Prispôsobivosť a rozličné chúťky hmyzu sú takmer nekonečné. S alkoholičkami octomilkami, schopnými žiť v koncentrovaných kvasných výparoch, sme sa už na stránkach .týždňa zoznámili (č. 34/2011). Existuje však mnoho ďalších, ešte zaujímavejších druhov hmyzu, ktoré sú podľa najnovších vedeckých zistení schopné prispôsobiť sa extrémnemu prostrediu.
.feťáci a jedári
Kým do života drobnej mušky hrbáčky nevstúpia drogy, žije si obyčajným životom v rozkladajúcich sa organických látkach. V Ugande prekvapila entomológov, ktorí prichytili v sude s emulznou farbou stovky jej živých lariev. Bezstarostne sa kúpali v smrtiacom kokteile namiešanom z modrého pigmentu a ingrediencie s povesťou silného hmyzieho repelentu. Nehovoriac o tom, že takmer polovicu objemu tejto tekutiny tvorilo rozpúšťadlo s prídavkom konzervantov. Modrý pigment objavili výskumníci neskôr v celom tráviacom trakte dospelých mušiek, takže je jasné, že nešlo len o kúpeľ. Vlastným očiam neverili ani kalifornskí vedci, ktorí pátrali po stopách života v prírodných asfaltových jazierkach, vznikajúcich po odparení ropy. Drobné mušky v nich pristihli priamo pri hostine – malí gurmáni si pochutnávali na hmyze, ktorý neprežil asfaltový kúpeľ. Teplota v jazierkach dosahuje 38 °C a prostredie obsahuje organické rozpúšťadlá. Tie sú jedovaté pre všetky organizmy vrátane baktérií, takže v takomto kúpeli by si nikto ani len hmyziu nôžku nenamočil. V muškách však vzbudzuje iné chúťky, v asfalte sa totiž našli aj ich larvy, ktoré sa tu ako drobné hrochy s rozkošou prevaľovali. Aby ich hustá hmota neudusila, nad hladinu vystrkujú špeciálnu (stigmálnu) plôšku, ktorou nasávajú vzduch. Aj ich tráviaci trakt bol plný jedovatej hmoty, v tomto prípade asfaltu. Neublížil im preto, lebo sa vďaka špeciálnej výstelke a membráne nedostáva do priameho kontaktu s tkanivom.
Je známe, že vodný roztok formaldehydu, tzv. formalín, patrí k najväčším jedom. Konzervujú sa v ňom živočíchy, ktoré ďalšie desaťročia slúžia ako muzeálne expozície či preparáty na výskum. Zoológovia našli na povrchu tiel plazov, ktoré vykukovali z formalínu, larvy a kukly ôsmich druhov múch, medzi nimi istý druh octomiliek a larvy muchy domácej. Najväčšími odvážlivcami boli muchy druhu Megaselia rufipes, ich larvy vyžierali tkanivá nasiaknuté formalínom.
.mravce na úpeku
Poznáte niekoho, kto by chcel žiť na púšti? Ťavy, fenekovia a Tuarégovia na to majú svoje dôvody, rovnako ako niektoré druhy mravcov, ktoré sa sem presídlili a postupne sa z nich stali zdochlináre. Ich špecializácia spočíva v tom, že hľadajú telá iných druhov hmyzu, a to v horúcom piesku s teplotou až 70° C, pričom ich vetché telíčka sa postupne zahrievajú až na 50 °C. Keď ich vedci podobným podmienkam vystavili v laboratóriu, úbohé tvory kapali už pri teplote okolia niečo vyše 50 stupňov. Dôvodom bol nedostatok tieňa a uzavretý, ohraničený priestor. V prírode totiž púštne mravce lovia len dovtedy, kým teplota nestúpne na kritickú hodnotu, potom sa utekajú skryť do tieňa, kde sa ochladzujú. Aby vydržali horúčavu sálajúcu z rozpáleného piesku, musia bežať čo najrýchlejšie. Výhodou sú ich dlhé nohy, ktoré navyše držia telo dostatočne vysoko nad horúcim podkladom. Väčšina druhov púštnych mravcov dokáže vyvinúť rýchlosť až jeden meter za sekundu, pričom ochladzujúco pôsobí aj prúdiaci vzduch, takzvané konvekčné ochladzovanie.
.pakomáre v spacákoch
V skalnatých oblastiach strednej Afriky trvá sucho asi osem mesiacov v roku, potom ho vystriedajú dažde. V tomto nehostinnom kraji žije istý pakomár, ktorého larvy vegetujú na dne mlák v malých vyhĺbeninách na povrchu žulových skál. Teplota vody tu môže vystúpiť až na 40 °C a pokiaľ neprší, všetka voda sa veľmi rýchlo vyparí. Aby larvy úplne nevyschli, vybudujú si ochranné rúrkovité vaky, a v nich, keď sa inak nedá, prežijú aj sedemnásť rokov. Tento fakt podnietil vedcov na to, aby ich otestovali v iných extrémnych podmienkach. Do čistého stopercentného alkoholu naložili skupinu živých lariev a skupinu lariev chránených vakom. Zatiaľ čo prvá skupina vyhynula do jednej minúty, druhá skupina prežila bez následkov až 168 hodín. Tento druh pakomára je zároveň majstrom v prežívaní na mraze – vo vyschnutom stave bez ujmy na zdraví vydrží aj mínus 270 stupňov.
.pohoda na mraze
Aby hmyz dokázal prežiť aj v opačných teplotných extrémoch, musel sa na to počas evolúcie dobre pripraviť. Väčšina mechanizmov je pomerne zložitých, načrtneme si ich teda len schematicky. Na príchod najväčších mrazov sa odolné druhy pripravujú tak, že zvyšujú objem nemrznúcich kvapalín v tele (niečo ako Fridex, presnejšie sú to látky ako glycerol či rôzne nemrznúce bielkoviny). Vedia, že predtým, než udrie zima, sa netreba veľmi najesť, zato sa treba vycikať a celkovo dôkladne vyprázdniť tráviaci trakt. Takto pripravené živočíchy, napríklad istý druh piliarok, dokážu po predchádzajúcej aklimatizácii prežiť aj pobyt v tekutom dusíku, čo je teplota dosahujúca úctyhodných -196 °C! Iný drobec, chrobáčik menom Pterostichus brevicornis v laboratórnych podmienkach prekonal teplotu -87 °C. Aj v našich podmienkach žije dosť otužilcov, ak ste po snehu videli pobehovať hmyz, mohli to byť niektoré druhy tipúľ, chvostoskoky, pakomáre či srpice.
Autor je zoológ.
.feťáci a jedári
Kým do života drobnej mušky hrbáčky nevstúpia drogy, žije si obyčajným životom v rozkladajúcich sa organických látkach. V Ugande prekvapila entomológov, ktorí prichytili v sude s emulznou farbou stovky jej živých lariev. Bezstarostne sa kúpali v smrtiacom kokteile namiešanom z modrého pigmentu a ingrediencie s povesťou silného hmyzieho repelentu. Nehovoriac o tom, že takmer polovicu objemu tejto tekutiny tvorilo rozpúšťadlo s prídavkom konzervantov. Modrý pigment objavili výskumníci neskôr v celom tráviacom trakte dospelých mušiek, takže je jasné, že nešlo len o kúpeľ. Vlastným očiam neverili ani kalifornskí vedci, ktorí pátrali po stopách života v prírodných asfaltových jazierkach, vznikajúcich po odparení ropy. Drobné mušky v nich pristihli priamo pri hostine – malí gurmáni si pochutnávali na hmyze, ktorý neprežil asfaltový kúpeľ. Teplota v jazierkach dosahuje 38 °C a prostredie obsahuje organické rozpúšťadlá. Tie sú jedovaté pre všetky organizmy vrátane baktérií, takže v takomto kúpeli by si nikto ani len hmyziu nôžku nenamočil. V muškách však vzbudzuje iné chúťky, v asfalte sa totiž našli aj ich larvy, ktoré sa tu ako drobné hrochy s rozkošou prevaľovali. Aby ich hustá hmota neudusila, nad hladinu vystrkujú špeciálnu (stigmálnu) plôšku, ktorou nasávajú vzduch. Aj ich tráviaci trakt bol plný jedovatej hmoty, v tomto prípade asfaltu. Neublížil im preto, lebo sa vďaka špeciálnej výstelke a membráne nedostáva do priameho kontaktu s tkanivom.
Je známe, že vodný roztok formaldehydu, tzv. formalín, patrí k najväčším jedom. Konzervujú sa v ňom živočíchy, ktoré ďalšie desaťročia slúžia ako muzeálne expozície či preparáty na výskum. Zoológovia našli na povrchu tiel plazov, ktoré vykukovali z formalínu, larvy a kukly ôsmich druhov múch, medzi nimi istý druh octomiliek a larvy muchy domácej. Najväčšími odvážlivcami boli muchy druhu Megaselia rufipes, ich larvy vyžierali tkanivá nasiaknuté formalínom.
.mravce na úpeku
Poznáte niekoho, kto by chcel žiť na púšti? Ťavy, fenekovia a Tuarégovia na to majú svoje dôvody, rovnako ako niektoré druhy mravcov, ktoré sa sem presídlili a postupne sa z nich stali zdochlináre. Ich špecializácia spočíva v tom, že hľadajú telá iných druhov hmyzu, a to v horúcom piesku s teplotou až 70° C, pričom ich vetché telíčka sa postupne zahrievajú až na 50 °C. Keď ich vedci podobným podmienkam vystavili v laboratóriu, úbohé tvory kapali už pri teplote okolia niečo vyše 50 stupňov. Dôvodom bol nedostatok tieňa a uzavretý, ohraničený priestor. V prírode totiž púštne mravce lovia len dovtedy, kým teplota nestúpne na kritickú hodnotu, potom sa utekajú skryť do tieňa, kde sa ochladzujú. Aby vydržali horúčavu sálajúcu z rozpáleného piesku, musia bežať čo najrýchlejšie. Výhodou sú ich dlhé nohy, ktoré navyše držia telo dostatočne vysoko nad horúcim podkladom. Väčšina druhov púštnych mravcov dokáže vyvinúť rýchlosť až jeden meter za sekundu, pričom ochladzujúco pôsobí aj prúdiaci vzduch, takzvané konvekčné ochladzovanie.
.pakomáre v spacákoch
V skalnatých oblastiach strednej Afriky trvá sucho asi osem mesiacov v roku, potom ho vystriedajú dažde. V tomto nehostinnom kraji žije istý pakomár, ktorého larvy vegetujú na dne mlák v malých vyhĺbeninách na povrchu žulových skál. Teplota vody tu môže vystúpiť až na 40 °C a pokiaľ neprší, všetka voda sa veľmi rýchlo vyparí. Aby larvy úplne nevyschli, vybudujú si ochranné rúrkovité vaky, a v nich, keď sa inak nedá, prežijú aj sedemnásť rokov. Tento fakt podnietil vedcov na to, aby ich otestovali v iných extrémnych podmienkach. Do čistého stopercentného alkoholu naložili skupinu živých lariev a skupinu lariev chránených vakom. Zatiaľ čo prvá skupina vyhynula do jednej minúty, druhá skupina prežila bez následkov až 168 hodín. Tento druh pakomára je zároveň majstrom v prežívaní na mraze – vo vyschnutom stave bez ujmy na zdraví vydrží aj mínus 270 stupňov.
.pohoda na mraze
Aby hmyz dokázal prežiť aj v opačných teplotných extrémoch, musel sa na to počas evolúcie dobre pripraviť. Väčšina mechanizmov je pomerne zložitých, načrtneme si ich teda len schematicky. Na príchod najväčších mrazov sa odolné druhy pripravujú tak, že zvyšujú objem nemrznúcich kvapalín v tele (niečo ako Fridex, presnejšie sú to látky ako glycerol či rôzne nemrznúce bielkoviny). Vedia, že predtým, než udrie zima, sa netreba veľmi najesť, zato sa treba vycikať a celkovo dôkladne vyprázdniť tráviaci trakt. Takto pripravené živočíchy, napríklad istý druh piliarok, dokážu po predchádzajúcej aklimatizácii prežiť aj pobyt v tekutom dusíku, čo je teplota dosahujúca úctyhodných -196 °C! Iný drobec, chrobáčik menom Pterostichus brevicornis v laboratórnych podmienkach prekonal teplotu -87 °C. Aj v našich podmienkach žije dosť otužilcov, ak ste po snehu videli pobehovať hmyz, mohli to byť niektoré druhy tipúľ, chvostoskoky, pakomáre či srpice.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.