Prosto sme bytosti, u ktorých viac zaváži slovo a feeling ako tóny. Podaktorí máme z toho komplexy a nakoniec sa s tým nejako zmierime. Naši poslucháči to tiež prijali a nevadí im to. Občas o nás niekde napíšu, že spievame falošne, ale už nás to neraní. To však neznamená, že som nikdy nesnívala o tom, že by som chcela byť barová džezová speváčka. Nikdy mi, keďže viem, že spievať neviem, nenapadlo vyvíjať v tomto smere nejakú aktivitu. Až kým mi neprišla do cesty barová džezová kapela, ktorá má podobný syndróm. A dali sme to dokopy. Margritte Quintet je teraz so mnou sextet a nikto z nás nevie hrať dostatočne dobre na to, aby sme boli na seba pyšní, ale hráme so strašnou radosťou odrhnuté džezové štandardy. Ja si dám parochňu a vžijem sa do roly džezovej barovej speváčky. STRAŠNE MA TO BAVÍ. Summertime, Girl From Ipanema, Take the A train, Satin Doll, All of me, Autumn Leaves…po včerajšom vystúpení v café Scherz (rovno pod drobnohľadom redakcie .týždňa…(Ďuri, prečo si neprišiel…?) som sa opäť presvedčila, že stačí spievať presvedčivo a ľudia mi jednoducho môj nedostatok prepáčia. Musela som od trémy do seba kopnúť pár rumov, aby som vôbec vyšla na stage a hrala sa na speváčku. Ale len čo som to urobila, bolo to krásne…plávať na vlnách pesničiek, ktoré som nenapísala, pesničiek tisíckrát spievaných, prebratých a počutých…nemyslieť na význam svojich depresívnych textov, zaoberať sa schémami pesničky (toto je džez, tu sú chyby dovolené, povie si každý nedokonalý džezový muzikant)…a najmä nesedieť učupená a schovaná za klavírom, ale pozerať sa ľuďom do očí a môcť gestikulovať a tancovať… myslím, že mám nové hoby a idem sa venovať rozšíreniu svojho repertoáru. Nebude zo mňa Billie ani Nina, ani Sarah, ale ako Dorotka, ktorá to ani nikam inam dotiahnuť nechce, si celkom postačím. Ak máte na tento insitno-naivno-dementný džez chuť, prídite 18.5 do Pura Vida v Pezinku. Dám si pekné šaty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.