.komik a bloger, ktorý ohúril Taliansko! Takto nadšene písali zahraniční korešpondenti z Ríma, keď 8. septembra 2007 pritiahol na takzvaný V-Day na námestia dva milióny Talianov. Vaffanculo! Choďte do riti! Kričali spolu s ním na Piazza Maggiore v Bologni a ukazovali prostredník politikom, ktorých mená svietili na plátne. Grillo pri každom pripomenul, akým obvineniam čelia na talianskych súdoch. „Ako je možné, že títo ľudia sedia v parlamente?“ pýtal sa zvýšeným hlasom.
.ako sa stať slávnym
Kým dav nadšene tlieskal, politici krútili hlavami. Ako to tento zemitý, takmer 60-ročný Janovčan dokázal? Bez televízií, novín, sponzorov? Úplne sám a len cez internet? Akoby zabudli, že ho to naučili sami. Grillo si zvykol spoliehať sa sám na seba veľmi skoro. Ako stand-up komik, ktorý sa v 70. rokoch predieral milánskymi klubmi, vedel, že má len dve minúty, aby zaujal. Talent zdedil po matke, hudobníčke. Jeho otec bol schopný obchodník, ktorý ho nechal vyštudovať učtovníctvo. V rodinnej firme sa však Beppe dlho neohrial.
Úspech na pódiách ho dostal do televízie RAI. Stačilo zopár vystúpení v programe Secondo voi, a Grilla poznalo celé Taliansko. A to bol vlastne ten problém. Keď sa v roku 1981 prevalil škandál s tajnou slobodomurárskou lóžou Propaganda Due, ktorej členmi mali byť aj vtedajší vplyvní politici, napriek zákazu rozmazávať to v štátnej televízii Grillo divákom vymenoval všetkých, ktorí mali maslo na hlave. Definitívne stop na obrazovke však dostal až o päť rokov neskôr, keď ľavicového premiéra Bettina Craxiho označil za zlodeja a korupčníka.
Svoje publikum už mal pripravené. Mnohí v jeho misii videli túžbu muža splatiť spoločnosti svoj dlh. Ešte v roku 1981 zahynuli v jeho chevrolete pri havárii v Alpách traja ľudia. Manželský pár a ich syn. Grilla obvinili z neúmyselného usmrtenia. Aj keď sám predal značnú časť majetku, aby odškodnil osirenú dcéru svojich priateľov, z tragédie sa nikdy celkom nespamätal. „Zmenilo ho to. Už nebol taký vysmiaty, stal sa z neho pochmúrnejší človek,“ povedal o ňom jeho brat Andrea pre magazín New Yorker.
.ako školil policajtov
Grillo sa po zákaze v televízii vydal na turné po Apeninskom polostrove. Presedlal výlučne na politickú satiru a poriadne pritvrdil. Menoval firmy, uliate sumy, zodpovedných politikov. Keď si po neho v roku 1994 prišla daňová polícia, myslel si, že si to s ním idú politici raz a navždy vybaviť. Jeho šou, knihy a dévedéčka mu totiž za tie roky vyniesli slušné peniaze, ktoré mnohí politici spochybňovali.
Grilla si však prokurátor nepredvolal ako podozrivého. Rok predtým totiž upozornil na nečisté praktiky štátneho mobilného operátora, ktorý prostredníctvom erotických mobilných služieb generoval nezdanený zisk v zahraničí. Kauzu vyšetrovali, a zaujímalo ich, ako sa Grillo dopracoval k schéme fungovania celého biznisu. Grillo de facto učil políciu pracovať s verejne dostupnými zdrojmi na internete.
Kým iní ešte len objavovali virtuálny priestor netu, Grillo už bol jeho fenoménom. Často predbiehal dokonca noviny, ktoré ho pri viacerých kauzách museli už len citovať. Grillo ukázal prstom, ostatné nechal na políciu. Na začiatku 90. rokov tak videl v rámci akcie Mani pulite (čisté ruky) odchádzať z politiky pre odhalenú korupciu viacero veľkých rýb. Jeho ďalší súper sa však ukázal nad jeho sily. Silvio Berlusconi ohúril voličov, hoci ani jeho vlastní právnici netušili, z koľkých súdnych sporov ho už vysekali. A tak v roku 2005 vstúpil Grillo do otvorenej vojny. Prišiel s kampaňou, ktorá mala vymiesť z parlamentu každého, koho kedy nejaký súd z niečoho usvedčil.
.ako dobyť ulicu
Frustrácia Talianov z politiky mu hrala do kariet. Kým ulica mu aplaudovala, prerod komika na politického aktivistu rozdelil jeho prívržencov medzi intelektuálmi. Eugenio Scalfari, ktorý stojí za denníkom La Repubblica, ho označil za demagóga, na jeho populizmus začal upozorňovať aj Umberto Eco. Rok 2010 priniesol odpoveď. Grillo založil Hnutie piatich hviezdičiek. Prieskumy ho okamžite vystrelili nad 20 percent. Novinári ho už prestali vnímať ako kolegu. Zrazu Taliani čítali, že za jeho blogom stojí neviditeľný Gianroberto Casaleggio, marketingový guru, ktorý to už raz v politike skúšal. „Ja rozprávam, on píše,“ vyvetľoval Grillo denníku Il Tempo.
Čím viac sa blížili voľby, tým tvrdšie heslá Grillo volil. Začal hovoriť o priamej demokracii, zrušení eura, konci systému. Ostala mu už len ulica. S jeho revolúciou sa elita, ktorá mu v 90. rokoch tlieskala, už nedokázala viac stotožniť. Grillo síce vedel ako komik pomenovať problémy, ako politik však neponúkol ich riešenie.
„Chceme zničiť všetko,“ šokoval v rozhovore pre BBC krátko po nečakanom úspechu vo voľbách, v ktorých získal vyše 25 percent. „Je to neuveriteľná revolúcia. Keď tam dostaneme našich ľudí, už sa nebude kradnúť. Už sa nebude podvádzať. Čestnosť sa vráti do módy,“ pokračoval v štýle rétoriky, ktorú sám v 80. rokoch parodoval. A zatiaľ desiatky z jeho 108-mich novozvolených poslancov bezradne krčili plecami pred kamerami pri otázkach, s čím vstupujú do talianskeho parlamentu. Starého dobrého Grilla na nich, povzdychli si viacerí talianski komentátori.
Autor je editor Správ RTVS
.ako sa stať slávnym
Kým dav nadšene tlieskal, politici krútili hlavami. Ako to tento zemitý, takmer 60-ročný Janovčan dokázal? Bez televízií, novín, sponzorov? Úplne sám a len cez internet? Akoby zabudli, že ho to naučili sami. Grillo si zvykol spoliehať sa sám na seba veľmi skoro. Ako stand-up komik, ktorý sa v 70. rokoch predieral milánskymi klubmi, vedel, že má len dve minúty, aby zaujal. Talent zdedil po matke, hudobníčke. Jeho otec bol schopný obchodník, ktorý ho nechal vyštudovať učtovníctvo. V rodinnej firme sa však Beppe dlho neohrial.
Úspech na pódiách ho dostal do televízie RAI. Stačilo zopár vystúpení v programe Secondo voi, a Grilla poznalo celé Taliansko. A to bol vlastne ten problém. Keď sa v roku 1981 prevalil škandál s tajnou slobodomurárskou lóžou Propaganda Due, ktorej členmi mali byť aj vtedajší vplyvní politici, napriek zákazu rozmazávať to v štátnej televízii Grillo divákom vymenoval všetkých, ktorí mali maslo na hlave. Definitívne stop na obrazovke však dostal až o päť rokov neskôr, keď ľavicového premiéra Bettina Craxiho označil za zlodeja a korupčníka.
Svoje publikum už mal pripravené. Mnohí v jeho misii videli túžbu muža splatiť spoločnosti svoj dlh. Ešte v roku 1981 zahynuli v jeho chevrolete pri havárii v Alpách traja ľudia. Manželský pár a ich syn. Grilla obvinili z neúmyselného usmrtenia. Aj keď sám predal značnú časť majetku, aby odškodnil osirenú dcéru svojich priateľov, z tragédie sa nikdy celkom nespamätal. „Zmenilo ho to. Už nebol taký vysmiaty, stal sa z neho pochmúrnejší človek,“ povedal o ňom jeho brat Andrea pre magazín New Yorker.
.ako školil policajtov
Grillo sa po zákaze v televízii vydal na turné po Apeninskom polostrove. Presedlal výlučne na politickú satiru a poriadne pritvrdil. Menoval firmy, uliate sumy, zodpovedných politikov. Keď si po neho v roku 1994 prišla daňová polícia, myslel si, že si to s ním idú politici raz a navždy vybaviť. Jeho šou, knihy a dévedéčka mu totiž za tie roky vyniesli slušné peniaze, ktoré mnohí politici spochybňovali.
Grilla si však prokurátor nepredvolal ako podozrivého. Rok predtým totiž upozornil na nečisté praktiky štátneho mobilného operátora, ktorý prostredníctvom erotických mobilných služieb generoval nezdanený zisk v zahraničí. Kauzu vyšetrovali, a zaujímalo ich, ako sa Grillo dopracoval k schéme fungovania celého biznisu. Grillo de facto učil políciu pracovať s verejne dostupnými zdrojmi na internete.
Kým iní ešte len objavovali virtuálny priestor netu, Grillo už bol jeho fenoménom. Často predbiehal dokonca noviny, ktoré ho pri viacerých kauzách museli už len citovať. Grillo ukázal prstom, ostatné nechal na políciu. Na začiatku 90. rokov tak videl v rámci akcie Mani pulite (čisté ruky) odchádzať z politiky pre odhalenú korupciu viacero veľkých rýb. Jeho ďalší súper sa však ukázal nad jeho sily. Silvio Berlusconi ohúril voličov, hoci ani jeho vlastní právnici netušili, z koľkých súdnych sporov ho už vysekali. A tak v roku 2005 vstúpil Grillo do otvorenej vojny. Prišiel s kampaňou, ktorá mala vymiesť z parlamentu každého, koho kedy nejaký súd z niečoho usvedčil.
.ako dobyť ulicu
Frustrácia Talianov z politiky mu hrala do kariet. Kým ulica mu aplaudovala, prerod komika na politického aktivistu rozdelil jeho prívržencov medzi intelektuálmi. Eugenio Scalfari, ktorý stojí za denníkom La Repubblica, ho označil za demagóga, na jeho populizmus začal upozorňovať aj Umberto Eco. Rok 2010 priniesol odpoveď. Grillo založil Hnutie piatich hviezdičiek. Prieskumy ho okamžite vystrelili nad 20 percent. Novinári ho už prestali vnímať ako kolegu. Zrazu Taliani čítali, že za jeho blogom stojí neviditeľný Gianroberto Casaleggio, marketingový guru, ktorý to už raz v politike skúšal. „Ja rozprávam, on píše,“ vyvetľoval Grillo denníku Il Tempo.
Čím viac sa blížili voľby, tým tvrdšie heslá Grillo volil. Začal hovoriť o priamej demokracii, zrušení eura, konci systému. Ostala mu už len ulica. S jeho revolúciou sa elita, ktorá mu v 90. rokoch tlieskala, už nedokázala viac stotožniť. Grillo síce vedel ako komik pomenovať problémy, ako politik však neponúkol ich riešenie.
„Chceme zničiť všetko,“ šokoval v rozhovore pre BBC krátko po nečakanom úspechu vo voľbách, v ktorých získal vyše 25 percent. „Je to neuveriteľná revolúcia. Keď tam dostaneme našich ľudí, už sa nebude kradnúť. Už sa nebude podvádzať. Čestnosť sa vráti do módy,“ pokračoval v štýle rétoriky, ktorú sám v 80. rokoch parodoval. A zatiaľ desiatky z jeho 108-mich novozvolených poslancov bezradne krčili plecami pred kamerami pri otázkach, s čím vstupujú do talianskeho parlamentu. Starého dobrého Grilla na nich, povzdychli si viacerí talianski komentátori.
Autor je editor Správ RTVS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.