Muž číslo 2

 „Čože?“ znie prvá reakcia. Tak vysvetľujem, že minulú nedeľu som tu v Brazílii sledovala zasadnutie kubánskeho parlamentu a že by som si informáciu rada doplnila o dojmy priamo z ostrova. Môj priateľ zívne, včera žiadnu televíziu nepozeral a nikto mu nič nepovedal. A ja si uvedomím, že asi trpím chorobou hyperinformovanosti, zmiešanej s istým skreslením pohľadu z cudziny, čo spôsobuje moja vzdialenosť od Kuby.  Akoby som zabudla na ľahostajnosť, typickú pre mnohých mojich spoluobčanov, ktorí s dlho ohlasovanými zmenami nespájajú žiadne očakávania.
Dezignovanie muža číslo dva kubánskej nomenklatúry bolo pravdepodobne viac komentované a diskutované za hranicami ostrova  ako na ňom. Čiastočne preto, že štátne médiá už niekoľko mesiacov o tomto 52-ročnom inžinierovi s narážkami hovorili, že by sa mohol stať nástupcom Fidela Castra. Preto, keď sa minulú nedeľu tento bývalý minister pre vyššie vzdelávanie stal dauphinom kubánskeho režimu, málokto bol prekvapený. Biologické hodiny postavili osemdesiatnikov, ktorí vládnu Veľkým Antilám, na križovatku: Alebo sa postarajú o dediča teraz, alebo navždy stratia šancu diktovať beh dejín. Tak sa nástupníctvo dostalo do rúk omnoho mladšej osoby. Rozhodli sa, že svoju dôveru spoja s Diazom-Canelom, ktorého vernosť a oddanosť poznajú. Ten je teraz v pasci medzi svojimi záväzkami voči nim a přesvědčením, akú malú moc v skutočnosti má.
Dejiny nás učia, že správanie takýchto princov vyzerá inak, keď sú pod dohľadom nadriadených a inak, keď ostanú bez nich. Iba potom naozaj zistíme, kto je ten muž, ktorý sa teraz stal číslom dva. Ja mám však nádej, že o osude našej krajiny nerozhodne Rada štátu ani prezident. Čosi mi hovorí, že éra olivovozelených monarchov, ich potomkov a celej tej suity sa končí.