Ak si chceme urobiť názor na to, či je štátna školská inšpekcia nevyhnutná, užitočná, zbytočná, alebo škodlivá, mali by sme si v prvom rade vyjasniť, či je vlastne kontrola štátu v školstve potrebná. Odpoveď na túto otázku závisí samozrejme od toho, o aký štát a o aké školstvo ide.
V Rakúsko-uhorskej monarchii aj v komunistickom Československu bola takáto kontrola celkom zrozumiteľná (v tom druhom prípade bolo dokonca školstvo bez štátnej kontroly úplne nepredstaviteľné). Na druhej strane v demokratickej krajine, kde sú zriadovateľmi škôl samosprávy, súkromníci alebo náboženské obce, je rozumné zdôvodnenie potreby centrálnej kontroly zložitejšie.
Ono, nebolo by to až také zložité, keby takú kontrolu mali všetky krajiny. Vtedy by sme jednoducho konštatovali, že keď to tak robia všetci, tak to asi bude mať nejaký dôvod a my si nemusíme lámať hlavu s jeho hľadaním. Lenže všetci štátnu inšpekciu nemajú. Nemajú ju napríklad Fíni, ktorých školský systém je minimálne z hľadiska testov PISA pozoruhodne úspešný. Niežeby pojem štátnej inšpekcie vôbec nepoznali, tiež si ju dlhé desaťročia pestovali, ale potom ju v rámci veľkej školskej reformy zrušili. A nezdá sa, že by im nejako dramaticky chýbala.
Na spochybnenie alebo aspoň oslabenie argumentov pre potrebu či dokonca nevyhnutnosť štátnej školskej inšpekcie však netreba ísť do zahraničia. Na to celkom stačí porovnať naše základné a stredné školy s vysokými školami. Ak vysoké školy nijakú inšpekciu nepotrebujú, prečo by bez nej nemohli existovať aj iné typy škôl? Je to vari preto, že učiteľov na základných a stredných školách považujeme v porovnaní s ich kolegami na vysokých školách za menej svojprávnych a zodpovedných?
.zákon
Z toho, že štátna školská inšpekcia nie je nevyhnutná, však ešte nevyplýva, že by nemohla byť užitočná. Je užitočná? Nuž, podľa toho, čo o nej hovoria učitelia, ani veľmi nie.
Hlas učiteľov však v tomto prípade nemusí byť objektívny. Kontrolovaní majú len málokedy pozitívny vzťah ku kontrolórom, takže učiteľské námietky voči inšpekcii nemusia v princípe hovoriť o ničom inom, než o prirodzenej nechuti k akémukoľvek dozoru. Lenže v tomto prípade je to skoro určite inak. Naša školská inšpekcia v podstate nemôže byť užitočná, ani keby chcela. Neužitočnosť až škodlivosť jej ukladá zákon.
Podľa bývalého hlavného inšpektora Vladislava Rosu sa hlavná legislatívna chyba stala vo chvíli, keď sa zo školskej inšpekcie ako odborného orgánu stal orgán štátnej správy. „Úlohou inšpekcie by malo byť vydávanie odborných stanovísk, ktoré by boli nespochybniteľné nie kompetenciou, ale autoritou, ktorú si dokázala vybudovať. Ale takto to mohlo byť len dovtedy, kým sa pred desiatimi rokmi nestal z inšpekcie orgán štátnej správy. Odvtedy je táto inštitúcia povinná riadiť sa zákonom o správnom konaní a tento zákon je ešte z roku 1967, podpísaný Viliamom Širokým. A hoci bol veľakrát novelizovaný, nezodpovedá dnešnej dobe,“ – povedal V. Rosa pre .týždeň – „Predtým sme mohli robiť všetko, čo zákon nezakazoval, odvtedy len to, čo zákon prikazoval. Tým sa významnou mierou zredukovala partnerská a poradenská služba inšpekcie a zostala naozaj len tá kontrolná. Lenže prevencia je vždy lacnejšia ako terapia a vďaka zákonu o štátnej správe môže inšpekcia vykonávať prevenciu len veľmi okrajovo. Musí sa sústrediť na hľadanie argumentov či pseudoargumentov pre tú terapiu, ktorá je potom sankčná.“
Prečo je takáto inšpekcia neužitočná až škodlivá? Pretože automaticky vyvoláva atmosféru nedôvery a strachu. Riaditelia v obave zo zlého hodnotenia školy žiadajú často od učiteľov celkom zbytočnú nadprácu, väčšinou na úrovni nezmyselného papierovania. Podfinancované a prebyrokratizované školstvo tak dostáva v podobe inšpekcie ďalší významný impulz na pohyb nesprávnym smerom – od učenia a práce s deťmi k výrobe a vypĺňaniu nezmyselných tabuliek.
.reforma
O tom, akú smutnú úlohu môže zohrať v školstve inštitúcia, riadená zlým zákonom, sme sa mohli predsvedčiť na prípade takzvanej Mikolajovej reformy. Táto „reforma“ vznikla v neuveriteľne krátkom čase nekoncepčným vykradnutím myšlienok iných ľudí a bola aplikovaná bez akejkoľvek prípravy na celé základné a stredné školstvo. V podstate mala podobu veľkoplošného experimentu na ľuďoch, pričom jej hlavnými atribútmi boli neprehľadnosť a zhon.
Školská inšpekcia, ktorej by zákon umožňoval alebo dokonca ukladal pomáhať a radiť školám, by bola v prípade takejto reformy presne tou inštitúciou, ktorá by mohla aspoň čiastočne tlmiť jej negatívne dopady. Aká bola realita? Štátna školská inšpekcia svojou kontrolou zavádzania reformy do škôl nielenže školám nepomohla, ale sa, naopak, významnou mierou podieľala na tom, že z reformy sa v podstate stali konské dostihy.
Mnohí inšpektori sa pritom určite snažili správať v rámci možností čo najkorektnejšie, ale nič to nemení na fakte, že aj vďaka inšpekcii boli dopady Mikolajovho vystrájania ešte bolestivejšie, než by to bolo bez štátnej kontroly. Isteže, ak je chyba v zákone, nemožno odsudzovať automaticky všetkých inšpektorov. Ale možno by stálo za úvahu zorganizovať pre zamestancov inštitúcie, ktorej činnosť je založená na presadzovaní zlých zákonov, hromadné autobusové zájazdy do Norimbergu. Tam by mohli pouvažovať o tom, či je správne poslúchať každý rozkaz a presadzovať každý zákon.
.úvod
Na záver už len toľko, že tento text je vlastne len úvodom do série troch textov na tému školskej inšpekcie. V ďalších dvoch vydaniach .týždňa chceme dať priestor na vyjadrenie učiteľovi a inšpektorovi. A podobne ako pri iných textoch v tejto rubrike, aj v tomto prípade by sme radi vyprovokovali širšiu diskusiu.
Rímsky senátor Cato končil každú svoju reč vetou „Kartágo musí byť zničené.“ Milan Šútovec končil každý svoj komentár vetou „Slovenská republika musí byť založená nanovo.“ Ako je to s našou školskou inšpekciou v jej súčasnej podobe? Má byť zrušená? A ak áno, treba ju potom zakladať znova?
V Rakúsko-uhorskej monarchii aj v komunistickom Československu bola takáto kontrola celkom zrozumiteľná (v tom druhom prípade bolo dokonca školstvo bez štátnej kontroly úplne nepredstaviteľné). Na druhej strane v demokratickej krajine, kde sú zriadovateľmi škôl samosprávy, súkromníci alebo náboženské obce, je rozumné zdôvodnenie potreby centrálnej kontroly zložitejšie.
Ono, nebolo by to až také zložité, keby takú kontrolu mali všetky krajiny. Vtedy by sme jednoducho konštatovali, že keď to tak robia všetci, tak to asi bude mať nejaký dôvod a my si nemusíme lámať hlavu s jeho hľadaním. Lenže všetci štátnu inšpekciu nemajú. Nemajú ju napríklad Fíni, ktorých školský systém je minimálne z hľadiska testov PISA pozoruhodne úspešný. Niežeby pojem štátnej inšpekcie vôbec nepoznali, tiež si ju dlhé desaťročia pestovali, ale potom ju v rámci veľkej školskej reformy zrušili. A nezdá sa, že by im nejako dramaticky chýbala.
Na spochybnenie alebo aspoň oslabenie argumentov pre potrebu či dokonca nevyhnutnosť štátnej školskej inšpekcie však netreba ísť do zahraničia. Na to celkom stačí porovnať naše základné a stredné školy s vysokými školami. Ak vysoké školy nijakú inšpekciu nepotrebujú, prečo by bez nej nemohli existovať aj iné typy škôl? Je to vari preto, že učiteľov na základných a stredných školách považujeme v porovnaní s ich kolegami na vysokých školách za menej svojprávnych a zodpovedných?
.zákon
Z toho, že štátna školská inšpekcia nie je nevyhnutná, však ešte nevyplýva, že by nemohla byť užitočná. Je užitočná? Nuž, podľa toho, čo o nej hovoria učitelia, ani veľmi nie.
Hlas učiteľov však v tomto prípade nemusí byť objektívny. Kontrolovaní majú len málokedy pozitívny vzťah ku kontrolórom, takže učiteľské námietky voči inšpekcii nemusia v princípe hovoriť o ničom inom, než o prirodzenej nechuti k akémukoľvek dozoru. Lenže v tomto prípade je to skoro určite inak. Naša školská inšpekcia v podstate nemôže byť užitočná, ani keby chcela. Neužitočnosť až škodlivosť jej ukladá zákon.
Podľa bývalého hlavného inšpektora Vladislava Rosu sa hlavná legislatívna chyba stala vo chvíli, keď sa zo školskej inšpekcie ako odborného orgánu stal orgán štátnej správy. „Úlohou inšpekcie by malo byť vydávanie odborných stanovísk, ktoré by boli nespochybniteľné nie kompetenciou, ale autoritou, ktorú si dokázala vybudovať. Ale takto to mohlo byť len dovtedy, kým sa pred desiatimi rokmi nestal z inšpekcie orgán štátnej správy. Odvtedy je táto inštitúcia povinná riadiť sa zákonom o správnom konaní a tento zákon je ešte z roku 1967, podpísaný Viliamom Širokým. A hoci bol veľakrát novelizovaný, nezodpovedá dnešnej dobe,“ – povedal V. Rosa pre .týždeň – „Predtým sme mohli robiť všetko, čo zákon nezakazoval, odvtedy len to, čo zákon prikazoval. Tým sa významnou mierou zredukovala partnerská a poradenská služba inšpekcie a zostala naozaj len tá kontrolná. Lenže prevencia je vždy lacnejšia ako terapia a vďaka zákonu o štátnej správe môže inšpekcia vykonávať prevenciu len veľmi okrajovo. Musí sa sústrediť na hľadanie argumentov či pseudoargumentov pre tú terapiu, ktorá je potom sankčná.“
Prečo je takáto inšpekcia neužitočná až škodlivá? Pretože automaticky vyvoláva atmosféru nedôvery a strachu. Riaditelia v obave zo zlého hodnotenia školy žiadajú často od učiteľov celkom zbytočnú nadprácu, väčšinou na úrovni nezmyselného papierovania. Podfinancované a prebyrokratizované školstvo tak dostáva v podobe inšpekcie ďalší významný impulz na pohyb nesprávnym smerom – od učenia a práce s deťmi k výrobe a vypĺňaniu nezmyselných tabuliek.
.reforma
O tom, akú smutnú úlohu môže zohrať v školstve inštitúcia, riadená zlým zákonom, sme sa mohli predsvedčiť na prípade takzvanej Mikolajovej reformy. Táto „reforma“ vznikla v neuveriteľne krátkom čase nekoncepčným vykradnutím myšlienok iných ľudí a bola aplikovaná bez akejkoľvek prípravy na celé základné a stredné školstvo. V podstate mala podobu veľkoplošného experimentu na ľuďoch, pričom jej hlavnými atribútmi boli neprehľadnosť a zhon.
Školská inšpekcia, ktorej by zákon umožňoval alebo dokonca ukladal pomáhať a radiť školám, by bola v prípade takejto reformy presne tou inštitúciou, ktorá by mohla aspoň čiastočne tlmiť jej negatívne dopady. Aká bola realita? Štátna školská inšpekcia svojou kontrolou zavádzania reformy do škôl nielenže školám nepomohla, ale sa, naopak, významnou mierou podieľala na tom, že z reformy sa v podstate stali konské dostihy.
Mnohí inšpektori sa pritom určite snažili správať v rámci možností čo najkorektnejšie, ale nič to nemení na fakte, že aj vďaka inšpekcii boli dopady Mikolajovho vystrájania ešte bolestivejšie, než by to bolo bez štátnej kontroly. Isteže, ak je chyba v zákone, nemožno odsudzovať automaticky všetkých inšpektorov. Ale možno by stálo za úvahu zorganizovať pre zamestancov inštitúcie, ktorej činnosť je založená na presadzovaní zlých zákonov, hromadné autobusové zájazdy do Norimbergu. Tam by mohli pouvažovať o tom, či je správne poslúchať každý rozkaz a presadzovať každý zákon.
.úvod
Na záver už len toľko, že tento text je vlastne len úvodom do série troch textov na tému školskej inšpekcie. V ďalších dvoch vydaniach .týždňa chceme dať priestor na vyjadrenie učiteľovi a inšpektorovi. A podobne ako pri iných textoch v tejto rubrike, aj v tomto prípade by sme radi vyprovokovali širšiu diskusiu.
Rímsky senátor Cato končil každú svoju reč vetou „Kartágo musí byť zničené.“ Milan Šútovec končil každý svoj komentár vetou „Slovenská republika musí byť založená nanovo.“ Ako je to s našou školskou inšpekciou v jej súčasnej podobe? Má byť zrušená? A ak áno, treba ju potom zakladať znova?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.