katolíci veria, že voľby pápeža ovplyvňuje Boh. Napokon, bol to Ježiš, kto po ukrižovaní a zmŕtvychvstaní – najväčšej dejinnej dráme, na ktorej stojí viera kresťanov – svojim apoštolom prisľúbil, že s novou cirkvou bude až do konca vekov. A na tejto dlhej ceste, počas ktorej majú jeho nasledovníci šíriť vieru, krstiť a odpúšťať hriechy, bude ich cirkev sprevádzať Duch svätý.
.vyberá pápeža Boh?
Z prvých 31 pápežov, ktorí viedli cirkev v časoch prenasledovania, sa stali neskôr svätci, väčšina z nich zomrela mučeníckou smrťou. Tak zahynul aj svätý Peter, Ježišov apoštol a prvý pápež. Po tom, čo cisár Konštantín legalizoval kresťanstvo, prišli nové problémy: Na Petrovom stolci neusadli len pápeži, ktorí stelesňovali svätosť, ale sú známe aj príbehy pápežov, ktorí dodnes udivujú svojou morálnou skazenosťou.
Ako si teda katolíci vysvetľujú, že počas konkláve pôsobí Duch svätý a súčasne môže byť za pápeža zvolený nehodný muž?
Roberto de Mattei, známy taliansky historik a autor zásadnej knihy o Druhom vatikánskom koncile, si preto kladie otázku: „Bol to Duch svätý, kto navrhol zvolenie Alexandra VI., pápeža, ktorý sa pred zvolením aj po zvolení správal úplne nemorálne? Žiadny teológ ani katolík nemôže tvrdiť, že tí 23 kardináli, ktorí ho zvolili za pápeža, boli osvietení Duchom svätým.“ Alexander VI. sa stal pápežom v čase, keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku, a so svojimi milenkami a deťmi ponížil morálnu autoritu pápeža ako málokto pred ním a po ňom.
Katolík de Mattei vysvetľuje katolícky postoj nasledovne: Samozrejme, pápežom sa môže stať aj amorálny človek, a to v prípade, ak kardináli odmietnu Ducha svätého a nehľadajú najpovolanejšieho. Môže teda Boha poraziť zlo prítomné v konkláve? Nie, znamená to iba toľko, že Boh toto zlo pripustil pre vyššie a nám neznáme účely.
Iný katolícky intelektuál, Američan Charles E. Coloumbe, autor skvelého životopisu pápežov, pre .týždeň hovorí: „Naozaj som presvedčený, že pápeža vyberá Boh, ale dáva nám takého pápeža, akého si zaslúžime, teda nie nutne takého, akého chceme. Ukážte mi zlého pápeža a ja vám ukážem skazených laikov. Samozrejme, že občas dostaneme aj lepšieho, než si zaslúžime.“
.prví pápeži
O tom, ako sa vyberali nástupcovia svätého Petra na čele rímskej kresťanskej obce, niet veľa spoľahlivých správ. Isté je, že sa v tom čase neoznačovali za pápežov. Tento pojem, ktorý pochádza z gréčtiny a znamená otec, sa používa až od 5. storočia. Tak ako v kresťanských obciach tej doby, aj v Ríme si svoju hlavu vyberala celá komunita. Veľkú rolu tu však zohrával princíp delegovania. Už svätý Peter si vybral ako svojho nástupcu Lina, teda v poradí druhého pápeža. A podobne konali aj ich nástupcovia. Malo to svoju logiku, pretože hlava kresťanskej obce musela počítať s prenasledovaním aj mučeníckou smrťou, a nie každý bol schopný niesť takýto údel. Podľa českého cirkevného historika Drahomíra Suchánka voľba rímskeho biskupa vtedy zrejme fungovala tak, že navrhnutého kandidáta následne aklamačne schvaľovala cirkevná obec.
Po tom, ako sa kresťanstvo v 4. storočí stalo štátnym náboženstvom, do výberu rímskeho biskupa sa zamiešala aj politika. Teda záujmy bohatej rímskej aristokracie a panovníkov. Tieto skupiny medzi sebou súperili a pápežské voľby tak neraz sprevádzal chaos, intrigy, uplácanie a násilie. Kríza vyvrcholila na konci 9. storočia a počas 10. storočia, keď podľa nemeckého cirkevného historika Haralda Zimmermanna takmer všetci vtedajší pápeži získali moc z rúk rímskej šľachty a ich autonómia pri riadení cirkvi bola iluzórna.
.prvé konkláve – radšej zabudnúť
Ale roky úpadku viedli zároveň aj k silným reformným hnutiam. Tak vzniklo hnutie, ktoré volalo po obnove nezávislého pápežstva a slobody cirkvi. V roku 1059 využila rímska kúria priaznivú medzinárodnú situáciu a pápež Mikuláš II. vydal zásadný dekrét In nomine Domini (V mene Pána ). Stanovil, že právo voliť pápeža budú mať po novom iba kardináli. Rímsky klérus, ľud, ale aj svetskí panovníci, smeli voľbu už iba formálne potvrdiť. Dôležitá bola aj zmena hlasovacej procedúry, podľa ktorej bola na zvolenie pápeža nevyhnutná až dvojtretinová väčšina platných hlasov kardinálov, čo sa zachovalo dodnes.
Prvé konkláve v súčasnom zmysle slova sa konalo v roku 1241, teda v čase, keď Európu obháňala hrôza z postupujúcich hôrd Tatárov.
Keďže desať kardinálov sa pre spory nedokázali dohodnúť na voľbe, ujal sa iniciatívy mocný rímsky senátor Matteo Rosso, ktorý kardinálov uväznil v schátranom paláci Septozonium. Z paláca nebolo úniku, Rosso chcel nezmieriteľne rozhádaných kardinálov prinútiť, aby dali svetu rýchlo nového pápeža. Väznenie trvalo dva mesiace a jeho podmienky boli strašné. Kardináli ich neskôr opísali v liste: „To máme zabudnúť, ako hanebne sa s nami zaobchádzalo? Ako nás za ruky i nohy vliekli do volebného väzenia a bez hanby nás bili ako zlodejov? Ako jedného z našich bratov uchopili za jeho ctihodné biele vlasy, hodili o zem a na zemi mu nimi trhali ako nejakému zákernému zlodejovi cestou na šibenicu? Ako na streche nad našimi hlavami konali naši strážcovia svoju potrebu, a tá špárami a medzerami kvapkala na lôžko nášho brata ako páchnuca močovka a v noci sa za dažďa rozlievala aj na lôžko iného?“ Kardináli sa však ďalej nevedeli dohodnúť, takže konkláve ukončila až hrozba senátora, že dá exhumovať telo nedávno zomretého pápeža a ukáže ho Rimanom. To už bolo na kardinálov priveľa, a tak zvolili jedného znich, starého mnícha Goffreda Castiglioneho. Takmer umučení kardináli sa rýchlo pobrali z Ríma a asi vedeli prečo. Chorľavý Castiglione o necelé tri týždne zomrel. A keďže kardináli nechceli ani pomyslieť na návrat do Ríma, ďalšie dva roky pápež nebol zvolený.
Niečo podobné, hoci v menej drsnej podobe, sa zopakovalo aj o 30 rokov neskôr. Pápežské sídlo bolo vtedy v stredotalianskom meste Viterbo, pričom kardináli, Taliani, Francúzi a jeden Maďar, opäť nevedeli nájsť dvojtretinovú zhodu na budúcom pápežovi. Menšia časť z nich bola za záujmy dynastie Anjouovcov, väčšina bola proti, no nedokázala sa presadiť. Obyvatelia mesta sa nahnevali a strhli strechu z uzamknutého biskupského paláca, kde prebiehalo rozhádané konkláve. Bolo to v lete, na kardinálov raz pršalo, inokedy pražilo slnko, žili len chlebe a na vode, dvom kardinálom sa tak priťažilo, že museli stadiaľ odísť. Kardináli sa takto sporili dlhé mesiace, až kým nezvolili pápeža Gregora X.
Odvtedy pozná história len jediný prípad, keď o novom pápežovi nerozhodovali iba kardináli. Stalo sa tak v roku 1417 na koncile v Kostnici, kde sa, mimochodom, rozhodlo aj o upálení Jána Husa. Jeho prípad bol vedľajšou agendou koncilu, tou hlavnou bolo ukončiť veľkú západnú schizmu, keď existovali až traja pápeži a všetci o sebe tvrdili, že boli zvolení legitímne. Koncil ich s výraznou podporou nemeckého cisára Žigmunda Luxemburgského prinútil abdikovať. Bol zvolený nový pápež Martin V., ktorého v Kostnici okrem 23 kardinálov vyberalo aj po šesť zástupcov najväčších katolíckych národov – Taliani, Francúzi, Nemci, Španieli a Angličania.
.mať svojho pápeža
Až ďalšie veľké hnutie obnovy vnútri cirkvi v 16. storočí, reagujúce na reformáciu, prinieslo ústup najbrutálnejších metód nátlaku na kardinálov a ich korumpovania. Neznamenalo to však, že by svetská moc stratila záujem ovplyvňovať pápežskú voľbu. Ale metódy už boli oveľa salónnejšie a diplomatickejšie. Menil sa aj svet. V priebehu 16. storočia začali v európskej politike dominovať veľké národné monarchie so silnými absolutistickými panovníkmi. Španielsko, Francúzsko a Svätá ríša rímska národa nemeckého sa zároveň považovali za ochrancov katolíckej viery a chceli mať kontrolu nad tým, kto zasadne na pápežský stolec. Na voľbu vplývali cez svojich „národných“ kardinálov, a preto vyvíjali na pápežov tlak, aby vymenovali čo najviac kardinálov spomedzi ich poddaných. Špeciálne španielsky kráľ Filip II., ktorý ovládal veľkú časť západnej Európy, sa príliš neokúňal: kardinálskemu kolégiu predkladal priamo menoslov kandidátov, z ktorého mali kardináli vyberať. Príkladom spolitizovanej voľby pápeža bolo aj konkláve z roku 1550, na ktorom sa stal pápežom Július III. Katolícki monarchovia rozpútali okolo tejto voľby také diplomatické manévre, že jeden z kardinálov iba ironicky poznamenal, že Duch svätý sa kolégiu kardinálov určite prihovára, problém však je v tom, že raz je to z Bruselu a inokedy z Paríža.
.panovnícke veto
Aj preto pribúdalo kardinálov, ktorí sa vzpierali proti týmto praktikám. Katolícki monarchovia si uvedomovali, že je pre nich čoraz ťažšie presadiť vlastných kandidátov. A úspechom bude aj to, ak sa im podarí zabrániť, aby sa pápežom nestal vyslovene neprijateľný kandidát. Na konci 16. storočia sa tak zrodilo neformálne privilégium, takzvané „právo exkluzivity“, ktoré umožňovalo katolíckym monarchom uplatniť pri pápežskej voľbe akési právo veta. Uvedené právo sa vzťahovalo na francúzskeho a španielského kráľa a cisára Svätej ríše rímskej národa nemeckého (po jej zániku prešlo na rakúskeho cisára). Katolícka cirkev toto právo monarchov nikdy oficiálne neuznala, zároveň však až do roku 1903 nepodnikla žiadne kroky, aby zakázala jeho uplatňovanie. Všetko to malo presné pravidlá. Panovnícke veto mohol predniesť len poverený kardinál, a to iba jedenkrát počas konkláve. Musel tak urobiť ešte predtým, ako bol niektorý z kandidátov zvolený za pápeža. Odpor kardinálov proti tomuto právu prirodzene rástol, panovníci ho preto uplatňovali čoraz zriedkavejšie.
Poslednýkrát bolo právo exkluzivity požité pri konkláve v roku 1903 a postaral sa o to náš starý známy, rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. Po smrti veľkého pápeža Leva XIII. bol horúcim favoritom zvolaného konkláve dovtedajší vatikánsky štátny sekretár Mariano Rampola. Cisárovi sa však zdal príliš profrancúzsky, a tak poveril krakovského arcibiskupa kardinála Jana Puzyna, aby počas konkláve predniesol jeho cisárske veto. Puzyna poslúchol a za pápeža bol zvolený benátsky patriarcha Giuseppe Sarto, teda Pius X. Ale cisár to prehnal. Keďže mnohých kardinálov jeho prístup pobúril, veto Františka Jozefa napokon prispelo ku koncu tohto neoficiálneho privilégia. Sám Pius X. vydal na začiatku 20. storočia konštitúciu, ktorá panovnícke veto navždy zakázala. Kardinálom tiež pod hrozbou exkomunikácie zakázal, aby od svetských autorít prijímali akékoľvek pokyny pre voľbu pápeža.
.poslední pápeži
Svetskému politizovaniu na konkláve teda pred 100 rokmi odzvonilo – a do popredia uvažovania kardinálov sa tak dostávali iné priority. Po smrti Piusa XII. s jeho 20-ročným pontifikátom prevládol názor, že cirkev potrebuje akéhosi „medzipápeža“. A naozaj bol za pápeža zvolený starší kardinál, ktorý žil už len päť rokov, no jeho pôsobenie radikálne zmenilo cirkev – benátsky patriarcha Angelo G. Roncalli totiž ako Ján XXIII. zvolal začiatkom 60. rokov Druhý vatikánsky koncil. Aj voľba Roncalliho potvrdila známe príslovie Rimanov: „Kto vstúpi do konkláve ako pápež, vyjde von ako kardinál.“ Najmä konzervatívni kardináli, ktorí tvorili najsilnejší tábor, mali iných favoritov. Lenže ani ich kandidát nemal pre dvojtretinové kvórum šancu, ak k nemu neprešli kardináli z iného tábora. V takom prípade sa začne nová väčšina organizovať okolo kompromisného kandidáta. Tak to bolo aj vtedy. Keď Roncalli zistil, že mu každým kolom pribúdajú hlasy, premkli ho vraj obavy a jeho komorník ho prvýkrát v živote videl piť koňak. Počas tohto konkláve sa stala i známa kuriozita – po prvom neúspešnom kole začal z komína stúpať dym, ktorého farba sa stále menila, až sa zdala viac biela než čierna, a tak zmätené médiá hlásili do sveta, že bol zvolený nový pápež.
Ale údiv nastal, aj keď neskôr zvolený Roncalli predstúpil pred zhromaždený dav na Námestí svätého Petra. Ľudia boli zvyknutí na chudého diplomata Piusa XII., teraz stál pred nimi tučný a žoviálny Talian (z davu vraj niekto zakričal „tlsťoch!“). Mimochodom, po asketicky vyzerajúcom Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI. môžeme podobný šok zažiť aj teraz. Roncalliho si ľudia rýchlo obľúbili, keďže mal veľmi prívetivú povahu aj sebaironický humor („Pápežom sa môže stať každý. Najlepším dôkazom som ja.“)
Aj po ňom nasledovali pápeži, ktorých zvolenie viac vydesilo než potešilo. Albino Luciani, teda Ján Pavol I., sa krátko po zvolení na jeseň 1978 sťažoval, že mu chýba kontakt s bežnými ľuďmi a úrad ho zväzuje. Pápežom bol len mesiac, zomrel na srdcový infarkt. Taliansky kardinál Giovanni Benelli začal v novom konkláve opäť získavať väčšinu pre talianskeho pápeža. Ale keď navrhol sám seba, odpísal sa. Vtedy prišla veľká chvíľa viedenského arcibiskupa Franza Königa, ktorému sa pozdával mladý Poliak Karol Wojtyla. V jeho prospech hralo, že Taliani neboli jednotní. Takisto sú dohady, či nemeckí kardináli, medzi nimi aj Joseph Ratzinger, podporovali Wojtylu od začiatku, alebo sa k jeho voličom pridali až v šiestom kole, keď podiel hlasov pre Wojtylu prudko vzrástol. Poliak vraj napokon získal 99 zo 111 hlasov. Bolo to opäť konkláve, ktoré menilo dejiny, a to nielen tie katolícke.
Nemecký novinár Bernhard Hülsebusch, autor knihy Ako sa volí pápež, tri roky pred zvolením Josepha Ratzingera písal, že pre katolícky svet je Nemec ako pápež stále nepredstaviteľný, už pre nedávnu minulosť.
Ale Ratzinger bol napokon zvolený pozoruhodne rýchlo. Už v prvom kole napísalo jeho meno na hlasovací lístok vraj až 47 zo 115 kardinálov. Každým ďalším kolom získal viac hlasov, ale stále tu bol blok asi 40 kardinálov, ktorí si želali iného. Vo štvrtom kole sa tento blok rozpadol a Ratzinger získal 84 hlasov, ktoré stačili na zvolenie. Podľa svedectiev pôsobil veľmi vážne až stiesnene. Málokto vedel o svojej cirkvi, o jej problémoch aj o stave rímskej kúrie toľko, ako dovtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery. O pár rokov dal jasne najavo, že pápež môže odstúpiť, ak cíti, že viac nevládze.
Jeho odstúpenie pokladajú mnohí katolíci, najmä tí konzervatívnejší, za chybu, ktorá zmení pohľad na pápežstvo.
No konzervatívny životopisec pápežov Charles Coulombe si želá, aby sa mu aj ďalší pápež, ktorý vyjde z tohto konkláve, čo najviac podobal. Coulombe pre .týždeň uviedol: „Som presvedčený, že potrebujeme takého pápeža – bez ohľadu na jeho národnosť či pôvod –, ktorý bude pokračovať v Benediktovom reformnom programe, ako bolo zavedenie tradičnej latinskej omše, menovanie slušných biskupov či vytváranie ordinariátov pre anglikánov. To všetko často hatili biskupi a ľudia z pápežskej kúrie. Dúfam preto, že nový pápež bude dosť mladý a bude mať dosť energie, aby sa vyrovnal s odporcami v cirkvi aj mimo nej.“ l
.vyberá pápeža Boh?
Z prvých 31 pápežov, ktorí viedli cirkev v časoch prenasledovania, sa stali neskôr svätci, väčšina z nich zomrela mučeníckou smrťou. Tak zahynul aj svätý Peter, Ježišov apoštol a prvý pápež. Po tom, čo cisár Konštantín legalizoval kresťanstvo, prišli nové problémy: Na Petrovom stolci neusadli len pápeži, ktorí stelesňovali svätosť, ale sú známe aj príbehy pápežov, ktorí dodnes udivujú svojou morálnou skazenosťou.
Ako si teda katolíci vysvetľujú, že počas konkláve pôsobí Duch svätý a súčasne môže byť za pápeža zvolený nehodný muž?
Roberto de Mattei, známy taliansky historik a autor zásadnej knihy o Druhom vatikánskom koncile, si preto kladie otázku: „Bol to Duch svätý, kto navrhol zvolenie Alexandra VI., pápeža, ktorý sa pred zvolením aj po zvolení správal úplne nemorálne? Žiadny teológ ani katolík nemôže tvrdiť, že tí 23 kardináli, ktorí ho zvolili za pápeža, boli osvietení Duchom svätým.“ Alexander VI. sa stal pápežom v čase, keď Krištof Kolumbus objavil Ameriku, a so svojimi milenkami a deťmi ponížil morálnu autoritu pápeža ako málokto pred ním a po ňom.
Katolík de Mattei vysvetľuje katolícky postoj nasledovne: Samozrejme, pápežom sa môže stať aj amorálny človek, a to v prípade, ak kardináli odmietnu Ducha svätého a nehľadajú najpovolanejšieho. Môže teda Boha poraziť zlo prítomné v konkláve? Nie, znamená to iba toľko, že Boh toto zlo pripustil pre vyššie a nám neznáme účely.
Iný katolícky intelektuál, Američan Charles E. Coloumbe, autor skvelého životopisu pápežov, pre .týždeň hovorí: „Naozaj som presvedčený, že pápeža vyberá Boh, ale dáva nám takého pápeža, akého si zaslúžime, teda nie nutne takého, akého chceme. Ukážte mi zlého pápeža a ja vám ukážem skazených laikov. Samozrejme, že občas dostaneme aj lepšieho, než si zaslúžime.“
.prví pápeži
O tom, ako sa vyberali nástupcovia svätého Petra na čele rímskej kresťanskej obce, niet veľa spoľahlivých správ. Isté je, že sa v tom čase neoznačovali za pápežov. Tento pojem, ktorý pochádza z gréčtiny a znamená otec, sa používa až od 5. storočia. Tak ako v kresťanských obciach tej doby, aj v Ríme si svoju hlavu vyberala celá komunita. Veľkú rolu tu však zohrával princíp delegovania. Už svätý Peter si vybral ako svojho nástupcu Lina, teda v poradí druhého pápeža. A podobne konali aj ich nástupcovia. Malo to svoju logiku, pretože hlava kresťanskej obce musela počítať s prenasledovaním aj mučeníckou smrťou, a nie každý bol schopný niesť takýto údel. Podľa českého cirkevného historika Drahomíra Suchánka voľba rímskeho biskupa vtedy zrejme fungovala tak, že navrhnutého kandidáta následne aklamačne schvaľovala cirkevná obec.
Po tom, ako sa kresťanstvo v 4. storočí stalo štátnym náboženstvom, do výberu rímskeho biskupa sa zamiešala aj politika. Teda záujmy bohatej rímskej aristokracie a panovníkov. Tieto skupiny medzi sebou súperili a pápežské voľby tak neraz sprevádzal chaos, intrigy, uplácanie a násilie. Kríza vyvrcholila na konci 9. storočia a počas 10. storočia, keď podľa nemeckého cirkevného historika Haralda Zimmermanna takmer všetci vtedajší pápeži získali moc z rúk rímskej šľachty a ich autonómia pri riadení cirkvi bola iluzórna.
.prvé konkláve – radšej zabudnúť
Ale roky úpadku viedli zároveň aj k silným reformným hnutiam. Tak vzniklo hnutie, ktoré volalo po obnove nezávislého pápežstva a slobody cirkvi. V roku 1059 využila rímska kúria priaznivú medzinárodnú situáciu a pápež Mikuláš II. vydal zásadný dekrét In nomine Domini (V mene Pána ). Stanovil, že právo voliť pápeža budú mať po novom iba kardináli. Rímsky klérus, ľud, ale aj svetskí panovníci, smeli voľbu už iba formálne potvrdiť. Dôležitá bola aj zmena hlasovacej procedúry, podľa ktorej bola na zvolenie pápeža nevyhnutná až dvojtretinová väčšina platných hlasov kardinálov, čo sa zachovalo dodnes.
Prvé konkláve v súčasnom zmysle slova sa konalo v roku 1241, teda v čase, keď Európu obháňala hrôza z postupujúcich hôrd Tatárov.
Keďže desať kardinálov sa pre spory nedokázali dohodnúť na voľbe, ujal sa iniciatívy mocný rímsky senátor Matteo Rosso, ktorý kardinálov uväznil v schátranom paláci Septozonium. Z paláca nebolo úniku, Rosso chcel nezmieriteľne rozhádaných kardinálov prinútiť, aby dali svetu rýchlo nového pápeža. Väznenie trvalo dva mesiace a jeho podmienky boli strašné. Kardináli ich neskôr opísali v liste: „To máme zabudnúť, ako hanebne sa s nami zaobchádzalo? Ako nás za ruky i nohy vliekli do volebného väzenia a bez hanby nás bili ako zlodejov? Ako jedného z našich bratov uchopili za jeho ctihodné biele vlasy, hodili o zem a na zemi mu nimi trhali ako nejakému zákernému zlodejovi cestou na šibenicu? Ako na streche nad našimi hlavami konali naši strážcovia svoju potrebu, a tá špárami a medzerami kvapkala na lôžko nášho brata ako páchnuca močovka a v noci sa za dažďa rozlievala aj na lôžko iného?“ Kardináli sa však ďalej nevedeli dohodnúť, takže konkláve ukončila až hrozba senátora, že dá exhumovať telo nedávno zomretého pápeža a ukáže ho Rimanom. To už bolo na kardinálov priveľa, a tak zvolili jedného znich, starého mnícha Goffreda Castiglioneho. Takmer umučení kardináli sa rýchlo pobrali z Ríma a asi vedeli prečo. Chorľavý Castiglione o necelé tri týždne zomrel. A keďže kardináli nechceli ani pomyslieť na návrat do Ríma, ďalšie dva roky pápež nebol zvolený.
Niečo podobné, hoci v menej drsnej podobe, sa zopakovalo aj o 30 rokov neskôr. Pápežské sídlo bolo vtedy v stredotalianskom meste Viterbo, pričom kardináli, Taliani, Francúzi a jeden Maďar, opäť nevedeli nájsť dvojtretinovú zhodu na budúcom pápežovi. Menšia časť z nich bola za záujmy dynastie Anjouovcov, väčšina bola proti, no nedokázala sa presadiť. Obyvatelia mesta sa nahnevali a strhli strechu z uzamknutého biskupského paláca, kde prebiehalo rozhádané konkláve. Bolo to v lete, na kardinálov raz pršalo, inokedy pražilo slnko, žili len chlebe a na vode, dvom kardinálom sa tak priťažilo, že museli stadiaľ odísť. Kardináli sa takto sporili dlhé mesiace, až kým nezvolili pápeža Gregora X.
Odvtedy pozná história len jediný prípad, keď o novom pápežovi nerozhodovali iba kardináli. Stalo sa tak v roku 1417 na koncile v Kostnici, kde sa, mimochodom, rozhodlo aj o upálení Jána Husa. Jeho prípad bol vedľajšou agendou koncilu, tou hlavnou bolo ukončiť veľkú západnú schizmu, keď existovali až traja pápeži a všetci o sebe tvrdili, že boli zvolení legitímne. Koncil ich s výraznou podporou nemeckého cisára Žigmunda Luxemburgského prinútil abdikovať. Bol zvolený nový pápež Martin V., ktorého v Kostnici okrem 23 kardinálov vyberalo aj po šesť zástupcov najväčších katolíckych národov – Taliani, Francúzi, Nemci, Španieli a Angličania.
.mať svojho pápeža
Až ďalšie veľké hnutie obnovy vnútri cirkvi v 16. storočí, reagujúce na reformáciu, prinieslo ústup najbrutálnejších metód nátlaku na kardinálov a ich korumpovania. Neznamenalo to však, že by svetská moc stratila záujem ovplyvňovať pápežskú voľbu. Ale metódy už boli oveľa salónnejšie a diplomatickejšie. Menil sa aj svet. V priebehu 16. storočia začali v európskej politike dominovať veľké národné monarchie so silnými absolutistickými panovníkmi. Španielsko, Francúzsko a Svätá ríša rímska národa nemeckého sa zároveň považovali za ochrancov katolíckej viery a chceli mať kontrolu nad tým, kto zasadne na pápežský stolec. Na voľbu vplývali cez svojich „národných“ kardinálov, a preto vyvíjali na pápežov tlak, aby vymenovali čo najviac kardinálov spomedzi ich poddaných. Špeciálne španielsky kráľ Filip II., ktorý ovládal veľkú časť západnej Európy, sa príliš neokúňal: kardinálskemu kolégiu predkladal priamo menoslov kandidátov, z ktorého mali kardináli vyberať. Príkladom spolitizovanej voľby pápeža bolo aj konkláve z roku 1550, na ktorom sa stal pápežom Július III. Katolícki monarchovia rozpútali okolo tejto voľby také diplomatické manévre, že jeden z kardinálov iba ironicky poznamenal, že Duch svätý sa kolégiu kardinálov určite prihovára, problém však je v tom, že raz je to z Bruselu a inokedy z Paríža.
.panovnícke veto
Aj preto pribúdalo kardinálov, ktorí sa vzpierali proti týmto praktikám. Katolícki monarchovia si uvedomovali, že je pre nich čoraz ťažšie presadiť vlastných kandidátov. A úspechom bude aj to, ak sa im podarí zabrániť, aby sa pápežom nestal vyslovene neprijateľný kandidát. Na konci 16. storočia sa tak zrodilo neformálne privilégium, takzvané „právo exkluzivity“, ktoré umožňovalo katolíckym monarchom uplatniť pri pápežskej voľbe akési právo veta. Uvedené právo sa vzťahovalo na francúzskeho a španielského kráľa a cisára Svätej ríše rímskej národa nemeckého (po jej zániku prešlo na rakúskeho cisára). Katolícka cirkev toto právo monarchov nikdy oficiálne neuznala, zároveň však až do roku 1903 nepodnikla žiadne kroky, aby zakázala jeho uplatňovanie. Všetko to malo presné pravidlá. Panovnícke veto mohol predniesť len poverený kardinál, a to iba jedenkrát počas konkláve. Musel tak urobiť ešte predtým, ako bol niektorý z kandidátov zvolený za pápeža. Odpor kardinálov proti tomuto právu prirodzene rástol, panovníci ho preto uplatňovali čoraz zriedkavejšie.
Poslednýkrát bolo právo exkluzivity požité pri konkláve v roku 1903 a postaral sa o to náš starý známy, rakúsko-uhorský cisár František Jozef I. Po smrti veľkého pápeža Leva XIII. bol horúcim favoritom zvolaného konkláve dovtedajší vatikánsky štátny sekretár Mariano Rampola. Cisárovi sa však zdal príliš profrancúzsky, a tak poveril krakovského arcibiskupa kardinála Jana Puzyna, aby počas konkláve predniesol jeho cisárske veto. Puzyna poslúchol a za pápeža bol zvolený benátsky patriarcha Giuseppe Sarto, teda Pius X. Ale cisár to prehnal. Keďže mnohých kardinálov jeho prístup pobúril, veto Františka Jozefa napokon prispelo ku koncu tohto neoficiálneho privilégia. Sám Pius X. vydal na začiatku 20. storočia konštitúciu, ktorá panovnícke veto navždy zakázala. Kardinálom tiež pod hrozbou exkomunikácie zakázal, aby od svetských autorít prijímali akékoľvek pokyny pre voľbu pápeža.
.poslední pápeži
Svetskému politizovaniu na konkláve teda pred 100 rokmi odzvonilo – a do popredia uvažovania kardinálov sa tak dostávali iné priority. Po smrti Piusa XII. s jeho 20-ročným pontifikátom prevládol názor, že cirkev potrebuje akéhosi „medzipápeža“. A naozaj bol za pápeža zvolený starší kardinál, ktorý žil už len päť rokov, no jeho pôsobenie radikálne zmenilo cirkev – benátsky patriarcha Angelo G. Roncalli totiž ako Ján XXIII. zvolal začiatkom 60. rokov Druhý vatikánsky koncil. Aj voľba Roncalliho potvrdila známe príslovie Rimanov: „Kto vstúpi do konkláve ako pápež, vyjde von ako kardinál.“ Najmä konzervatívni kardináli, ktorí tvorili najsilnejší tábor, mali iných favoritov. Lenže ani ich kandidát nemal pre dvojtretinové kvórum šancu, ak k nemu neprešli kardináli z iného tábora. V takom prípade sa začne nová väčšina organizovať okolo kompromisného kandidáta. Tak to bolo aj vtedy. Keď Roncalli zistil, že mu každým kolom pribúdajú hlasy, premkli ho vraj obavy a jeho komorník ho prvýkrát v živote videl piť koňak. Počas tohto konkláve sa stala i známa kuriozita – po prvom neúspešnom kole začal z komína stúpať dym, ktorého farba sa stále menila, až sa zdala viac biela než čierna, a tak zmätené médiá hlásili do sveta, že bol zvolený nový pápež.
Ale údiv nastal, aj keď neskôr zvolený Roncalli predstúpil pred zhromaždený dav na Námestí svätého Petra. Ľudia boli zvyknutí na chudého diplomata Piusa XII., teraz stál pred nimi tučný a žoviálny Talian (z davu vraj niekto zakričal „tlsťoch!“). Mimochodom, po asketicky vyzerajúcom Jánovi Pavlovi II. a Benediktovi XVI. môžeme podobný šok zažiť aj teraz. Roncalliho si ľudia rýchlo obľúbili, keďže mal veľmi prívetivú povahu aj sebaironický humor („Pápežom sa môže stať každý. Najlepším dôkazom som ja.“)
Aj po ňom nasledovali pápeži, ktorých zvolenie viac vydesilo než potešilo. Albino Luciani, teda Ján Pavol I., sa krátko po zvolení na jeseň 1978 sťažoval, že mu chýba kontakt s bežnými ľuďmi a úrad ho zväzuje. Pápežom bol len mesiac, zomrel na srdcový infarkt. Taliansky kardinál Giovanni Benelli začal v novom konkláve opäť získavať väčšinu pre talianskeho pápeža. Ale keď navrhol sám seba, odpísal sa. Vtedy prišla veľká chvíľa viedenského arcibiskupa Franza Königa, ktorému sa pozdával mladý Poliak Karol Wojtyla. V jeho prospech hralo, že Taliani neboli jednotní. Takisto sú dohady, či nemeckí kardináli, medzi nimi aj Joseph Ratzinger, podporovali Wojtylu od začiatku, alebo sa k jeho voličom pridali až v šiestom kole, keď podiel hlasov pre Wojtylu prudko vzrástol. Poliak vraj napokon získal 99 zo 111 hlasov. Bolo to opäť konkláve, ktoré menilo dejiny, a to nielen tie katolícke.
Nemecký novinár Bernhard Hülsebusch, autor knihy Ako sa volí pápež, tri roky pred zvolením Josepha Ratzingera písal, že pre katolícky svet je Nemec ako pápež stále nepredstaviteľný, už pre nedávnu minulosť.
Ale Ratzinger bol napokon zvolený pozoruhodne rýchlo. Už v prvom kole napísalo jeho meno na hlasovací lístok vraj až 47 zo 115 kardinálov. Každým ďalším kolom získal viac hlasov, ale stále tu bol blok asi 40 kardinálov, ktorí si želali iného. Vo štvrtom kole sa tento blok rozpadol a Ratzinger získal 84 hlasov, ktoré stačili na zvolenie. Podľa svedectiev pôsobil veľmi vážne až stiesnene. Málokto vedel o svojej cirkvi, o jej problémoch aj o stave rímskej kúrie toľko, ako dovtedajší prefekt Kongregácie pre náuku viery. O pár rokov dal jasne najavo, že pápež môže odstúpiť, ak cíti, že viac nevládze.
Jeho odstúpenie pokladajú mnohí katolíci, najmä tí konzervatívnejší, za chybu, ktorá zmení pohľad na pápežstvo.
No konzervatívny životopisec pápežov Charles Coulombe si želá, aby sa mu aj ďalší pápež, ktorý vyjde z tohto konkláve, čo najviac podobal. Coulombe pre .týždeň uviedol: „Som presvedčený, že potrebujeme takého pápeža – bez ohľadu na jeho národnosť či pôvod –, ktorý bude pokračovať v Benediktovom reformnom programe, ako bolo zavedenie tradičnej latinskej omše, menovanie slušných biskupov či vytváranie ordinariátov pre anglikánov. To všetko často hatili biskupi a ľudia z pápežskej kúrie. Dúfam preto, že nový pápež bude dosť mladý a bude mať dosť energie, aby sa vyrovnal s odporcami v cirkvi aj mimo nej.“ l
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.