nezmenilo ani počas krízy a nezamestnanosť klesá k 7 percentám – naopak, vo viacerých regiónoch je problém s nedostatkom pracovných síl, ktorý sčasti kompenzujú talentovaní migranti z východu či juhu Európy, ale aj dobre kvalifikovaní Číňania.
Schröderov ťah bol nasledovný: znížil príliš veľkorysú podporu v nezamestnanosti, čím motivoval ľudí bez práce, aby si ju rýchlo hľadali. Trh práce sa stal tiež omnoho flexibilnejším – od roku 2000 sa strojnásobil počet Nemcov, ktorí pracujú na čiastočný úväzok (dnes je ich okolo 10 miliónov). Zaujímavé je, že to neviedlo k amerikanizácii pomerov a prehlbovaniu príjmovej nerovnosti, čoho sa rovnostkárski Nemci tak boja. Z výskumov domácich ekonómov vyplynulo, že táto nerovnosť bola historicky najvyššia v roku 2005 a odvtedy mierne klesá – okrem iného aj preto, že ubudlo ľudí bez práce.
A neboli by to Nemci, keby do reforiem nezapojili aj aparát svojho sociálneho štátu. Už dávnejšie vymysleli model takzvanej Kurzarbeit, keď štát istý čas vypláca veľkú časť mzdy zamestnancom firmy, ktorá by inak musela pre náhly výpadok zákaziek masovo prepúšťať. Počas krízy tento systém inovovali a osvedčil sa.
.zázrak zvaný Mittelstand
Osvedčila sa aj nemecká kultúra konsenzu. Tá stojí v protiklade k nezmieriteľným zápasom v USA, kde sa tábory republikánov a demokratov navzájom blokujú pri dôležitých reformách.
V Nemecku by malo byť podľa teórie všetko komplikovanejšie, keďže do politického procesu silno vstupujú aj sociálni partneri. Lenže k nemeckému úspechu prispeli aj odbory, ktoré pred rokmi pochopili, že v globálnej konkurencii nemôžu nemecké platy stále len rásť, ale niektoré roky musia aj stagnovať. Prinieslo to pozoruhodné výsledky: kým od 90. rokov v európskych štátoch ako Taliansko či Grécko rekordne rástli mzdové náklady, v Nemecku skôr klesali.
Aj preto dnes značka Made in Germany predvádza svetu exportný boom. Jedno číslo za všetky: len v krátkom období troch rokov (2007 až 2010) zvýšili nemecké firmy export do Číny takmer o 50 percent. Nemci sa presne triafajú do potrieb tamojšieho trhu aj vzmáhajúcej sa strednej vrstvy, Číňania túžia po výrobkoch módnej značky Hugo Boss či po autách ako Porsche a BMW.
Samozrejme, tento úspech sa nezrodil iba vďaka posledným reformám, ale čerpá z minulých storočí. Skutočný nemecký poklad sa volá Mittelstand, a je to presne to, čo im tak závidia Franzúci: fenomén menších a stredne veľkých (často rodinných) firiem, udomácnených najmä v juhonemeckom Bavorsku a Bádensku-Württembersku. Práve v týchto baštách podnikateľských cností sa rodia nápady vysoko kvalifikovaných vývojárov, technikov, strojárov či elektroinžinierov. Ich produkty poznajú všade, Mittelstand už dokonca začína viac exportovať do Číny než do susedného Francúzska.
.it’s the demography, stupid
Až sa zdá nevyhnutné, že nemecký úspech, ktorý sa opiera o uvedené zázemie, bude pokračovať aj v nasledujúcich desaťročiach – za podmienky, že nedôjde k najhorším scenárom v eurozóne.
Lenže Nemci majú iný, plazivý a takmer neriešiteľný problém: demografiu. Tento problém je jedinečný, keďže v Nemecku je už celých 40 rokov vyššia úmrtnosť než pôrodnosť. Každá nasledujúca generácia detí je o tretinu scvrknutejšia než predošlá generácia rodičov, štyria z desiatich mužov vo veku 40 rokov si ešte nezaložili rodinu. Dnes takmer 82-miliónové Nemecko bude mať podľa prognóz o 50 rokov okolo 65 miliónov obyvateľov.
Ale nejde ani tak o úbytok, ako o starnutie populácie. O necelých 20 rokov bude mať každý tretí Nemec 60 rokov a viac. Zásadné precitnutie príde až po roku 2020, keď začnú do dôchodku odchádzať silné populačné ročníky, narodené v 60. rokoch, čo otrasie nielen Mittelstandom. Optimisti veria, že záchranou je migrácia kvalifikovaných pracovníkov. No tí by museli prúdiť v značne väčších počtoch, než dosiaľ a, navyše, tento migračný prameň z juhu či východu Európy, kde mladých takisto ubúda, bude časom skôr vysychať. A naozaj sa dá staviť na Číňanov a Indov, ktorých budú naďalej lákať skôr USA a nové možnosti vo vlastných krajinách? A je tu ešte ďalší problém. Najmenej detí sa rodí ľuďom zo vzdelanejších vrstiev, kde sa dosiaľ formovala širšia elita. Je to tak aj inde, no v Nemecku má tento jav extrémnu podobu: takmer tretina vysokoškolsky vzdelaných žien, ktoré prekročili 40. rok života, nemá dieťa. Napriek úsiliu a obrovským investíciám do rodinnej politiky sa trendy neobracajú, spoločnosť akoby ovládla kultúra bezdetnosti či jedného dieťaťa.
Vo verejnej debate vládne veľká bezradnosť, aj preto sa objavujú radikálnejšie návrhy: napríklad ako zvýhodniť v dôchodkovom systéme ženy, ktoré sa nevenovali iba kariére, ale aj výchove detí, alebo či nútiť zamestnávateľov, aby spomedzi rovnocenných uchádzačov o prácu uprednostnili rodiča dieťaťa pred bezdetným.
Na to, aby predtým stagnujúca ekonomika využila svoj potenciál, stačili rozumné reformy. Ale ako primať milióny mladých Nemcov, aby si zakladali rodiny? Možno Nemci opäť prekvapia a napriek chmúrnym perspektívam nájdu odpoveď aj pre nás.
Ešte sú v živej pamäti varovania nemeckých liberálov, že pokiaľ krajina neopustí model sociálneho štátu, úpadok bude nezvratný. Hans-Werner Sinn, asi najznámejší nemecký ekonóm, pred desiatimi rokmi vydal knihu s naliehavým názvom Dá sa Nemecko ešte zachrániť? Ako opisoval, Nemci stratili konkurencieschopnosť, pretože štát uzavrel kartelovú dohodu s odbormi, ktoré bezohľadne presadzovali politiku umelo vysokých miezd. Podľa neho na vtedy rekordne vysokú nezamestnanosť nemohli stačiť ani Schröderove reformy pracovného trhu. Vo februári roku 2005 tituloval The Economist Nemecko a Japonsko „ako dvoch zmenšujúcich sa obrov“ a pýtal sa: „Čo sa pokazilo?“
.rastúci obor
Takže, čo sa vlastne v Nemecku pokazilo? Dá sa takto položenej otázke v roku 2013 ešte rozumieť? Nie, nedá. Aj v najreformnejších slovenských salónoch je už okrídlenou vetou, že sa treba držať Nemecka, tohto skutočného víťaza dnešnej globalizácie. Merkelovej krajina sa teší najnižšej nezamestnanosti za posledných 20 rokov, tamojší experti hlásia, že domáce podniky neboli celé tri desaťročia také konkurencieschopné, Ázia žasne nad invenciou nemeckého priemyslu, pričom bežní Nemci v Európe plnej škrtov a sociálneho prepadu príliš netrpia. Čerstvá ilustrácia: Volkswagen práve doprial každému zo svojich 100-tisíc zamestnancov v šiestich západonemeckých podnikoch za rok 2012 odmenu vo výške 7 200 eur. Ako odmenu za to, že sa automobilke tak darí.
.made in Schröderland
Pri nemeckom vzostupe sa treba pristaviť, pretože inšpiruje na nové uvažovanie o príčinách prosperity, ktoré prelamuje pravicové aj ľavicové predsudky. Ľavičiar isto vyzdvihne, že v zostrenej konkurencii globalizovaného sveta môže víťaziť aj ekonomika s malou príjmovou nerovnosťou a vysokým štátnym prerozdeľovaním. No v príbehu nemeckého vzostupu si príde na svoje aj ekonomický liberál. Pretože na začiatku tohto zázraku, keď sa chromé Nemecko vzkriesilo ako biblický Lazar, bol veľkohubý Gerhard Schröder, ktorému už nikto neveril, že niečo zmení. V poslednej fáze svojho vládnutia – presne pred desiatimi rokmi – sa však odhodlal na reformu pracovného trhu. Mnohí ekonómovia a vyznávači Margaret Thatcherovej túto reformu síce privítali, ale ako celkom nedostatočný krok ľavicovej vlády, ktorý príliš nepohne s armádou piatich miliónov nezamestnaných. Ale pravdu nemali oni, ale zatracovaný Schröder.
Nezamestnaných po reforme prudko ubudlo, z piatich miliónov v roku 2005 boli zrazu tri milióny o tri roky neskôr. Na trende sa pritom nič nezmenilo ani počas krízy a nezamestnanosť klesá k 7 percentám – naopak, vo viacerých regiónoch je problém s nedostatkom pracovných síl, ktorý sčasti kompenzujú talentovaní migranti z východu či juhu Európy, ale aj dobre kvalifikovaní Číňania.
Schröderov ťah bol nasledovný: znížil príliš veľkorysú podporu v nezamestnanosti, čím motivoval ľudí bez práce, aby si ju rýchlo hľadali. Trh práce sa stal tiež omnoho flexibilnejším – od roku 2000 sa strojnásobil počet Nemcov, ktorí pracujú na čiastočný úväzok (dnes je ich okolo 10 miliónov). Zaujímavé je, že to neviedlo k amerikanizácii pomerov a prehlbovaniu príjmovej nerovnosti, čoho sa rovnostkárski Nemci tak boja. Z výskumov domácich ekonómov vyplynulo, že táto nerovnosť bola historicky najvyššia v roku 2005 a odvtedy mierne klesá – okrem iného aj preto, že ubudlo ľudí bez práce.
A neboli by to Nemci, keby do reforiem nezapojili aj aparát svojho sociálneho štátu. Už dávnejšie vymysleli model takzvanej Kurzarbeit, keď štát istý čas vypláca veľkú časť mzdy zamestnancom firmy, ktorá by inak musela pre náhly výpadok zákaziek masovo prepúšťať. Počas krízy tento systém inovovali a osvedčil sa.
.zázrak zvaný Mittelstand
Osvedčila sa aj nemecká kultúra konsenzu. Tá stojí v protiklade k nezmieriteľným zápasom v USA, kde sa tábory republikánov a demokratov navzájom blokujú pri dôležitých reformách.
V Nemecku by malo byť podľa teórie všetko komplikovanejšie, keďže do politického procesu silno vstupujú aj sociálni partneri. Lenže k nemeckému úspechu prispeli aj odbory, ktoré pred rokmi pochopili, že v globálnej konkurencii nemôžu nemecké platy stále len rásť, ale niektoré roky musia aj stagnovať. Prinieslo to pozoruhodné výsledky: kým od 90. rokov v európskych štátoch ako Taliansko či Grécko rekordne rástli mzdové náklady, v Nemecku skôr klesali.
Aj preto dnes značka Made in Germany predvádza svetu exportný boom. Jedno číslo za všetky: len v krátkom období troch rokov (2007 až 2010) zvýšili nemecké firmy export do Číny takmer o 50 percent. Nemci sa presne triafajú do potrieb tamojšieho trhu aj vzmáhajúcej sa strednej vrstvy, Číňania túžia po výrobkoch módnej značky Hugo Boss či po autách ako Porsche a BMW.
Samozrejme, tento úspech sa nezrodil iba vďaka posledným reformám, ale čerpá z minulých storočí. Skutočný nemecký poklad sa volá Mittelstand, a je to presne to, čo im tak závidia Franzúci: fenomén menších a stredne veľkých (často rodinných) firiem, udomácnených najmä v juhonemeckom Bavorsku a Bádensku-Württembersku. Práve v týchto baštách podnikateľských cností sa rodia nápady vysoko kvalifikovaných vývojárov, technikov, strojárov či elektroinžinierov. Ich produkty poznajú všade, Mittelstand už dokonca začína viac exportovať do Číny než do susedného Francúzska.
.it’s the demography, stupid
Až sa zdá nevyhnutné, že nemecký úspech, ktorý sa opiera o uvedené zázemie, bude pokračovať aj v nasledujúcich desaťročiach – za podmienky, že nedôjde k najhorším scenárom v eurozóne.
Lenže Nemci majú iný, plazivý a takmer neriešiteľný problém: demografiu. Tento problém je jedinečný, keďže v Nemecku je už celých 40 rokov vyššia úmrtnosť než pôrodnosť. Každá nasledujúca generácia detí je o tretinu scvrknutejšia než predošlá generácia rodičov, štyria z desiatich mužov vo veku 40 rokov si ešte nezaložili rodinu. Dnes takmer 82-miliónové Nemecko bude mať podľa prognóz o 50 rokov okolo 65 miliónov obyvateľov.
Ale nejde ani tak o úbytok, ako o starnutie populácie. O necelých 20 rokov bude mať každý tretí Nemec 60 rokov a viac. Zásadné precitnutie príde až po roku 2020, keď začnú do dôchodku odchádzať silné populačné ročníky, narodené v 60. rokoch, čo otrasie nielen Mittelstandom. Optimisti veria, že záchranou je migrácia kvalifikovaných pracovníkov. No tí by museli prúdiť v značne väčších počtoch, než dosiaľ a, navyše, tento migračný prameň z juhu či východu Európy, kde mladých takisto ubúda, bude časom skôr vysychať. A naozaj sa dá staviť na Číňanov a Indov, ktorých budú naďalej lákať skôr USA a nové možnosti vo vlastných krajinách? A je tu ešte ďalší problém. Najmenej detí sa rodí ľuďom zo vzdelanejších vrstiev, kde sa dosiaľ formovala širšia elita. Je to tak aj inde, no v Nemecku má tento jav extrémnu podobu: takmer tretina vysokoškolsky vzdelaných žien, ktoré prekročili 40. rok života, nemá dieťa. Napriek úsiliu a obrovským investíciám do rodinnej politiky sa trendy neobracajú, spoločnosť akoby ovládla kultúra bezdetnosti či jedného dieťaťa.
Vo verejnej debate vládne veľká bezradnosť, aj preto sa objavujú radikálnejšie návrhy: napríklad ako zvýhodniť v dôchodkovom systéme ženy, ktoré sa nevenovali iba kariére, ale aj výchove detí, alebo či nútiť zamestnávateľov, aby spomedzi rovnocenných uchádzačov o prácu uprednostnili rodiča dieťaťa pred bezdetným.
Na to, aby predtým stagnujúca ekonomika využila svoj potenciál, stačili rozumné reformy. Ale ako primať milióny mladých Nemcov, aby si zakladali rodiny? Možno Nemci opäť prekvapia a napriek chmúrnym perspektívam nájdu odpoveď aj pre nás.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.