Kedykoľvek sa tento introvert rozhodne dať si pauzu od skladania a nahrávania so svojou kapelou, prepadne ho nutkavá potreba tvoriť aspoň osamote. Pred siedmimi rokmi vydal v tejto konštelácii svoj sólový debut The Eraser, zvukovo minimalistickú aféru medzi počítačom a Yorkovou dušou.
Na prenos tejto prapodivne intímnej syntetiky do koncertnej podoby sa rozhodol povolať do zbrane svojho dlhoročného kamaráta a zároveň producenta Radiohead Nigela Godricha, ktorý stojí za premenlivým, a pritom takým jedinečným zvukom tejto inovatívnej skupiny. Medzi ďalších členov patrí koncertný bubeník R.E.M., Joey Waronker, a talentovaný brazílsky perkusionista Mauro Refosco. A napriek možným predsudkom voči súčasnému komerčnému imidžu Red Hot Chilli Peppers, Flea predvádza výborné kúsky na svojej base, ktorá je esenciálnym podkladom pre masívny zvuk kapely. Túto super-skupinu, ktorá najprv vystupovala pod veľavravným označením „??????,” Yorke predstavil počas turné v apríli 2010 ako Atoms For Peace. Po koncertnej šnúre dodal svojim spoluhráčom fragmenty hudobných myšlienok, stvorených v počítači za Godrichovej asistencie. Očakávania boli v podstate jasné: poľudštiť a dodať život surovému, syntetickému materiálu. Ich úsilie, vdýchnuť život ďalšej dávke britského smútku počas troch dní strávených v štúdiu a viacerých prerušovaných nahrávaní, vyvrcholilo po viac ako dvoch rokoch prvotinou Amok.
Aj keď tento jednoduchý názov indikuje stav neovládateľnosti a rušivosti, ich spoločný debut je zvláštny a prirodzene vyvážený bastardík. Jedným z prvých signálov naznačujúcich inklináciu k rýchlejšiemu tempu boli Yorkove DJ-ske sety. Tie orientoval na ťaživý, rytmicky bohatý, no len sťažka ľúbivý drum’n’bass a techno. Preto nie je prekvapujúce, že sa so svojimi parťákmi posunul po rytmickej stránke takmer do tanečnej roviny. Celý čas tak znejú, akoby sa pohupovali z jednej nohy na druhú. Kým Radiohead sú pre mnohých poslucháčov recept na dobrú noc, Atoms For Piece môžu v nejednej žile rozprúdiť horúcu krv.
Jemný, no sebaistý falzet a plynulé frázovanie dodávajú albumu zvláštne staromódny náboj. Našťastie toto čaro reflektuje skôr umeleckú kvalitu a nadčasovosť než oslavu starých čias. V textovej rovine boli Yorkove piesne vždy plné bezvýchodiskových situácií a absurdity. Apokalyptický koncept Amoku však nadobúda existenciálne rozmery Franza Kafku. Piesne tejto super skupiny sú teda hudobne nákazlivé vďaka vyspelej žartovnosti Fleovej gitary a podprahovej, no veľmi účinnej práci s perkusiami, ktoré sú neustále prítomné, no málokedy prerážajú masu zvuku. V mysli však nakoniec ostávajú ich slová prestúpené vzdorom a volajúce po nádeji: „Vôľa je silná, no koža je slabá / Vyrobil som si posteľ a na nej ležím.” Neprepočuteľná Default pripomína svojou vnútornou odhodlanosťou, neustálym sa posúvaním vopred a súčasnou hanblivosťou najsilnejší moment z The Eraser: And It Rained All Night.
Amok otvára omamná balada Before Your Very Eyes, pokračuje intenzívnou Dropped s takmer dubstepovým podkladom a euforickou basou uprostred. Rovnako neutíchajúca je aj groteskou zaváňajúca Judge, Jury and Executioner, ktorá ustavične narastá a tajuplné syntetizátory len podporujú tento rast do megalomanských rozmerov. Z pohľadu jednotného tematického celku je nahrávka uzatváraná temnou a repetitívnou titulnou skladbou, ktorej katatonické opakovanie veršov a beztiažové pristátie pripomína skôr sofistikovanú elektroniku vydavateľstva Ninja Tune než rockového veterána.
Amok miestami znie akoby imaginárny vymazávač, ktorého Yorke vysníval na svojom debute The Eraser, použil svoj nástroj skazy proti svojmu stvoriteľovi a vymazal vášeň pre melódiu a nádej. Svoje vokály posunul do oblačných výšin, v ktorých sa rozplývajú a miznú v temne nedefinovateľnom vákuu. Občas sa teda môže zdať, že bremeno zodpovednosti, ktoré vzniklo sériou zdanlivo neprekonateľných albumov z éry Radiohead, tohto štyridsiatnika priveľmi zaťažuje. Mnohé skladby na Amok nachádzajú totiž svoje vyvrcholenie v strohosti a zvláštne prekombinovanej nehybnosti, ktorú len ťažko vyjadriť slovami.
Bez akýchkoľvek zbytočných a v skutočnosti aj nespravodlivých očakávaní je Amok chutná kolekcia deviatich žijúcich piesní, ktoré sa držia dolu pri zemi, chrániac sa pred ťaživým anglickým dažďom. A táto pozemskosť im dodáva chuť opravdivosti, s ktorou sa dá tak ľahko stotožniť a dupkať si na mieste do toho povedome známeho , a pritom takého nového rytmu. Miesto a pocity ostávajú tie isté, len sú vyjadrené opäť novými slovami.
Atoms For Peace: Amok, XL, 2013.
Na prenos tejto prapodivne intímnej syntetiky do koncertnej podoby sa rozhodol povolať do zbrane svojho dlhoročného kamaráta a zároveň producenta Radiohead Nigela Godricha, ktorý stojí za premenlivým, a pritom takým jedinečným zvukom tejto inovatívnej skupiny. Medzi ďalších členov patrí koncertný bubeník R.E.M., Joey Waronker, a talentovaný brazílsky perkusionista Mauro Refosco. A napriek možným predsudkom voči súčasnému komerčnému imidžu Red Hot Chilli Peppers, Flea predvádza výborné kúsky na svojej base, ktorá je esenciálnym podkladom pre masívny zvuk kapely. Túto super-skupinu, ktorá najprv vystupovala pod veľavravným označením „??????,” Yorke predstavil počas turné v apríli 2010 ako Atoms For Peace. Po koncertnej šnúre dodal svojim spoluhráčom fragmenty hudobných myšlienok, stvorených v počítači za Godrichovej asistencie. Očakávania boli v podstate jasné: poľudštiť a dodať život surovému, syntetickému materiálu. Ich úsilie, vdýchnuť život ďalšej dávke britského smútku počas troch dní strávených v štúdiu a viacerých prerušovaných nahrávaní, vyvrcholilo po viac ako dvoch rokoch prvotinou Amok.
Aj keď tento jednoduchý názov indikuje stav neovládateľnosti a rušivosti, ich spoločný debut je zvláštny a prirodzene vyvážený bastardík. Jedným z prvých signálov naznačujúcich inklináciu k rýchlejšiemu tempu boli Yorkove DJ-ske sety. Tie orientoval na ťaživý, rytmicky bohatý, no len sťažka ľúbivý drum’n’bass a techno. Preto nie je prekvapujúce, že sa so svojimi parťákmi posunul po rytmickej stránke takmer do tanečnej roviny. Celý čas tak znejú, akoby sa pohupovali z jednej nohy na druhú. Kým Radiohead sú pre mnohých poslucháčov recept na dobrú noc, Atoms For Piece môžu v nejednej žile rozprúdiť horúcu krv.
Jemný, no sebaistý falzet a plynulé frázovanie dodávajú albumu zvláštne staromódny náboj. Našťastie toto čaro reflektuje skôr umeleckú kvalitu a nadčasovosť než oslavu starých čias. V textovej rovine boli Yorkove piesne vždy plné bezvýchodiskových situácií a absurdity. Apokalyptický koncept Amoku však nadobúda existenciálne rozmery Franza Kafku. Piesne tejto super skupiny sú teda hudobne nákazlivé vďaka vyspelej žartovnosti Fleovej gitary a podprahovej, no veľmi účinnej práci s perkusiami, ktoré sú neustále prítomné, no málokedy prerážajú masu zvuku. V mysli však nakoniec ostávajú ich slová prestúpené vzdorom a volajúce po nádeji: „Vôľa je silná, no koža je slabá / Vyrobil som si posteľ a na nej ležím.” Neprepočuteľná Default pripomína svojou vnútornou odhodlanosťou, neustálym sa posúvaním vopred a súčasnou hanblivosťou najsilnejší moment z The Eraser: And It Rained All Night.
Amok otvára omamná balada Before Your Very Eyes, pokračuje intenzívnou Dropped s takmer dubstepovým podkladom a euforickou basou uprostred. Rovnako neutíchajúca je aj groteskou zaváňajúca Judge, Jury and Executioner, ktorá ustavične narastá a tajuplné syntetizátory len podporujú tento rast do megalomanských rozmerov. Z pohľadu jednotného tematického celku je nahrávka uzatváraná temnou a repetitívnou titulnou skladbou, ktorej katatonické opakovanie veršov a beztiažové pristátie pripomína skôr sofistikovanú elektroniku vydavateľstva Ninja Tune než rockového veterána.
Amok miestami znie akoby imaginárny vymazávač, ktorého Yorke vysníval na svojom debute The Eraser, použil svoj nástroj skazy proti svojmu stvoriteľovi a vymazal vášeň pre melódiu a nádej. Svoje vokály posunul do oblačných výšin, v ktorých sa rozplývajú a miznú v temne nedefinovateľnom vákuu. Občas sa teda môže zdať, že bremeno zodpovednosti, ktoré vzniklo sériou zdanlivo neprekonateľných albumov z éry Radiohead, tohto štyridsiatnika priveľmi zaťažuje. Mnohé skladby na Amok nachádzajú totiž svoje vyvrcholenie v strohosti a zvláštne prekombinovanej nehybnosti, ktorú len ťažko vyjadriť slovami.
Bez akýchkoľvek zbytočných a v skutočnosti aj nespravodlivých očakávaní je Amok chutná kolekcia deviatich žijúcich piesní, ktoré sa držia dolu pri zemi, chrániac sa pred ťaživým anglickým dažďom. A táto pozemskosť im dodáva chuť opravdivosti, s ktorou sa dá tak ľahko stotožniť a dupkať si na mieste do toho povedome známeho , a pritom takého nového rytmu. Miesto a pocity ostávajú tie isté, len sú vyjadrené opäť novými slovami.
Atoms For Peace: Amok, XL, 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.