Osprosteniu predchádzal veľký hlad, odborníkmi nazývaný „zběsilá hladovitost“. Bolo to na jar v roku 2000. V rozheganom stánku som zakúpil polmetrovú bagetu. Lahôdka bola omotaná priľnavou fóliou, ktorá mala zvýrazniť exkluzivitu produktu. V skutočnosti jej vtlačila pečať erotickej pomôcky z inej planéty.
Prvý záhryz, nehľadiac na zelenosť salámy a kyslosť majonézy, sa udial v parku. Práve zliezol sneh a divoké pachy, ktoré boli mesiace pod snehom, mi vykrútili nozdry. Oproti mne kráčal Róm v rokoch. Územčistý, telnatý, taký, ktorého skôr preskočíš ako obehneš. Zakopol o zlatý prsteň! Ten sa chvíľu kotúľal, no chlap sa poň svižne zohol. Zmocnila sa ma ohavná nenásytnosť filmových lotrov. Čo to je za nespravodlivosť! Veď ja som ten prsteň zbadal skôr! Patrí mne! kričali moje oči. Chlap to vedel: „Chceš ho? Môžeme sa podeliť. Koľko dáš?“ opýtal sa. Z peňaženky som vylovil šesťdesiat korún (dve eurá). „Daj viac!“ okríkol ma, podal mi klenot a okrem peňazí si zobral aj bagetu v translunárnom balení.
Hnaný ohavnou nenásytnosťou som trielil do záložne. V duchu som sa smial, ako som s ním vypiekol. Úžernícky salón bol v zapľutej pasáži. Pán za pultom sa na mňa pozrel: „Čo, našli ste zlatý prsteň?“ „Nie, len sa pozerám, čo tu máte,“ zaklamal som a schoval prsteň do vrecka. „Viete, dnes mi sem ľudia nosia vyleštené odrezky z mosadznej rúry a pýtajú sa, akú majú hodnotu.“ smial sa.
Milí priatelia, hladný a bez koruny som kráčal k autobusovej stanici. Šofér ma domov zviezol na sekeru. Odrezok mosadznej rúry opatrujem dodnes, ako desivé memento vlastného zlyhania a poznania, že aj tí, ktorých najviac podceňujeme, nás môžu, hoci aj podvodom, naučiť veľkým veciam.
Prvý záhryz, nehľadiac na zelenosť salámy a kyslosť majonézy, sa udial v parku. Práve zliezol sneh a divoké pachy, ktoré boli mesiace pod snehom, mi vykrútili nozdry. Oproti mne kráčal Róm v rokoch. Územčistý, telnatý, taký, ktorého skôr preskočíš ako obehneš. Zakopol o zlatý prsteň! Ten sa chvíľu kotúľal, no chlap sa poň svižne zohol. Zmocnila sa ma ohavná nenásytnosť filmových lotrov. Čo to je za nespravodlivosť! Veď ja som ten prsteň zbadal skôr! Patrí mne! kričali moje oči. Chlap to vedel: „Chceš ho? Môžeme sa podeliť. Koľko dáš?“ opýtal sa. Z peňaženky som vylovil šesťdesiat korún (dve eurá). „Daj viac!“ okríkol ma, podal mi klenot a okrem peňazí si zobral aj bagetu v translunárnom balení.
Hnaný ohavnou nenásytnosťou som trielil do záložne. V duchu som sa smial, ako som s ním vypiekol. Úžernícky salón bol v zapľutej pasáži. Pán za pultom sa na mňa pozrel: „Čo, našli ste zlatý prsteň?“ „Nie, len sa pozerám, čo tu máte,“ zaklamal som a schoval prsteň do vrecka. „Viete, dnes mi sem ľudia nosia vyleštené odrezky z mosadznej rúry a pýtajú sa, akú majú hodnotu.“ smial sa.
Milí priatelia, hladný a bez koruny som kráčal k autobusovej stanici. Šofér ma domov zviezol na sekeru. Odrezok mosadznej rúry opatrujem dodnes, ako desivé memento vlastného zlyhania a poznania, že aj tí, ktorých najviac podceňujeme, nás môžu, hoci aj podvodom, naučiť veľkým veciam.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.