Keď sme sa jedného dňa stali adoptívnymi rodičmi, navštívilo nás postupne viacero priateľov, ktorí rozmýšľali o adopcii. Všetkým sme s nadšením opisovali svoje pocity a vrelo odporúčali, aby neváhali.
Dnes som už opatrnejšia. Niežeby opadlo moje nadšenie z osvojeného dieťaťa, to naozaj nie, ale dnes už viem, že náhradné rodičovstvo nie je pre každého. Nie je pre tých, čo dieťa vnímajú najmä ako možnosť uchovať svoje úžasné gény pre budúce generácie. Opatrná som aj pri rodičoch, ktorí úprimne veria, že keď budú prijaté dieťa vzdelávať, kultivovať a všestranne rozvíjať, bude z neho taký istý úspešný chirurg ako adoptívny ocko. Skepticky hľadím aj na dobrákov, ktorí sú presvedčení, že stačí takéto dieťa úprimne milovať. Netreba sa radiť s psychológmi, pediatrami či špeciálnymi pedagógmi, stačí všetko nechať na prírodu či pána Boha.
V posledných rokoch sa vďaka skvelým kampaniam darí v spoločnosti presadzovať myšlienku, že dieťa patrí do rodiny. A ja dodávam, že to musí byť rodina, ktorá dokáže milovať dieťa také, aké je. Deti z domovov majú zväčša hendikepov viac ako deti, ktoré ich biologické matky neodmietli. Netreba sa pokrytecky tváriť, že sú celkom ako iné deti.
Keby debaty s mojimi priateľkami, ktoré majú adoptované deti, počúval nezainteresovaný, vydesil by sa. Za veľký úspech považujeme často fakt, že naše deti neskončili v špeciálnej škole, že neprepadli, že nedostali dvojku zo správania a že dokážu v škole už aspoň obsedieť... Neočakávame, že naše deti získajú akademické tituly, že budú ovládať svetové jazyky a dobyjú svet svojimi vedomosťami. Máme primerané ambície a nemáme z toho pocit sklamania či zatrpknutia. Naopak, bujaro a šťastne oslavujeme vysvedčenie, nad ktorým by väčšina rodičov zaplakala. Ale my vieme, čo naše dieťa tie trojky a štvorky stáli úsilia a dobrej vôle.
Dnes už viem, že nie každý rodič – najmä ten, ktorý je sám mimoriadne úspešný či ambiciózny a zakladá si na svojom úspechu – je na tieto veci pripravený. Preto keď sa ma dnes niekto pýta na moje skúsenosti s adopciou, neposielam ho hneď do domova. Ale vždy poviem, že ja osobne som nič úžasnejšie nezažila, ako byť mamou adoptovaného dieťaťa.
Dnes som už opatrnejšia. Niežeby opadlo moje nadšenie z osvojeného dieťaťa, to naozaj nie, ale dnes už viem, že náhradné rodičovstvo nie je pre každého. Nie je pre tých, čo dieťa vnímajú najmä ako možnosť uchovať svoje úžasné gény pre budúce generácie. Opatrná som aj pri rodičoch, ktorí úprimne veria, že keď budú prijaté dieťa vzdelávať, kultivovať a všestranne rozvíjať, bude z neho taký istý úspešný chirurg ako adoptívny ocko. Skepticky hľadím aj na dobrákov, ktorí sú presvedčení, že stačí takéto dieťa úprimne milovať. Netreba sa radiť s psychológmi, pediatrami či špeciálnymi pedagógmi, stačí všetko nechať na prírodu či pána Boha.
V posledných rokoch sa vďaka skvelým kampaniam darí v spoločnosti presadzovať myšlienku, že dieťa patrí do rodiny. A ja dodávam, že to musí byť rodina, ktorá dokáže milovať dieťa také, aké je. Deti z domovov majú zväčša hendikepov viac ako deti, ktoré ich biologické matky neodmietli. Netreba sa pokrytecky tváriť, že sú celkom ako iné deti.
Keby debaty s mojimi priateľkami, ktoré majú adoptované deti, počúval nezainteresovaný, vydesil by sa. Za veľký úspech považujeme často fakt, že naše deti neskončili v špeciálnej škole, že neprepadli, že nedostali dvojku zo správania a že dokážu v škole už aspoň obsedieť... Neočakávame, že naše deti získajú akademické tituly, že budú ovládať svetové jazyky a dobyjú svet svojimi vedomosťami. Máme primerané ambície a nemáme z toho pocit sklamania či zatrpknutia. Naopak, bujaro a šťastne oslavujeme vysvedčenie, nad ktorým by väčšina rodičov zaplakala. Ale my vieme, čo naše dieťa tie trojky a štvorky stáli úsilia a dobrej vôle.
Dnes už viem, že nie každý rodič – najmä ten, ktorý je sám mimoriadne úspešný či ambiciózny a zakladá si na svojom úspechu – je na tieto veci pripravený. Preto keď sa ma dnes niekto pýta na moje skúsenosti s adopciou, neposielam ho hneď do domova. Ale vždy poviem, že ja osobne som nič úžasnejšie nezažila, ako byť mamou adoptovaného dieťaťa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.