Klaus

Ani stovka výhrad nič nemení na fakte, že v českej politike zo¬stane po ňom kráter, ktorý nemá kto zaplniť. Nad rámec rozum¬ných námietok, že na šírenie svojich názorov ako reprezentant Česka nemal Klaus mandát, zostane na jeho dedičstve podstat¬nejším, že v globálnych témach sa nebál vymedziť voči väčšino¬vým prúdom. Aj keď s cieľom provokovať, ba aj zraňovať protiv¬níkov Klaus postoje zbytočne a nemiestne radikalizoval či per¬sonalizoval, svojím angažmán na tomto poli vykonal veľkú službu inštitútu menšinového názoru i slobodnej diskusii ako takej.
Intelektuálnu vášeň, ktorou Klaus navonok horel pre hodno¬ty slobody, kapitalizmu, voľného trhu či národného štátu, zne-hodnocuje jeden zásadný nedostatok. V praktickej politike, čo bol prezidentov denný chlieb, bol Klaus (a po celú kariéru zo¬stal) vypočítavým technológom moci. Ako ozajstný pragmatik v najhoršom slova zmysle sa Klaus pri svojom prvom zvolení neštítil ani komunistických hlasov, a pri druhom pre zmenu ani „noci veľkých nákupov“, ako komentátor Pečinka zhrnul ma¬fiánske praktiky pred posledným kolom voľby. Najmä druhý mandát bol sériou mocenských zápasov, ktorým chýba hodno¬tový cieľ, vidieť len taktiku a záujmy, niekedy veľmi nízkeho rá¬du. Vybavovanie si osobných účtov (Topolánek, Schwarzen¬berg) sa vinie ako nekonečná niť Klausovým prezidentstvom. Na úplné dno si Klaus pri tomto behu siahol spolupodielnic¬tvom na zvrhnutí vlády toho Mirka Topolánka, ktorý mu dvakrát doslova vydupal spod zeme hlasy na zvolenie.
Veľkou témou Klausa bola „sudcokracia“. Ako príklad jej zhubnosti rád uvádza, že zrušením predčasných volieb na jeseň 2009 ústavný súd neprípustne ovplyvnil beh politiky. Treba však vždy pripomenúť, že na začiatku príbehu bol prezident, ktorý (uprostred európskeho predsedníctva) vydal pokyn svojim trom nohsledom v Poslaneckej snemovni, aby potopili vládu.
Podobný mrazivý kalkul dýchal z kauzy Lisabonskej zmluvy. Klaus proti nej politicky nevystúpil v čase, keď sa tvorila a mo¬hol svoje pripomienky tlmočiť vláde, aby ich nastolila v Bruseli. Nie, on na Lisabon zaútočil až po svojom druhom zvolení, keď už ODS nepotreboval a údajná nevýhodnosť zmluvy pre ČR mu poslúžila ako zbraň proti nej.
Napriek excesom svojho okolia (napríklad poradca Hájek) i podporovateľov (akcia DOST) sa Klausovi dlho darilo umlčať vlastných démonov. Z rámca kultivovaného českého nacionaliz¬mu a suverenizmu sa vykoľajil až v terajšej kampani, v ktorej dá¬val najavo, že Schwarzenberg nie je hoden byť jeho nástupcom pre nečeský pôvod.
Je preto možno dobre, že pokračovanie Klausovho príbehu, ktorý je hodnotný, a nie uzavretý, sa bude odohrávať už pred menším publikom.