Keď kabína výťahu zastala, pohmkával som si, ale už si nespomínam, akú melódiu. Potom som otvoril dvere na činžiaku. Vonku je jasný deň, a predsa vidím Putina – na tri kroky odo mňa. Drží ruky vo vreckách a očividne mi chce niečo povedať. Má na sebe svetlohnedý športový trenčkot a usmieva sa – tým svojím charakteristickým úsmevom.
.sníva sa nám o Putinovi
V šoku som sa prebudil. No nielen ja mávam také sny. Sny o Putinovi sú čoraz rozšírenejším javom. Jedna kamarátka mi spomínala, že Putin ju vo sne opakovane žiada, aby vystrelila z pušky na ošarpané panské sídlo. Kamarát hovoril, že v noci ho Putin navštevuje a presviedča, aby konečne nabral formu. Jeden diplomat priznal, že sa mu často opakujú sny, v ktorých sa dozvedá Putinovo tajomstvo. Akurát že pri prebudení ho zakaždým zabudne. Jeden disident a aktivista sa mi zveril, že má nočné mory, v ktorých mu Putin úprimne rozpráva, že je dušou Ruska. Prebúdza sa z nich s búšiacim srdcom. V Moskve sa opozične naladený časopis Bolshoi Gorod zaoberal skutočnosťou, že takmer každý, kto pracuje v politike, veľkom biznise, v žurnalistickej brandži či v štátnej sfére, máva sny o Putinovi.
Vlani v lete boli všetky spravodajské kanály napumpované reakčnou sovietofilskou propagandou, v ktorej sa ideálne Rusko predstavovalo ako čosi, čo pozostáva z Červenej armády, absolutistického patriarchu, tajného agenta KGB Stirlitza (to je ruská verzia Jamesa Bonda) a ortodoxných kňazov na motorkách. A všetkých spája nový plynovod Nordstream vedúci do Nemecka.
Bolo to upotené dusné leto plné švábov, leto, keď zavreli Pussy Riot, a ja som si nebol istý, čo v Moskve ešte robím. Už bolo jasné, že protiputinovské protestné hnutie, ktoré odštartovalo v decembri 2011, zlyhalo. Jeho vodcovia v kľúčovom momente stratili nervy, nezjednotili sa a neoslovili regióny mimo Moskvy, vlastne sa takmer neobťažovali vystrčiť nos z mesta, aby agitovali proti tomu, čo nazývali „strana podvodníkov a zlodejov“.
A tak mal Kremeľ s ich zastrašením ľahkú robotu. Stačilo prehľadávať lídrom byty a hodiť im na krk trestné stíhanie. Vyše desiatka aktivistov čakala na väzenie, poslanci, ktorí ich podporovali, boli v Dume potrestaní alebo rovno vylúčení a všetci veľkopodnikatelia, ktorí chceli finančne podporiť opozíciu, dostali výstrahu, že by to mohlo mať za následok „daňovú kontrolu“ alebo ešte niečo horšie.
Moc vyhlasovala, že bez Putina sa krajina rozsype, a tak sa jej darilo odstrašiť ľudí od podpory opozície. Kremeľ produkoval videá, v ktorých sa Čína zmocňovala Sibíri, NATO dobývalo Kaliningrad a na Severnom Kaukaze vznikal emirát. Samozrejme, na internete sa šírili vírovou rýchlosťou. Opozícia tiež nasadila apokalyptický tón. „Skutočne nenávidím tento režim,“ penil Alexej Navalnyj, preslávený vodca protestov. „Vedie krajinu do katastrofy. Nie opozícia privodí krajine kolaps. To s Putinom sa táto zem rozpadne.“
.biela horúčka v Tuve
Môže Rusko skutočne skolabovať? Aby som to zistil, musel som vypadnúť z Moskvy, prejsť na hranice, ktoré sa vraj môžu odtrhnúť. No kde je najvzdialenejší bod od Kremľa? V Moskve to nie je otázka zemepisu, lebo Kaukaz sa hemží vojakmi a tajnými. Kamčatka v Pacifiku bohatne z ropy, z dotácií a z výjazdov oligarchov. Jediné mestá v srdci Sibíri sú tam len vďaka rope či zemnému plynu. Našiel som graf, v ktorom boli všetky ruské regióny sfarbené podľa chudoby. Tmavočervená bola juhosibírska Tuva. Tritisícsedemsto kilometrov na východ od Moskvy, na hranici s Mongolskom.
Prvé, čo si na Sibíri všimnete, je vzduch. Chladnejší a čistejší – bez stôp po exhalátoch, bez naftového smradu. Aj pokožka ho pociťuje inak. Tuva nie je Rusko, na aké som si zvykol, je to chudobná pohraničná oblasť plná napätia, hlboko v kontinente, stále pod čižmou ruského impéria alebo sovietskej republiky. V Moskve stále počúvam, že sibírskych šamanov pravidelne vozia na pomoc pojašeným oligarchom alebo newageovým miliardárom. V ruskej literatúre sa o tomto vzdialenom regióne občas píše ako o sovietskej Šambale: polomýtickej buddhistickej federatívnej republike, známej svojimi šamanmi a prízračným hrdelným spevom.
Takmer ihneď mi došlo, že Tuva sa ešte väčšmi podobá nejakému ruskému ekvivalentu indiánskej rezervácie. Hlavné mesto, Kyzyl, vlastne nie je mesto, ale veľká drevená dedina ukrytá za mierne utopickými betónovými bulvármi. Niet tu železnice. Väčšina domov sú doštené chalupy. Nedláždené cesty patria túlavým psom. Ulice sú plné otrhaných žobrákov, mladistvých zlodejov a tackajúcich sa opilcov.
Kyzyl je mesto, čo sa bojí tmy. Miestni sa v noci boja vyjsť na ulicu. Tak ako austrálski aborigéni, aj pôvodní obyvatelia Sibíri sú znetvorení. Slovanské alkoholické návyky, s ktorými sa ich genetická výbava nedokáže vyrovnať, im spôsobili niečo podobné demencii. Žijú s chronickou „bielou horúčkou“, napoly halucinogénnym a najmä násilníckym stavom mysle, aký u pôvodných sibírskych kmeňov navodzuje vodka. To ona ich dostáva do tranzu, ktorý nemá nič spoločné s realitou. Tuvinskí muži, bežne chladní a neschopní dať najavo city, sa pod vplyvom „bielej horúčky“ vyzliekajú v tridsaťstupňovom mraze a snehu bez ohľadu na to, s kým sú. Muži nožom vraždia svoje milenky i najlepších kamarátov a keď vytriezvejú, zavýjajú od žiaľu. Preto po súmraku nikto nechodí von.
Tento národ sa upíja do šialenstva. Tuvu zaslepila najhoršia epidémia alkoholizmu v Rusku. Na každom rohu ležia chlapi, potia sa, mrmlú si pod nos. Alkoholici vykrikujú absurdné požiadavky: „Odvez ma do Kalifornie!“ Stále tu počuť o bitkách na nože a antraxe. Nie je to iba najchudobnejšia, ale aj násilím najväčšmi poznačená časť krajiny. Muži sa dožívajú v priemere 55 rokov, asi ako v strednej Afrike. Po prašných cestách nechodia autá, nie sú tu supermarkety, liberálne moskovské denníky sa nepredávajú a jedna z najnovších budov je prokuratúra, výbežok federálnej moci, no vyzerá ako čínska brána na Námestí nebeského pokoja, z plastu.
.viac sa bojíme Číny než Ruska
V Moskve som sa rád dával zaťahovať do tajomných debát o tom, či je Rusko ešte stále impérium. V Tuve mi bolo jasné, že v niektorých kútoch určite áno. Tu je takmer výhradne ázijská populácia, 80 percent etnických Tuvincov, čo sú Mongoli hovoriaci turkickým jazykom. Do Moskvy je odtiaľto asi tak ďaleko ako z Rangúnu do Londýna.
Stalin bol imperialista. Vojnu v Európe využil na pripojenie pobaltských štátov, východného Poľska a častí Fínska a Rumunska k svojmu impériu. V Ázii anektoval v roku 1944 Tuvu. Predtým to bol jeden z najmenej známych a najodľahlejších nezávislých štátov na svete. Kým v roku 1911 nevyhnali tamojší ľudia čínskych správcov, boli pod vládou dynastie Čching. Do dnešného dňa čínski „internetoví nacionalisti“ tvrdia, že Tuva, rovnako ako Taiwan, je súčasťou máp „pravej Číny“.
Stalin bol aj rasista a jeho predsudky ovplyvnili väčšinu vnútorných hraníc ZSSR. Rozdelil impérium na národy, ktoré boli „kultúrotvorné“ a zaslúžili si vlastné republiky (Gruzínci, Arméni, Ukrajinci) a na tie, ktoré boli len „kultúronosné“ čiže si ich nezaslúžili (Čečeni, Tatári, Jakuti). Štyridsaťtisíc kočovných Tuvincov bolo v jeho očiach takým primitívnym kmeňom, že z nich urobil len autonómnu oblasť Ruskej sovietskej republiky, takže Tuva nikdy nebola zväzová republika. Tuvinci teda v roku 1991 nemali ústavné právo na secesiu. A predsa sa v rokoch 1990 až 1992 v Kyzyle začali vlny nepokojov, vybičované Tuvinským národným frontom, ktorý žiadal o odchod z Ruska. Nádeje, že Tuva napodobní cestu Gruzínska či Estónska, sa premenili na zlosť, keď ľudia dostali na vedomie, že nezávislosť pre nich neprichádza do úvahy. Prepukli výtržnosti. Z Novosibirska ich prišli potlačiť ruské zásahové jednotky. Na vidieku tuvinskí jazdci prepadávali dediny ruských kolonistov a podpaľovali kolchozy. V dedinách mlátili a znásilňovali slovanské obyvateľstvo. Takže Tuvinci síce z Ruska neodišli, no Rusi, ktorí tam žili, sa začali baliť tak masovo, akoby sa to stalo.
Nikdy sa nevrátili. V roku 1959 tvorili 40 percent tejto autonómnej oblasti etnickí Rusi, dnes však miestni odborníci odhadujú, že je ich menej než 10 percent. Čím dlhšie som chodil po Kyzyle, tým jasnejšie mi bolo, že je tu menej Rusov ako v Taškente či v Samarkande, ba aj ako v Biškeku, kirgizskom hlavnom meste. No čím lepšie som sa díval, tým viac čínskych znakov som videl: na chladničkách, na autách, na oblečení, všade. Tuvincov práve strach pred čínskou inváziou v 90. rokoch zadržal, keď uvažovali, či nebudú nasledovať čečenský vzor, a tiež dnes pri snívaní o nezávislosti. „Radšej byť súčasťou slabého ako silného impéria,“ zamrmlal jeden bývalý štátny predstaviteľ. „Číňania by zhltli to, čo Rusko nikdy nevládalo stráviť,“ vzdychol si majiteľ jednej kantíny. „Väčšmi nás desia Číňania ako Rusi,“ hovoril mi prakticky každý, s kým som sa rozprával.
No Tuvinci sa boja aj pádu Ruska. Desia sa, že budú pohltení tak ako Ujghuri v čínskom Sin-ťiangu o niekoľko stoviek kilometrov južnejšie. Vedia, že Estónsko aj Moldavsko môžu byť nezávislé, lebo vznik EÚ im zaručuje, že sa nemusia báť nemeckej, rumunskej či poľskej armády. „Lenže toto je Ázia,“ vravia miestni. Tu sa imperiálna éra neskončila.
Hľadal som v Kyzyle čínskych usadlíkov, ale žiadni tu nie sú. Existujú len v mysliach ľudí. Jedol som v lacných kantínach s vdovami, ktoré sa podobali na Brežneva. Túlal som sa po uliciach s bezstarostným nacionalistom, ktorý už dvakrát sedel vo väzení. Navštívil som poloundergroundové noviny, ktoré na lacnom žltom papieri uverejňujú blogy – vyzerajú skoro ako samizdat zo sovietskej éry. Preberal som význam „tuvinskosti“ so spevákom hrdelných piesní, ktorý nosil bejzbalovú čapicu a fajčil jednu cigaretu za druhou. No nemohol som prestať myslieť na Moskvu, alebo, presnejšie, na otázku, ktorá trápi Moskvu aj mňa. Štyri roky bola tá otázka jednoduchá. Stane sa v roku 2012 prezidentom Putin, alebo Medvedev? Dnes je ešte jednoduchšia. Keďže je po protestnom hnutí, zostane Putin vládcom na doživotie? Je taký silný alebo je Rusko také slabé, že napokon z Kremľa odíde len na márach? Prinesú nasledujúce desaťročia reprízy starého príbehu, v ktorom si Putin vymieňa roly s atrapami svojich princov-následníkov?
.šaman lieči všetko
Odpoveď nepozná nikto. A preto je to taká neznesiteľná otázka. Ukazuje, že nik naozaj nevie, ako blízko má Putin k diktátorovi alebo topmanažérovi. Ak tú otázku sformulujete bez obalu, ľudia z think-tankov budú lavírovať, investori sa jej rovno vyhnú a intelektuáli nad ňou budú útrpne morfondírovať. Možno preto sú dnes časti ruskej elity čoraz poverčivejšie. Putinovské ruky znamenajú aj vzostup šarlatánov a tibetských liečiteľov. Ministri sa ukazujú pri bozkávaní ikon. Prekvitá freudovská, lacanovská a jungovská psychoanalýza. A v roku 2007 vraj na Putinov rozkaz leteli vládni predstavitelia hlboko do Tajgy za najmocnejším sibírskym šamanom. Mal vyvolať duchov, ktorí by ovplyvnili rozhodovanie Medzinárodného olympijského výboru, aby malo Rusko zaručené, že bude hostiť zimnú olympiádu.
Krajiny v neistote potrebujú veštcov. V Moskve sa ropní manažéri radia s „odhadcami trendov“, s drahým ekonómom Nourielom Roubinim alebo s „analytikmi rizík“, aby vedeli, ako bude svet vyzerať v roku 2020. V zapadnutých kútoch Ruska, v etnických provinciách, kde je jasné, že táto „federácia“ je v skutočnosti impérium, sa ľudia radia so šamanom. Za šamanmi chodia aj všetci v Kyzyle.
Kolaps Sovietskeho zväzu priniesol aj zrútenie sociálneho štátu. Zmrazenie miezd, zatváranie nemocníc, prerušenie dodávok zdravotníckeho materiálu. V Tuve útek Rusov znamenal aj útek odborníkov – lekárov, zdravotných sestier, učiteľov. Kyzyl je taký chudobný, že ľudia v ňom sa vrátili k viere v mágiu. V šiatroch po celom Kyzyle si šamani otvorili svoje poradne, pred ktorými visia buddhistické handričky. Na tomto smutnom mieste sú šamani zároveň psychoterapeutmi aj veštcami. Tuvinci chodia k šamanovi, ako sa inde chodí k lekárovi. Šamani liečia plešivenie, plesňové infekcie, nezdravé chudnutie, depresiu. A ponúkajú aj komunikáciu s nebohými predkami.
Ešte aj ruskí lídri sa radia so šamanmi. Keď prišiel do Tuvy Boris Jeľcin, mal na sebe obradné fialové rúcho a kónickú čapicu a šamani mu požehnali. S mocným veštcom fúkal na sväté uhlíky, aby zabezpečil blahobyt Rusku. Aj Putin často prichádza do Tuvy, v spoločnosti s ministrom obrany Sergejom Šojgom, ktorý je napoly Tuvinec a prezidenta vodieva do Tajgy na luxusný lov rysa. V Tuve vznikli fotografie Putina, plávajúceho v sibírskej rieke, Putina na koni, Putina v lese s puškou. Keď tu bol Putin naposledy, zastavil sa cestou na summit v Pekingu, miestni predstavitelia mu do lesného tábora priviedli tanečníkov a hrdelných spevákov i jasnovidcov. Tri speváčky mu húdli svoje melódie a vraj keď hudba zosilnela, Putin vyskočil, chytil do ruky šamanov magický bubienok a so smiechom naň začal udierať.
.v chalupe u čarodejnice
Otvoril som dvere do čarodejnicinej chalupy. Tejto jasnovidky sa miestni boja najviac. Čakali vonku v rade a všetci mi povedali to isté: táto čarodejnica vidí budúcnosť a uzdravuje chorých. Bola to síce ruská Tatárka, no považovali ju za silnejšiu, čistejšiu a magicky nadanejšiu ešte aj od šamanov. Na rozdiel od nich aspoň nepýtala peniaze. Prisahali na jej vízie, no báli sa jej kliatob.
Pred jej chajdou visel vypchatý čierny orol, na odháňanie zlých duchov, a na zemi boli uhlíky, stopy po zápalnej obeti. Vnútri to zapáchalo vlhčinou, cigaretami a čajovými vreckami. V šere mi čarodejnica povedala, že jej vízie sa začali, keď bola ešte malá. „Za Gorbačova, toho blázna.“ Čarovaniu sa začala venovať až „keď prišli tie Jeľcinove patálie“. Oči mala zatiahnuté akoby trpela zákalom. Uprela ich na mňa. „Čo chceš vedieť?“
Prišiel som s jedinou otázkou. „Bude Putin vládnuť do konca svojho života?“
Stíšila hlas. „Príde koniec. Prídu občianske nepokoje. Nie také, kde brat zabíja brata... všetko zmetú. Aj moc zmetú. Nastane anarchia. A Tuva nebude naveky súčasťou Ruska. Obklopujú nás anjeli, duchovia, démoni a duše zomretých. Príde koniec. Toto je iba začiatok. Bude to zlé. No nedá sa tomu vyhnúť. Už pred tým nemožno utiecť. Rusko stratilo cieľ. Národ je vyčerpaný. Krajina a jej potenciál sa vyčerpali. Nemáme budúcnosť... Rusko nemá budúcnosť.“
Potom sa stiahla do tmy vzadu v chyži, hľadala niečo, čo mi chcela ukázať. Vraj je to najdôležitejšie. „Táto ikona pochádza z pätnásteho storočia. Toto je Boh.“ Pohladila ju. „Toto je Boh.“
Pohladila Kristovu tvár, chytila ma za ruku a priložila mi dlaň k jeho tvári. „Dávaj si pozor,“ povedala a do dlane mi vtisla magický talizman. „Sledujú ťa.“
.pracujete pre MI6?
Po niekoľkých dňoch som sa rozhodol zájsť autom do sibírskych lesov na severe – alebo, ako vraveli miestni, „späť do Ruska“. Kolektívnym taxíkom som sa vybral do Abakanu. Viezlo nás otlčené čínske auto, minivan s blýskajúcimi čínskymi znakmi na prístrojovej doske, ktoré nikto nevedel vypnúť. Pasažieri sa mrzeli, že som sa takej mocnej čarodejnice opovážil pýtať na Putina. Považovali to za zlé znamenie. Minivan hrozivou rýchlosťou uháňal okolo vrchov. Krajina bola holá, na vrchoch stáli hromady kameňov ako pamätníky predkov, všade sa tiahli posvätné povrazy a kriaky ovešané zelenými, červenými, modrými a žltými buddhistickými modlitbami. Boli to obety miestnym duchom.
Minivan sa trmácal ďalej. Strmé hory boli majestátne a prísne, tiahli sa k horizontu ako gigantická žltá prikrývka, prázdne ako púšť. Asi hodinu po odchode z Kyzylu, azda na regionálnej hranici, nás zastavil nejaký príslušník a na všeobecné šomranie si vypýtal doklady. Tváre pasažierov, ešte pred chvíľou expresívne, sa zmenili na nehybné masky. Každý ukázal pas – Tuvinci svoj vnútorný ruský, ja svoj britský. Presne ten muž hľadal. Vytiahli ma z auta – šoférovi prikázali, aby zostal tam – a zaviedli ma do budovy, ktorá vyzerala ako škatuľa, no v skutočnosti to bola miestna policajná stanica.
Spočiatku som sa nazdával, že príslušník chce úplatok. Keď som do budovy niesol svoju batožinu, správal som sa nevrlo, možno až drzo. Miestnosť bola holá. Stáli tam tri pooškierané plastové stoly, na jednom sa vo večernom slnku vyhrievali putá. Bol som zmätený a podráždený. Prikázali mi sadnúť si na malý stolec, príslušník sa posadil na stoličku.
„Sme z Ruskej federálnej bezpečnostnej služby. Odporúčam vám, aby ste ma poslúchali. Toto je súčasť antiteroristickej operácie.“
Až vtedy mi to došlo: som na výsluchu. Títo ľudia brali svoju prácu vážne a pustili sa do nej profesionálne, takmer zdvorilo. Vyšetrovateľ nebol ku mne drsný, ani len nezvýšil hlas, aspoň nie na mňa. No aj tak si navždy zapamätám jeho tvár – dlhú, s ovísajúcou spodnou perou a kancelársky bledými lícami. „Otvorte svoju batožinu. Vyberte všetky knihy, kreditné karty a tiež navštívenky, ktoré ste dostali. Otvorte počítač. Potrebujem si skopírovať všetko, čo v ňom máte.“
Vyšetrovateľ bol zo severného Kaukazu a pracoval pre ruskú FSB, nie pre jej miestnu odbočku. Bol to kvalitný káder – ovládal angličtinu a prezradil mi, že často cestúval do Holandska. Vošli traja jeho podriadení, všetci so zbraňou. To už boli drsní zarastení chlapíci s puškami a kalašnikovmi. Jeden mal na sebe policajnú uniformu, druhý vojenskú uniformu a tretí na saku insígnie FSB. Smiali sa a s pohrdlivými úškľabkami sa pustili do roboty, teda do prehrabávania sa v mojich knihách a oblečení. „Prečo píšete proti Putinovi? Prečo sa pýtate na Putina? To ste hlupák, keď si neuvedomujete, že nás Putin zachránil? Že Putin zachránil Rusko pred kolapsom?“
Vyšetrovateľ sa smial, bavil sa s cigaretou, čo si vypýtal od kolegu. Nezapálenú si ju strčil do úst. Človek až spolucítil s týmito mužmi, ktorých tu určite dusila nuda. Na tejto policajnej stanici museli dlho čakať na svojho „špióna“. Určite už lapali len tadžických pašerákov heroínu a tuvanských obchodníkov s hašišom. Na obrazovke počítača svietil dosť vysoký level hry Bejewelled, ktorá sa dá na internete hrávať zadarmo.
Veliteľ však neporušil zdvorilosť, niekoľkokrát sa na mňa usmial, dokonca sa ospravedlnil. Potom mi v kufri našli tuvanské opozičné noviny. Tvár mu potemnela. K putám položili papier a povedali mi, že musím napísať „priznanie“. Začali si kopírovať každý môj zápisník, potom moje bankové karty, a napokon si stiahli všetky súbory z môjho počítača. Až vtedy, keď som videl, ako príslušník FSB listuje v rozhovoroch s lídrom opozície Alexejom Navalnym, mi zaplo, v akom nebezpečenstve sa nachádzam. Vynorili sa potláčané obavy.
Nedovolili mi volať na veľvyslanectvo. Pokračovali vo výsluchu. Pracujem pre MI6? A odkiaľ má vedieť, že pre MI6 nepracujem? Nerobila by presne to, čo ja MI6? Neskúmala by, aké krehké je na okrajoch Rusko? Približne po hodine sme sa vrátili k minivanu. Prikázali mi, aby som si vybral dvoch svedkov pre svoje písomné priznanie, „aby bolo jasné, že sme tohto muža nebili, že sme ho nelámali, že sme neporušili zákony Ruskej federácie a nediktovali sme mu to, čo nám teraz o svojich aktivitách podpíše.“
.lojálny Putinov Čečen
Vybral som si starú učiteľku, etnickú Chakasku, a ospanlivého mladého Tuvinca. Žena spočiatku odmietala ísť, ale ostro jej oznámili, že pri akcii FSB nesmie klásť odpor. Odviedli nás dnu. Vošli dvaja ozbrojení muži, potom zase vyšli von. Zasekla sa im jedna puška. So smiechom sa z nej pokúšali bez guliek strieľať.
Znovu som sa musel posadiť na nízky stolec. Vyšetrovateľ mi kázal, aby som po rusky – hoci aj lámane – napísal odpoveď na každú otázku. Potom sme to obaja podpísali. Aj svedkovia. Chakaska zrazu za okuliarmi prižmúrila oči a zvrieskla: „Ja si na toto jasne pamätám! Nerobte to tomuto mladému mužovi! Nenúťte ho priznávať sa! Ja si na toto jasne pamätám!“
Agent FSB ju okríkol: „Toto je Federálna bezpečnostná služba Ruska. Ako svedkyňa máte bez hystérie dosvedčiť, že tohto muža nebijeme ani ho k žiadnemu priznaniu nenútime.“
Až vtedy som si uvedomil, ako sa miestni boja. Agent FSB na mňa uprene pozrel a zapísal ďalšiu „otázku“: „Uveďte mená každého priateľa či inej osoby, s ktorou ste sa v Ruskej federácii stretli.“
„Za vojny by ste boli v Gestape!“ kričala Chakaska.
Milujem vojnové filmy a toto je scéna, v ktorej britského dôstojníka, akých som v detstve tak uznával, zajali a kážu mu prezradiť hnutie odporu. S hrôzou mi došlo, že sa správam ako zbabelec. Stačilo by mi raz vraziť päsťou, možno ani to nie. Potom ma čosi osvietilo. Začal som vykrikovať mená vysokopostavených predstaviteľov, ktorých som poznal.
Agent FSB pozrel na ozbrojených strážnikov pri dverách. Prikývli. „To bude v poriadku. Poznáte veľa... zaujímavých ľudí.“
Usmial sa a priblížil si tvár k mojej. „Ja som Čečen,“ začal. To ma ešte väčšmi vyplašilo. Opozícia si v Moskve šepká, že Putin si drží osobný kontingent lojálnych čečenských strážcov. „Som z Grozného. Mali sme tam vojnu. Zahynulo v nej veľa mojich bratov. Chápem, že sa bojíte. Cítim váš nepokoj. Takáto nervozita, to je strašný pocit, však?“
Zavrčal. „Pozrite, Tuva je pohraničná republika. Tuvinci sú Turci. Všetko sú to Turci. Baškiri, Mongoli aj Kazachovia. A všetci patria k jednému veľkému národu. Blázni ako vy si neuvedomujú, že tu pôsobia teroristi, ktorí chcú rozpútať občiansku vojnu medzi národmi Ruskej federácie. Rusko by sa znovu mohlo ocitnúť v chaose, krviprelievaní, v občianskej vojne, keby sme tomu nezabránili. My toto robiť musíme!“
Jeho tvár ma presviedčala, aby som ho, vyšetrovateľa, začal ľutovať. Prešla ďalšia hodina, potom ešte ďalšia. Vyhliadka na zatknutie začala pôsobiť čoraz skutočnejšie. Potom sa ma náhle rozhodol pustiť.
Vystrel ku mne ruku. Zaváhal som. Prebodol ma pohľadom. Prijal som tú ruku a potriasol som ňou. Bol som slobodný, no panika ma obostrela až v minivane. Pasažieri sa niekoľko hodín cesty po mesiacom osvietených horských cestách škriepili, obviňovali a kliali. Povedali mi, aby som už pri sebe nenosil opozičné noviny, aby som sa nestretával s ľuďmi z opozície, že som do Tuvy nemal chodiť, lebo je to pre mňa nebezpečné, a že som hlupák.
„My sme ako Čečensko. Všetky republiky sú také. Nechápete? Boja sa, že sa Tuva odtrhne. Nebuďte blázon. Pýtate sa na Putina, stretávate sa s opozíciou. To nerobte. Nosíte so sebou protiputinovské noviny. Prosím, odhoďte ich. Teraz zastavíme auto a vy ich všetky zahodíte. Tu si FSB môže robiť, čo len chce. Nie je to ako vo veľkomestách, kde už nemajú nič pod kontrolou. Takto to funguje na ruskom vidieku. A sledujú vás. Ten muž je karierista. Prekliaty Čečen. Chce vás dostať, aby si pomohol v kariére. Chce byť ten, kto loví špiónov. Oni sa to pokúšajú využiť a vytĺcť z toho peniaze. Prosím, nechoďte sem už.“
Táto obava z malicherného karieristu, ktorý pre svoj prospech zmanipuluje celý systém, ma naozaj vydesila. Vypočúval ma človek, ktorý nebol súčasťou funkčného systému, ale niečoho staršieho, neideologického, cáristického. Nie človek sovietskeho Ruska. Bol omnoho menej čitateľný ako starí agenti KGB, ničím sa nelíšil od nejakého afrického provinčného úradníka.
Chakaska, stále vyplašená, mi podala maličký kúsok chleba. „To nie je len jedlo. Požehnala som túto skyvu, zvolala som do nej duchov tohto miesta. Zjedzte ju. Aby nás to už neprenasledovalo, aby vám už tí zlí ľudia dali pokoj.“
Minivan sa predieral lesom a ja som znovu uvidel Putinov úsmev. Sibírske lesy boli už také husté, akoby sme sa predrali do iného geologického obdobia. Pohltili obzor ako oceány. Vyzerali nepoškvrnené ako zem pred zrodom času. No ja som stále myslel na Putina a na jeho nepreniknuteľný úsmev. Na hlas čarodejnice, na upretý pohľad Navalného, na pery čečenského vyšetrovateľa – a zrazu sa mi v hlave rozbrieždilo. Všetci mi hovorili jedno a to isté: Rusko je vo vážnom nebezpečenstve.
Ben Judah/
pracuje v European Council on Foreign Relations, čo je prvý paneurópsky think-tank so sídlami v siedmich európskych metropolách. Predtým bol reportér agentúry Reuters v Moskve, písal o vojne v Gruzínsku či revolúcii v Kirgizstane. Prispieval do viacerých médií vrátane Financial Times, online vydania týždenníka Economist alebo magazínov Prospect, New Republic, Foreign Policy a Standpoint magazine. Je britský a francúzsky občan, mladosť prežil v Rumunsku a bývalej Juhoslávii, neskôr študoval moderné dejiny na univerzite v Oxforde. V máji tohto roku mu vo vydavateľstve univerzity Yale vyjde kniha Fragile Empire: How Russia Fell In And Out Of Love With Vladimir Putin.
.sníva sa nám o Putinovi
V šoku som sa prebudil. No nielen ja mávam také sny. Sny o Putinovi sú čoraz rozšírenejším javom. Jedna kamarátka mi spomínala, že Putin ju vo sne opakovane žiada, aby vystrelila z pušky na ošarpané panské sídlo. Kamarát hovoril, že v noci ho Putin navštevuje a presviedča, aby konečne nabral formu. Jeden diplomat priznal, že sa mu často opakujú sny, v ktorých sa dozvedá Putinovo tajomstvo. Akurát že pri prebudení ho zakaždým zabudne. Jeden disident a aktivista sa mi zveril, že má nočné mory, v ktorých mu Putin úprimne rozpráva, že je dušou Ruska. Prebúdza sa z nich s búšiacim srdcom. V Moskve sa opozične naladený časopis Bolshoi Gorod zaoberal skutočnosťou, že takmer každý, kto pracuje v politike, veľkom biznise, v žurnalistickej brandži či v štátnej sfére, máva sny o Putinovi.
Vlani v lete boli všetky spravodajské kanály napumpované reakčnou sovietofilskou propagandou, v ktorej sa ideálne Rusko predstavovalo ako čosi, čo pozostáva z Červenej armády, absolutistického patriarchu, tajného agenta KGB Stirlitza (to je ruská verzia Jamesa Bonda) a ortodoxných kňazov na motorkách. A všetkých spája nový plynovod Nordstream vedúci do Nemecka.
Bolo to upotené dusné leto plné švábov, leto, keď zavreli Pussy Riot, a ja som si nebol istý, čo v Moskve ešte robím. Už bolo jasné, že protiputinovské protestné hnutie, ktoré odštartovalo v decembri 2011, zlyhalo. Jeho vodcovia v kľúčovom momente stratili nervy, nezjednotili sa a neoslovili regióny mimo Moskvy, vlastne sa takmer neobťažovali vystrčiť nos z mesta, aby agitovali proti tomu, čo nazývali „strana podvodníkov a zlodejov“.
A tak mal Kremeľ s ich zastrašením ľahkú robotu. Stačilo prehľadávať lídrom byty a hodiť im na krk trestné stíhanie. Vyše desiatka aktivistov čakala na väzenie, poslanci, ktorí ich podporovali, boli v Dume potrestaní alebo rovno vylúčení a všetci veľkopodnikatelia, ktorí chceli finančne podporiť opozíciu, dostali výstrahu, že by to mohlo mať za následok „daňovú kontrolu“ alebo ešte niečo horšie.
Moc vyhlasovala, že bez Putina sa krajina rozsype, a tak sa jej darilo odstrašiť ľudí od podpory opozície. Kremeľ produkoval videá, v ktorých sa Čína zmocňovala Sibíri, NATO dobývalo Kaliningrad a na Severnom Kaukaze vznikal emirát. Samozrejme, na internete sa šírili vírovou rýchlosťou. Opozícia tiež nasadila apokalyptický tón. „Skutočne nenávidím tento režim,“ penil Alexej Navalnyj, preslávený vodca protestov. „Vedie krajinu do katastrofy. Nie opozícia privodí krajine kolaps. To s Putinom sa táto zem rozpadne.“
.biela horúčka v Tuve
Môže Rusko skutočne skolabovať? Aby som to zistil, musel som vypadnúť z Moskvy, prejsť na hranice, ktoré sa vraj môžu odtrhnúť. No kde je najvzdialenejší bod od Kremľa? V Moskve to nie je otázka zemepisu, lebo Kaukaz sa hemží vojakmi a tajnými. Kamčatka v Pacifiku bohatne z ropy, z dotácií a z výjazdov oligarchov. Jediné mestá v srdci Sibíri sú tam len vďaka rope či zemnému plynu. Našiel som graf, v ktorom boli všetky ruské regióny sfarbené podľa chudoby. Tmavočervená bola juhosibírska Tuva. Tritisícsedemsto kilometrov na východ od Moskvy, na hranici s Mongolskom.
Prvé, čo si na Sibíri všimnete, je vzduch. Chladnejší a čistejší – bez stôp po exhalátoch, bez naftového smradu. Aj pokožka ho pociťuje inak. Tuva nie je Rusko, na aké som si zvykol, je to chudobná pohraničná oblasť plná napätia, hlboko v kontinente, stále pod čižmou ruského impéria alebo sovietskej republiky. V Moskve stále počúvam, že sibírskych šamanov pravidelne vozia na pomoc pojašeným oligarchom alebo newageovým miliardárom. V ruskej literatúre sa o tomto vzdialenom regióne občas píše ako o sovietskej Šambale: polomýtickej buddhistickej federatívnej republike, známej svojimi šamanmi a prízračným hrdelným spevom.
Takmer ihneď mi došlo, že Tuva sa ešte väčšmi podobá nejakému ruskému ekvivalentu indiánskej rezervácie. Hlavné mesto, Kyzyl, vlastne nie je mesto, ale veľká drevená dedina ukrytá za mierne utopickými betónovými bulvármi. Niet tu železnice. Väčšina domov sú doštené chalupy. Nedláždené cesty patria túlavým psom. Ulice sú plné otrhaných žobrákov, mladistvých zlodejov a tackajúcich sa opilcov.
Kyzyl je mesto, čo sa bojí tmy. Miestni sa v noci boja vyjsť na ulicu. Tak ako austrálski aborigéni, aj pôvodní obyvatelia Sibíri sú znetvorení. Slovanské alkoholické návyky, s ktorými sa ich genetická výbava nedokáže vyrovnať, im spôsobili niečo podobné demencii. Žijú s chronickou „bielou horúčkou“, napoly halucinogénnym a najmä násilníckym stavom mysle, aký u pôvodných sibírskych kmeňov navodzuje vodka. To ona ich dostáva do tranzu, ktorý nemá nič spoločné s realitou. Tuvinskí muži, bežne chladní a neschopní dať najavo city, sa pod vplyvom „bielej horúčky“ vyzliekajú v tridsaťstupňovom mraze a snehu bez ohľadu na to, s kým sú. Muži nožom vraždia svoje milenky i najlepších kamarátov a keď vytriezvejú, zavýjajú od žiaľu. Preto po súmraku nikto nechodí von.
Tento národ sa upíja do šialenstva. Tuvu zaslepila najhoršia epidémia alkoholizmu v Rusku. Na každom rohu ležia chlapi, potia sa, mrmlú si pod nos. Alkoholici vykrikujú absurdné požiadavky: „Odvez ma do Kalifornie!“ Stále tu počuť o bitkách na nože a antraxe. Nie je to iba najchudobnejšia, ale aj násilím najväčšmi poznačená časť krajiny. Muži sa dožívajú v priemere 55 rokov, asi ako v strednej Afrike. Po prašných cestách nechodia autá, nie sú tu supermarkety, liberálne moskovské denníky sa nepredávajú a jedna z najnovších budov je prokuratúra, výbežok federálnej moci, no vyzerá ako čínska brána na Námestí nebeského pokoja, z plastu.
.viac sa bojíme Číny než Ruska
V Moskve som sa rád dával zaťahovať do tajomných debát o tom, či je Rusko ešte stále impérium. V Tuve mi bolo jasné, že v niektorých kútoch určite áno. Tu je takmer výhradne ázijská populácia, 80 percent etnických Tuvincov, čo sú Mongoli hovoriaci turkickým jazykom. Do Moskvy je odtiaľto asi tak ďaleko ako z Rangúnu do Londýna.
Stalin bol imperialista. Vojnu v Európe využil na pripojenie pobaltských štátov, východného Poľska a častí Fínska a Rumunska k svojmu impériu. V Ázii anektoval v roku 1944 Tuvu. Predtým to bol jeden z najmenej známych a najodľahlejších nezávislých štátov na svete. Kým v roku 1911 nevyhnali tamojší ľudia čínskych správcov, boli pod vládou dynastie Čching. Do dnešného dňa čínski „internetoví nacionalisti“ tvrdia, že Tuva, rovnako ako Taiwan, je súčasťou máp „pravej Číny“.
Stalin bol aj rasista a jeho predsudky ovplyvnili väčšinu vnútorných hraníc ZSSR. Rozdelil impérium na národy, ktoré boli „kultúrotvorné“ a zaslúžili si vlastné republiky (Gruzínci, Arméni, Ukrajinci) a na tie, ktoré boli len „kultúronosné“ čiže si ich nezaslúžili (Čečeni, Tatári, Jakuti). Štyridsaťtisíc kočovných Tuvincov bolo v jeho očiach takým primitívnym kmeňom, že z nich urobil len autonómnu oblasť Ruskej sovietskej republiky, takže Tuva nikdy nebola zväzová republika. Tuvinci teda v roku 1991 nemali ústavné právo na secesiu. A predsa sa v rokoch 1990 až 1992 v Kyzyle začali vlny nepokojov, vybičované Tuvinským národným frontom, ktorý žiadal o odchod z Ruska. Nádeje, že Tuva napodobní cestu Gruzínska či Estónska, sa premenili na zlosť, keď ľudia dostali na vedomie, že nezávislosť pre nich neprichádza do úvahy. Prepukli výtržnosti. Z Novosibirska ich prišli potlačiť ruské zásahové jednotky. Na vidieku tuvinskí jazdci prepadávali dediny ruských kolonistov a podpaľovali kolchozy. V dedinách mlátili a znásilňovali slovanské obyvateľstvo. Takže Tuvinci síce z Ruska neodišli, no Rusi, ktorí tam žili, sa začali baliť tak masovo, akoby sa to stalo.
Nikdy sa nevrátili. V roku 1959 tvorili 40 percent tejto autonómnej oblasti etnickí Rusi, dnes však miestni odborníci odhadujú, že je ich menej než 10 percent. Čím dlhšie som chodil po Kyzyle, tým jasnejšie mi bolo, že je tu menej Rusov ako v Taškente či v Samarkande, ba aj ako v Biškeku, kirgizskom hlavnom meste. No čím lepšie som sa díval, tým viac čínskych znakov som videl: na chladničkách, na autách, na oblečení, všade. Tuvincov práve strach pred čínskou inváziou v 90. rokoch zadržal, keď uvažovali, či nebudú nasledovať čečenský vzor, a tiež dnes pri snívaní o nezávislosti. „Radšej byť súčasťou slabého ako silného impéria,“ zamrmlal jeden bývalý štátny predstaviteľ. „Číňania by zhltli to, čo Rusko nikdy nevládalo stráviť,“ vzdychol si majiteľ jednej kantíny. „Väčšmi nás desia Číňania ako Rusi,“ hovoril mi prakticky každý, s kým som sa rozprával.
No Tuvinci sa boja aj pádu Ruska. Desia sa, že budú pohltení tak ako Ujghuri v čínskom Sin-ťiangu o niekoľko stoviek kilometrov južnejšie. Vedia, že Estónsko aj Moldavsko môžu byť nezávislé, lebo vznik EÚ im zaručuje, že sa nemusia báť nemeckej, rumunskej či poľskej armády. „Lenže toto je Ázia,“ vravia miestni. Tu sa imperiálna éra neskončila.
Hľadal som v Kyzyle čínskych usadlíkov, ale žiadni tu nie sú. Existujú len v mysliach ľudí. Jedol som v lacných kantínach s vdovami, ktoré sa podobali na Brežneva. Túlal som sa po uliciach s bezstarostným nacionalistom, ktorý už dvakrát sedel vo väzení. Navštívil som poloundergroundové noviny, ktoré na lacnom žltom papieri uverejňujú blogy – vyzerajú skoro ako samizdat zo sovietskej éry. Preberal som význam „tuvinskosti“ so spevákom hrdelných piesní, ktorý nosil bejzbalovú čapicu a fajčil jednu cigaretu za druhou. No nemohol som prestať myslieť na Moskvu, alebo, presnejšie, na otázku, ktorá trápi Moskvu aj mňa. Štyri roky bola tá otázka jednoduchá. Stane sa v roku 2012 prezidentom Putin, alebo Medvedev? Dnes je ešte jednoduchšia. Keďže je po protestnom hnutí, zostane Putin vládcom na doživotie? Je taký silný alebo je Rusko také slabé, že napokon z Kremľa odíde len na márach? Prinesú nasledujúce desaťročia reprízy starého príbehu, v ktorom si Putin vymieňa roly s atrapami svojich princov-následníkov?
.šaman lieči všetko
Odpoveď nepozná nikto. A preto je to taká neznesiteľná otázka. Ukazuje, že nik naozaj nevie, ako blízko má Putin k diktátorovi alebo topmanažérovi. Ak tú otázku sformulujete bez obalu, ľudia z think-tankov budú lavírovať, investori sa jej rovno vyhnú a intelektuáli nad ňou budú útrpne morfondírovať. Možno preto sú dnes časti ruskej elity čoraz poverčivejšie. Putinovské ruky znamenajú aj vzostup šarlatánov a tibetských liečiteľov. Ministri sa ukazujú pri bozkávaní ikon. Prekvitá freudovská, lacanovská a jungovská psychoanalýza. A v roku 2007 vraj na Putinov rozkaz leteli vládni predstavitelia hlboko do Tajgy za najmocnejším sibírskym šamanom. Mal vyvolať duchov, ktorí by ovplyvnili rozhodovanie Medzinárodného olympijského výboru, aby malo Rusko zaručené, že bude hostiť zimnú olympiádu.
Krajiny v neistote potrebujú veštcov. V Moskve sa ropní manažéri radia s „odhadcami trendov“, s drahým ekonómom Nourielom Roubinim alebo s „analytikmi rizík“, aby vedeli, ako bude svet vyzerať v roku 2020. V zapadnutých kútoch Ruska, v etnických provinciách, kde je jasné, že táto „federácia“ je v skutočnosti impérium, sa ľudia radia so šamanom. Za šamanmi chodia aj všetci v Kyzyle.
Kolaps Sovietskeho zväzu priniesol aj zrútenie sociálneho štátu. Zmrazenie miezd, zatváranie nemocníc, prerušenie dodávok zdravotníckeho materiálu. V Tuve útek Rusov znamenal aj útek odborníkov – lekárov, zdravotných sestier, učiteľov. Kyzyl je taký chudobný, že ľudia v ňom sa vrátili k viere v mágiu. V šiatroch po celom Kyzyle si šamani otvorili svoje poradne, pred ktorými visia buddhistické handričky. Na tomto smutnom mieste sú šamani zároveň psychoterapeutmi aj veštcami. Tuvinci chodia k šamanovi, ako sa inde chodí k lekárovi. Šamani liečia plešivenie, plesňové infekcie, nezdravé chudnutie, depresiu. A ponúkajú aj komunikáciu s nebohými predkami.
Ešte aj ruskí lídri sa radia so šamanmi. Keď prišiel do Tuvy Boris Jeľcin, mal na sebe obradné fialové rúcho a kónickú čapicu a šamani mu požehnali. S mocným veštcom fúkal na sväté uhlíky, aby zabezpečil blahobyt Rusku. Aj Putin často prichádza do Tuvy, v spoločnosti s ministrom obrany Sergejom Šojgom, ktorý je napoly Tuvinec a prezidenta vodieva do Tajgy na luxusný lov rysa. V Tuve vznikli fotografie Putina, plávajúceho v sibírskej rieke, Putina na koni, Putina v lese s puškou. Keď tu bol Putin naposledy, zastavil sa cestou na summit v Pekingu, miestni predstavitelia mu do lesného tábora priviedli tanečníkov a hrdelných spevákov i jasnovidcov. Tri speváčky mu húdli svoje melódie a vraj keď hudba zosilnela, Putin vyskočil, chytil do ruky šamanov magický bubienok a so smiechom naň začal udierať.
.v chalupe u čarodejnice
Otvoril som dvere do čarodejnicinej chalupy. Tejto jasnovidky sa miestni boja najviac. Čakali vonku v rade a všetci mi povedali to isté: táto čarodejnica vidí budúcnosť a uzdravuje chorých. Bola to síce ruská Tatárka, no považovali ju za silnejšiu, čistejšiu a magicky nadanejšiu ešte aj od šamanov. Na rozdiel od nich aspoň nepýtala peniaze. Prisahali na jej vízie, no báli sa jej kliatob.
Pred jej chajdou visel vypchatý čierny orol, na odháňanie zlých duchov, a na zemi boli uhlíky, stopy po zápalnej obeti. Vnútri to zapáchalo vlhčinou, cigaretami a čajovými vreckami. V šere mi čarodejnica povedala, že jej vízie sa začali, keď bola ešte malá. „Za Gorbačova, toho blázna.“ Čarovaniu sa začala venovať až „keď prišli tie Jeľcinove patálie“. Oči mala zatiahnuté akoby trpela zákalom. Uprela ich na mňa. „Čo chceš vedieť?“
Prišiel som s jedinou otázkou. „Bude Putin vládnuť do konca svojho života?“
Stíšila hlas. „Príde koniec. Prídu občianske nepokoje. Nie také, kde brat zabíja brata... všetko zmetú. Aj moc zmetú. Nastane anarchia. A Tuva nebude naveky súčasťou Ruska. Obklopujú nás anjeli, duchovia, démoni a duše zomretých. Príde koniec. Toto je iba začiatok. Bude to zlé. No nedá sa tomu vyhnúť. Už pred tým nemožno utiecť. Rusko stratilo cieľ. Národ je vyčerpaný. Krajina a jej potenciál sa vyčerpali. Nemáme budúcnosť... Rusko nemá budúcnosť.“
Potom sa stiahla do tmy vzadu v chyži, hľadala niečo, čo mi chcela ukázať. Vraj je to najdôležitejšie. „Táto ikona pochádza z pätnásteho storočia. Toto je Boh.“ Pohladila ju. „Toto je Boh.“
Pohladila Kristovu tvár, chytila ma za ruku a priložila mi dlaň k jeho tvári. „Dávaj si pozor,“ povedala a do dlane mi vtisla magický talizman. „Sledujú ťa.“
.pracujete pre MI6?
Po niekoľkých dňoch som sa rozhodol zájsť autom do sibírskych lesov na severe – alebo, ako vraveli miestni, „späť do Ruska“. Kolektívnym taxíkom som sa vybral do Abakanu. Viezlo nás otlčené čínske auto, minivan s blýskajúcimi čínskymi znakmi na prístrojovej doske, ktoré nikto nevedel vypnúť. Pasažieri sa mrzeli, že som sa takej mocnej čarodejnice opovážil pýtať na Putina. Považovali to za zlé znamenie. Minivan hrozivou rýchlosťou uháňal okolo vrchov. Krajina bola holá, na vrchoch stáli hromady kameňov ako pamätníky predkov, všade sa tiahli posvätné povrazy a kriaky ovešané zelenými, červenými, modrými a žltými buddhistickými modlitbami. Boli to obety miestnym duchom.
Minivan sa trmácal ďalej. Strmé hory boli majestátne a prísne, tiahli sa k horizontu ako gigantická žltá prikrývka, prázdne ako púšť. Asi hodinu po odchode z Kyzylu, azda na regionálnej hranici, nás zastavil nejaký príslušník a na všeobecné šomranie si vypýtal doklady. Tváre pasažierov, ešte pred chvíľou expresívne, sa zmenili na nehybné masky. Každý ukázal pas – Tuvinci svoj vnútorný ruský, ja svoj britský. Presne ten muž hľadal. Vytiahli ma z auta – šoférovi prikázali, aby zostal tam – a zaviedli ma do budovy, ktorá vyzerala ako škatuľa, no v skutočnosti to bola miestna policajná stanica.
Spočiatku som sa nazdával, že príslušník chce úplatok. Keď som do budovy niesol svoju batožinu, správal som sa nevrlo, možno až drzo. Miestnosť bola holá. Stáli tam tri pooškierané plastové stoly, na jednom sa vo večernom slnku vyhrievali putá. Bol som zmätený a podráždený. Prikázali mi sadnúť si na malý stolec, príslušník sa posadil na stoličku.
„Sme z Ruskej federálnej bezpečnostnej služby. Odporúčam vám, aby ste ma poslúchali. Toto je súčasť antiteroristickej operácie.“
Až vtedy mi to došlo: som na výsluchu. Títo ľudia brali svoju prácu vážne a pustili sa do nej profesionálne, takmer zdvorilo. Vyšetrovateľ nebol ku mne drsný, ani len nezvýšil hlas, aspoň nie na mňa. No aj tak si navždy zapamätám jeho tvár – dlhú, s ovísajúcou spodnou perou a kancelársky bledými lícami. „Otvorte svoju batožinu. Vyberte všetky knihy, kreditné karty a tiež navštívenky, ktoré ste dostali. Otvorte počítač. Potrebujem si skopírovať všetko, čo v ňom máte.“
Vyšetrovateľ bol zo severného Kaukazu a pracoval pre ruskú FSB, nie pre jej miestnu odbočku. Bol to kvalitný káder – ovládal angličtinu a prezradil mi, že často cestúval do Holandska. Vošli traja jeho podriadení, všetci so zbraňou. To už boli drsní zarastení chlapíci s puškami a kalašnikovmi. Jeden mal na sebe policajnú uniformu, druhý vojenskú uniformu a tretí na saku insígnie FSB. Smiali sa a s pohrdlivými úškľabkami sa pustili do roboty, teda do prehrabávania sa v mojich knihách a oblečení. „Prečo píšete proti Putinovi? Prečo sa pýtate na Putina? To ste hlupák, keď si neuvedomujete, že nás Putin zachránil? Že Putin zachránil Rusko pred kolapsom?“
Vyšetrovateľ sa smial, bavil sa s cigaretou, čo si vypýtal od kolegu. Nezapálenú si ju strčil do úst. Človek až spolucítil s týmito mužmi, ktorých tu určite dusila nuda. Na tejto policajnej stanici museli dlho čakať na svojho „špióna“. Určite už lapali len tadžických pašerákov heroínu a tuvanských obchodníkov s hašišom. Na obrazovke počítača svietil dosť vysoký level hry Bejewelled, ktorá sa dá na internete hrávať zadarmo.
Veliteľ však neporušil zdvorilosť, niekoľkokrát sa na mňa usmial, dokonca sa ospravedlnil. Potom mi v kufri našli tuvanské opozičné noviny. Tvár mu potemnela. K putám položili papier a povedali mi, že musím napísať „priznanie“. Začali si kopírovať každý môj zápisník, potom moje bankové karty, a napokon si stiahli všetky súbory z môjho počítača. Až vtedy, keď som videl, ako príslušník FSB listuje v rozhovoroch s lídrom opozície Alexejom Navalnym, mi zaplo, v akom nebezpečenstve sa nachádzam. Vynorili sa potláčané obavy.
Nedovolili mi volať na veľvyslanectvo. Pokračovali vo výsluchu. Pracujem pre MI6? A odkiaľ má vedieť, že pre MI6 nepracujem? Nerobila by presne to, čo ja MI6? Neskúmala by, aké krehké je na okrajoch Rusko? Približne po hodine sme sa vrátili k minivanu. Prikázali mi, aby som si vybral dvoch svedkov pre svoje písomné priznanie, „aby bolo jasné, že sme tohto muža nebili, že sme ho nelámali, že sme neporušili zákony Ruskej federácie a nediktovali sme mu to, čo nám teraz o svojich aktivitách podpíše.“
.lojálny Putinov Čečen
Vybral som si starú učiteľku, etnickú Chakasku, a ospanlivého mladého Tuvinca. Žena spočiatku odmietala ísť, ale ostro jej oznámili, že pri akcii FSB nesmie klásť odpor. Odviedli nás dnu. Vošli dvaja ozbrojení muži, potom zase vyšli von. Zasekla sa im jedna puška. So smiechom sa z nej pokúšali bez guliek strieľať.
Znovu som sa musel posadiť na nízky stolec. Vyšetrovateľ mi kázal, aby som po rusky – hoci aj lámane – napísal odpoveď na každú otázku. Potom sme to obaja podpísali. Aj svedkovia. Chakaska zrazu za okuliarmi prižmúrila oči a zvrieskla: „Ja si na toto jasne pamätám! Nerobte to tomuto mladému mužovi! Nenúťte ho priznávať sa! Ja si na toto jasne pamätám!“
Agent FSB ju okríkol: „Toto je Federálna bezpečnostná služba Ruska. Ako svedkyňa máte bez hystérie dosvedčiť, že tohto muža nebijeme ani ho k žiadnemu priznaniu nenútime.“
Až vtedy som si uvedomil, ako sa miestni boja. Agent FSB na mňa uprene pozrel a zapísal ďalšiu „otázku“: „Uveďte mená každého priateľa či inej osoby, s ktorou ste sa v Ruskej federácii stretli.“
„Za vojny by ste boli v Gestape!“ kričala Chakaska.
Milujem vojnové filmy a toto je scéna, v ktorej britského dôstojníka, akých som v detstve tak uznával, zajali a kážu mu prezradiť hnutie odporu. S hrôzou mi došlo, že sa správam ako zbabelec. Stačilo by mi raz vraziť päsťou, možno ani to nie. Potom ma čosi osvietilo. Začal som vykrikovať mená vysokopostavených predstaviteľov, ktorých som poznal.
Agent FSB pozrel na ozbrojených strážnikov pri dverách. Prikývli. „To bude v poriadku. Poznáte veľa... zaujímavých ľudí.“
Usmial sa a priblížil si tvár k mojej. „Ja som Čečen,“ začal. To ma ešte väčšmi vyplašilo. Opozícia si v Moskve šepká, že Putin si drží osobný kontingent lojálnych čečenských strážcov. „Som z Grozného. Mali sme tam vojnu. Zahynulo v nej veľa mojich bratov. Chápem, že sa bojíte. Cítim váš nepokoj. Takáto nervozita, to je strašný pocit, však?“
Zavrčal. „Pozrite, Tuva je pohraničná republika. Tuvinci sú Turci. Všetko sú to Turci. Baškiri, Mongoli aj Kazachovia. A všetci patria k jednému veľkému národu. Blázni ako vy si neuvedomujú, že tu pôsobia teroristi, ktorí chcú rozpútať občiansku vojnu medzi národmi Ruskej federácie. Rusko by sa znovu mohlo ocitnúť v chaose, krviprelievaní, v občianskej vojne, keby sme tomu nezabránili. My toto robiť musíme!“
Jeho tvár ma presviedčala, aby som ho, vyšetrovateľa, začal ľutovať. Prešla ďalšia hodina, potom ešte ďalšia. Vyhliadka na zatknutie začala pôsobiť čoraz skutočnejšie. Potom sa ma náhle rozhodol pustiť.
Vystrel ku mne ruku. Zaváhal som. Prebodol ma pohľadom. Prijal som tú ruku a potriasol som ňou. Bol som slobodný, no panika ma obostrela až v minivane. Pasažieri sa niekoľko hodín cesty po mesiacom osvietených horských cestách škriepili, obviňovali a kliali. Povedali mi, aby som už pri sebe nenosil opozičné noviny, aby som sa nestretával s ľuďmi z opozície, že som do Tuvy nemal chodiť, lebo je to pre mňa nebezpečné, a že som hlupák.
„My sme ako Čečensko. Všetky republiky sú také. Nechápete? Boja sa, že sa Tuva odtrhne. Nebuďte blázon. Pýtate sa na Putina, stretávate sa s opozíciou. To nerobte. Nosíte so sebou protiputinovské noviny. Prosím, odhoďte ich. Teraz zastavíme auto a vy ich všetky zahodíte. Tu si FSB môže robiť, čo len chce. Nie je to ako vo veľkomestách, kde už nemajú nič pod kontrolou. Takto to funguje na ruskom vidieku. A sledujú vás. Ten muž je karierista. Prekliaty Čečen. Chce vás dostať, aby si pomohol v kariére. Chce byť ten, kto loví špiónov. Oni sa to pokúšajú využiť a vytĺcť z toho peniaze. Prosím, nechoďte sem už.“
Táto obava z malicherného karieristu, ktorý pre svoj prospech zmanipuluje celý systém, ma naozaj vydesila. Vypočúval ma človek, ktorý nebol súčasťou funkčného systému, ale niečoho staršieho, neideologického, cáristického. Nie človek sovietskeho Ruska. Bol omnoho menej čitateľný ako starí agenti KGB, ničím sa nelíšil od nejakého afrického provinčného úradníka.
Chakaska, stále vyplašená, mi podala maličký kúsok chleba. „To nie je len jedlo. Požehnala som túto skyvu, zvolala som do nej duchov tohto miesta. Zjedzte ju. Aby nás to už neprenasledovalo, aby vám už tí zlí ľudia dali pokoj.“
Minivan sa predieral lesom a ja som znovu uvidel Putinov úsmev. Sibírske lesy boli už také husté, akoby sme sa predrali do iného geologického obdobia. Pohltili obzor ako oceány. Vyzerali nepoškvrnené ako zem pred zrodom času. No ja som stále myslel na Putina a na jeho nepreniknuteľný úsmev. Na hlas čarodejnice, na upretý pohľad Navalného, na pery čečenského vyšetrovateľa – a zrazu sa mi v hlave rozbrieždilo. Všetci mi hovorili jedno a to isté: Rusko je vo vážnom nebezpečenstve.
Ben Judah/
pracuje v European Council on Foreign Relations, čo je prvý paneurópsky think-tank so sídlami v siedmich európskych metropolách. Predtým bol reportér agentúry Reuters v Moskve, písal o vojne v Gruzínsku či revolúcii v Kirgizstane. Prispieval do viacerých médií vrátane Financial Times, online vydania týždenníka Economist alebo magazínov Prospect, New Republic, Foreign Policy a Standpoint magazine. Je britský a francúzsky občan, mladosť prežil v Rumunsku a bývalej Juhoslávii, neskôr študoval moderné dejiny na univerzite v Oxforde. V máji tohto roku mu vo vydavateľstve univerzity Yale vyjde kniha Fragile Empire: How Russia Fell In And Out Of Love With Vladimir Putin.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.