Niekto si určite povie – je tam toho! Čo už môže byť na takej banálnej mrkve zaujímavé? Čudovali by ste sa, ale takmer všetko. Už len to, že pochádza z Afganistanu. Kto by to povedal, že okrem morfia a heroínu nám táto nepokojná zem dá drogu oveľa silnejšiu a takú rozšírenú? Veď sa pokojne a úplne legálne hoci aj teraz rozvaľuje v našich pivniciach či chladničkách! A to si ju Afganci ani nechceli veľmi dať. Mrkva sa totiž šírila svetom veľmi, ale naozaj veľmi pomaly. Oproti takému zelenému hrášku či zemiakom, ktorým stačilo na rozšírenie dve storočia, mrkva je bežec na dlhé trate. Do Grécka sa z neďalekej domoviny dostala až niekedy v prvom storočí nášho letopočtu, aj to len ako liečivo. V záhradách ju sadili kvôli vňati a semenu, ktoré využívali rovnako ako zrniečka koriandra či feniklu. Možno sa spýtate – a to nikomu nenapadlo tú mrkvu vyrvať zo zeme, ledabolo ju otrieť o tuniku a zahryznúť sa do toho sladkého oranžového koreňa? Určite napadlo, no isto-iste sa s týmto hlúpym nápadom na Agore dvakrát nechválil. Vysmiali by ho. Mrkva v tých časoch totiž nielenže nebola sladká a chrumkavá, ona nebola dokonca ani oranžová, ako ju poznáme dnes. V záhradách sa pestovali tenké fialové, žlté a biele korene, ktoré chutili všelijako, len nie sladko a navyše boli drevnaté až strach. Dokonca veľmi dlho trvalo, kým mrkvu vôbec začali odlišovať od petržlenu.
Tento poľutovaniahodný stav trval až do renesancie, keď sa postupným kultivovaním dalo s koreňom mrkvy ako-tak narábať, no stále to ešte nebolo celkom ono. Až v sedemnástom storočí sa mrkvy chytili chýreční holandskí záhradníci a povedali si – z teba vyšľachtíme dačo kráľovské. A veru, spod ich holandských rúk im začala rašiť mrkva typicky holandská – oranžová. A takú vo väčšine prípadov jeme aj dnes. Jej sladkosť a nedrevitú chrumkavosť ďalej dotiahli francúzski šľachtitelia, no holandská farba už ostala. Hoci sa žlté, fialové kultivary svojou sladkosťou na oranžovú postupne dotiahli, a dnes ich už môžeme bežne kúpiť aj u nás, malé dieťa vám mrkvu len tak ľahko v týchto farbách nenakreslí.
Skoro všade vo svete ju volajú karotka. Slovo pochádza z gréckeho karoton a odkazuje na rohovitý tvar jej koreňa. Slovanské jazyky sa však vybrali svojskou cestou a karotku nazvali jadrne – mrkva. Jeho základ, mrk, v praslovančine znamenal fúz, čiže našim predkom karotka viac ako roh pripomínala fúzatého dedka. Niektorí jazykovedci sa snažia poukázať na spojitosť s perzským slovom murcha, čo znamená hrdza, no akosi im ušlo, že mrkva začala byť hrdzavooranžová až v Európe.
Veľmi veľa sa hovorí o tom, aká je mrkva zdravá a aké obrovské množstvo beta-karoténu obsahuje. Málokto však vie, že ako jedna z mála zelenín tieto svoje vitamíny oveľa radšej odovzdáva varená ako surová. A najlepšie, ak sa spracúva s tukom, kde všetky živiny môže spokojne uvoľniť. Vraj je úžasná na oči. Ako človek so silnými dioptriami a mamou, ktorá pre jej zázračné, zrak napravujúce schopnosti dávala mrkvu absolútne všade, nevynímajúc sviatočný koláč či narodeninovú tortu, môžem povedať len jediné – menej je niekedy viac. Niežeby som teraz videl aj za roh a omrzelo ma to, ale vyvinula sa mi na mrkvu celkom slušná alergia. Raz večer som z roztopaše schrúmal celý koreň a ráno som sa zobudil s perami napuchnutými tak, že Angelina Jolie mohla ísť s tými svojimi, ako sa hovorí, handry fajčiť. Takže pozor – s Afgancami opatrne.
Autor je scenárista.
Restovaný afgánsky šalát/
Pomaly ale určite prichádza jar. Kapustníc, údeného mäsa a silných zimných jedál máme už vyše hlavy, no na trhu ešte stále nie je mladá zelenina, ktorá by potešila chuťové poháriky a odľahčila náš jedálniček. Netreba si zúfať. Na poliach sa isto ešte povaľuje množstvo mrkvy z roztopených snehuliakov a zopár sa nájde možno aj po pivniciach či komorách. Stačí naše milé mrkvy ošúpať, odkrojiť zelené vršky a tou istou škrabkou na zeleninu pozdĺžne narezať na úhľadné, nádherne tenučké oranžové pásy. Komu sa chce ísť do špecializovaných obchodov s exotickým ovocím a zeleninou, môže šalát spestriť aj jej fialovými a žltými kultivarmi. Nič nie je lepšie, ako pri stole potešiť oko hoci aj obyčajnou mrkvou. Každý stravník školských jedální, ktorý v nich zažil rozmočený mrkvový šalát, vám bude nadosmrti vďačný. Pestrofarebné pásy mrkvy sprudka orestujeme na olivovom oleji, posolíme, pokoreníme, zakvapneme balzamový octom a kto je odvážnejší, sypne na vrch trochu maku. Nech majú Afgánci radosť a my na stole poriadnu kopu predjarných vitamínov.
Tento poľutovaniahodný stav trval až do renesancie, keď sa postupným kultivovaním dalo s koreňom mrkvy ako-tak narábať, no stále to ešte nebolo celkom ono. Až v sedemnástom storočí sa mrkvy chytili chýreční holandskí záhradníci a povedali si – z teba vyšľachtíme dačo kráľovské. A veru, spod ich holandských rúk im začala rašiť mrkva typicky holandská – oranžová. A takú vo väčšine prípadov jeme aj dnes. Jej sladkosť a nedrevitú chrumkavosť ďalej dotiahli francúzski šľachtitelia, no holandská farba už ostala. Hoci sa žlté, fialové kultivary svojou sladkosťou na oranžovú postupne dotiahli, a dnes ich už môžeme bežne kúpiť aj u nás, malé dieťa vám mrkvu len tak ľahko v týchto farbách nenakreslí.
Skoro všade vo svete ju volajú karotka. Slovo pochádza z gréckeho karoton a odkazuje na rohovitý tvar jej koreňa. Slovanské jazyky sa však vybrali svojskou cestou a karotku nazvali jadrne – mrkva. Jeho základ, mrk, v praslovančine znamenal fúz, čiže našim predkom karotka viac ako roh pripomínala fúzatého dedka. Niektorí jazykovedci sa snažia poukázať na spojitosť s perzským slovom murcha, čo znamená hrdza, no akosi im ušlo, že mrkva začala byť hrdzavooranžová až v Európe.
Veľmi veľa sa hovorí o tom, aká je mrkva zdravá a aké obrovské množstvo beta-karoténu obsahuje. Málokto však vie, že ako jedna z mála zelenín tieto svoje vitamíny oveľa radšej odovzdáva varená ako surová. A najlepšie, ak sa spracúva s tukom, kde všetky živiny môže spokojne uvoľniť. Vraj je úžasná na oči. Ako človek so silnými dioptriami a mamou, ktorá pre jej zázračné, zrak napravujúce schopnosti dávala mrkvu absolútne všade, nevynímajúc sviatočný koláč či narodeninovú tortu, môžem povedať len jediné – menej je niekedy viac. Niežeby som teraz videl aj za roh a omrzelo ma to, ale vyvinula sa mi na mrkvu celkom slušná alergia. Raz večer som z roztopaše schrúmal celý koreň a ráno som sa zobudil s perami napuchnutými tak, že Angelina Jolie mohla ísť s tými svojimi, ako sa hovorí, handry fajčiť. Takže pozor – s Afgancami opatrne.
Autor je scenárista.
Restovaný afgánsky šalát/
Pomaly ale určite prichádza jar. Kapustníc, údeného mäsa a silných zimných jedál máme už vyše hlavy, no na trhu ešte stále nie je mladá zelenina, ktorá by potešila chuťové poháriky a odľahčila náš jedálniček. Netreba si zúfať. Na poliach sa isto ešte povaľuje množstvo mrkvy z roztopených snehuliakov a zopár sa nájde možno aj po pivniciach či komorách. Stačí naše milé mrkvy ošúpať, odkrojiť zelené vršky a tou istou škrabkou na zeleninu pozdĺžne narezať na úhľadné, nádherne tenučké oranžové pásy. Komu sa chce ísť do špecializovaných obchodov s exotickým ovocím a zeleninou, môže šalát spestriť aj jej fialovými a žltými kultivarmi. Nič nie je lepšie, ako pri stole potešiť oko hoci aj obyčajnou mrkvou. Každý stravník školských jedální, ktorý v nich zažil rozmočený mrkvový šalát, vám bude nadosmrti vďačný. Pestrofarebné pásy mrkvy sprudka orestujeme na olivovom oleji, posolíme, pokoreníme, zakvapneme balzamový octom a kto je odvážnejší, sypne na vrch trochu maku. Nech majú Afgánci radosť a my na stole poriadnu kopu predjarných vitamínov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.