Po druhom vpáde Peloponézanov bola atická zem opäť vystavená ďalšiemu pustošeniu a navyše ešte vypukla epidémia a vojna. Aténčania začali vyčítať Periklovi, že ich prehovoril na vojnu a že ich preto postihli pohromy. Zároveň chceli rokovať s Peloponézanmi o mieri, preto k nim vyslali poslov, ktorí sa však vrátili, lebo nepochodili. V takej bezvýchodiskovej situácii Aténčania začali útočiť na Perikla. Keď Perikles videl, že sú nahnevaní na súčasnú situáciu a že si počínajú, ako očakával, zvolal zhromaždenie občanov (bol ešte stratégom), lebo im chcel dodať odvahu, upokojiť ich hnev a vliať im sebadôveru. Vystúpil na zhromaždení a povedal približne toto:
„Čakal som, že váš hnev voči mne prepukne, lebo poznám jeho príčiny, preto som zvolal zhromaždenie, aby som vám pripomenul niektoré veci a aby som vás pokarhal. Nazdávam sa, že štát, ktorý prekvitá ako celok, prináša väčší osoh aj jednotlivým občanom, ako keď pri všeobecnom úpadku žijú v blahobyte iba niekoľkí. Pravda je, že nech by sa mal akokoľvek dobre jednotlivec, s úpadkom vlasti zahynie aj on a nešťastník má zase nádej, že sa postaví na vlastné nohy v prosperujúcom meste. Keď je mesto schopné uniesť nešťastie jednotlivcov, ale občania nedokážu uniesť nešťastie mesta, ako je potom možné, že by mu všetci nepomáhali a správali sa tak, ako teraz vy? Bojíte sa nešťastí doma a zanedbávate záchranu všetkých a obviňujete aj mňa, že som vás naviedol ísť do vojny, a nadávate si, že ste sa spolu so mnou pre ňu rozhodli. Ste nahnevaní na mňa, na človeka, ktorý je schopný pochopiť viac ako ktokoľvek iný a povedať vám to, na človeka, ktorý má rád štát a povznáša sa nad lákanie peňazí. Veď ak sa niekto podujíma na to, čo treba, a nedokáže to jasne vysvetliť (aby presvedčil aj iných), je to to isté, ako keby to nebol pochopil. Kto dokáže jedno i druhé, ale nemá rád štát, ten by štátu nič užitočné neporadil. Kto má aj túto vlastnosť – lásku k vlasti – ale podľahne peniazom, vznikne nebezpečenstvo, že predá za ne všetko. Ak veríte, lebo ste sa presvedčili o pravdivosti mojich slov, že túto prednosť mám, hoci len o trošičku viac ako iní, a dali ste sa prehovoriť viesť vojnu, nie je správne, že ma teraz obviňujete, že som sa voči vám previnil.
.skúšky musíte vydržať
Veď pre tých, čo sa nachádzajú v takej priaznivej situácii, že môžu slobodne rozhodovať, či budú žiť vo vojne, alebo v mieri, by nebolo rozumné začínať vojnu. Ak sa však stane, že niekto sa z nevyhnutnosti musí ihneď podrobiť nepriateľovi alebo riskovať, že ho pokoria iní, uvrhnú ho do nebezpečenstva a premôžu, vtedy ten, čo sa pokúša utiecť pred nebezpečenstvom, si zasluhuje pokarhanie skôr ako ten, čo nebezpečenstvo podstúpi. Ja som vždy rovnaký, nemením názory, vy ste však nedôslední, lebo ste sa dali prehovoriť, keď ste ešte neutrpeli nijakú škodu, no teraz, keď ju znášate, meníte sa, lebo nemáte pevné úmysly a moje dávnejšie tvrdenia sa vám nezdajú spoľahlivé, každý totiž v tejto chvíli vidí len svoje nešťastie, no spoločný prospech nevidia všetci. A v krátkom čase sa ešte odohrala aj veľká zmena, kvôli ktorej ste stratili súdnosť a nemáte schopnosť vytrvať vo svojom rozhodnutí. Napokon náhle, nepredvídané prevraty a údery osudu ubíjajú v ľuďoch sebadôveru. To sa stalo aj vám, najmä pre epidémiu, hoci vás kvária aj iné útrapy. Vy, občania veľkého mesta, čo ste boli vychovaní v zásadách tejto veľkosti, musíte vydržať tieto veľké skúšky a nedopustiť, aby sa zrútila vaša dôstojnosť. Totiž ľudia rovnako pohŕdajú tým, kto sa správa nedôstojne svojej slávy, a nenávidia toho, kto sa ženie za slávou, ktorú si nezasluhuje. Preto zabudnite na svoje osobné nešťastie a horlivo sa usilujte o šťastie všetkých.
.sebavedomie možno vypestovať
čo sa týka vášho strachu, že hoci vynaložíme na vojnu veľké úsilie, výsledok bude taký, že nezvíťazíme, musí vám stačiť, čo som vám o úspechu povedal aj pri iných príležitostiach, a nemusíte sa obávať. Poviem aj to, o čom – ako predpokladám – ste nikdy nepremýšľali a o čom som ani ja nehovoril predtým, o veľkosti našej ríše. Ani teraz by som sa na túto veľkosť neodvolával, lebo je to do istej miery chvastúnstvo, keby som vás nevidel utrápených väčšmi, ako sa patrí. Predpokladáte, že vládnete nad svojimi spojencami, ja však tvrdím, že vládnete nad obidvoma časťami zemského povrchu, nad pevninou i nad morom, jednu ovládate úplne, a to nielen tam, kde sa plavia vaše lode, ale môžete, ak uznáte za vhodné, vládnuť, kdekoľvek budete chcieť. A nik, ani jeden kráľ, ani jeden národ vám nezabráni vydať sa na more s vaším silným loďstvom. Táto moc nie je obmedzená na užívanie domov a pôdy, ktorých stratu pokladáte za dôležitú. Nesmiete sa rmútiť nad tým a porovnávať to s našou mocou, lebo to je, akoby ste porovnali stratu nejakej záhrady alebo ozdobného predmetu s uchovaním vašej vlády na mori. Majte na mysli, že sloboda, ak o ňu budeme bojovať a ubránime ju, nám ľahko nahradí tie straty, ale podrobenie sa iným zvyčajne zmenšuje aj majetok, ktorý vlastníme. Túto moc nezdedili naši otcovia po iných, ale ju získali sami vlastným pričinením a zachovali ju až do čias, kým nám ju neodovzdali. Dbajte o to, aby sme sa nezdali horší, ako boli oni, lebo je veľkou hanbou, ak dakto stratí to, čo má, namiesto aby niečo získal, ak sa to pokúša získať. Musíme ísť proti nepriateľom s odhodlaním, ale aj s pohŕdaním. Sebavedomie možno vypestovať aj u bojazlivého človeka, ak si neuvedomuje nebezpečenstvo, ktoré sa spája s dosahovaním šťastia, kým pohŕdanie jestvuje u tých, čo si myslia, že sú silnejší ako protivníci – a to je aj v našom prípade. A odvaha, ktorá vyplýva z uvedomenia si prevahy, sa zväčšuje, ak máme rovnakú šancu na úspech ako iní. Odvaha síce rodí nádej, čo je sila, ktorá sa prejavuje aj v bezvýchodiskovej situácii, ale skôr sa prejaví pri poznaní prostriedkov, ktoré máme v skutočnosti, a toto poznanie umožňuje s väčšou istotou predvídať budúcnosť.
.zachovať česť nášho mesta
Takisto je našou povinnosťou zachovať česť nášho mesta, ktorá vyplýva z moci, a na tú ste všetci pyšní, preto nesmiete utekať pred námahami – ak sa uchádzate o česť. Nemyslite si, že teraz ide len o jednu vec, o udržanie slobody a o útek pred zotročením, ide aj o stratu moci a nebezpečenstvo, ktorého príčinou je nenávisť voči vám. Tejto moci sa už nemôžete vzdať, aj keby to niekto, zastrašený terajšími pomermi, chcel urobiť a žiť statočne v pokoji. Vaša moc sa podobá na tyraniu a je nebezpečné domáhať sa jej nespravodlivo, alebo sa jej zriekať. Keby takí ľudia presvedčili iných, skôr by pobúrili mesto svojimi radami, ako by mali zničiť vlastný štát, ak by ho chceli založiť z vlastných síl kdekoľvek. Lebo mierová politika, ak ju nerobia činorodí ľudia, môže byť zhubná, neprináša osoh veľkej ríši, ale je vhodná iba pre mesto podrobené, ktoré žije v otroctve.
.odovzdaní a statoční
Nedajte sa zviesť rečami takých občanov a nehnevajte sa na mňa za rozhodnutie, ktoré sme prijali spolu, ak teraz nepriatelia vpadli do našej krajiny a správajú sa tak, ako sa dalo očakávať, keď ste ich nechceli poslúchať. Potom, pravdaže, vznikla ešte tá morová epidémia a toto utrpenie samo osebe najväčšie nás postihlo napriek všetkým očakávaniam. Viem, že najmä táto choroba vás postavila proti mne. To je však nespravodlivé. Ibaže by ste mi na druhej strane uznali zásluhy o nečakané úspechy. Čo prichádza od bohov, treba znášať odovzdane, čo od nepriateľov – statočne, taký bol kedysi zvyk v našom meste a vy tento zvyk nezrušte. Majte na pamäti, že naše mesto si získalo na svete najväčšie uznanie za to, že sa nepoddávalo pohromám a dokázalo vo vojne obetovať najviac ľudských životov a námahy, a že si získalo aj najväčšiu moc, aká je dnes vôbec známa, na ktorú zostane potomkom večná pamiatka, aj keď by sme sa dnes mali ukázať ako slabší (lebo aj to je prirodzené, že všetky veci majú svoje slabšie stránky), a to či už preto, že nijaký iný grécky štát nevládne nad väčšinou Grékov ako my, alebo preto, že sme sa postavili proti najsilnejším nepriateľom, a to spojeným, alebo každému osobitne, aj to, že sme bývali v najbohatšom a zároveň najväčšom meste. Napokon slabí ľudia nás môžu haniť, ale kto sám túži byť činný, bude s nimi súperiť a ak sa mu to nepodarí, nebude nám závidieť. Ale ak nás nenávidia teraz, je to všeobecná vlastnosť tých, čo chcú ovládnuť iných. No ten, čo privoláva na seba závisť, lebo chce dosiahnuť vyšší cieľ, postupuje správne. Vy si musíte rozmyslieť, čo bude čestné v budúcnosti a nebude na hanbu v prítomnosti, a môžete si usilovnosťou získať obidvoje. K Lacedemončanom nevysielajte posla, ani nedávajte najavo, že vás sužujú terajšie nešťastia, lebo tí, čo sa v nešťastí najväčšmi trápia a činmi sa mu najväčšmi stavajú na odpor, sú najsilnejší, a platí to tak o štátoch, ako o jednotlivcoch.“
.aténčania sa porazili sami
Takouto rečou sa Perikles usiloval zmierniť hnev Aténčanov voči nemu a odviesť ich od myšlienok o ich ťažkom súčasnom položení. Aténčania sa dali jeho rečou presvedčiť a neposielali už posla k Lacedemončanom, no väčšmi sa pripravovali na vojnu. V súkromí sa trápili tým, čo ich postihlo. Ľud preto, lebo stratil skromné prostriedky, ktoré mal, bohatí preto, lebo prišli o krásne majetky na vidieku v Atike, o domy s bohatým zariadením, ale najväčšmi ich kvárilo to, že museli znášať vojnu namiesto toho, aby žili pokojným životom. Všeobecné pobúrenie Aténčanov voči Periklovi neutíchalo dovtedy, kým ho nepotrestali peňažným trestom. Ale o niečo neskôr, ako sa zvyčajne stáva, keď ľud podľahne davovej psychóze, zvolili ho opäť za stratéga a zverili mu najvyššiu správu štátu. Jednotliví občania sa pomaly zmierili so stratou domov a Perikles sa im zdal najschopnejší , aby sa postaral o záležitosti štátu. A naozaj, kým bol na čele štátu v čase mieru, rozumne ho spravoval a udržiaval jeho bezpečnosť, čím dosiahol jeho najväčší rozkvet. Keď sa začala vojna, zdalo sa, že správne ohodnotil jej vážnosť a dôležitosť. Od začiatku vojny Perikles žil ešte dva a pol roka. Po jeho smrti sa Aténčania presvedčili o tom, do akej miery boli správne jeho predpoklady a prognózy vývoja vojnových udalostí. Skutočne, Aténčanom predpovedal víťazstvo, ak budú pokojní, ak sa budú starať o loďstvo a nebudú sa usilovať o nadvládu počas vojny a neuvrhnú do nebezpečenstva samu existenciu rodného mesta. Ale Aténčania urobili všetko práve naopak a poháňaní osobnou ctižiadostivosťou a ziskami pustili sa na vlastnú škodu a škodu spojencov do činnosti, ktorá nesúvisela s vojnou. Úspech v takýchto podujatiach mohol byť na osoh niekoľkým osobám, a nie celku, lebo ich úspech bol zhubný pre našu obec v ďalšom vývoji vojenských udalostí. V čom spočívala príčina? Perikles, tešiaci sa veľkej vážnosti spoluobčanov ako neobyčajne rozvážny a absolútne nepodplatiteľný, ovládal ľud, pričom neobmedzoval jeho slobodu, ani sa nedal ním viesť, skôr ho sám viedol, neusiloval sa získať moc neprimeranými prostriedkami, no opierajúc sa o svoju autoritu nelichotil ľudu rečami, ale mohol mu čeliť svojím hnevom. Keď zistil, že v nevhodnej chvíli prejavujú Aténčania neskromnú pýchu, karhal ich a uvádzal svoje dôvody, a keď sa bezdôvodne báli, vedel posilniť ich sebadôveru. Takto zriadenie, podľa názvu demokracia, bolo v skutočnosti vládou prvého občana. Naproti tomu jeho nástupcovia sa nepokladali za verejných činiteľov medzi rovnými, ale každý sa usiloval byť prvý, preto začali zverovať vládu do rúk ľudu, aby sa mu zavďačili. Malo to aj taký účinok, že veľa omylov spôsobil aj muž, čo bol na čele ríše, napríklad sa stalo, že sa uskutočnila výprava na Sicíliu. Táto výprava sa neskončila dobre, nielen preto, lebo nedocenili sily tých, proti ktorým sa vypravili, ale aj preto, lebo tí, čo výpravu pripravovali, sa nepostarali o nevyhnutné potreby vojska. Skôr tu išlo o osobné spory, lebo v snahe získať si vedúce postavenie v štáte zanedbávali potreby vojska a v správe štátu vyvolali zmätky, aké sa ešte od začiatku vojny nevyskytli. Keďže na Sicílii prišli okrem iného o väčšinu ľodstva a v meste okrem iného nastali otvorené spory, dokázali desať rokov bojovať proti prevahe nepriateľov Sicílčanov a vlastných spojencov, ktorí sa od nich odtrhli, a takisto proti Kýrovi, synovi perzského kráľa, ktorý sa pridal k Peloponézanom a poskytoval im peňažné prostriedky na stavbu lodí. Aténčania sa vzdali až vtedy, keď ich sily boli oslabené vlastnými roztržkami. Tak sa skutočne potvrdili Periklove predpovede, ktorý povedal, že v boji s Peloponézanmi Aténčania ľahko zvíťazia.
Tukydides/
Aténsky historik a aristokrat (460 až 396 pred Kristom), po otcovi potomok tráckych kráľov, v Macedónsku vlastnil rozsiahle majetky vrátane bane na zlato. Na začiatku peloponézskej vojny sa v tridsiatich rokoch stal jedným z desiatich aténskych stratégov, nedokázal však pred Sparťanmi ubrániť strategicky dôležité mesto Amfipolis na Chalkidike, keďže ním vedené ľodstvo prišlo neskoro, preto dobrovoľne odišiel do vyhnanstva. Tukydides je autorom knihy Dejiny peloponézskej vojny, z ktorej pochádza aj publikovaný úryvok. Bol ženatý, mal dcéru a syna, pochovaný bol najskôr v Macedónsku, neskôr na Akropole v Aténach.
„Čakal som, že váš hnev voči mne prepukne, lebo poznám jeho príčiny, preto som zvolal zhromaždenie, aby som vám pripomenul niektoré veci a aby som vás pokarhal. Nazdávam sa, že štát, ktorý prekvitá ako celok, prináša väčší osoh aj jednotlivým občanom, ako keď pri všeobecnom úpadku žijú v blahobyte iba niekoľkí. Pravda je, že nech by sa mal akokoľvek dobre jednotlivec, s úpadkom vlasti zahynie aj on a nešťastník má zase nádej, že sa postaví na vlastné nohy v prosperujúcom meste. Keď je mesto schopné uniesť nešťastie jednotlivcov, ale občania nedokážu uniesť nešťastie mesta, ako je potom možné, že by mu všetci nepomáhali a správali sa tak, ako teraz vy? Bojíte sa nešťastí doma a zanedbávate záchranu všetkých a obviňujete aj mňa, že som vás naviedol ísť do vojny, a nadávate si, že ste sa spolu so mnou pre ňu rozhodli. Ste nahnevaní na mňa, na človeka, ktorý je schopný pochopiť viac ako ktokoľvek iný a povedať vám to, na človeka, ktorý má rád štát a povznáša sa nad lákanie peňazí. Veď ak sa niekto podujíma na to, čo treba, a nedokáže to jasne vysvetliť (aby presvedčil aj iných), je to to isté, ako keby to nebol pochopil. Kto dokáže jedno i druhé, ale nemá rád štát, ten by štátu nič užitočné neporadil. Kto má aj túto vlastnosť – lásku k vlasti – ale podľahne peniazom, vznikne nebezpečenstvo, že predá za ne všetko. Ak veríte, lebo ste sa presvedčili o pravdivosti mojich slov, že túto prednosť mám, hoci len o trošičku viac ako iní, a dali ste sa prehovoriť viesť vojnu, nie je správne, že ma teraz obviňujete, že som sa voči vám previnil.
.skúšky musíte vydržať
Veď pre tých, čo sa nachádzajú v takej priaznivej situácii, že môžu slobodne rozhodovať, či budú žiť vo vojne, alebo v mieri, by nebolo rozumné začínať vojnu. Ak sa však stane, že niekto sa z nevyhnutnosti musí ihneď podrobiť nepriateľovi alebo riskovať, že ho pokoria iní, uvrhnú ho do nebezpečenstva a premôžu, vtedy ten, čo sa pokúša utiecť pred nebezpečenstvom, si zasluhuje pokarhanie skôr ako ten, čo nebezpečenstvo podstúpi. Ja som vždy rovnaký, nemením názory, vy ste však nedôslední, lebo ste sa dali prehovoriť, keď ste ešte neutrpeli nijakú škodu, no teraz, keď ju znášate, meníte sa, lebo nemáte pevné úmysly a moje dávnejšie tvrdenia sa vám nezdajú spoľahlivé, každý totiž v tejto chvíli vidí len svoje nešťastie, no spoločný prospech nevidia všetci. A v krátkom čase sa ešte odohrala aj veľká zmena, kvôli ktorej ste stratili súdnosť a nemáte schopnosť vytrvať vo svojom rozhodnutí. Napokon náhle, nepredvídané prevraty a údery osudu ubíjajú v ľuďoch sebadôveru. To sa stalo aj vám, najmä pre epidémiu, hoci vás kvária aj iné útrapy. Vy, občania veľkého mesta, čo ste boli vychovaní v zásadách tejto veľkosti, musíte vydržať tieto veľké skúšky a nedopustiť, aby sa zrútila vaša dôstojnosť. Totiž ľudia rovnako pohŕdajú tým, kto sa správa nedôstojne svojej slávy, a nenávidia toho, kto sa ženie za slávou, ktorú si nezasluhuje. Preto zabudnite na svoje osobné nešťastie a horlivo sa usilujte o šťastie všetkých.
.sebavedomie možno vypestovať
čo sa týka vášho strachu, že hoci vynaložíme na vojnu veľké úsilie, výsledok bude taký, že nezvíťazíme, musí vám stačiť, čo som vám o úspechu povedal aj pri iných príležitostiach, a nemusíte sa obávať. Poviem aj to, o čom – ako predpokladám – ste nikdy nepremýšľali a o čom som ani ja nehovoril predtým, o veľkosti našej ríše. Ani teraz by som sa na túto veľkosť neodvolával, lebo je to do istej miery chvastúnstvo, keby som vás nevidel utrápených väčšmi, ako sa patrí. Predpokladáte, že vládnete nad svojimi spojencami, ja však tvrdím, že vládnete nad obidvoma časťami zemského povrchu, nad pevninou i nad morom, jednu ovládate úplne, a to nielen tam, kde sa plavia vaše lode, ale môžete, ak uznáte za vhodné, vládnuť, kdekoľvek budete chcieť. A nik, ani jeden kráľ, ani jeden národ vám nezabráni vydať sa na more s vaším silným loďstvom. Táto moc nie je obmedzená na užívanie domov a pôdy, ktorých stratu pokladáte za dôležitú. Nesmiete sa rmútiť nad tým a porovnávať to s našou mocou, lebo to je, akoby ste porovnali stratu nejakej záhrady alebo ozdobného predmetu s uchovaním vašej vlády na mori. Majte na mysli, že sloboda, ak o ňu budeme bojovať a ubránime ju, nám ľahko nahradí tie straty, ale podrobenie sa iným zvyčajne zmenšuje aj majetok, ktorý vlastníme. Túto moc nezdedili naši otcovia po iných, ale ju získali sami vlastným pričinením a zachovali ju až do čias, kým nám ju neodovzdali. Dbajte o to, aby sme sa nezdali horší, ako boli oni, lebo je veľkou hanbou, ak dakto stratí to, čo má, namiesto aby niečo získal, ak sa to pokúša získať. Musíme ísť proti nepriateľom s odhodlaním, ale aj s pohŕdaním. Sebavedomie možno vypestovať aj u bojazlivého človeka, ak si neuvedomuje nebezpečenstvo, ktoré sa spája s dosahovaním šťastia, kým pohŕdanie jestvuje u tých, čo si myslia, že sú silnejší ako protivníci – a to je aj v našom prípade. A odvaha, ktorá vyplýva z uvedomenia si prevahy, sa zväčšuje, ak máme rovnakú šancu na úspech ako iní. Odvaha síce rodí nádej, čo je sila, ktorá sa prejavuje aj v bezvýchodiskovej situácii, ale skôr sa prejaví pri poznaní prostriedkov, ktoré máme v skutočnosti, a toto poznanie umožňuje s väčšou istotou predvídať budúcnosť.
.zachovať česť nášho mesta
Takisto je našou povinnosťou zachovať česť nášho mesta, ktorá vyplýva z moci, a na tú ste všetci pyšní, preto nesmiete utekať pred námahami – ak sa uchádzate o česť. Nemyslite si, že teraz ide len o jednu vec, o udržanie slobody a o útek pred zotročením, ide aj o stratu moci a nebezpečenstvo, ktorého príčinou je nenávisť voči vám. Tejto moci sa už nemôžete vzdať, aj keby to niekto, zastrašený terajšími pomermi, chcel urobiť a žiť statočne v pokoji. Vaša moc sa podobá na tyraniu a je nebezpečné domáhať sa jej nespravodlivo, alebo sa jej zriekať. Keby takí ľudia presvedčili iných, skôr by pobúrili mesto svojimi radami, ako by mali zničiť vlastný štát, ak by ho chceli založiť z vlastných síl kdekoľvek. Lebo mierová politika, ak ju nerobia činorodí ľudia, môže byť zhubná, neprináša osoh veľkej ríši, ale je vhodná iba pre mesto podrobené, ktoré žije v otroctve.
.odovzdaní a statoční
Nedajte sa zviesť rečami takých občanov a nehnevajte sa na mňa za rozhodnutie, ktoré sme prijali spolu, ak teraz nepriatelia vpadli do našej krajiny a správajú sa tak, ako sa dalo očakávať, keď ste ich nechceli poslúchať. Potom, pravdaže, vznikla ešte tá morová epidémia a toto utrpenie samo osebe najväčšie nás postihlo napriek všetkým očakávaniam. Viem, že najmä táto choroba vás postavila proti mne. To je však nespravodlivé. Ibaže by ste mi na druhej strane uznali zásluhy o nečakané úspechy. Čo prichádza od bohov, treba znášať odovzdane, čo od nepriateľov – statočne, taký bol kedysi zvyk v našom meste a vy tento zvyk nezrušte. Majte na pamäti, že naše mesto si získalo na svete najväčšie uznanie za to, že sa nepoddávalo pohromám a dokázalo vo vojne obetovať najviac ľudských životov a námahy, a že si získalo aj najväčšiu moc, aká je dnes vôbec známa, na ktorú zostane potomkom večná pamiatka, aj keď by sme sa dnes mali ukázať ako slabší (lebo aj to je prirodzené, že všetky veci majú svoje slabšie stránky), a to či už preto, že nijaký iný grécky štát nevládne nad väčšinou Grékov ako my, alebo preto, že sme sa postavili proti najsilnejším nepriateľom, a to spojeným, alebo každému osobitne, aj to, že sme bývali v najbohatšom a zároveň najväčšom meste. Napokon slabí ľudia nás môžu haniť, ale kto sám túži byť činný, bude s nimi súperiť a ak sa mu to nepodarí, nebude nám závidieť. Ale ak nás nenávidia teraz, je to všeobecná vlastnosť tých, čo chcú ovládnuť iných. No ten, čo privoláva na seba závisť, lebo chce dosiahnuť vyšší cieľ, postupuje správne. Vy si musíte rozmyslieť, čo bude čestné v budúcnosti a nebude na hanbu v prítomnosti, a môžete si usilovnosťou získať obidvoje. K Lacedemončanom nevysielajte posla, ani nedávajte najavo, že vás sužujú terajšie nešťastia, lebo tí, čo sa v nešťastí najväčšmi trápia a činmi sa mu najväčšmi stavajú na odpor, sú najsilnejší, a platí to tak o štátoch, ako o jednotlivcoch.“
.aténčania sa porazili sami
Takouto rečou sa Perikles usiloval zmierniť hnev Aténčanov voči nemu a odviesť ich od myšlienok o ich ťažkom súčasnom položení. Aténčania sa dali jeho rečou presvedčiť a neposielali už posla k Lacedemončanom, no väčšmi sa pripravovali na vojnu. V súkromí sa trápili tým, čo ich postihlo. Ľud preto, lebo stratil skromné prostriedky, ktoré mal, bohatí preto, lebo prišli o krásne majetky na vidieku v Atike, o domy s bohatým zariadením, ale najväčšmi ich kvárilo to, že museli znášať vojnu namiesto toho, aby žili pokojným životom. Všeobecné pobúrenie Aténčanov voči Periklovi neutíchalo dovtedy, kým ho nepotrestali peňažným trestom. Ale o niečo neskôr, ako sa zvyčajne stáva, keď ľud podľahne davovej psychóze, zvolili ho opäť za stratéga a zverili mu najvyššiu správu štátu. Jednotliví občania sa pomaly zmierili so stratou domov a Perikles sa im zdal najschopnejší , aby sa postaral o záležitosti štátu. A naozaj, kým bol na čele štátu v čase mieru, rozumne ho spravoval a udržiaval jeho bezpečnosť, čím dosiahol jeho najväčší rozkvet. Keď sa začala vojna, zdalo sa, že správne ohodnotil jej vážnosť a dôležitosť. Od začiatku vojny Perikles žil ešte dva a pol roka. Po jeho smrti sa Aténčania presvedčili o tom, do akej miery boli správne jeho predpoklady a prognózy vývoja vojnových udalostí. Skutočne, Aténčanom predpovedal víťazstvo, ak budú pokojní, ak sa budú starať o loďstvo a nebudú sa usilovať o nadvládu počas vojny a neuvrhnú do nebezpečenstva samu existenciu rodného mesta. Ale Aténčania urobili všetko práve naopak a poháňaní osobnou ctižiadostivosťou a ziskami pustili sa na vlastnú škodu a škodu spojencov do činnosti, ktorá nesúvisela s vojnou. Úspech v takýchto podujatiach mohol byť na osoh niekoľkým osobám, a nie celku, lebo ich úspech bol zhubný pre našu obec v ďalšom vývoji vojenských udalostí. V čom spočívala príčina? Perikles, tešiaci sa veľkej vážnosti spoluobčanov ako neobyčajne rozvážny a absolútne nepodplatiteľný, ovládal ľud, pričom neobmedzoval jeho slobodu, ani sa nedal ním viesť, skôr ho sám viedol, neusiloval sa získať moc neprimeranými prostriedkami, no opierajúc sa o svoju autoritu nelichotil ľudu rečami, ale mohol mu čeliť svojím hnevom. Keď zistil, že v nevhodnej chvíli prejavujú Aténčania neskromnú pýchu, karhal ich a uvádzal svoje dôvody, a keď sa bezdôvodne báli, vedel posilniť ich sebadôveru. Takto zriadenie, podľa názvu demokracia, bolo v skutočnosti vládou prvého občana. Naproti tomu jeho nástupcovia sa nepokladali za verejných činiteľov medzi rovnými, ale každý sa usiloval byť prvý, preto začali zverovať vládu do rúk ľudu, aby sa mu zavďačili. Malo to aj taký účinok, že veľa omylov spôsobil aj muž, čo bol na čele ríše, napríklad sa stalo, že sa uskutočnila výprava na Sicíliu. Táto výprava sa neskončila dobre, nielen preto, lebo nedocenili sily tých, proti ktorým sa vypravili, ale aj preto, lebo tí, čo výpravu pripravovali, sa nepostarali o nevyhnutné potreby vojska. Skôr tu išlo o osobné spory, lebo v snahe získať si vedúce postavenie v štáte zanedbávali potreby vojska a v správe štátu vyvolali zmätky, aké sa ešte od začiatku vojny nevyskytli. Keďže na Sicílii prišli okrem iného o väčšinu ľodstva a v meste okrem iného nastali otvorené spory, dokázali desať rokov bojovať proti prevahe nepriateľov Sicílčanov a vlastných spojencov, ktorí sa od nich odtrhli, a takisto proti Kýrovi, synovi perzského kráľa, ktorý sa pridal k Peloponézanom a poskytoval im peňažné prostriedky na stavbu lodí. Aténčania sa vzdali až vtedy, keď ich sily boli oslabené vlastnými roztržkami. Tak sa skutočne potvrdili Periklove predpovede, ktorý povedal, že v boji s Peloponézanmi Aténčania ľahko zvíťazia.
Tukydides/
Aténsky historik a aristokrat (460 až 396 pred Kristom), po otcovi potomok tráckych kráľov, v Macedónsku vlastnil rozsiahle majetky vrátane bane na zlato. Na začiatku peloponézskej vojny sa v tridsiatich rokoch stal jedným z desiatich aténskych stratégov, nedokázal však pred Sparťanmi ubrániť strategicky dôležité mesto Amfipolis na Chalkidike, keďže ním vedené ľodstvo prišlo neskoro, preto dobrovoľne odišiel do vyhnanstva. Tukydides je autorom knihy Dejiny peloponézskej vojny, z ktorej pochádza aj publikovaný úryvok. Bol ženatý, mal dcéru a syna, pochovaný bol najskôr v Macedónsku, neskôr na Akropole v Aténach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.