Dovtedy chrlil svoje diela v priebehu pár týždňov. Tretieho augusta1829, teda v tom istom roku, však Paríž žasol. Posledná, v poradí 39. majstrova opera Guillaume Tell, inšpirovaná slávnou Schillerovou drámou, sa stala senzáciou a v dejinách operného žánru mimoriadnym medzníkom, predurčujúcim ďalší výrazový posun, ktorý k dokonalosti doviedol Guiseppe Verdi.
Renesancia Rossiniho odkazu sa završuje až dnes: veľké operné domy konečne prinášajú Tella súčasnému divákovi. Je to neľahká úloha: zvládnuť rozsiahly dynamický opus režijne a scenáristicky a súčasne spevácky i herecky. Vo februári som bol svedkom jedného z ôsmich predstavení veľkolepej kreácie Rossiniho opernej ódy na slobodu v modernej budove opery s 1633 miestami v Amsterdame. Ďalší Tell je na programe tohoročného Rossiniho festivalu v Pesare.
Ide o grandiózny projekt kompaktného dosahu so všetkými atribútmi živého operného divadla. V réžii Pierra Audiho sa rozohráva, graduje a rozuzľuje muzikálny skvost, podriadený podmanivej dráme, zasadenej do jedného švajčiarskeho kantónu. Chýrny francúzsky komponista D. F. E. Auber konštatoval, že „v Tellovi je muziky na 10 opier“. Sú to noty znamenite vyvážené, šité na mieru sujetu, je to labutia pieseň majstra, po ktorej zostáva iba ľutovať, že bola posledná. Sám povedal, že lepšiu operu nevie napísať a horšiu nechce v žiadnom prípade. Rossiniho invenčný ponor do atmosféry drámy a krajiny je obdivuhodný. Hudba priam dýcha alpským koloritom. Dej príbehu a muzikálna vynaliezavosť tak vtláčajú dielu neopakovateľnú exkluzívnosť.
K najúčinnejším častiam rozľahlej partitúry sa radí celé druhé dejstvo, začínajúce sa prekrásnou romancou Matildy a končiace sa prísahou porobeného ľudu k vzbure na hore Rutli. Každý z aktérov tepe osobitý a priliehavý punc: či Tell ako osloboditeľ, alebo tyran Gessler ako utlačovateľ, ako aj postavy milencov Arnolda a Matildy z nepriateľských táborov. Obnažená konfrontácia citu lásky s pátosom vlastenectva. V treťom dejstve dominuje Tellov výstup v scéne perfídne vnúteného zostrelenia jablka z hlavy jeho syna – krátko pred napnutím luku odznie meditatívna ária Tella-otca, patriaca k vrcholom barytónových partov. Pretlmočenie osnovy a nuáns gradujúceho deja sa nepochybne zhostili najmä výnimočný americký tenorista John Osborn v úlohe Arnolda a litovská sopranistka Marina Rebeka v role Matildy. Taliansky barytonista Nicola Alaimo v titulnej úlohe sa rozospieval až postupne, početní ďalší účinkujúci rozhodne nesklamali. K nevšednému výkonu sa vzopäl miestny filharmonický orchester. Hudobné naštudovanie Paola Carignaniho nieslo pečať vlastnej predstavy, niekedy vychádzajúcej v ústrety úžasnej plastickosti diela, inokedy rezonujúcej nevyrovnanou dynamikou (nečakané pomalšie tempá s kontrastom rýchlejších pasáží ). Scéna prekvapila pozitívne: bola moderne koncipovaná, dokonale využívajúca priestor rozľahlého javiska. Symbioticky umocňujúci dojem pridala vynikajúca práca so svetlom. Inscenátori vložili prvú prestávku po prvom dejstve, spojili druhé a tretie dejstvo, čím sa trochu odmocnil jeden z vrcholov diela – záver druhého dejstva s prísahou.
Amsterdamský Guillaume Tell – spievaný vo francúzskom origináli (s titulkami) – povznáša a dojíma nielen svojím večným odkazom boja za slobodu, majstrovsky nafabulovaným Schillerom a geniálne pretlmočeným Rossinim do ideálne kompatibilnej reči orchestra, zborov a spevákov, ale aj nevšedne harmonizujúcim divadelným stvárnením, ktoré aj rezervovanejšie publikum ocenilo spontánnym standing ovation. Veď príbeh Tella je totožný aj s bojom Viliama I., princa Oranžského, ktorý zjednotil Holandsko a pretlmočený do univerzálnej hudobnej reči dostáva pečať grandiózneho umeleckého monolitu.
Gioachino Rossini svojho Tella napokon teda na drevenom stole napísal, mne zostala spomienka na čas, zastavujúci operný večer aj v podobe suveníru – dreveného jablka.
Autor je neurológ a milovník opery.
Renesancia Rossiniho odkazu sa završuje až dnes: veľké operné domy konečne prinášajú Tella súčasnému divákovi. Je to neľahká úloha: zvládnuť rozsiahly dynamický opus režijne a scenáristicky a súčasne spevácky i herecky. Vo februári som bol svedkom jedného z ôsmich predstavení veľkolepej kreácie Rossiniho opernej ódy na slobodu v modernej budove opery s 1633 miestami v Amsterdame. Ďalší Tell je na programe tohoročného Rossiniho festivalu v Pesare.
Ide o grandiózny projekt kompaktného dosahu so všetkými atribútmi živého operného divadla. V réžii Pierra Audiho sa rozohráva, graduje a rozuzľuje muzikálny skvost, podriadený podmanivej dráme, zasadenej do jedného švajčiarskeho kantónu. Chýrny francúzsky komponista D. F. E. Auber konštatoval, že „v Tellovi je muziky na 10 opier“. Sú to noty znamenite vyvážené, šité na mieru sujetu, je to labutia pieseň majstra, po ktorej zostáva iba ľutovať, že bola posledná. Sám povedal, že lepšiu operu nevie napísať a horšiu nechce v žiadnom prípade. Rossiniho invenčný ponor do atmosféry drámy a krajiny je obdivuhodný. Hudba priam dýcha alpským koloritom. Dej príbehu a muzikálna vynaliezavosť tak vtláčajú dielu neopakovateľnú exkluzívnosť.
K najúčinnejším častiam rozľahlej partitúry sa radí celé druhé dejstvo, začínajúce sa prekrásnou romancou Matildy a končiace sa prísahou porobeného ľudu k vzbure na hore Rutli. Každý z aktérov tepe osobitý a priliehavý punc: či Tell ako osloboditeľ, alebo tyran Gessler ako utlačovateľ, ako aj postavy milencov Arnolda a Matildy z nepriateľských táborov. Obnažená konfrontácia citu lásky s pátosom vlastenectva. V treťom dejstve dominuje Tellov výstup v scéne perfídne vnúteného zostrelenia jablka z hlavy jeho syna – krátko pred napnutím luku odznie meditatívna ária Tella-otca, patriaca k vrcholom barytónových partov. Pretlmočenie osnovy a nuáns gradujúceho deja sa nepochybne zhostili najmä výnimočný americký tenorista John Osborn v úlohe Arnolda a litovská sopranistka Marina Rebeka v role Matildy. Taliansky barytonista Nicola Alaimo v titulnej úlohe sa rozospieval až postupne, početní ďalší účinkujúci rozhodne nesklamali. K nevšednému výkonu sa vzopäl miestny filharmonický orchester. Hudobné naštudovanie Paola Carignaniho nieslo pečať vlastnej predstavy, niekedy vychádzajúcej v ústrety úžasnej plastickosti diela, inokedy rezonujúcej nevyrovnanou dynamikou (nečakané pomalšie tempá s kontrastom rýchlejších pasáží ). Scéna prekvapila pozitívne: bola moderne koncipovaná, dokonale využívajúca priestor rozľahlého javiska. Symbioticky umocňujúci dojem pridala vynikajúca práca so svetlom. Inscenátori vložili prvú prestávku po prvom dejstve, spojili druhé a tretie dejstvo, čím sa trochu odmocnil jeden z vrcholov diela – záver druhého dejstva s prísahou.
Amsterdamský Guillaume Tell – spievaný vo francúzskom origináli (s titulkami) – povznáša a dojíma nielen svojím večným odkazom boja za slobodu, majstrovsky nafabulovaným Schillerom a geniálne pretlmočeným Rossinim do ideálne kompatibilnej reči orchestra, zborov a spevákov, ale aj nevšedne harmonizujúcim divadelným stvárnením, ktoré aj rezervovanejšie publikum ocenilo spontánnym standing ovation. Veď príbeh Tella je totožný aj s bojom Viliama I., princa Oranžského, ktorý zjednotil Holandsko a pretlmočený do univerzálnej hudobnej reči dostáva pečať grandiózneho umeleckého monolitu.
Gioachino Rossini svojho Tella napokon teda na drevenom stole napísal, mne zostala spomienka na čas, zastavujúci operný večer aj v podobe suveníru – dreveného jablka.
Autor je neurológ a milovník opery.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.