Navyše ma však šokovala miestna posadnutosť pravidlami. Úplne všetkými. Jasné pravidlá sú všade, ale tam, kde všetci dobre vieme, že sú nezmyselné, pripúšťame do istej miery aj ľudský faktor. Tu nie. Tu nikto oko neprižmúri. Tu nikoho na nič neukecáte a s pochopením a úsmevom vám usekne hlavu, lebo mu to práve teraz zákon prikazuje. To, že budem musieť kvôli každej cige ísť pred vchod reštaurácie, som vedela a je to ok. Ale že ma do tej reštaurácie už nepustia späť vzhľadom na zákon, tak to je ako u debilov. Rozjedené jedlo, kabát na stoličke, nič nezaváži, keď ste už raz vyšli na cigaretu a je po desiatej večer. Po desiatej večer už vojsť nemôžete. Ak ste však nevyšli, môžete pokojne sedieť aj do jedenástej. Robím psíčkovské oči a nič. Američania sa ospravedlňujú a vlastne všetci sa cítime ako úplní debili, aj ja, aj oni, a to všetko pre nejaký „law”, ktorý je niekde napísaný. Nakoniec idem fajčiť na záchod, čupím pri mise a fúkam to tam, aby to nezachytil ten snímač na strope a vlastne porušujem zákon ešte viac, ako keby som bola vonku. Cigaretu hodím do misy a po zistení, že sa nedá spláchnuť, ju rukami z tej misy vyberám a hádžem do koša, aby na mňa nedošli. Absurdné. V krajine, kde sú všetci úplne posadnutí predpismi a ich dodržiavaním, však nehrá jedna vec. Musí tu byť veľa bonzákov. Musí tu byť veľa zakomplexovaných impotentov, čo nemajú nič iné na robote, ako sliediť, kto sa kde vkradol po desiatej do vchodu. A toto je horšie, ako tie predpisy. Že sa tu bonzuje a udáva. V krajine, ktorú sme si doma vysnívali ako slobodnú, ktorú sme si dali ako príklad, nemôže byť o slobode ani reč. Každý je tu otrokom systému, a aj jedinci, ktorí ho považujú za absurdný, sú celí posraní z toho, že ich niekto niekde udá. To, že prídem konečne v tridsiatke do Ameriky (a som v Chicagu, a nie v nejakom zaprdenom malom meste) a nájdem ju v strachu, s celou tou jej pompéznosťou, to som naozaj nečakala. Preboha, neopakujme už nič po nich!!!
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.