.ste mladá žena a zároveň najznámejšia kubánska disidentka. Ako ste sa ňou stali?
Nebola by som ňou bez nových médií. Môj prípad je teda v porovnaní s inými disidentmi trochu iný, za svoje postavenie vďačím najmä novým médiám a sociálnym sieťam, prostredníctvom ktorých sa šíria moje názory a môj blog Generácia Ypsilon.
.kubánsky režim vám umožnil vycestovať a tento rozhovor robíme v Prahe. Cítite nejakú blízkosť medzi postkomunistickou krajinou a vašou doposiaľ komunistickou krajinou?
Narodila som sa a detstvo prežila v časoch najväčšej sovietizácie, čomu ľudia vo východnej Európe rozumejú. Detstvo som mala podobné ako to, čo zažili mnohí Slováci, a to nás v mnohom spája. Cítim, že mi tu ľudia preto rozumejú viac, že nemusím všetko objasňovať, vysvetľovať od nuly.
.z akej rodiny pochádzate?
Moji rodičia neboli žiadni antikomunisti, to ani náhodou. Otec bol členom komunistickej strany a mama patrila ku kubánskym zväzákom. Niežeby boli nadšenými a presvedčenými komunistami, to nie, ale nechceli mať problémy, tak sa prispôsobili systému.
.otec vystúpil zo strany kvôli vám?
Nie, koncom 80. a začiatkom 90. rokov, keď sa v Európe zrútil komunizmus a náš režim prestala dotovať Moskva, sa u nás zhoršila ekonomická situácia a mnohí ľudia prišli o ilúzie. Moji rodičia boli tento prípad. Otec vystúpil zo strany, mama zo zväzu, pretože prišli o ilúzie. Ja som bola vtedy ešte veľmi mladá.
.v Československu sme všetci museli byť iskričkami, potom pioniermi a tí, čo chceli byť komunistami, sa stali zväzákmi. Boli ste pionierka?
Áno, samozrejme. Bola som pionierka a spolu s ostatnými som každý deň odriekavala básničku, že chcem byť ako Che Guevara. Ale aj nás postihol pád komunizmu v Európe. Patrím do generácie, ktorá dospievala v čase, keď padol komunizmus v Sovietskom zväze, čo spôsobilo, že už nás nikto nemusel presviedčať o tom, akú budúcnosť komunizmus má. Bolo jasné, že je to utópia, preto sme sa stali skeptickou generáciou.
.kedy ste vy osobne pochopili, že problémom je režim? Bol to nejaký konkrétny moment?
Pamätám si to úplne presne. Bol august 1994, množstvo ľudí sa snažilo zhotoviť si loďku, na ktorej by ušlo z ostrova. Videla som spolužiakov, ktorí si odmontovali dvere z domu a zbíjali dokopy loďky, na ktorých chceli ujsť, cítila som, že je to niečo definitívne. Vtedy som stratila všetky ilúzie.
.rozdiel medzi Československom a Kubou je nielen v tom, aký masový je kubánsky exil, ale aj v tom, že vaše rodiny a blízki žijú zväčša neďaleko Kuby, na Floride. Čo pre vás táto relatívna blízkosť znamená?
Takmer všetky rodiny, ktoré poznám a ktoré žijú na Kube, prežívajú len vďaka tomu, že časť ich rodín žije v cudzine, najmä v Spojených štátoch, odkiaľ im posielajú peniaze. Režim teda týchto ľudí označuje za zločincov, ale v skutočnosti sú ich peniaze najväčším príjmom pre ľudí žijúcich na Kube, a teda aj pre štát.
.koho máte v exile vy?
Moju sestru. Pred dvoma rokmi odišla z Kuby a žije na Floride.
.čo znamenal jej odchod pre vašu rodinu?
Keby ušla niekedy v 70. alebo 80. rokoch, bola by to pre našu rodinu veľká stigma a problém. Časom sa to však trochu zmenilo. Dnes odchod člena rodiny znamená, že sa v podstate zvýši sociálny status jeho rodiny na Kube. Hovorí sa, že treba mať fe, to slovíčko znamená viera, ale nemyslí sa tým, že by sme boli takí zbožní a mysleli na vieru. Je to skratka pre spojenie familia en el extranjero, čo je rodina v zahraničí, skrátene fe. Preto treba mať fe.
.v Československu všetci emigranti prišli o majetok, ktorý im režim skonfiškoval. Je to tak aj na Kube? Alebo už režim poľavil aj v tomto?
Do 14. januára tohto roku, keď vstúpila do platnosti imigračná reforma, bol majetok každého emigranta skonfiškovaný. Dnes to tak už nie je, ale platia stále niektoré obmedzenia. Napríklad, keď človek odíde a neskôr sa vráti, nemôže si na Kube kúpiť dom a podobne.
.čo sa stane ľuďom, ktorí sa pokúsia o útek, ale nepodarí sa im to a vrátia sa?
Aj to sa veľmi zmenilo. V minulosti išiel taký človek automaticky na celé roky do väzenia. Dnes mu hrozí približne týždeň väzby s tým, že dostane kartu, ktorú musí stále nosiť pri sebe a ak poruší zákon, stačí akýkoľvek malý priestupok, čelí prísnejším trestom a ide do väzenia. Musíte si uvedomiť, že na Kube sa nesúhlas neprejavuje protestmi ľudí v uliciach. U nás sa dá iba odísť z krajiny.
.koľko Kubáncov asi žije v emigrácii?
Ťažko povedať, odhaduje sa, že to bude viac ako dva milióny ľudí. Viac ako polovica u nich žije v USA. Za posledný rok ušlo z ostrova štyridsaťtisíc ľudí, najmä vo vekovej kategórii od dvadsať do štyridsaťpäť rokov, čiže najmä mladí ľudia.
.koľko z nich sa podľa vás vráti, keď bude Kuba slobodná?
Mnohí si už v cudzine vytvorili nový domov a určite sa nevrátia. Ale tí, ktorí majú k domovu silný vzťah alebo tí, ktorí budú chcieť na slobodnej Kube podnikať a obchodovať, sa určite vrátia. Ale odhadnúť, o koľko ľudí ide, sa nedá.
.vy sama ste pred pár rokmi emigrovali. Aký bol váš motív?
Mala som dva dôvody. Prvým boli ekonomické dôvody, zlá finančná situácia a všadeprítomný nedostatok. To je niečo také, že občas máte pocit, že nedokážete dýchať. Trinásteho augusta 2001 ráno som sa zobudila, Fidel Castro mal narodeniny a v rádiu som počula, že narodeniny má naša vlasť. Povedala som si „dosť!“ a rozhodla sa odísť. O pár mesiacov neskôr som už bola vo Švajčiarsku.
.ako ste sa tam dostali?
V 90. rokoch som učila španielčinu turistov, najmä nemeckých. Oni mi pomohli. Kúpili mi letenku a pomohli dostať sa do Švajčiarska a začať tam žiť.
.ak sa nemýlim, mali ste už dieťa a boli ste vydatá. Ako ste to vyriešili?
Mala som syna, ale vydatá som nebola ani nie som. Nemám rada papiere (Smiech).
.aké ťažké bolo, aby ste všetci odišli a stretli sa spolu v Švajčiarsku?
Môj partner Reinaldo za nami neprišiel. Bol spoluvlastníkom jedného domu, o ktorý by bol prišiel, boli by mu ho skonfiškovali. Syn Teo prišiel za mnou na jeden rok, s čím neboli problémy. Dostať z ostrova niekoho ďalšieho z rodiny však nebolo možné.
.čo váš odchod znamenal pre rodinu?
Keď som odišla do Švajčiarska, bola som obyčajná žena a matka. Nebola som ešte zaujímavá pre režim ani politickú políciu, nebola som aktívna, ešte som nepísala. Keď som sa rozhodla vrátiť na Kubu, bolo to práve preto, že musím začať niečo robiť a byť aktívna. Vedela som, že už nemôžem byť ticho. V auguste 2004 som sa vrátila a v decembri sme založili prvý digitálny a protirežimný časopis na Kube s názvom Consenso (konsenzus, pozn. red.).
.aký bol hlavný dôvod, pre ktorý ste sa chceli vrátiť? Byť disidentkou?
Nie, nič také. Tých dôvodov bolo veľa. Cítila som za domovom istú nostalgiu. Mysľou som bola stále tam. Keď som si kúpila jedlo, myslela som na rodinu, na to, že nemajú čo jesť. Keď som si kúpila topánky, prepočítala som si, čo všetko by sa za tie peniaze dalo kúpiť na Kube. Bol to hrozný pocit. Jedného dňa som sa zobudila a rozhodla sa, že sa vraciam naspäť. Keď som to povedala mame, nechápala, ako sa niekto môže z krajiny čokolády vrátiť na Kubu (Smiech).
.nenazvali by ste to vlastenectvom?
(Úsmev.) Asi by sme to mohli nazvať aj tak, hoci ja osobne sa ako vlastenka necítim. Chýbala mi rodina. Keby som mala pri sebe svoju rodinu, mohla by som žiť aj na severnom póle. Cítim sa skôr svetoobčiankou, mohla by som žiť kdekoľvek. Niektorí moji kamaráti, ktorí veria v nadprirodzené veci, mi hovoria, že to bol určite osud, že som sa musela vrátiť, aby som založila blog a písala. Ja v osud neverím, ale som rada, že som sa vrátila.
.oswaldo Paya, bývalý vodca antikomunistickej opozície na Kube, je mŕtvy. Znamená to, že kubánskemu režimu sa podarilo zničiť jeho projekt Varela a spolu s ním umlčať jednu generáciu kubánskych politikov?
Oswaldova smrť neznamená koniec toho, čo robil. Vytvoril niečo dôležité a má to silné korene, ktoré po ňom zostali. Dnes a v budúcnosti z toho budú rásť nové hnutia a iniciatívy, ktoré sa k nemu budú hlásiť a stavať na tom, čo dosiahol.
.platí pritom, že už pôjde o novú mladšiu generáciu?
Nie, nie je to také striktné, povedala by som skôr, že dochádza k prepájaniu ľudí zo staršej generácie s mladšími, ktorí sa viac vyznajú v nových technológiách. Je to viac o symbióze než o novej generácii.
.o Oswaldovi Payovi sa dalo povedať, že bol vodca politickej opozície na Kube. Kto ho nahradil? Je na Kube niekto, koho by sme mohli nazvať vodcom opozície proti režimu?
Povedať jedno meno by asi nebolo férové. Opozícia dnes nemá jedného lídra, ale viacerých, a asi je to tak aj dobre. V opozícii je viacero skupín, viacero lídrov, majú rôzne spôsoby aj motívy, zdá sa mi, že je to správne vyústenie situácie, do ktorej sme sa dostali.
.keby ste mali povedať meno jedného-dvoch vodcov opozície, kto by to bol?
Je ich naozaj viac. José Daniel Ferrer žije na východe krajiny a patrí niekde medzi staršiu a novú generáciu. Zažil väzenie a tvrdé postihy, zostáva veľmi aktívny. Antonio Rodiles je občiansky aktivista, a hoci je vyštudovaný fyzik, aktívny je najmä v kultúre. Istý čas žil v exile, ale vrátil sa. Reprezentuje zaujímavý fenomén ľudí, ktorí sa vrátili z emigrácie, aby sa na Kube niečo zmenilo. Dagoberto Valdes žije v Pinar del Río, kde vydáva časopis, ktorý sa nazýva Spolužitie, vedie kurzy pre mladých ľudí, venuje sa histórii a vyzná sa v mnohých oblastiach. Spomedzi tých politicky angažovaných by som mohla ešte spomenúť ekonómku Marthu Beatriz Roque alebo lekára Oscara Eliasa Bisceta.
.opozícia je skôr pravicová alebo v nej majú svoje miesto aj sociálni demokrati?
Sú tam obe tendencie, nájdete tam socialistov, sociálnych demokratov, ale keďže režim je extrémne ľavicový, väčšinová tendencia je skôr centristicko-pravicová.
.sú v opozícii aj bývalí komunisti?
Áno, mnohí. Sú tam bývalí vojaci, úradníci z ministerstiev, ale aj trockisti a marxisti. Náš režim nie je marxistický, je to castrizmus. Preto sa aj ortodoxný marxista môže dostať do opozície voči nemu.
.akú rolu hrajú cirkvi? Existuje na Kube podzemná cirkev?
Mnohí ľudia, aktívni proti režimu, sú katolíci, mnohí protestanti, napríklad baptisti alebo dokonca aj Svedkovia Jehovovi, ktorí boli donedávna zakázaní.
.a nejaká podzemná katolícka cirkev existuje?
Nie, neexistuje. V minulosti mala katolícka cirkev s režimom konflikty, ale v poslednom čase to tak nie je a majú pomerne dobré vzťahy.
.na druhej strane havanský katolícky biskup Lucas Ortega y Alamino sa zúčastnil na vyjednávaní s režimom, na konci ktorého bolo oslobodenie mnohých disidentov. Nie je katolícka cirkev politicky aktívnejšia než v minulosti?
Prepustenie týchto väzňov nebolo úspechom len katolíckej cirkvi. Bola to aj zásluha Dám v bielom, hnutia žien, ktorých muži sú uväznení, alebo aktivistov, ktorí držali hladovku. Katolícka cirkev to nakoniec s režimom vyjednala, lebo režim ju uznal za partnera, s ktorým je ochotný vyjednávať. Zásluhu na tom však mali viacerí. Dá sa povedať, že cirkev je aktívnejšia, ale má to svoju cenu, keďže musia robiť ústupky, ktoré mnohí kritizujú. Mnohí z prepustených väzňov napríklad museli odísť do Španielska. Sama nie som veriaca, preto patrím skôr medzi kritikov správania sa katolíckej cirkvi.
.v Československu, Poľsku, ale aj vo východnom Nemecku mali niektorí biskupi autoritu, ktorá presahovala hranice ich cirkvi. Na Kube to teda tak nie je?
Nie, cirkevní predstavitelia majú autoritu iba pred vlastnými veriacimi. Bude však zaujímavé, kto príde po biskupovi Ortegovi. On totiž nespolupracoval s opozíciou a čoskoro dosiahne emeritný vek. Otázka je, kto príde po ňom a aký bude jeho vzťah k režimu aj opozícii.
.ak dáme hierarchiu bokom, existuje na Kube niekto ako bol poľský kňaz Jerzy Popieluszko?
Áno, napríklad José Conrado Rodrígez Alegre z mesta Santiago de Cuba. To je náš Popieluszko. Je veľmi odvážny, napísal otvorený list Castrovcom, želala by som si, aby sa raz stal biskupom, ale neviem si to predstaviť. Keďže je aktívny, má problémy nielen s režimom a politickou políciou, ale aj vnútri cirkvi. On však neprestáva a naďalej zostáva aktívny.
.keby zajtra padol na Kube režim, čo by sa stalo?
Minul by sa rum vo všetkých kaviarňach. Všetci by oslavovali. (Smiech.)
.a potom?
Možné sú dva scenáre. To, čo sa stane, zrejme do veľkej miery predurčí ďalší vývoj, preto bude dôležité, či prevládne duch pomsty, alebo nie. Ak by prevládla vendeta, možno by nás čakalo ďalších 50 rokov, keď by sa jedni mstili druhým. Ale ak využijeme tú energiu pozitívne, z Kuby bude krásna krajina.
.a čo prevláda? Sklon k rumunskému scenáru a potrestaniu vinníkov alebo ochota sadnúť si za okrúhly stôl?
Nie sme krajinou, kde by boli veľké konflikty, rasové ani etnické, aj keď istá diskriminácia existuje. Preto dúfam, že k pomste nedôjde.
.a ako sa bude podľa vás správať nová generácia komunistov na čele s Miguelom Diaz-Canelom, ktorý sa stal nástupcom bratov Castrovcov?
Títo ľudia nemajú svoju ideológiu, sú ako hyeny, ktoré čakajú na smrť Castrovcov. Ako sa budú správať, uvidíme až potom.
.viete si predstaviť rokovanie José Daniela Ferrera s Miguelom Diaz-Canelom za jedným stolom?
Možno na začiatku nie, ale časom k tomu určite dôjde, zrejme aj pod tlakom Američanov.
.zo strednej Európy sa zdá, že konflikt medzi Kubáncami na ostrove a kubánskou loby v USA je veľmi ostrý, jedni žiadajú zrušenie, druhí dodržiavanie prísneho embarga. Je ten spor naozaj taký vyhranený?
Nie je to také vyostrené, medzi Kubáncami v Amerike aj na Kube sú ľudia, ktorí sú za embargo aj proti nemu.
.v Amerike je niekoľko politikov s kubánskym pôvodom, hviezdou posledných týždňov je napríklad republikán Marco Rubio. Máte pocit, že by vás zastupoval?
Neviem, nepoznám veľmi jeho činnosť, na Kube o tom nemáme dosť informácií.
.kedy padne na Kube komunizmus?
Už sme vo finále. (Smiech.) Biologicky vzaté, Castrovci nemôžu žiť večne.
.tipnite si rok.
Do dvoch rokov. Určite. Keby mi to náhodou nevyšlo, spýtajte sa ma o dva roky. (Smiech.)
.čo budete robiť o tri roky?
Budem písať, vydávať časopis a určite budem žiť na Kube.
Yoani Sánchezová/
Celým menom Yoani Maria Sánchez Cordero je kubánska novinárka a blogerka. Narodila sa v roku 1975 v Havane, vyštudovala filológiu. Píše multilingválny blog Generácia Ypsilon, ktorého preklady vychádzajú aj v .týždni. Sánchezová odišla v roku 2002 do emigrácie, po dvoch rokoch sa vrátila a postupne sa stala prominentnou blogerkou, kritizujúcou režim Fidela Castra. Časopis Time ju v roku 2008 označil za jednu zo 100 najvplyvnejších ľudí na svete. Je matkou jedného dieťaťa a spolu s partnerom Reinaldom Escobarom žije v Havane. Rozhovor sa uskutočnil v spolupráci s nadáciou Človek v ohrození, na ktorej pozvanie navštívila Prahu.
Nebola by som ňou bez nových médií. Môj prípad je teda v porovnaní s inými disidentmi trochu iný, za svoje postavenie vďačím najmä novým médiám a sociálnym sieťam, prostredníctvom ktorých sa šíria moje názory a môj blog Generácia Ypsilon.
.kubánsky režim vám umožnil vycestovať a tento rozhovor robíme v Prahe. Cítite nejakú blízkosť medzi postkomunistickou krajinou a vašou doposiaľ komunistickou krajinou?
Narodila som sa a detstvo prežila v časoch najväčšej sovietizácie, čomu ľudia vo východnej Európe rozumejú. Detstvo som mala podobné ako to, čo zažili mnohí Slováci, a to nás v mnohom spája. Cítim, že mi tu ľudia preto rozumejú viac, že nemusím všetko objasňovať, vysvetľovať od nuly.
.z akej rodiny pochádzate?
Moji rodičia neboli žiadni antikomunisti, to ani náhodou. Otec bol členom komunistickej strany a mama patrila ku kubánskym zväzákom. Niežeby boli nadšenými a presvedčenými komunistami, to nie, ale nechceli mať problémy, tak sa prispôsobili systému.
.otec vystúpil zo strany kvôli vám?
Nie, koncom 80. a začiatkom 90. rokov, keď sa v Európe zrútil komunizmus a náš režim prestala dotovať Moskva, sa u nás zhoršila ekonomická situácia a mnohí ľudia prišli o ilúzie. Moji rodičia boli tento prípad. Otec vystúpil zo strany, mama zo zväzu, pretože prišli o ilúzie. Ja som bola vtedy ešte veľmi mladá.
.v Československu sme všetci museli byť iskričkami, potom pioniermi a tí, čo chceli byť komunistami, sa stali zväzákmi. Boli ste pionierka?
Áno, samozrejme. Bola som pionierka a spolu s ostatnými som každý deň odriekavala básničku, že chcem byť ako Che Guevara. Ale aj nás postihol pád komunizmu v Európe. Patrím do generácie, ktorá dospievala v čase, keď padol komunizmus v Sovietskom zväze, čo spôsobilo, že už nás nikto nemusel presviedčať o tom, akú budúcnosť komunizmus má. Bolo jasné, že je to utópia, preto sme sa stali skeptickou generáciou.
.kedy ste vy osobne pochopili, že problémom je režim? Bol to nejaký konkrétny moment?
Pamätám si to úplne presne. Bol august 1994, množstvo ľudí sa snažilo zhotoviť si loďku, na ktorej by ušlo z ostrova. Videla som spolužiakov, ktorí si odmontovali dvere z domu a zbíjali dokopy loďky, na ktorých chceli ujsť, cítila som, že je to niečo definitívne. Vtedy som stratila všetky ilúzie.
.rozdiel medzi Československom a Kubou je nielen v tom, aký masový je kubánsky exil, ale aj v tom, že vaše rodiny a blízki žijú zväčša neďaleko Kuby, na Floride. Čo pre vás táto relatívna blízkosť znamená?
Takmer všetky rodiny, ktoré poznám a ktoré žijú na Kube, prežívajú len vďaka tomu, že časť ich rodín žije v cudzine, najmä v Spojených štátoch, odkiaľ im posielajú peniaze. Režim teda týchto ľudí označuje za zločincov, ale v skutočnosti sú ich peniaze najväčším príjmom pre ľudí žijúcich na Kube, a teda aj pre štát.
.koho máte v exile vy?
Moju sestru. Pred dvoma rokmi odišla z Kuby a žije na Floride.
.čo znamenal jej odchod pre vašu rodinu?
Keby ušla niekedy v 70. alebo 80. rokoch, bola by to pre našu rodinu veľká stigma a problém. Časom sa to však trochu zmenilo. Dnes odchod člena rodiny znamená, že sa v podstate zvýši sociálny status jeho rodiny na Kube. Hovorí sa, že treba mať fe, to slovíčko znamená viera, ale nemyslí sa tým, že by sme boli takí zbožní a mysleli na vieru. Je to skratka pre spojenie familia en el extranjero, čo je rodina v zahraničí, skrátene fe. Preto treba mať fe.
.v Československu všetci emigranti prišli o majetok, ktorý im režim skonfiškoval. Je to tak aj na Kube? Alebo už režim poľavil aj v tomto?
Do 14. januára tohto roku, keď vstúpila do platnosti imigračná reforma, bol majetok každého emigranta skonfiškovaný. Dnes to tak už nie je, ale platia stále niektoré obmedzenia. Napríklad, keď človek odíde a neskôr sa vráti, nemôže si na Kube kúpiť dom a podobne.
.čo sa stane ľuďom, ktorí sa pokúsia o útek, ale nepodarí sa im to a vrátia sa?
Aj to sa veľmi zmenilo. V minulosti išiel taký človek automaticky na celé roky do väzenia. Dnes mu hrozí približne týždeň väzby s tým, že dostane kartu, ktorú musí stále nosiť pri sebe a ak poruší zákon, stačí akýkoľvek malý priestupok, čelí prísnejším trestom a ide do väzenia. Musíte si uvedomiť, že na Kube sa nesúhlas neprejavuje protestmi ľudí v uliciach. U nás sa dá iba odísť z krajiny.
.koľko Kubáncov asi žije v emigrácii?
Ťažko povedať, odhaduje sa, že to bude viac ako dva milióny ľudí. Viac ako polovica u nich žije v USA. Za posledný rok ušlo z ostrova štyridsaťtisíc ľudí, najmä vo vekovej kategórii od dvadsať do štyridsaťpäť rokov, čiže najmä mladí ľudia.
.koľko z nich sa podľa vás vráti, keď bude Kuba slobodná?
Mnohí si už v cudzine vytvorili nový domov a určite sa nevrátia. Ale tí, ktorí majú k domovu silný vzťah alebo tí, ktorí budú chcieť na slobodnej Kube podnikať a obchodovať, sa určite vrátia. Ale odhadnúť, o koľko ľudí ide, sa nedá.
.vy sama ste pred pár rokmi emigrovali. Aký bol váš motív?
Mala som dva dôvody. Prvým boli ekonomické dôvody, zlá finančná situácia a všadeprítomný nedostatok. To je niečo také, že občas máte pocit, že nedokážete dýchať. Trinásteho augusta 2001 ráno som sa zobudila, Fidel Castro mal narodeniny a v rádiu som počula, že narodeniny má naša vlasť. Povedala som si „dosť!“ a rozhodla sa odísť. O pár mesiacov neskôr som už bola vo Švajčiarsku.
.ako ste sa tam dostali?
V 90. rokoch som učila španielčinu turistov, najmä nemeckých. Oni mi pomohli. Kúpili mi letenku a pomohli dostať sa do Švajčiarska a začať tam žiť.
.ak sa nemýlim, mali ste už dieťa a boli ste vydatá. Ako ste to vyriešili?
Mala som syna, ale vydatá som nebola ani nie som. Nemám rada papiere (Smiech).
.aké ťažké bolo, aby ste všetci odišli a stretli sa spolu v Švajčiarsku?
Môj partner Reinaldo za nami neprišiel. Bol spoluvlastníkom jedného domu, o ktorý by bol prišiel, boli by mu ho skonfiškovali. Syn Teo prišiel za mnou na jeden rok, s čím neboli problémy. Dostať z ostrova niekoho ďalšieho z rodiny však nebolo možné.
.čo váš odchod znamenal pre rodinu?
Keď som odišla do Švajčiarska, bola som obyčajná žena a matka. Nebola som ešte zaujímavá pre režim ani politickú políciu, nebola som aktívna, ešte som nepísala. Keď som sa rozhodla vrátiť na Kubu, bolo to práve preto, že musím začať niečo robiť a byť aktívna. Vedela som, že už nemôžem byť ticho. V auguste 2004 som sa vrátila a v decembri sme založili prvý digitálny a protirežimný časopis na Kube s názvom Consenso (konsenzus, pozn. red.).
.aký bol hlavný dôvod, pre ktorý ste sa chceli vrátiť? Byť disidentkou?
Nie, nič také. Tých dôvodov bolo veľa. Cítila som za domovom istú nostalgiu. Mysľou som bola stále tam. Keď som si kúpila jedlo, myslela som na rodinu, na to, že nemajú čo jesť. Keď som si kúpila topánky, prepočítala som si, čo všetko by sa za tie peniaze dalo kúpiť na Kube. Bol to hrozný pocit. Jedného dňa som sa zobudila a rozhodla sa, že sa vraciam naspäť. Keď som to povedala mame, nechápala, ako sa niekto môže z krajiny čokolády vrátiť na Kubu (Smiech).
.nenazvali by ste to vlastenectvom?
(Úsmev.) Asi by sme to mohli nazvať aj tak, hoci ja osobne sa ako vlastenka necítim. Chýbala mi rodina. Keby som mala pri sebe svoju rodinu, mohla by som žiť aj na severnom póle. Cítim sa skôr svetoobčiankou, mohla by som žiť kdekoľvek. Niektorí moji kamaráti, ktorí veria v nadprirodzené veci, mi hovoria, že to bol určite osud, že som sa musela vrátiť, aby som založila blog a písala. Ja v osud neverím, ale som rada, že som sa vrátila.
.oswaldo Paya, bývalý vodca antikomunistickej opozície na Kube, je mŕtvy. Znamená to, že kubánskemu režimu sa podarilo zničiť jeho projekt Varela a spolu s ním umlčať jednu generáciu kubánskych politikov?
Oswaldova smrť neznamená koniec toho, čo robil. Vytvoril niečo dôležité a má to silné korene, ktoré po ňom zostali. Dnes a v budúcnosti z toho budú rásť nové hnutia a iniciatívy, ktoré sa k nemu budú hlásiť a stavať na tom, čo dosiahol.
.platí pritom, že už pôjde o novú mladšiu generáciu?
Nie, nie je to také striktné, povedala by som skôr, že dochádza k prepájaniu ľudí zo staršej generácie s mladšími, ktorí sa viac vyznajú v nových technológiách. Je to viac o symbióze než o novej generácii.
.o Oswaldovi Payovi sa dalo povedať, že bol vodca politickej opozície na Kube. Kto ho nahradil? Je na Kube niekto, koho by sme mohli nazvať vodcom opozície proti režimu?
Povedať jedno meno by asi nebolo férové. Opozícia dnes nemá jedného lídra, ale viacerých, a asi je to tak aj dobre. V opozícii je viacero skupín, viacero lídrov, majú rôzne spôsoby aj motívy, zdá sa mi, že je to správne vyústenie situácie, do ktorej sme sa dostali.
.keby ste mali povedať meno jedného-dvoch vodcov opozície, kto by to bol?
Je ich naozaj viac. José Daniel Ferrer žije na východe krajiny a patrí niekde medzi staršiu a novú generáciu. Zažil väzenie a tvrdé postihy, zostáva veľmi aktívny. Antonio Rodiles je občiansky aktivista, a hoci je vyštudovaný fyzik, aktívny je najmä v kultúre. Istý čas žil v exile, ale vrátil sa. Reprezentuje zaujímavý fenomén ľudí, ktorí sa vrátili z emigrácie, aby sa na Kube niečo zmenilo. Dagoberto Valdes žije v Pinar del Río, kde vydáva časopis, ktorý sa nazýva Spolužitie, vedie kurzy pre mladých ľudí, venuje sa histórii a vyzná sa v mnohých oblastiach. Spomedzi tých politicky angažovaných by som mohla ešte spomenúť ekonómku Marthu Beatriz Roque alebo lekára Oscara Eliasa Bisceta.
.opozícia je skôr pravicová alebo v nej majú svoje miesto aj sociálni demokrati?
Sú tam obe tendencie, nájdete tam socialistov, sociálnych demokratov, ale keďže režim je extrémne ľavicový, väčšinová tendencia je skôr centristicko-pravicová.
.sú v opozícii aj bývalí komunisti?
Áno, mnohí. Sú tam bývalí vojaci, úradníci z ministerstiev, ale aj trockisti a marxisti. Náš režim nie je marxistický, je to castrizmus. Preto sa aj ortodoxný marxista môže dostať do opozície voči nemu.
.akú rolu hrajú cirkvi? Existuje na Kube podzemná cirkev?
Mnohí ľudia, aktívni proti režimu, sú katolíci, mnohí protestanti, napríklad baptisti alebo dokonca aj Svedkovia Jehovovi, ktorí boli donedávna zakázaní.
.a nejaká podzemná katolícka cirkev existuje?
Nie, neexistuje. V minulosti mala katolícka cirkev s režimom konflikty, ale v poslednom čase to tak nie je a majú pomerne dobré vzťahy.
.na druhej strane havanský katolícky biskup Lucas Ortega y Alamino sa zúčastnil na vyjednávaní s režimom, na konci ktorého bolo oslobodenie mnohých disidentov. Nie je katolícka cirkev politicky aktívnejšia než v minulosti?
Prepustenie týchto väzňov nebolo úspechom len katolíckej cirkvi. Bola to aj zásluha Dám v bielom, hnutia žien, ktorých muži sú uväznení, alebo aktivistov, ktorí držali hladovku. Katolícka cirkev to nakoniec s režimom vyjednala, lebo režim ju uznal za partnera, s ktorým je ochotný vyjednávať. Zásluhu na tom však mali viacerí. Dá sa povedať, že cirkev je aktívnejšia, ale má to svoju cenu, keďže musia robiť ústupky, ktoré mnohí kritizujú. Mnohí z prepustených väzňov napríklad museli odísť do Španielska. Sama nie som veriaca, preto patrím skôr medzi kritikov správania sa katolíckej cirkvi.
.v Československu, Poľsku, ale aj vo východnom Nemecku mali niektorí biskupi autoritu, ktorá presahovala hranice ich cirkvi. Na Kube to teda tak nie je?
Nie, cirkevní predstavitelia majú autoritu iba pred vlastnými veriacimi. Bude však zaujímavé, kto príde po biskupovi Ortegovi. On totiž nespolupracoval s opozíciou a čoskoro dosiahne emeritný vek. Otázka je, kto príde po ňom a aký bude jeho vzťah k režimu aj opozícii.
.ak dáme hierarchiu bokom, existuje na Kube niekto ako bol poľský kňaz Jerzy Popieluszko?
Áno, napríklad José Conrado Rodrígez Alegre z mesta Santiago de Cuba. To je náš Popieluszko. Je veľmi odvážny, napísal otvorený list Castrovcom, želala by som si, aby sa raz stal biskupom, ale neviem si to predstaviť. Keďže je aktívny, má problémy nielen s režimom a politickou políciou, ale aj vnútri cirkvi. On však neprestáva a naďalej zostáva aktívny.
.keby zajtra padol na Kube režim, čo by sa stalo?
Minul by sa rum vo všetkých kaviarňach. Všetci by oslavovali. (Smiech.)
.a potom?
Možné sú dva scenáre. To, čo sa stane, zrejme do veľkej miery predurčí ďalší vývoj, preto bude dôležité, či prevládne duch pomsty, alebo nie. Ak by prevládla vendeta, možno by nás čakalo ďalších 50 rokov, keď by sa jedni mstili druhým. Ale ak využijeme tú energiu pozitívne, z Kuby bude krásna krajina.
.a čo prevláda? Sklon k rumunskému scenáru a potrestaniu vinníkov alebo ochota sadnúť si za okrúhly stôl?
Nie sme krajinou, kde by boli veľké konflikty, rasové ani etnické, aj keď istá diskriminácia existuje. Preto dúfam, že k pomste nedôjde.
.a ako sa bude podľa vás správať nová generácia komunistov na čele s Miguelom Diaz-Canelom, ktorý sa stal nástupcom bratov Castrovcov?
Títo ľudia nemajú svoju ideológiu, sú ako hyeny, ktoré čakajú na smrť Castrovcov. Ako sa budú správať, uvidíme až potom.
.viete si predstaviť rokovanie José Daniela Ferrera s Miguelom Diaz-Canelom za jedným stolom?
Možno na začiatku nie, ale časom k tomu určite dôjde, zrejme aj pod tlakom Američanov.
.zo strednej Európy sa zdá, že konflikt medzi Kubáncami na ostrove a kubánskou loby v USA je veľmi ostrý, jedni žiadajú zrušenie, druhí dodržiavanie prísneho embarga. Je ten spor naozaj taký vyhranený?
Nie je to také vyostrené, medzi Kubáncami v Amerike aj na Kube sú ľudia, ktorí sú za embargo aj proti nemu.
.v Amerike je niekoľko politikov s kubánskym pôvodom, hviezdou posledných týždňov je napríklad republikán Marco Rubio. Máte pocit, že by vás zastupoval?
Neviem, nepoznám veľmi jeho činnosť, na Kube o tom nemáme dosť informácií.
.kedy padne na Kube komunizmus?
Už sme vo finále. (Smiech.) Biologicky vzaté, Castrovci nemôžu žiť večne.
.tipnite si rok.
Do dvoch rokov. Určite. Keby mi to náhodou nevyšlo, spýtajte sa ma o dva roky. (Smiech.)
.čo budete robiť o tri roky?
Budem písať, vydávať časopis a určite budem žiť na Kube.
Yoani Sánchezová/
Celým menom Yoani Maria Sánchez Cordero je kubánska novinárka a blogerka. Narodila sa v roku 1975 v Havane, vyštudovala filológiu. Píše multilingválny blog Generácia Ypsilon, ktorého preklady vychádzajú aj v .týždni. Sánchezová odišla v roku 2002 do emigrácie, po dvoch rokoch sa vrátila a postupne sa stala prominentnou blogerkou, kritizujúcou režim Fidela Castra. Časopis Time ju v roku 2008 označil za jednu zo 100 najvplyvnejších ľudí na svete. Je matkou jedného dieťaťa a spolu s partnerom Reinaldom Escobarom žije v Havane. Rozhovor sa uskutočnil v spolupráci s nadáciou Človek v ohrození, na ktorej pozvanie navštívila Prahu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.