.odhadovať výsledok pár dní pred kongresom je riziko: z rozhovorov .týždňa s kľúčovými ľuďmi v strane však vyplýva, že viac si verí Sulík a jeho priaznivci. Do uzávierky tohto čísla komunikoval osobne alebo telefonicky takmer s 200 z 280 členov SaS, ktorí môžu hlasovať o novom lídrovi strany. Sulík mal v pláne ešte ďalších 30 stretnutí, no už teraz si je istý, že s prehľadom porazí svojho vyzývateľa Kollára. Schôdzky so straníkmi si vyhodnocoval na základe piatich kritérií: bude ma voliť, pravdepodobne ma bude voliť, ešte uvidí, bude voliť Kollára, nepríde na kongres. Jeden z jeho najbližších spolupracovníkov je však trochu opatrnejší. „Bude to 60 ku 40 v prospech Sulíka,” myslí si.
Kollárovi ľudia dúfajú, že to môže byť aj naopak, keďže majú údajne väčšinu v štyroch krajoch (Košice, Prešov, Nitra, Žilina). Sulíka vraj podporuje najmä Trenčín, v Banskej Bystrici a v Trnave sú šance oboch kandidátov vyrovnané. „Rozhodne Bratislava, kde je najviac – 111 – členov SaS. Štyridsať je určite na strane Kollára,” hovorí jeden z jeho podporovateľov. Samotný Kollár odhaduje, že to bude veľmi tesné, pričom rozhodne 10 až 12 hlasov. No nech už to dopadne akokoľvek, v tejto chvíli je dôležité niečo iné: atmosféra v SaS je už pol druha roka na bode mrazu. Konfrontačná kampaň plná klebiet a účelových dezinformácií krízu v strane len prehĺbila.
.povalenie vlády
Vnútorné spory medzi liberálmi odštartoval euroval, hoci navonok vystupovali politici SaS v tejto téme jednotne. Sulíkovi kritici pritom tvrdia, že predseda liberálov sa s myšlienkou pádu vlády Ivety Radičovej pohrával už dva mesiace pred osudovým hlasovaním. V polovici augusta 2011 sa mal totiž v tomto zmysle vyjadriť na jednom neformálnom straníckom večierku. Sulík dnes tvrdí, že si na nič také nespomína, respektíve, že ak aj čosi také povedal, tak skôr zo žartu, v ľuďoch okolo Jozefa Kollára však už vtedy vzbudil pochybnosti, o čo mu vlastne ide.
K prvej vážnej roztržke medzi liberálmi prišlo v polovici septembra 2011 na koaličnej rade v Častej-Papierničke. Kollár vtedy navrhol viacero kompromisov, ako vyriešiť problém s eurovalom – vrátane zriadenia akéhosi nadnárodného holdingu, do ktorého by museli krajiny, ktoré chcú čerpať peniaze z eurovalu, vložiť svoje aktíva (zlato, majetok). S návrhom údajne súhlasil aj vtedajší predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda, ktorý mal dokonca sľúbiť, že ho presadí v Bruseli. „Bola to jedna z možností, ako elegantne vycúvať a nestratiť pritom tvár. Čierny Peter by navyše zostal v rukách SDKÚ,” myslí si jeden z Kollárových ľudí.
Koalícia sa napokon nedohodla. Počas rokovania si totiž Kollár vyžiadal prestávku, aby sa o ďalšom postupe poradil s kolegami z SaS. Nahnevaný Sulík však naňho ostro vybehol, keďže je nezvyčajné, aby určoval tón aj tempo diskusie niekto iný ako predseda strany. Liberáli sa navyše na spomínaných kompromisoch vopred nedohodli, pričom Sulík ich považoval za nereálne. Podľa neho totiž nešlo o systémové riešenie, ale len o ťahanie času. Navyše bol presvedčený, že nevyspytateľný Dzurinda by ich len vodil za nos, no v skutočnosti by v Bruseli aj tak nič nevybavil. Napokon, podobne hovoril krátko po páde vlády v rozhovore pre .týždeň aj Kollár: „Dzurindu sme sa pýtali, či si to vedia predstaviť. Opakoval áno, áno, áno. (...) Tušil som však, že si skôr robí srandu, pretože som vedel, že minimálne Holandsko už toto riešenie prostredníctvom nadnárodného holdingu odmietlo.”
.osudová hádka
K ďalšej zrážke vo vedení SaS prišlo začiatkom októbra 2011, päť dní pred pádom vlády. Sulík sa vtedy stretol s kľúčovými ľudmi v strane – so šéfom poslaneckého klubu Kollárom a ministrami Danielom Krajcerom, Jurajom Miškovom, Ľubomírom Galkom a Jozefom Mihálom. Podľa viacerých účastníkov schôdzky sa diskusia takmer skončila rozkolom v SaS: Krajcer s Miškovom sa totiž vyjadrili, že ak by boli poslancami, hlasovali by za euroval a proti pádu vlády. Roztrpčený Sulík reagoval, že ak takto rozmýšľajú, nech si hľadajú nového predsedu strany.
V tej chvíli to naozaj vyzeralo, že už niet cesty späť: na jednej strane Sulík, Galko a Mihál, ktorí navonok trvali na tom, že euroval treba odmietnuť aj za cenu pádu vlády. Na strane druhej Kollár, Krajcer a Miškov, ktorí akoby hľadali únikovú cestu, aby SaS vyviazla z kauzy euroval s čo najmenšími stratami. Rokovanie sa napokon skončilo konštruktívne – Krajcer s Kollárom totiž presvedčili Sulíka, že sa ešte treba pokúsiť o kompromis s vtedajšou premiérkou Radičovou.
Rovno zo straníckeho rokovania teda vyrazili – s vedomím predsedu Sulíka – do jej domu v Novej Dedinke, kde navrhli viacero riešení. Zopakovali, že koalícia môže schváliť trvalý aj dočasný euroval spolu so Smerom a bez SaS, takže nie je nevyhnutné, aby bolo hlasovanie spojené s dôverou vláde. Posunom bol návrh, aby koalícia (vrátane SaS) prijala dočasný a spoločne odmietla trvalý euroval. Radičová vraj s ponúknutými alternatívami predbežne súhlasila: zrejme po rozhovore s Dzurindom sa však napokon rozhodla inak. Koalíciu teda vo finále nepoložili rozpory v SaS, ale mocenská hra SDKÚ.
.odpočúvanie novinárov
Ďalší konflikt medzi liberálmi sa rozhorel v súvislosti s kauzou odpočúvania novinárov na ministerstve obrany. Poslanec Martin Chren, ktorý sa dnes hlási ku Kollárovi, vtedy navrhol, aby odišli z vlády – na protest proti odvolaniu Ľubomíra Galka – aj ministri Krajcer, Miškov a Mihál. Krajcer s Miškovom však boli striktne proti, takže Sulík napokon nedal o návrhu vôbec hlasovať. Bol totiž presvedčený, že spor by mohol viesť až k rozpadu strany, takže SaS by sa nedostala do parlamentu.
Kollárovi ľudia sa dnes so Sulíkom zhodnú, že Galkova kauza strane nepomohla. No pokým súčasný predseda je presvedčený, že exminister obrany je čestný človek, ktorému sa len situácia vymkla z rúk, jeho oponenti mu prestali dôverovať. Jeden z poslancov, ktorí dnes podporujú Kollára, totiž tvrdil, že Galko nechal preverovať a odpočúvať aj členov a ľudí z prostredia SaS. V jednom prípade bol naozaj „napichnutý” aj človek blízky liberálom – podnikateľ Ján Sabol.
Sulík si však myslí, že sa to stalo poza Galkov chrbát: to znamená, že niekto z Vojenského obranného spravodajstva chcel zistiť, či nie je Sabol sponzorom SaS. Galko sa chcel voči obvineniam, že ide účelovo aj proti vlastným, brániť podaním trestného oznámenia. Napokon si to rozmyslel, aby však rozptýlil pochybnosti, absolvoval test na detektore lži. S pozitívnym výsledkom oboznámil aj Republikovú radu SaS. Väčšina mu síce uverila, no vzťahy s Kollárovým krídlom zostali narušené.
.sasanka
Nedôveru voči samotnému Sulíkovi prehĺbila kauza Sasanka. On sám po zverejnení videa, na ktorom priateľsky debatuje s Mariánom Kočnerom, zvažoval, že odstúpi z postu lídra kandidátky SaS pre parlamentné voľby. Kollárovci ho napokon presvedčili, aby zostal, pretože stranu by to pochovalo. Do predvolebných debát však preventívne chodili najmä Krajcer s Kollárom, aby odpútali pozornosť od ľahkovážneho Sulíka.
Viac než Sasanku mu však dnes jeho kritici vyčítajú spôsob, akým vedie SaS. Dôležité politické rozhodnutia vraj robí bez konzultácií s najbližšími spolupracovníkmi. Liberáli totiž nemajú predsedníctvo ako klasické strany, ale len Republikovú radu, ktorá sa schádza raz za mesiac, pričom rieši najmä technické veci. Istý čas síce v SaS fungoval akýsi poradný orgán predsedu, no ani ten nemal na Sulíkove kroky žiadny vplyv. Za prezidentského kandidáta napríklad navrhol Radoslava Procházku – Sulík síce tvrdí, že to bolo v rámci neformálnej debaty s lídrami pravice, no podobné veci sa vlastným straníkom vysvetľujú len veľmi ťažko.
Viacerým ľuďom v regiónoch zase prekáža, že majú málo kompetencií – aj o tom, kto bude okresným predsedom SaS, sa totiž rozhoduje zhora. „Prečo im nedôverujeme, že si vyberú správnych ľudí, keď sme ich samotných pri vstupe do strany podrobne lustrovali?” pýta sa jeden z členov vedenia SaS. Podľa Sulíka má však takýto postup svoje opodstatnenie: nechce, aby sa okresní šéfovia zabetónovali, takže vedenie by na nich nemalo dosah (model Ščurka v SDKÚ). Zároveň tvrdí, že každé personálne rozhodnutie zohľadňuje aj názory ľudí v regiónoch, ktorých predtým kontaktujú.
.sabol a Machová
Kollárovci tiež tvrdia, že na Sulíka má neprimeraný vplyv spomínaný podnikateľ s liehovinami Ján Sabol. Podľa nich stál aj za prekvapivým návrhom, aby sa stala šéfkou NKÚ bývalá ministerka privatizácie, exriaditeľka Daňového aj Colného riaditeľstva Mária Machová. Sulík to však odmieta: Machovú vraj pôvodne navrhol preto, že je dobrá odborníčka, ktorá by mohla byť priechodná aj cez Smer.
Napokon ju stiahol, takže SaS navrhla do NKÚ vlastných ľudí – Kamila Krnáča, respektíve Vladimíra Klimeša. Sulík sa netají, že má so Sabolom nadštandardný vzťah: keď zakladal SaS, požiadal tohto právnika aj o pripomienky k stanovám strany. Tvrdí však, že nie je mecenášom SaS. Mimochodom, jeden z Kollárových ľudí – bývalý štátny tajomník ministerstva hospodárstva Chren – sa so Sabolom pozná dlhšie ako Sulík.
Vnútrostranícka opozícia Sulíkovi vyčíta aj to, že strana pod jeho vedením je izolovaná a programovo sa posúva extrémne doprava – ekonomicky k libertariánom a hodnotovo vraj až ku Kotlebovi, keďže z jedného prieskumu vyšlo, že až tretina jeho voličov považuje Sulíka za dôveryhodného politika. Podobné argumenty však trochu krívajú: SaS sa cielene vymedzuje voči klasickej pravici – na základe stratégie, ktorú schválila Republiková rada. Ekonomický program liberálov sa od volieb 2010 výrazne nezmenil a Sulíkove, nie vždy šťastne formulované názory na rómsku problematiku, majú veľmi ďaleko od Kotlebu či iných extrémistov.
.obchodníci?
Ani sulíkovci však neponúkajú vždy presvedčivé argumenty: napríklad ich snaha spojiť Kollára s exposlancom SaS a ľavičiarom Szilárdom Somogyim je pomerne krkolomná. Kollár je možno menej výrazný politik, no určite nie marxista. Ako účelová sa javí aj konštrukcia, že chce vládnuť so Smerom, keďže sa mal údajne vyjadriť, že regionálne štruktúry SaS by mali mať väčšie slovo pri vytváraní koalícií. Tvrdenia, že ľudia okolo Kollára sú viac obchodníci ako politici, zatiaľ stoja na vode: doteraz nikto nepredložil dôkaz, že chceli zostať vo vláde z iných ako politických pohnútok.
Mimochodom, kollárovci sa najskôr chceli so Sulíkom dohodnúť, aby nekandidoval na post šéfa strany: Kollár, Krajcer a Krnáč mu ponúkli funkciu čestného predsedu, ktorý by mohol ovplyvňovať aj niektoré rozhodnutia v strane. Súčasne mu navrhli, aby sa stal v roku 2014 lídrom eurokandidátky SaS. Sulík to však odmietol ako nepatričné – funkcie v strane vraj ponúka jej predseda a zakladateľ. Na druhý deň Kollár ohlásil, že chce byť šéfom SaS.
V sobotu sa tak proti sebe postavia dvaja politici z iného cesta: Na jednej strane tak trochu neriadená strela Sulík, ktorý sa dopustil aj fatálnych chýb (Sasanka). Ešte stále je to však zaujímavý politik, ktorý vie prekvapiť originálnymi aj užitočnými nápadmi. Na druhej strane stojí uhladený Kollár: rešpektovaný ekonóm s povesťou slušného človeka, ktorý je však ako politik málo viditeľný, hoci na sebe už dlhšie intenzívne pracuje (mediálne tréningy).
.možné scenáre
Či vyhrá jeden, alebo druhý, SaS čaká veľmi neistá budúcnosť. Stranu, kde spolu kľúčoví ľudia takmer nekomunikujú, čaká zákonitý rozkol. Ak uspeje Sulík, Kollár a jeho ľudia sa zrejme pokúsia o spoločný projekt s Luciou Žitňanskou, Miroslavom Beblavým a Radoslavom Procházkom. SaS však môže ich odchodom stratiť rozhodujúce percento voličov, a ocitnúť sa tak mimo parlamentu. Ani kollárovci nemôžu mať veľké oči, pretože založenie novej strany je vždy riziko.
Ak uspeje Kollár, Sulík sa pravdepodobne stiahne zo straníckeho života a po skončení tohto volebného cyklu (2016) možno aj z politiky. SaS by tak stratila patričný náboj, pričom ani v prípade, že Kollár (Krajcer, Miškov) otvoria kandidátku pre nových ľudí, nemusí prísť automaticky k nárastu preferencií. Tomuto projektu totiž chýba jasná idea – zatiaľ o ňom vieme len to, že jeho aktéri sú veľmi ambiciózni a chcú zostať v politike. SaS tak po kongrese čaká boj o prežitie. So Sulíkom aj bez neho.
Kollárovi ľudia dúfajú, že to môže byť aj naopak, keďže majú údajne väčšinu v štyroch krajoch (Košice, Prešov, Nitra, Žilina). Sulíka vraj podporuje najmä Trenčín, v Banskej Bystrici a v Trnave sú šance oboch kandidátov vyrovnané. „Rozhodne Bratislava, kde je najviac – 111 – členov SaS. Štyridsať je určite na strane Kollára,” hovorí jeden z jeho podporovateľov. Samotný Kollár odhaduje, že to bude veľmi tesné, pričom rozhodne 10 až 12 hlasov. No nech už to dopadne akokoľvek, v tejto chvíli je dôležité niečo iné: atmosféra v SaS je už pol druha roka na bode mrazu. Konfrontačná kampaň plná klebiet a účelových dezinformácií krízu v strane len prehĺbila.
.povalenie vlády
Vnútorné spory medzi liberálmi odštartoval euroval, hoci navonok vystupovali politici SaS v tejto téme jednotne. Sulíkovi kritici pritom tvrdia, že predseda liberálov sa s myšlienkou pádu vlády Ivety Radičovej pohrával už dva mesiace pred osudovým hlasovaním. V polovici augusta 2011 sa mal totiž v tomto zmysle vyjadriť na jednom neformálnom straníckom večierku. Sulík dnes tvrdí, že si na nič také nespomína, respektíve, že ak aj čosi také povedal, tak skôr zo žartu, v ľuďoch okolo Jozefa Kollára však už vtedy vzbudil pochybnosti, o čo mu vlastne ide.
K prvej vážnej roztržke medzi liberálmi prišlo v polovici septembra 2011 na koaličnej rade v Častej-Papierničke. Kollár vtedy navrhol viacero kompromisov, ako vyriešiť problém s eurovalom – vrátane zriadenia akéhosi nadnárodného holdingu, do ktorého by museli krajiny, ktoré chcú čerpať peniaze z eurovalu, vložiť svoje aktíva (zlato, majetok). S návrhom údajne súhlasil aj vtedajší predseda SDKÚ Mikuláš Dzurinda, ktorý mal dokonca sľúbiť, že ho presadí v Bruseli. „Bola to jedna z možností, ako elegantne vycúvať a nestratiť pritom tvár. Čierny Peter by navyše zostal v rukách SDKÚ,” myslí si jeden z Kollárových ľudí.
Koalícia sa napokon nedohodla. Počas rokovania si totiž Kollár vyžiadal prestávku, aby sa o ďalšom postupe poradil s kolegami z SaS. Nahnevaný Sulík však naňho ostro vybehol, keďže je nezvyčajné, aby určoval tón aj tempo diskusie niekto iný ako predseda strany. Liberáli sa navyše na spomínaných kompromisoch vopred nedohodli, pričom Sulík ich považoval za nereálne. Podľa neho totiž nešlo o systémové riešenie, ale len o ťahanie času. Navyše bol presvedčený, že nevyspytateľný Dzurinda by ich len vodil za nos, no v skutočnosti by v Bruseli aj tak nič nevybavil. Napokon, podobne hovoril krátko po páde vlády v rozhovore pre .týždeň aj Kollár: „Dzurindu sme sa pýtali, či si to vedia predstaviť. Opakoval áno, áno, áno. (...) Tušil som však, že si skôr robí srandu, pretože som vedel, že minimálne Holandsko už toto riešenie prostredníctvom nadnárodného holdingu odmietlo.”
.osudová hádka
K ďalšej zrážke vo vedení SaS prišlo začiatkom októbra 2011, päť dní pred pádom vlády. Sulík sa vtedy stretol s kľúčovými ľudmi v strane – so šéfom poslaneckého klubu Kollárom a ministrami Danielom Krajcerom, Jurajom Miškovom, Ľubomírom Galkom a Jozefom Mihálom. Podľa viacerých účastníkov schôdzky sa diskusia takmer skončila rozkolom v SaS: Krajcer s Miškovom sa totiž vyjadrili, že ak by boli poslancami, hlasovali by za euroval a proti pádu vlády. Roztrpčený Sulík reagoval, že ak takto rozmýšľajú, nech si hľadajú nového predsedu strany.
V tej chvíli to naozaj vyzeralo, že už niet cesty späť: na jednej strane Sulík, Galko a Mihál, ktorí navonok trvali na tom, že euroval treba odmietnuť aj za cenu pádu vlády. Na strane druhej Kollár, Krajcer a Miškov, ktorí akoby hľadali únikovú cestu, aby SaS vyviazla z kauzy euroval s čo najmenšími stratami. Rokovanie sa napokon skončilo konštruktívne – Krajcer s Kollárom totiž presvedčili Sulíka, že sa ešte treba pokúsiť o kompromis s vtedajšou premiérkou Radičovou.
Rovno zo straníckeho rokovania teda vyrazili – s vedomím predsedu Sulíka – do jej domu v Novej Dedinke, kde navrhli viacero riešení. Zopakovali, že koalícia môže schváliť trvalý aj dočasný euroval spolu so Smerom a bez SaS, takže nie je nevyhnutné, aby bolo hlasovanie spojené s dôverou vláde. Posunom bol návrh, aby koalícia (vrátane SaS) prijala dočasný a spoločne odmietla trvalý euroval. Radičová vraj s ponúknutými alternatívami predbežne súhlasila: zrejme po rozhovore s Dzurindom sa však napokon rozhodla inak. Koalíciu teda vo finále nepoložili rozpory v SaS, ale mocenská hra SDKÚ.
.odpočúvanie novinárov
Ďalší konflikt medzi liberálmi sa rozhorel v súvislosti s kauzou odpočúvania novinárov na ministerstve obrany. Poslanec Martin Chren, ktorý sa dnes hlási ku Kollárovi, vtedy navrhol, aby odišli z vlády – na protest proti odvolaniu Ľubomíra Galka – aj ministri Krajcer, Miškov a Mihál. Krajcer s Miškovom však boli striktne proti, takže Sulík napokon nedal o návrhu vôbec hlasovať. Bol totiž presvedčený, že spor by mohol viesť až k rozpadu strany, takže SaS by sa nedostala do parlamentu.
Kollárovi ľudia sa dnes so Sulíkom zhodnú, že Galkova kauza strane nepomohla. No pokým súčasný predseda je presvedčený, že exminister obrany je čestný človek, ktorému sa len situácia vymkla z rúk, jeho oponenti mu prestali dôverovať. Jeden z poslancov, ktorí dnes podporujú Kollára, totiž tvrdil, že Galko nechal preverovať a odpočúvať aj členov a ľudí z prostredia SaS. V jednom prípade bol naozaj „napichnutý” aj človek blízky liberálom – podnikateľ Ján Sabol.
Sulík si však myslí, že sa to stalo poza Galkov chrbát: to znamená, že niekto z Vojenského obranného spravodajstva chcel zistiť, či nie je Sabol sponzorom SaS. Galko sa chcel voči obvineniam, že ide účelovo aj proti vlastným, brániť podaním trestného oznámenia. Napokon si to rozmyslel, aby však rozptýlil pochybnosti, absolvoval test na detektore lži. S pozitívnym výsledkom oboznámil aj Republikovú radu SaS. Väčšina mu síce uverila, no vzťahy s Kollárovým krídlom zostali narušené.
.sasanka
Nedôveru voči samotnému Sulíkovi prehĺbila kauza Sasanka. On sám po zverejnení videa, na ktorom priateľsky debatuje s Mariánom Kočnerom, zvažoval, že odstúpi z postu lídra kandidátky SaS pre parlamentné voľby. Kollárovci ho napokon presvedčili, aby zostal, pretože stranu by to pochovalo. Do predvolebných debát však preventívne chodili najmä Krajcer s Kollárom, aby odpútali pozornosť od ľahkovážneho Sulíka.
Viac než Sasanku mu však dnes jeho kritici vyčítajú spôsob, akým vedie SaS. Dôležité politické rozhodnutia vraj robí bez konzultácií s najbližšími spolupracovníkmi. Liberáli totiž nemajú predsedníctvo ako klasické strany, ale len Republikovú radu, ktorá sa schádza raz za mesiac, pričom rieši najmä technické veci. Istý čas síce v SaS fungoval akýsi poradný orgán predsedu, no ani ten nemal na Sulíkove kroky žiadny vplyv. Za prezidentského kandidáta napríklad navrhol Radoslava Procházku – Sulík síce tvrdí, že to bolo v rámci neformálnej debaty s lídrami pravice, no podobné veci sa vlastným straníkom vysvetľujú len veľmi ťažko.
Viacerým ľuďom v regiónoch zase prekáža, že majú málo kompetencií – aj o tom, kto bude okresným predsedom SaS, sa totiž rozhoduje zhora. „Prečo im nedôverujeme, že si vyberú správnych ľudí, keď sme ich samotných pri vstupe do strany podrobne lustrovali?” pýta sa jeden z členov vedenia SaS. Podľa Sulíka má však takýto postup svoje opodstatnenie: nechce, aby sa okresní šéfovia zabetónovali, takže vedenie by na nich nemalo dosah (model Ščurka v SDKÚ). Zároveň tvrdí, že každé personálne rozhodnutie zohľadňuje aj názory ľudí v regiónoch, ktorých predtým kontaktujú.
.sabol a Machová
Kollárovci tiež tvrdia, že na Sulíka má neprimeraný vplyv spomínaný podnikateľ s liehovinami Ján Sabol. Podľa nich stál aj za prekvapivým návrhom, aby sa stala šéfkou NKÚ bývalá ministerka privatizácie, exriaditeľka Daňového aj Colného riaditeľstva Mária Machová. Sulík to však odmieta: Machovú vraj pôvodne navrhol preto, že je dobrá odborníčka, ktorá by mohla byť priechodná aj cez Smer.
Napokon ju stiahol, takže SaS navrhla do NKÚ vlastných ľudí – Kamila Krnáča, respektíve Vladimíra Klimeša. Sulík sa netají, že má so Sabolom nadštandardný vzťah: keď zakladal SaS, požiadal tohto právnika aj o pripomienky k stanovám strany. Tvrdí však, že nie je mecenášom SaS. Mimochodom, jeden z Kollárových ľudí – bývalý štátny tajomník ministerstva hospodárstva Chren – sa so Sabolom pozná dlhšie ako Sulík.
Vnútrostranícka opozícia Sulíkovi vyčíta aj to, že strana pod jeho vedením je izolovaná a programovo sa posúva extrémne doprava – ekonomicky k libertariánom a hodnotovo vraj až ku Kotlebovi, keďže z jedného prieskumu vyšlo, že až tretina jeho voličov považuje Sulíka za dôveryhodného politika. Podobné argumenty však trochu krívajú: SaS sa cielene vymedzuje voči klasickej pravici – na základe stratégie, ktorú schválila Republiková rada. Ekonomický program liberálov sa od volieb 2010 výrazne nezmenil a Sulíkove, nie vždy šťastne formulované názory na rómsku problematiku, majú veľmi ďaleko od Kotlebu či iných extrémistov.
.obchodníci?
Ani sulíkovci však neponúkajú vždy presvedčivé argumenty: napríklad ich snaha spojiť Kollára s exposlancom SaS a ľavičiarom Szilárdom Somogyim je pomerne krkolomná. Kollár je možno menej výrazný politik, no určite nie marxista. Ako účelová sa javí aj konštrukcia, že chce vládnuť so Smerom, keďže sa mal údajne vyjadriť, že regionálne štruktúry SaS by mali mať väčšie slovo pri vytváraní koalícií. Tvrdenia, že ľudia okolo Kollára sú viac obchodníci ako politici, zatiaľ stoja na vode: doteraz nikto nepredložil dôkaz, že chceli zostať vo vláde z iných ako politických pohnútok.
Mimochodom, kollárovci sa najskôr chceli so Sulíkom dohodnúť, aby nekandidoval na post šéfa strany: Kollár, Krajcer a Krnáč mu ponúkli funkciu čestného predsedu, ktorý by mohol ovplyvňovať aj niektoré rozhodnutia v strane. Súčasne mu navrhli, aby sa stal v roku 2014 lídrom eurokandidátky SaS. Sulík to však odmietol ako nepatričné – funkcie v strane vraj ponúka jej predseda a zakladateľ. Na druhý deň Kollár ohlásil, že chce byť šéfom SaS.
V sobotu sa tak proti sebe postavia dvaja politici z iného cesta: Na jednej strane tak trochu neriadená strela Sulík, ktorý sa dopustil aj fatálnych chýb (Sasanka). Ešte stále je to však zaujímavý politik, ktorý vie prekvapiť originálnymi aj užitočnými nápadmi. Na druhej strane stojí uhladený Kollár: rešpektovaný ekonóm s povesťou slušného človeka, ktorý je však ako politik málo viditeľný, hoci na sebe už dlhšie intenzívne pracuje (mediálne tréningy).
.možné scenáre
Či vyhrá jeden, alebo druhý, SaS čaká veľmi neistá budúcnosť. Stranu, kde spolu kľúčoví ľudia takmer nekomunikujú, čaká zákonitý rozkol. Ak uspeje Sulík, Kollár a jeho ľudia sa zrejme pokúsia o spoločný projekt s Luciou Žitňanskou, Miroslavom Beblavým a Radoslavom Procházkom. SaS však môže ich odchodom stratiť rozhodujúce percento voličov, a ocitnúť sa tak mimo parlamentu. Ani kollárovci nemôžu mať veľké oči, pretože založenie novej strany je vždy riziko.
Ak uspeje Kollár, Sulík sa pravdepodobne stiahne zo straníckeho života a po skončení tohto volebného cyklu (2016) možno aj z politiky. SaS by tak stratila patričný náboj, pričom ani v prípade, že Kollár (Krajcer, Miškov) otvoria kandidátku pre nových ľudí, nemusí prísť automaticky k nárastu preferencií. Tomuto projektu totiž chýba jasná idea – zatiaľ o ňom vieme len to, že jeho aktéri sú veľmi ambiciózni a chcú zostať v politike. SaS tak po kongrese čaká boj o prežitie. So Sulíkom aj bez neho.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.