Akoby som sa ocitol na nejakom obrade, ktorého rituály nepoznám, a preto mi unikajú nevyslovené súvislosti. Ako zázračné zaklínadlo, ktoré koordinovalo účastníkov do súhlasného kývania hlavami, sa bez bližšieho vysvetľovania v prednáškach či diskusiách ustavične objavovala výzva „More Europe“ – viac Európy. Menová únia nefunguje podľa predstáv? More Europe! Že európske krajiny majú problém so splácaním dlhov a vysokými deficitmi? Treba viac Európy! Mnohé európske megabanky sú nesolventné? Viac Európy! Európska ekonomika je v recesii? Viac Európy!
Viac Európy, čo v slovách eurokratov znamená „viac centrálneho plánovania“, je podľa všetkého všeliek, ktorého účinnosť netreba dokladať argumentmi či empirickým testom. Šéf kabinetu prezidenta EÚ Frans van Daele, ktorý bol jedným zo strojcov návrhu novej oficiálnej vízie Európy na najbližšie roky, vysvetlil prečo. Proces európskej integrácie je údajne ako bicykel. V rovnovážnom stave ho možno udržať iba neustálym šliapaním do pedálov. Pán Daele asi nie je fanúšikom populárneho československého športu bicyklebalu. Preto netuší, čo všetko dokážu legendárni bratia Pospíšilovci s bicyklom robiť aj bez šliapania.
Nechajme hlúpe metafory. Európa nie je bicykel. Bolo „málo Európy“, teda malá miera centralizácie moci v Bruseli či Frankfurte, naozaj príčinou javov, ktoré dnes súhrnne nazývame eurokrízou? Bublinu v írskom finančnom sektore vysvetlíme asi ťažko nedostatkom centrálneho plánovania. Španielsko, na rozdiel od dnes relatívne prosperujúceho Nemecka, plnilo centrálne naordinované fiškálne kritériá paktu stability a rastu a napriek tomu tam dnes európski daňoví poplatníci musia posielať stovky miliárd eur prostredníctvom sanačných fondov. Nie málo, ale naopak, priveľa Európy umožnilo grécky život nad pomery poslednej dekády. Ak by neexistovala implicitná eurogarancia silnejších členov eurozóny a dotované nízke úroky, dlhopisové trhy by tento rozmar zarezali už dávno.
Ani bližší pohľad na príčiny a prejavy krízy príliš veľa dôvodov na ďalšiu centralizáciu nedáva. Spackanú monetárnu úniu neopravíme tým, že krajiny nasilu, proti vôli ich voličov, natlačíme do ešte užšej integrácie, v ktorej sa vzdajú časti suverenity vo verejných financiách a podpíšu bianko šek na záchranu zahraničných megabánk v bankovej únii. Áno, ďalšia integrácia a najmä prerozdelenie dlhov a strát medzi všetky krajiny eurozóny môžu hrou na fiškálnu úniu dočasne zmierniť akútnosť problémov a zamaskovať ich vážnosť. No toto „riešenie“ bude mať svoju cenu. Nespravodlivé transfery v kombinácii s predlžovanou agóniou nízkeho hospodárskeho rastu a vysokej nezamestnanosti môžu vytvoriť nebezpečnú výbušnú zmes nacionalizmu a radikalizmu, vedúcu k presnému opaku hlavného deklarovaného cieľa európskeho projektu – mierovej Európy. Aby sme to preložili do eurospeaku: dôležité nie je iba bicykel udržať v pohybe, ale aj to, kam na ňom smerujeme. Niekedy je totiž lepšie z bicykla aj za cenu cestného lišaja skôr spadnúť, ako na ňom vletieť do tlejúceho skladu s muníciou.
Autor je analytik INESS
Viac Európy, čo v slovách eurokratov znamená „viac centrálneho plánovania“, je podľa všetkého všeliek, ktorého účinnosť netreba dokladať argumentmi či empirickým testom. Šéf kabinetu prezidenta EÚ Frans van Daele, ktorý bol jedným zo strojcov návrhu novej oficiálnej vízie Európy na najbližšie roky, vysvetlil prečo. Proces európskej integrácie je údajne ako bicykel. V rovnovážnom stave ho možno udržať iba neustálym šliapaním do pedálov. Pán Daele asi nie je fanúšikom populárneho československého športu bicyklebalu. Preto netuší, čo všetko dokážu legendárni bratia Pospíšilovci s bicyklom robiť aj bez šliapania.
Nechajme hlúpe metafory. Európa nie je bicykel. Bolo „málo Európy“, teda malá miera centralizácie moci v Bruseli či Frankfurte, naozaj príčinou javov, ktoré dnes súhrnne nazývame eurokrízou? Bublinu v írskom finančnom sektore vysvetlíme asi ťažko nedostatkom centrálneho plánovania. Španielsko, na rozdiel od dnes relatívne prosperujúceho Nemecka, plnilo centrálne naordinované fiškálne kritériá paktu stability a rastu a napriek tomu tam dnes európski daňoví poplatníci musia posielať stovky miliárd eur prostredníctvom sanačných fondov. Nie málo, ale naopak, priveľa Európy umožnilo grécky život nad pomery poslednej dekády. Ak by neexistovala implicitná eurogarancia silnejších členov eurozóny a dotované nízke úroky, dlhopisové trhy by tento rozmar zarezali už dávno.
Ani bližší pohľad na príčiny a prejavy krízy príliš veľa dôvodov na ďalšiu centralizáciu nedáva. Spackanú monetárnu úniu neopravíme tým, že krajiny nasilu, proti vôli ich voličov, natlačíme do ešte užšej integrácie, v ktorej sa vzdajú časti suverenity vo verejných financiách a podpíšu bianko šek na záchranu zahraničných megabánk v bankovej únii. Áno, ďalšia integrácia a najmä prerozdelenie dlhov a strát medzi všetky krajiny eurozóny môžu hrou na fiškálnu úniu dočasne zmierniť akútnosť problémov a zamaskovať ich vážnosť. No toto „riešenie“ bude mať svoju cenu. Nespravodlivé transfery v kombinácii s predlžovanou agóniou nízkeho hospodárskeho rastu a vysokej nezamestnanosti môžu vytvoriť nebezpečnú výbušnú zmes nacionalizmu a radikalizmu, vedúcu k presnému opaku hlavného deklarovaného cieľa európskeho projektu – mierovej Európy. Aby sme to preložili do eurospeaku: dôležité nie je iba bicykel udržať v pohybe, ale aj to, kam na ňom smerujeme. Niekedy je totiž lepšie z bicykla aj za cenu cestného lišaja skôr spadnúť, ako na ňom vletieť do tlejúceho skladu s muníciou.
Autor je analytik INESS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.