Už Rimania opúšťali horúci letný Rím, aby sa schladili a oddýchli si vo vidieckych sídlach. Často oveľa prostejších, ako boli ich mestské príbytky. Prvú naozaj veľkú vlnu záujmu o vidiek a pôvodné ľudové tradície priniesol v prvej polovici 19. storočia romantizmus. Najdôležitejší impulz v rozvíjaní vzťahu k ľudovej architektúre a umeniu však určite predstavovalo národno-emancipačné hnutie, ktoré koncom 19. storočia zasiahlo celú Európu. Ľudová architektúra a ľudové umenie všeobecne sa považovalo za čistý zdroj pôvodnej národnej kultúry. A práve hľadanie zdrojov národného sebavedomia viedlo aj na Slovensku začiatkom 20. storočia k štúdiu a následnej ochrane pamiatok ľudovej architektúry.
Záujem o ľudovú architektúru sprevádzal spočiatku heuristický obdiv. Blažej Bulla aj Dušan Jurkovič s hlbokým rešpektom odkresľovali prvky pôvodnej ľudovej architektúry, aby ich vzápätí použili v rámci vlastných návrhov. Kubisti ako Pavel Janák či Jozef Gočár sa tiež hrdo hlásili k ľudovým motívom. Pozoruhodnú úlohu zohrala ľudová architektúra aj v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Výsledkom modernistickej interpretácie ľudovej tradície bola abstraktná štylizácia folklórnych motívov, ale aj citácie či použitie autentických historických prvkov v modernej architektúre, ako to na vlastnom rodinnom dome predviedol napríklad Ferdinand Milučký. Tento dobový príklon k ľudovej architektúre sa premietol aj do narastajúceho záujmu o pôvodné vidiecke domy a ich transformáciu na víkendové bývanie. V bývalom Československu sa tento fenomén zvykol nazývať chalupárstvom. Celé rodiny vtedy svojpomocne pretvárali a obnovovali chalupy, ktoré sa tak často stávali podstatným prejavom rodinného statusu. Čím viac pôvodných materiálov a prvkov na budove, čím viac originálneho nábytku či iného vybavenia vnútri, tým vyššie sa príslušná chalupa cenila.
Chalupárstvo, takisto ako vzťah k ľudovej architektúre, je však dynamický fenomén. To, ako by sa mohol dnes zmeniť, ukazuje prípad aktuálnej prestavby bývalej hájovne vo Vyšnej Boci. Jej autormi sú architekti z bratislavského ateliéru gutgut.
Rozložitá a priestorovo zložitá budova bývalej hájovne stojí v centre dediny, na akejsi križovatke pri potoku. Spolu s hospodárskymi budovami tvorí pitoresknú štruktúru prízemných drevených objektov s pomerne masívnymi sedlovými strechami krytými plechom. Takisto ako väčšinu domov vo Vyšnej Boci, aj hájovňu charakterizujú zvislo kladené dosky na fasáde, čierno-červeno-biela farebnosť a základný priestorový rozvrh s pitvorom, obytnou kuchyňou a izbou. Tieto znaky rešpektovali architekti aj pri obnove a prestavbe domu. Každý tradičný element však prerozprávali sviežim, aktuálnym spôsobom, ktorý nemá vôbec nič spoločné s nostalgickým oprašovaním minulosti. Nechali vyniknúť pôvodnú fyzickú podstatu domu, ako aj jednotlivé vrstvy jej osobnej histórie vrátane tej aktuálnej. Na chalupe je tak oveľa podstatnejšie to, že sa tu pri spoločnom stole stretá celá rodina, ako to, či bol pitvor pôvodne biely, čierny či červený. Spôsob, akým ateliér gutgut objavuje stredoslovenský vidiek, nemá nič spoločné s meštiackym dištancom ani s akademickou selekciou jeho hodnôt. Je blahodarným splynutím s miestnou zložitosťou, začínajúc prijatím priestorovej determinovanosti drevenice, pokračujúc oslavou všetkých vrstiev historických nánosov vrátane chlebovej pece či svietidla z lakovaného parožia a končiac akceptovaním podivuhodného susedského spoločenstva. Zdanlivo nezlučiteľné prvky, ako sú obnovené tradičné historické konštrukcie, aktuálne praktické a zámerne neštýlové intervencie a „staré kusy“, ktoré v hájovni ostali po pôvodných vlastníkoch, tu vytvárajú dokonale obytné prostredie.
Spôsob obnovy, ktorý narába s jednoduchými princípmi „ad hoc“ či „urob si sám“, pri ktorom sa ľudová architektúra nestáva muzeálnym objektom, ale vitálnym prejavom súčasnej kultúry, by sme mohli s trochou licencie nazvať punkovým. V kontexte zaužívaného narábania s pamiatkami ľudovej architektúry je minimálne rovnako osviežujúci ako prosté punkové akordy v záplave sladkého popu.
Autorka je teoretička a historička architektúry.
Záujem o ľudovú architektúru sprevádzal spočiatku heuristický obdiv. Blažej Bulla aj Dušan Jurkovič s hlbokým rešpektom odkresľovali prvky pôvodnej ľudovej architektúry, aby ich vzápätí použili v rámci vlastných návrhov. Kubisti ako Pavel Janák či Jozef Gočár sa tiež hrdo hlásili k ľudovým motívom. Pozoruhodnú úlohu zohrala ľudová architektúra aj v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Výsledkom modernistickej interpretácie ľudovej tradície bola abstraktná štylizácia folklórnych motívov, ale aj citácie či použitie autentických historických prvkov v modernej architektúre, ako to na vlastnom rodinnom dome predviedol napríklad Ferdinand Milučký. Tento dobový príklon k ľudovej architektúre sa premietol aj do narastajúceho záujmu o pôvodné vidiecke domy a ich transformáciu na víkendové bývanie. V bývalom Československu sa tento fenomén zvykol nazývať chalupárstvom. Celé rodiny vtedy svojpomocne pretvárali a obnovovali chalupy, ktoré sa tak často stávali podstatným prejavom rodinného statusu. Čím viac pôvodných materiálov a prvkov na budove, čím viac originálneho nábytku či iného vybavenia vnútri, tým vyššie sa príslušná chalupa cenila.
Chalupárstvo, takisto ako vzťah k ľudovej architektúre, je však dynamický fenomén. To, ako by sa mohol dnes zmeniť, ukazuje prípad aktuálnej prestavby bývalej hájovne vo Vyšnej Boci. Jej autormi sú architekti z bratislavského ateliéru gutgut.
Rozložitá a priestorovo zložitá budova bývalej hájovne stojí v centre dediny, na akejsi križovatke pri potoku. Spolu s hospodárskymi budovami tvorí pitoresknú štruktúru prízemných drevených objektov s pomerne masívnymi sedlovými strechami krytými plechom. Takisto ako väčšinu domov vo Vyšnej Boci, aj hájovňu charakterizujú zvislo kladené dosky na fasáde, čierno-červeno-biela farebnosť a základný priestorový rozvrh s pitvorom, obytnou kuchyňou a izbou. Tieto znaky rešpektovali architekti aj pri obnove a prestavbe domu. Každý tradičný element však prerozprávali sviežim, aktuálnym spôsobom, ktorý nemá vôbec nič spoločné s nostalgickým oprašovaním minulosti. Nechali vyniknúť pôvodnú fyzickú podstatu domu, ako aj jednotlivé vrstvy jej osobnej histórie vrátane tej aktuálnej. Na chalupe je tak oveľa podstatnejšie to, že sa tu pri spoločnom stole stretá celá rodina, ako to, či bol pitvor pôvodne biely, čierny či červený. Spôsob, akým ateliér gutgut objavuje stredoslovenský vidiek, nemá nič spoločné s meštiackym dištancom ani s akademickou selekciou jeho hodnôt. Je blahodarným splynutím s miestnou zložitosťou, začínajúc prijatím priestorovej determinovanosti drevenice, pokračujúc oslavou všetkých vrstiev historických nánosov vrátane chlebovej pece či svietidla z lakovaného parožia a končiac akceptovaním podivuhodného susedského spoločenstva. Zdanlivo nezlučiteľné prvky, ako sú obnovené tradičné historické konštrukcie, aktuálne praktické a zámerne neštýlové intervencie a „staré kusy“, ktoré v hájovni ostali po pôvodných vlastníkoch, tu vytvárajú dokonale obytné prostredie.
Spôsob obnovy, ktorý narába s jednoduchými princípmi „ad hoc“ či „urob si sám“, pri ktorom sa ľudová architektúra nestáva muzeálnym objektom, ale vitálnym prejavom súčasnej kultúry, by sme mohli s trochou licencie nazvať punkovým. V kontexte zaužívaného narábania s pamiatkami ľudovej architektúry je minimálne rovnako osviežujúci ako prosté punkové akordy v záplave sladkého popu.
Autorka je teoretička a historička architektúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.