Predminulú sobotu sa v Piešťanoch konala medzinárodná psychiatrická konferencia, na ktorej trinásti psychiatri zo Slovenska, Česka, Nemecka, Veľkej Británie a Maďarska posudzovali prípad Hedvigy Malinovej. Účastníci konferencie sa na základe dokumentácie zhodli, že psychiater Jozef Hašto a klinická psychologička Hana Vojtová v prípade Hedvigy Malinovej správne diagnostikovali aj liečili posttraumatickú stresovú poruchu (ďalej PTSP), ktorá bola dôsledkom útoku z augusta 2006. Zároveň odsúdili návrhy Generálnej prokuratúry a ňou oslovených znalcov na nútenú hospitalizáciu Hedvigy Malinovej na psychiatrii. Medzinárodný expertný tím schválil zatiaľ nezverejnené stanovisko, ktoré odoslal Slovenskej psychiatrickej spoločnosti a Svetovej psychiatrickej asociácii. S našimi otázkami sme oslovili troch účastníkov konferencie: Helgu Matthess, nemeckú lekárku, psychoterapeutku a prezidentku Európskeho inštitútu pre psychotraumatológiu v Duisburgu, profesora Jána Praška, psychiatra z Univerzity Palackého v Olomouci, bývalého prezidenta Európskej asociácie behaviorálnych kognitívnych terapií a docenta Petra Smolíka, psychiatra z Karlovej univerzity v Prahe.
.na tlačovej konferencii, ktorá sa uskutočnila po konferencii, zaznelo, že pôvodnú diagnózu aj vyšetrenia Hedvigy Malinovej pod vedením Jozefa Hašta a Hany Vojtovej považujete za vzorové. Prečo ste dospeli k názoru, že Hedviga bola obeťou útoku a následne utrpela posttraumatickú stresovú poruchu?
Helga Matthess: Vyšetrenie bolo veľmi dôkladné, pacientka spĺňala všetky kritériá PTSP, pričom prvým kritériom je odhalenie traumatickej udalosti, ktorá spustila ďalšie symptómy. PTSP je totiž jediným ochorením v psychoterapeutickej oblasti, kde musí byť v diagnóze obsiahnutá aj príčina. Treba ďalej poznamenať, že pri PTSP nejde iba o samotnú udalosť, ale aj o súbor symptómov, ktoré dohromady tvoria logický kontext vyvíjajúcej sa symptomatiky. U tejto pacientky to všetko spolu zapadalo, podobá sa na iných pacientov, ktorí zažili takéto udalosti. Aj detailne opísaný proces spracúvania počas terapie zodpovedá „klasickému” priebehu liečby obetí prepadnutia.
Ján Praško: Pre svoj záver som mal niekoľko dôležitých podporných zistení. Po prvé, bol tu konzistentný popis typických príznakov PTSP, ktorý bol tak v popisovanej kazuistike, ako aj v prezentácii Hany Vojtovej. Po druhé, prečítal som si popisy a závery lekárov, ktorí ošetrili pani Malinovú hneď po incidente. Po tretie, mal som možnosť vypočuť priamo pani Malinovú a jej výpoveď i odpovede na otázky ďalej potvrdili, že zážitok traumy i následné príznaky sú konzistentné s diagnózou doktora Hašta. Pri svojej prezentácii i pri reakcii na otázky sa pani Malinová správala autenticky a vierohodne. Sám mám mnohoročnú skúsenosť s diagnózou a liečbou ľudí trpiacich PTSP, pracujem s týmito ľuďmi viac než 30 rokov a robil som mnoho súdnoznaleckých posudkov, kde som hodnotil vierohodnosť. Som teda presvedčený, že by som spoznal, keby niečo nebolo konzistentné. Všetky vyššie uvedené náležitosti potvrdili, že diagnóza je správna.
Petr Smolík: Na vašu otázku môžem povedať to isté, čo som už napísal v doslove knihy Jozefa Hašta a Hany Vojtovej o posttraumatickej stresovej poruche. V priebehu analýzy traumatizujúcich dejov mali autori príležitosť mnohokrát preveriť pravdivosť údajov pacientky o traumatických udalostiach, ktoré viedli k rozvoju PTSP. Po celý čas liečby zostávali výpovede pacientky celkom konzistentné. Pravdepodobnosť, že by z jej strany mohlo ísť o snahu akokoľvek manipulovať so skutkovou podstatou inkriminovanej udalosti, o simuláciu alebo agraváciu, terapeuti kvalifikovaným spôsobom vylúčili.
.čo si myslíte o stále aktuálnom návrhu dvoch slovenských súdnych znalcov hospitalizovať Hedvigu Malinovú-Žákovú za účelom pozorovania? Tento návrh si osvojila aj naša Generálna prokuratúra a za istých okolností ho pripustil aj Krajský súd v Nitre. Na tla - čovej konferencii viacerí naznačili, že za tým vidia zneužívanie psychiatrie na politické účely. Mohli by ste váš postoj bližšie zdôvodniť?
Helga Matthess: Najskôr jednu poznámku: obviňovanie obete je známym javom. Pani Kampuschová z Rakúska, ktorej únos bol skutočne dobre zdokumentovaný, sa tiež musela konfrontovať s ľuďmi, ktorí popierali, že bola v zajatí tak dlho, nadávali jej a odsudzovali ju. Alebo hovorili, že prinajmenšom mohla ujsť skôr. To býva častá reakcia ľudí, ktorí sa chcú takto zbaviť pocitu, že niečo podobné sa mohlo stať aj im. Jednoducho potrebujú ilúziu, že svet je bezpečný, spravodlivý a láskavý. Tomuto návrhu, na ktorý sa pýtate, ako znalkyňa a psychoterapeutka vôbec nerozumiem. Z hľadiska psychiatrie nedáva vlastne žiadny zmysel. Ako je totiž možné takmer po siedmich rokoch od činu odhaliť niečo viac? Návrh pôsobí skôr ako hrozba: musíš konať tak, ako chceme my. Navyše, pre spolitizovanie tohto prípadu na Slovensku si ani neviem predstaviť, že ešte existuje psychiater, ktorý by nebol predpojatý.
Ján Praško: Hospitalizácia je podľa mňa nebezpečná, pretože stačí ambulantné vyšetrenie a na spätné diagnostikovanie PTSP určite nie je nevyhnutné pozorovanie v rámci hospitalizácie. Navyše by hospitalizácia zrejme viedla k retraumatizácii, pretože mediálne správy, ktoré označili pacientku za klamárku v čase, keď sa stala trauma, viedli k zosilneniu symptomatológie v danom čase. Hospitalizácia znamená vysoké riziko poškodenia zdravotného stavu pani Malinovej.
Dôvod, pre ktorý si myslím, že ide o snahu zneužiť psychiatriu na politické účely, je jasný: pôvodné vyšetrovanie inkriminovanej udalosti bolo predčasne zastavené po tom, čo politici oznámili médiám, že si to pani Malinová vymyslela, a povedali to v čase, keď udalosť nebola ani zďaleka vyšetrená úplne. Teraz je tlak na hospitalizáciu pacientky, ale nie preto, aby sa verifikovala diagnóza PTSP, keďže teraz je už pacientka odliečená, ale preto, aby sa zisťovala jej vierohodnosť. Pritom samotný fakt psychiatrickej hospitalizácie u zdravého človeka a oddelenie od rodiny je traumatickým zážitkom, na ktorý spoločnosť nemá právo. Vierohodnosť sa nezisťuje hospitalizáciou. Iné než pravdepodobne politické dôvody v tom neviem nájsť.
Petr Smolík: Na otázku, či posudzovaný v inkriminovanom čase trestného činu trpel duševnou poruchou, môže psychiater odpovedať iba vtedy, ak sú splnené tieto dva predpoklady: po prvé, pokiaľ má k dispozícii lekársku dokumentáciu, ktorá duševnú poruchu obvineného v inkriminovanom čase nespochybniteľne dokazuje a pokiaľ ide o takú duševnú poruchu, ktorá mohla ovplyvniť jeho konanie. A po druhé, pokiaľ môže svojím vyšetrením sám preukázať, že vyšetrovaný trpí či v inkriminovanom čase trpel takou duševnou poruchou, ktorá mohla mať príčinnú súvislosť s trestným činom.
V prípade Hedvigy Malinovej sú otázky, týkajúce sa posúdenia duševného stavu obžalovanej v inkriminovanom čase trestného činu, prípadne pred touto dobou, irelevantné, pretože Malinová nebola pred inkriminovanou udalosťou nikdy psychiatricky vyšetrená ani liečená a nič z jej osobnej histórie nenasvedčuje tomu, že pred touto udalosťou trpela akoukoľvek duševnou poruchou. Neskôr diagnostikovaná PTSP sa rozvinula až ako následok ťažkej psychickej traumy, ktorú spôsobilo napadnutie a jeho okolnosti. Znalec psychiater nemá v tomto prípade s odstupom šiestich rokov žiadnu možnosť objektívne zistiť, či posudzovaná bola, alebo nebola v inkriminovanom čase pod vplyvom duševnej poruchy. Ak Generálna prokuratúra trvá na uskutočnení takéhoto psychiatrického znaleckého posudku, možno vzhľadom na politický kontext celého prípadu považovať vymáhanie psychiatrického vyšetrenia za pokus o zneužitie psychiatrie z politických dôvodov.
.viete si predstaviť, že niečo podobné by sa mohlo udiať aj vo vašej krajine? Ak áno, ako by reagovala vaša psychiatrická obec?
Helga Matthess: Tu treba rozlišovať. Nevraživosť voči cudzincom existuje aj v mojej vlasti, kde tiež dochádza k prípadom prepadnutia, zranenia či zabitia. A aj tu sa stáva, že sa obeti podobného činu spočiatku neverí. Ale čo sa týka núteného umiestnenia na psychiatrii, naozaj si neviem predstaviť, že by sa v Nemecku také niečo mohlo stať. V dôsledku našich strašných dejín zneužívania psychiatrie by bola verejnosť veľmi vnímavá. Naše zákony sú jednoznačné: na psychiatriu sa môže dostať človek proti vlastnej vôli len v prípade, keď ohrozuje sám seba alebo iné osoby. Samozrejme, aj v Nemecku možno nájsť hraničné prípady. Momentálne vyšetrujem dve pacientky, ktoré boli dlhšie na psychiatrii, pričom spočiatku bol ich pobyt odôvodnený, no neskôr už bol neprimeraný, čo pacientky traumatizovalo.
Samozrejme, tieto hranice sú často svojvoľné a dajú sa ťažko nájsť. Ale v prípade, o ktorom sa bavíme, došlo k jednoznačnému prekročeniu akýchkoľvek hraníc. V Nemecku by sa navyše politik, ktorý by niekoho takto odsúdil bez toho, že by bol prípad uzavretý, dostal do veľkých problémov.
Ján Praško: Dúfam, že sa v Česku nič podobné nebude diať a ani neviem, že by sa niečo podobné v minulosti udialo. Sám by som sa proti tomu verejne určite postavil a som presvedčený, že mnoho psychiatrov by urobilo to isté. No viem si predstaviť aj psychiatrov, ktorí by sa proti tomu báli postaviť vo chvíli, keby za prípadom stála politická moc a radšej by sa nevyjadrovali vôbec, pretože by se báli odvolania z miesta a podobne.
Petr Smolík: Áno, viem si predstaviť, že by sa podobná udalosť mohla stať aj u nás. Predpokladám však, že Česká psychiatrická spoločnosť by sa v takom prípade správala podobne ako Slovenská psychiatrická spoločnosť v auguste 2012, keď sa od žiadosti o psychiatrický znalecký posudok na Hedvigu Malinovú dištancovala a uviedla na to odborné dôvody. Ďalším krokom by mohla byť žiadosť o prešetrenie prípadu niektorou z uzná vaných medzinárodných psychiatrických organizácií.
.na tlačovej konferencii, ktorá sa uskutočnila po konferencii, zaznelo, že pôvodnú diagnózu aj vyšetrenia Hedvigy Malinovej pod vedením Jozefa Hašta a Hany Vojtovej považujete za vzorové. Prečo ste dospeli k názoru, že Hedviga bola obeťou útoku a následne utrpela posttraumatickú stresovú poruchu?
Helga Matthess: Vyšetrenie bolo veľmi dôkladné, pacientka spĺňala všetky kritériá PTSP, pričom prvým kritériom je odhalenie traumatickej udalosti, ktorá spustila ďalšie symptómy. PTSP je totiž jediným ochorením v psychoterapeutickej oblasti, kde musí byť v diagnóze obsiahnutá aj príčina. Treba ďalej poznamenať, že pri PTSP nejde iba o samotnú udalosť, ale aj o súbor symptómov, ktoré dohromady tvoria logický kontext vyvíjajúcej sa symptomatiky. U tejto pacientky to všetko spolu zapadalo, podobá sa na iných pacientov, ktorí zažili takéto udalosti. Aj detailne opísaný proces spracúvania počas terapie zodpovedá „klasickému” priebehu liečby obetí prepadnutia.
Ján Praško: Pre svoj záver som mal niekoľko dôležitých podporných zistení. Po prvé, bol tu konzistentný popis typických príznakov PTSP, ktorý bol tak v popisovanej kazuistike, ako aj v prezentácii Hany Vojtovej. Po druhé, prečítal som si popisy a závery lekárov, ktorí ošetrili pani Malinovú hneď po incidente. Po tretie, mal som možnosť vypočuť priamo pani Malinovú a jej výpoveď i odpovede na otázky ďalej potvrdili, že zážitok traumy i následné príznaky sú konzistentné s diagnózou doktora Hašta. Pri svojej prezentácii i pri reakcii na otázky sa pani Malinová správala autenticky a vierohodne. Sám mám mnohoročnú skúsenosť s diagnózou a liečbou ľudí trpiacich PTSP, pracujem s týmito ľuďmi viac než 30 rokov a robil som mnoho súdnoznaleckých posudkov, kde som hodnotil vierohodnosť. Som teda presvedčený, že by som spoznal, keby niečo nebolo konzistentné. Všetky vyššie uvedené náležitosti potvrdili, že diagnóza je správna.
Petr Smolík: Na vašu otázku môžem povedať to isté, čo som už napísal v doslove knihy Jozefa Hašta a Hany Vojtovej o posttraumatickej stresovej poruche. V priebehu analýzy traumatizujúcich dejov mali autori príležitosť mnohokrát preveriť pravdivosť údajov pacientky o traumatických udalostiach, ktoré viedli k rozvoju PTSP. Po celý čas liečby zostávali výpovede pacientky celkom konzistentné. Pravdepodobnosť, že by z jej strany mohlo ísť o snahu akokoľvek manipulovať so skutkovou podstatou inkriminovanej udalosti, o simuláciu alebo agraváciu, terapeuti kvalifikovaným spôsobom vylúčili.
.čo si myslíte o stále aktuálnom návrhu dvoch slovenských súdnych znalcov hospitalizovať Hedvigu Malinovú-Žákovú za účelom pozorovania? Tento návrh si osvojila aj naša Generálna prokuratúra a za istých okolností ho pripustil aj Krajský súd v Nitre. Na tla - čovej konferencii viacerí naznačili, že za tým vidia zneužívanie psychiatrie na politické účely. Mohli by ste váš postoj bližšie zdôvodniť?
Helga Matthess: Najskôr jednu poznámku: obviňovanie obete je známym javom. Pani Kampuschová z Rakúska, ktorej únos bol skutočne dobre zdokumentovaný, sa tiež musela konfrontovať s ľuďmi, ktorí popierali, že bola v zajatí tak dlho, nadávali jej a odsudzovali ju. Alebo hovorili, že prinajmenšom mohla ujsť skôr. To býva častá reakcia ľudí, ktorí sa chcú takto zbaviť pocitu, že niečo podobné sa mohlo stať aj im. Jednoducho potrebujú ilúziu, že svet je bezpečný, spravodlivý a láskavý. Tomuto návrhu, na ktorý sa pýtate, ako znalkyňa a psychoterapeutka vôbec nerozumiem. Z hľadiska psychiatrie nedáva vlastne žiadny zmysel. Ako je totiž možné takmer po siedmich rokoch od činu odhaliť niečo viac? Návrh pôsobí skôr ako hrozba: musíš konať tak, ako chceme my. Navyše, pre spolitizovanie tohto prípadu na Slovensku si ani neviem predstaviť, že ešte existuje psychiater, ktorý by nebol predpojatý.
Ján Praško: Hospitalizácia je podľa mňa nebezpečná, pretože stačí ambulantné vyšetrenie a na spätné diagnostikovanie PTSP určite nie je nevyhnutné pozorovanie v rámci hospitalizácie. Navyše by hospitalizácia zrejme viedla k retraumatizácii, pretože mediálne správy, ktoré označili pacientku za klamárku v čase, keď sa stala trauma, viedli k zosilneniu symptomatológie v danom čase. Hospitalizácia znamená vysoké riziko poškodenia zdravotného stavu pani Malinovej.
Dôvod, pre ktorý si myslím, že ide o snahu zneužiť psychiatriu na politické účely, je jasný: pôvodné vyšetrovanie inkriminovanej udalosti bolo predčasne zastavené po tom, čo politici oznámili médiám, že si to pani Malinová vymyslela, a povedali to v čase, keď udalosť nebola ani zďaleka vyšetrená úplne. Teraz je tlak na hospitalizáciu pacientky, ale nie preto, aby sa verifikovala diagnóza PTSP, keďže teraz je už pacientka odliečená, ale preto, aby sa zisťovala jej vierohodnosť. Pritom samotný fakt psychiatrickej hospitalizácie u zdravého človeka a oddelenie od rodiny je traumatickým zážitkom, na ktorý spoločnosť nemá právo. Vierohodnosť sa nezisťuje hospitalizáciou. Iné než pravdepodobne politické dôvody v tom neviem nájsť.
Petr Smolík: Na otázku, či posudzovaný v inkriminovanom čase trestného činu trpel duševnou poruchou, môže psychiater odpovedať iba vtedy, ak sú splnené tieto dva predpoklady: po prvé, pokiaľ má k dispozícii lekársku dokumentáciu, ktorá duševnú poruchu obvineného v inkriminovanom čase nespochybniteľne dokazuje a pokiaľ ide o takú duševnú poruchu, ktorá mohla ovplyvniť jeho konanie. A po druhé, pokiaľ môže svojím vyšetrením sám preukázať, že vyšetrovaný trpí či v inkriminovanom čase trpel takou duševnou poruchou, ktorá mohla mať príčinnú súvislosť s trestným činom.
V prípade Hedvigy Malinovej sú otázky, týkajúce sa posúdenia duševného stavu obžalovanej v inkriminovanom čase trestného činu, prípadne pred touto dobou, irelevantné, pretože Malinová nebola pred inkriminovanou udalosťou nikdy psychiatricky vyšetrená ani liečená a nič z jej osobnej histórie nenasvedčuje tomu, že pred touto udalosťou trpela akoukoľvek duševnou poruchou. Neskôr diagnostikovaná PTSP sa rozvinula až ako následok ťažkej psychickej traumy, ktorú spôsobilo napadnutie a jeho okolnosti. Znalec psychiater nemá v tomto prípade s odstupom šiestich rokov žiadnu možnosť objektívne zistiť, či posudzovaná bola, alebo nebola v inkriminovanom čase pod vplyvom duševnej poruchy. Ak Generálna prokuratúra trvá na uskutočnení takéhoto psychiatrického znaleckého posudku, možno vzhľadom na politický kontext celého prípadu považovať vymáhanie psychiatrického vyšetrenia za pokus o zneužitie psychiatrie z politických dôvodov.
.viete si predstaviť, že niečo podobné by sa mohlo udiať aj vo vašej krajine? Ak áno, ako by reagovala vaša psychiatrická obec?
Helga Matthess: Tu treba rozlišovať. Nevraživosť voči cudzincom existuje aj v mojej vlasti, kde tiež dochádza k prípadom prepadnutia, zranenia či zabitia. A aj tu sa stáva, že sa obeti podobného činu spočiatku neverí. Ale čo sa týka núteného umiestnenia na psychiatrii, naozaj si neviem predstaviť, že by sa v Nemecku také niečo mohlo stať. V dôsledku našich strašných dejín zneužívania psychiatrie by bola verejnosť veľmi vnímavá. Naše zákony sú jednoznačné: na psychiatriu sa môže dostať človek proti vlastnej vôli len v prípade, keď ohrozuje sám seba alebo iné osoby. Samozrejme, aj v Nemecku možno nájsť hraničné prípady. Momentálne vyšetrujem dve pacientky, ktoré boli dlhšie na psychiatrii, pričom spočiatku bol ich pobyt odôvodnený, no neskôr už bol neprimeraný, čo pacientky traumatizovalo.
Samozrejme, tieto hranice sú často svojvoľné a dajú sa ťažko nájsť. Ale v prípade, o ktorom sa bavíme, došlo k jednoznačnému prekročeniu akýchkoľvek hraníc. V Nemecku by sa navyše politik, ktorý by niekoho takto odsúdil bez toho, že by bol prípad uzavretý, dostal do veľkých problémov.
Ján Praško: Dúfam, že sa v Česku nič podobné nebude diať a ani neviem, že by sa niečo podobné v minulosti udialo. Sám by som sa proti tomu verejne určite postavil a som presvedčený, že mnoho psychiatrov by urobilo to isté. No viem si predstaviť aj psychiatrov, ktorí by sa proti tomu báli postaviť vo chvíli, keby za prípadom stála politická moc a radšej by sa nevyjadrovali vôbec, pretože by se báli odvolania z miesta a podobne.
Petr Smolík: Áno, viem si predstaviť, že by sa podobná udalosť mohla stať aj u nás. Predpokladám však, že Česká psychiatrická spoločnosť by sa v takom prípade správala podobne ako Slovenská psychiatrická spoločnosť v auguste 2012, keď sa od žiadosti o psychiatrický znalecký posudok na Hedvigu Malinovú dištancovala a uviedla na to odborné dôvody. Ďalším krokom by mohla byť žiadosť o prešetrenie prípadu niektorou z uzná vaných medzinárodných psychiatrických organizácií.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.