Zákazy

Možno hudba, zvuk električky, keď brzdí na zástavke, sneh, ktorý sa kopí na chodníku, prvé kvietky, čo sa tlačia von, aj keď ich ešte čaká mráz. V čom spočíva tá zvláštnosť? Žeby v zvuku kostolných zvonov, ktoré spolu každú hodinu zvádzajú zápas, či v starodávnych domoch, v porovnaní s ktorými sú aj domy starej Havany mladé?
Ani množstvo moderných áut, ani wi-fi, ktorá umožňuje pripojenie k internetu takmer všade, v ničom z toho netkvie tá veľká zmena. Ani stánky plné novín, preplnené obchody, pes v metre, ktorý sa správa ako pán situácie. To, čo je zvláštne, nie je ani ochota predavačiek, takmer neexistujúce čakacie rady, obludy s pazúrmi a tesákmi na fasádach ani varené víno, ktoré se pije na zahriatie, no už menej kvôli chuti. Žiadny z týchto dojmov, s ktorými sa prvýkrát stretávam alebo som už na ne za tie roky takmer zabudla, keďže som necestovala, nič nie je tým, čo odlišuje ostrov, od ktorého som teraz tak ďaleko, od krajín, ktoré navštevujem.
Ten hlavný rozdiel spočíva v tom, čo je a čo nie je dovolené. Od momentu, ako som vystúpila z lietadla, stále čakám, že mi niekto vynadá, že sa objaví a povie: „Toto nesmieš!“  Čakám, či ku mne nepristúpi dozorca, ktorý mi príde povedať, že „fotografovanie je zakázané“, nahnevaný policajt, ktorý na mňa skríkne: „Občianka, identifikujte sa!“ alebo úradník, ktorý mi vstúpi do cesty a povie: „Tu nemáte čo hľadať“. Ale ja som sa s ničím takým nestretla, hoci na Kube je to také bežné. Veľkým rozdielom nie je pre mňa voňavé pečivo so zrniečkami, dávno zabudnuté hovädzie na mojom tanieri ani zvuk cudzej reči. Nie. Veľkým rozdielom je niečo iné: že na sebe necítim sústavne červenú značku vyhnanca, je to ten ustavičný úžas, že čokoľvek robím alebo si myslím, nie je to nič zakázané.