Aj keby sme prečítali ich rozostavenie a techniku, božskú inšpiráciu neodhadneme. Navyše, „víťaz zápasu“ nevystupuje na pódium, ale utiahne sa do „siene sĺz“. Práve tak sa volá miestnosť za Sixtínskou kaplnkou, v ktorej sa novozvolená hlava cirkvi prezlieka do bielej pápežskej reverendy.
.podozrivý Brazílčan
„Veľkou neznámou tohto konkláve sú Latinskoameričania,“ napísal vatikanista denníka LaRepubblica Paolo Rodari. V posledných dňoch sa rozpráva o stúpajúcej hviezde 63-ročného brazílskeho kardinála Odila Pedra Scherera. V prípade, že by sa stal pápežom, jeho „dvojkou“, vatikánskym štátnym sekretárom, by bol Talian. Podľa vatikanistu denníka La Stampa Andreu Tornielliho tento scenár dostal zelenú aj od kľúčových kardinálov, akými sú Angelo Sodano či emeritný prefekt Kongregácie pre biskupov Giovanni Battista Re, ktorý bude konkláve viesť.
Už Schererovo meno naznačuje jeho korene – starý otec bol nemecký imigrant. Po nemeckom pápežovi to môže byť nevýhoda. Ale len zdanlivá. V prípade, že sa misky váh začnú naozaj prikláňať k neeurópskemu pápežovi, kardináli zo Starého kontinentu uprednostnia toho, ktorý bude čo najviac európsky. Scherer má v sebe európanstva viac ako dosť. Teológiu vyštudoval na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme a v rokoch 1994 – 2001 pracoval na Kongregácii pre biskupov, ktorú vtedy viedol jeho tútor Re. Po návrate do rodnej krajiny nasledoval rýchly postup. V roku 2003 sa stal generálnym sekretárom brazílskych biskupov, v roku 2007 ho Benedikt XVI. menoval za arcibiskupa 20-miliónového SaoPaola a krátko nato aj za kardinála. Keď v roku 2010 zriadil Pápežskú radu na podporu novej evanjelizácie, do ktorej menoval prelátov, ktorých považoval za najschopnejších, kardinál Scherer medzi nimi nechýbal. Práve pastoračná skúsenosť doplnená znalosťou vatikánskeho prostredia z neho robia ideálneho kandidáta, ktorý by mohol naštartovať reformu Rímskej kúrie. Je tu však jeden háčik – Scherer je už druhé funkčné obdobie členom kardinálskej dozornej rady v problematickom Inštitúte pre náboženské diela, takzvanej vatikánskej banke.
„Vo väčšine prípadov vystupuje nekompromisne,“ napísal o ňom vatikanista National Catholic Reporter John Allen. Keď v minulom roku brazílsky Najvyšší súd rozhodoval o možnosti potratu ťažko postihnutých plodov, verejne sa spýtal, koho najbližšie označí súd za nehodného života. V tom istom roku rozčeril hladinu aj ako veľký kancelár Pápežskej katolíckej univerzity v Sao Paole. Za rektora vymenoval kandidátku, ktorá vo voľbách skončila až na treťom mieste. Študenti najskôr podali žalobu, potom vstúpili do štrajku, pokúsili sa jej zablokovať vstup do kancelárie, takže najbližšie bola nútená dôjsť s ochrankou. Veľký kancelár však neustúpil a rektorka stojí na čele univerzity dodnes.
Proti verejnej mienke išiel aj do tretice – o populárnom kňazovi Marcelovi Rossim, ktorý slúžil omšu pre dva milióny ľudí na okruhu Formuly 1 a ktorého niektorí považujú za ikonu novej evanjelizácie, vyhlásil, že „kňaz by nemal byť šoumen“. Aj preto o ňom niektorí Brazílčania tvrdia, že v časoch, keď treba vedieť „predať“ pozitívny obraz Katolíckej cirkvi, sa za pápeža nehodí. Na druhej strane, iní na ňom oceňujú angažovanosť pri príprave augustových Svetových dní mládeže v Rio de Janeiro. Brazílsky pápež na „brazílskych“ svetových dňoch by mohol vdýchnuť nový život najväčšej katolíckej krajine na svete, v ktorej však rýchlo rastie počet ateistov – za posledné dve desaťročia stúpol z jedného na viac než 7 percent.
Kardinál Scherer vie byť kritický aj do vlastných radov. V roku 2009 otvorene kritizoval Vatikán za nezvládnuté odkomunikovanie sňatia exkomunikácie zo štyroch lefébvristických biskupov, medzi ktorými bol aj popierač holokaustu Richard Williamson.
Ako Latinskoameričan má Scherer jednu prirodzenú nevýhodu – každý z tohto geopolitického priestoru je viac alebo menej podozrivý zo sympatií k ľavicovej teológii oslobodenia. Jej marxistické prvky odsúdil práve kardinál Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery. Podľa vatikanistu Rodariho však Scherer dostal „pečiatku neškodnosti“, ktorá by mala byť pre Vatikán postačujúca. Paradoxne, dal mu ju Leonardo Boff, bývalý františkán a žijúca ikona teológia oslobodenia, ktorý v roku 2007 kardinála tvrdo skritizoval za postoje k tomuto teologickému prúdu.
.korunný princ
O každom konkláve platí, že pohľady sa upierajú najmä na talianskych kardinálov. Emeritný pápež sa pritom postaral o to, aby v nadchádzajúcom konkláve zohrávali ešte dôležitejšiu rolu – kým v roku 2005 bolo medzi 115 kardinálmi-voliteľmi 20 Talianov, teraz ich je pri rovnakej účasti 28. Najviac sa skloňuje meno milánskeho arcibiskupa, 71-ročného Angela Scolu. Paradoxne, kým Taliani z Rímskej kúrie inklinujú skôr k Schererovi, Scolu si osvojili kardináli, ktorí sa na fungovanie kúrie pozerajú kriticky a požadujú zmeny.
V Scolov prospech hovoria aj štatistiky. V 20. storočí sa na Petrov stolec dostali dvaja milánski arcibiskupi – Achille Ratti (Pius XI.) a Giovanni Battista Montini (Pavol VI.), ale až traja benátski patriarchovia –Giuseppe Melchiorre Sarto (Pius X.), Angelo Roncalli (Ján XXIII.) a Albino Luciani (Ján Pavol I.). Pred rokom 2011, keď sa Angelo Scola stal milánskym arcibiskupom, zastával práve úrad benátskeho patriarchu. Na pápežské oslovenie by si kardinál Scola zvykol pomerne ľahko aj preto, že milánski arcibiskupi sú prezývaní „malí pápeži“. Dôvod? Miláno je najväčšou arcidiecézou na svete.
Scolov rodinný pôvod (matka – zbožná žena, otec –kamionista a člen socialistickej strany) ho predurčuje na dialóg a sociálne cítenie. Dôkazom dobrej výchovy a vkusu sú jeho literárne a hudobné preferencie – najobľúbenejšou knihou je Muž bez vlastností od Roberta Musila, najobľúbenejším hudobným kúskom Mozartov Klavírny koncert číslo 27 a na svojom twitterovom konte rád cituje myšlienky Rainera Mariu Rilkeho. Vplyv otca sa prejavil aj v inej oblasti – budúci kardinál začal v puberte sympatizovať s ľavicovými ideami. Tu však zabral matkin príklad, ako aj stretnutie s kňazom Luigim Giussanim, zakladateľom katolíckeho hnutia Spoločenstvo a oslobodenie. V roku 1970 bol vysvätený za kňaza, v roku 1991 za biskupa a v roku 2003 ho Ján Pavol II. menoval za kardinála.
S jeho nástupcom sa Scola pozná dobrých štyridsať rokov. Obaja v roku 1972 stáli pri zrode teologickej revue Communio. Keď sa kardinál Ratzinger stal prefektom Kongregácie pre náuku viery, povolal v roku 1986 Scolu do funkcie konzultora. Rovnako ako Ratzinger vyšiel z akademického prostredia – pred menovaním za benátskeho patriarchu v roku 2002 zastával pozíciu rektora Pápežskej lateránskej univerzity. Ako benátsky patriarcha Scola prejavil veľký zmysel aj pre medzináboženský dialóg – založil centrum Oasis zamerané na dialóg s islamom, ktoré vydáva aj rovnomenný mesačník vychádzajúci v piatich jazykoch. To, že emeritný pápež vedel dať na jeho slová, dokazuje aj zriadenie Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie. Tento krok mu totiž poradil práve kardinál Scola.
.metla z Bostonu
V prípade patovej situácie sa môžu kardináli dohodnúť aj na podpore kandidáta, ktorý do konkláve nevstupuje ako favorit. V tomto prípade sa podľa vatikanistu Tornielliho núka najmä 68-ročný bostonský arcibiskup Seán Patrick O´Malley. Kapucín s typickým írskym menom v roku 2003 nahradil arcibiskupa Bernarda Francisa Lawa, ktorý predčasne rezignoval pod ťarchou nezvládnutých škandálov.
Kvôli finančnému odškodneniu obetí zneužívania musel nový arcibiskup predať svoje sídlo a presťahoval sa do kláštornej cely. Práve 68-ročný kardinál Seán (od ľudí žiada, aby ho oslovovali krstným menom) v apríli 2008 sprevádzal skupinu obetí do Washingtonu, kde sa s nimi stretol Benedikt XVI. Osobne mu odovzdal zoznam mien (bez priezvisk) asi tisíc obetí, aby ich pápež mohol adresne zahŕňať do svojich modlitieb.
V oblasti transparentnosti, ktorá sa týkala sexuálnych škandálov, bol nový bostonský arcibiskup nekompromisný. Servítku si pred ústa nekládol ani vtedy, keď hovoril o vatikánskych špičkách. V rozhovore pre National Catholic Reporter v roku 2010 obvinil spolupracovníkov Jána Pavla II., že v čase jeho nevládnosti bránili riešeniu problémových prípadov. V tom istom roku Benedikt XVI. poslal kardinála Seána vykonať apoštolskú vizitáciu do Dublinskej arcidiecézy konfrontovanej s rovnakými problémami ako kedysi Boston. Ešte predtým ho menoval za kardinála.
Sexuálna očista však nie je jedinou oblasťou, v ktorej sa rodák z Ohia angažuje. Pri nedávnom štyridsiatom výročí známeho rozsudku v prípade Roe vs. Wade legalizujúcom potraty vyzval všetkých amerických biskupov viesť kajúcu novénu. Mnohým sa zdalo nepochopiteľné, že napriek svojim postojom sa v roku 2009 zúčastnil na pohrebe pro-choice katolíka a demokratického senátora Edwarda Kennedyho. Bostonský kardinál reagoval stručne – pohreb je prejav milosrdenstva.
Veľký rešpekt kardinál Seán požíva aj medzi Hispáncami. Ešte ako kňaz vyučoval španielsku a portugalskú literatúru na univerzite vo Washingtone a pre imigrantov z Latinskej Ameriky založil Centro Católico Hispano. „Jednou z úloh cirkvi je naučiť sa komunikovať so svetom, ktorý je čoraz viac sekulárny,“ povedal kardinál v rozhovore pre spravodajskú agentúru Rome Reports. Sám ide príkladom – okrem blogovania na stránke cardinalseansblog.org patrí spolu so Schererom a Scolom medzi jedenásť tweetujúcich kardinálov.
„Sú blízki ľuďom, nemajú klerikálne zmýšľanie, zameriavajú sa na spoluprácu s laikmi a predstavujú model jednoduchého, oslovujúceho života,“ opísal kapucínsku charizmu vatikanista Rodari. Nielen podľa neho je to dobrý pápežský profil.
Autor tvorí portál svetkrestanstva.sk a spolupracuje s .týždňom.
.podozrivý Brazílčan
„Veľkou neznámou tohto konkláve sú Latinskoameričania,“ napísal vatikanista denníka LaRepubblica Paolo Rodari. V posledných dňoch sa rozpráva o stúpajúcej hviezde 63-ročného brazílskeho kardinála Odila Pedra Scherera. V prípade, že by sa stal pápežom, jeho „dvojkou“, vatikánskym štátnym sekretárom, by bol Talian. Podľa vatikanistu denníka La Stampa Andreu Tornielliho tento scenár dostal zelenú aj od kľúčových kardinálov, akými sú Angelo Sodano či emeritný prefekt Kongregácie pre biskupov Giovanni Battista Re, ktorý bude konkláve viesť.
Už Schererovo meno naznačuje jeho korene – starý otec bol nemecký imigrant. Po nemeckom pápežovi to môže byť nevýhoda. Ale len zdanlivá. V prípade, že sa misky váh začnú naozaj prikláňať k neeurópskemu pápežovi, kardináli zo Starého kontinentu uprednostnia toho, ktorý bude čo najviac európsky. Scherer má v sebe európanstva viac ako dosť. Teológiu vyštudoval na Pápežskej gregoriánskej univerzite v Ríme a v rokoch 1994 – 2001 pracoval na Kongregácii pre biskupov, ktorú vtedy viedol jeho tútor Re. Po návrate do rodnej krajiny nasledoval rýchly postup. V roku 2003 sa stal generálnym sekretárom brazílskych biskupov, v roku 2007 ho Benedikt XVI. menoval za arcibiskupa 20-miliónového SaoPaola a krátko nato aj za kardinála. Keď v roku 2010 zriadil Pápežskú radu na podporu novej evanjelizácie, do ktorej menoval prelátov, ktorých považoval za najschopnejších, kardinál Scherer medzi nimi nechýbal. Práve pastoračná skúsenosť doplnená znalosťou vatikánskeho prostredia z neho robia ideálneho kandidáta, ktorý by mohol naštartovať reformu Rímskej kúrie. Je tu však jeden háčik – Scherer je už druhé funkčné obdobie členom kardinálskej dozornej rady v problematickom Inštitúte pre náboženské diela, takzvanej vatikánskej banke.
„Vo väčšine prípadov vystupuje nekompromisne,“ napísal o ňom vatikanista National Catholic Reporter John Allen. Keď v minulom roku brazílsky Najvyšší súd rozhodoval o možnosti potratu ťažko postihnutých plodov, verejne sa spýtal, koho najbližšie označí súd za nehodného života. V tom istom roku rozčeril hladinu aj ako veľký kancelár Pápežskej katolíckej univerzity v Sao Paole. Za rektora vymenoval kandidátku, ktorá vo voľbách skončila až na treťom mieste. Študenti najskôr podali žalobu, potom vstúpili do štrajku, pokúsili sa jej zablokovať vstup do kancelárie, takže najbližšie bola nútená dôjsť s ochrankou. Veľký kancelár však neustúpil a rektorka stojí na čele univerzity dodnes.
Proti verejnej mienke išiel aj do tretice – o populárnom kňazovi Marcelovi Rossim, ktorý slúžil omšu pre dva milióny ľudí na okruhu Formuly 1 a ktorého niektorí považujú za ikonu novej evanjelizácie, vyhlásil, že „kňaz by nemal byť šoumen“. Aj preto o ňom niektorí Brazílčania tvrdia, že v časoch, keď treba vedieť „predať“ pozitívny obraz Katolíckej cirkvi, sa za pápeža nehodí. Na druhej strane, iní na ňom oceňujú angažovanosť pri príprave augustových Svetových dní mládeže v Rio de Janeiro. Brazílsky pápež na „brazílskych“ svetových dňoch by mohol vdýchnuť nový život najväčšej katolíckej krajine na svete, v ktorej však rýchlo rastie počet ateistov – za posledné dve desaťročia stúpol z jedného na viac než 7 percent.
Kardinál Scherer vie byť kritický aj do vlastných radov. V roku 2009 otvorene kritizoval Vatikán za nezvládnuté odkomunikovanie sňatia exkomunikácie zo štyroch lefébvristických biskupov, medzi ktorými bol aj popierač holokaustu Richard Williamson.
Ako Latinskoameričan má Scherer jednu prirodzenú nevýhodu – každý z tohto geopolitického priestoru je viac alebo menej podozrivý zo sympatií k ľavicovej teológii oslobodenia. Jej marxistické prvky odsúdil práve kardinál Ratzinger ako prefekt Kongregácie pre náuku viery. Podľa vatikanistu Rodariho však Scherer dostal „pečiatku neškodnosti“, ktorá by mala byť pre Vatikán postačujúca. Paradoxne, dal mu ju Leonardo Boff, bývalý františkán a žijúca ikona teológia oslobodenia, ktorý v roku 2007 kardinála tvrdo skritizoval za postoje k tomuto teologickému prúdu.
.korunný princ
O každom konkláve platí, že pohľady sa upierajú najmä na talianskych kardinálov. Emeritný pápež sa pritom postaral o to, aby v nadchádzajúcom konkláve zohrávali ešte dôležitejšiu rolu – kým v roku 2005 bolo medzi 115 kardinálmi-voliteľmi 20 Talianov, teraz ich je pri rovnakej účasti 28. Najviac sa skloňuje meno milánskeho arcibiskupa, 71-ročného Angela Scolu. Paradoxne, kým Taliani z Rímskej kúrie inklinujú skôr k Schererovi, Scolu si osvojili kardináli, ktorí sa na fungovanie kúrie pozerajú kriticky a požadujú zmeny.
V Scolov prospech hovoria aj štatistiky. V 20. storočí sa na Petrov stolec dostali dvaja milánski arcibiskupi – Achille Ratti (Pius XI.) a Giovanni Battista Montini (Pavol VI.), ale až traja benátski patriarchovia –Giuseppe Melchiorre Sarto (Pius X.), Angelo Roncalli (Ján XXIII.) a Albino Luciani (Ján Pavol I.). Pred rokom 2011, keď sa Angelo Scola stal milánskym arcibiskupom, zastával práve úrad benátskeho patriarchu. Na pápežské oslovenie by si kardinál Scola zvykol pomerne ľahko aj preto, že milánski arcibiskupi sú prezývaní „malí pápeži“. Dôvod? Miláno je najväčšou arcidiecézou na svete.
Scolov rodinný pôvod (matka – zbožná žena, otec –kamionista a člen socialistickej strany) ho predurčuje na dialóg a sociálne cítenie. Dôkazom dobrej výchovy a vkusu sú jeho literárne a hudobné preferencie – najobľúbenejšou knihou je Muž bez vlastností od Roberta Musila, najobľúbenejším hudobným kúskom Mozartov Klavírny koncert číslo 27 a na svojom twitterovom konte rád cituje myšlienky Rainera Mariu Rilkeho. Vplyv otca sa prejavil aj v inej oblasti – budúci kardinál začal v puberte sympatizovať s ľavicovými ideami. Tu však zabral matkin príklad, ako aj stretnutie s kňazom Luigim Giussanim, zakladateľom katolíckeho hnutia Spoločenstvo a oslobodenie. V roku 1970 bol vysvätený za kňaza, v roku 1991 za biskupa a v roku 2003 ho Ján Pavol II. menoval za kardinála.
S jeho nástupcom sa Scola pozná dobrých štyridsať rokov. Obaja v roku 1972 stáli pri zrode teologickej revue Communio. Keď sa kardinál Ratzinger stal prefektom Kongregácie pre náuku viery, povolal v roku 1986 Scolu do funkcie konzultora. Rovnako ako Ratzinger vyšiel z akademického prostredia – pred menovaním za benátskeho patriarchu v roku 2002 zastával pozíciu rektora Pápežskej lateránskej univerzity. Ako benátsky patriarcha Scola prejavil veľký zmysel aj pre medzináboženský dialóg – založil centrum Oasis zamerané na dialóg s islamom, ktoré vydáva aj rovnomenný mesačník vychádzajúci v piatich jazykoch. To, že emeritný pápež vedel dať na jeho slová, dokazuje aj zriadenie Pápežskej rady na podporu novej evanjelizácie. Tento krok mu totiž poradil práve kardinál Scola.
.metla z Bostonu
V prípade patovej situácie sa môžu kardináli dohodnúť aj na podpore kandidáta, ktorý do konkláve nevstupuje ako favorit. V tomto prípade sa podľa vatikanistu Tornielliho núka najmä 68-ročný bostonský arcibiskup Seán Patrick O´Malley. Kapucín s typickým írskym menom v roku 2003 nahradil arcibiskupa Bernarda Francisa Lawa, ktorý predčasne rezignoval pod ťarchou nezvládnutých škandálov.
Kvôli finančnému odškodneniu obetí zneužívania musel nový arcibiskup predať svoje sídlo a presťahoval sa do kláštornej cely. Práve 68-ročný kardinál Seán (od ľudí žiada, aby ho oslovovali krstným menom) v apríli 2008 sprevádzal skupinu obetí do Washingtonu, kde sa s nimi stretol Benedikt XVI. Osobne mu odovzdal zoznam mien (bez priezvisk) asi tisíc obetí, aby ich pápež mohol adresne zahŕňať do svojich modlitieb.
V oblasti transparentnosti, ktorá sa týkala sexuálnych škandálov, bol nový bostonský arcibiskup nekompromisný. Servítku si pred ústa nekládol ani vtedy, keď hovoril o vatikánskych špičkách. V rozhovore pre National Catholic Reporter v roku 2010 obvinil spolupracovníkov Jána Pavla II., že v čase jeho nevládnosti bránili riešeniu problémových prípadov. V tom istom roku Benedikt XVI. poslal kardinála Seána vykonať apoštolskú vizitáciu do Dublinskej arcidiecézy konfrontovanej s rovnakými problémami ako kedysi Boston. Ešte predtým ho menoval za kardinála.
Sexuálna očista však nie je jedinou oblasťou, v ktorej sa rodák z Ohia angažuje. Pri nedávnom štyridsiatom výročí známeho rozsudku v prípade Roe vs. Wade legalizujúcom potraty vyzval všetkých amerických biskupov viesť kajúcu novénu. Mnohým sa zdalo nepochopiteľné, že napriek svojim postojom sa v roku 2009 zúčastnil na pohrebe pro-choice katolíka a demokratického senátora Edwarda Kennedyho. Bostonský kardinál reagoval stručne – pohreb je prejav milosrdenstva.
Veľký rešpekt kardinál Seán požíva aj medzi Hispáncami. Ešte ako kňaz vyučoval španielsku a portugalskú literatúru na univerzite vo Washingtone a pre imigrantov z Latinskej Ameriky založil Centro Católico Hispano. „Jednou z úloh cirkvi je naučiť sa komunikovať so svetom, ktorý je čoraz viac sekulárny,“ povedal kardinál v rozhovore pre spravodajskú agentúru Rome Reports. Sám ide príkladom – okrem blogovania na stránke cardinalseansblog.org patrí spolu so Schererom a Scolom medzi jedenásť tweetujúcich kardinálov.
„Sú blízki ľuďom, nemajú klerikálne zmýšľanie, zameriavajú sa na spoluprácu s laikmi a predstavujú model jednoduchého, oslovujúceho života,“ opísal kapucínsku charizmu vatikanista Rodari. Nielen podľa neho je to dobrý pápežský profil.
Autor tvorí portál svetkrestanstva.sk a spolupracuje s .týždňom.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.