Priama reč Lucie Piussi

Jej pesničky sú neprekonateľné a jej živé koncerty berú dych. A odkedy s nimi hrá na bicích Ďuro Černý, až zuby tŕpnu od rozkoše a človek sa na koncerte cíti ako omámený, aj keď len pregĺga vlastné sliny. Je to nakladačka. Tie efemkové objavy sú pri Slobodke detské hračky a môžete nad nimi len mávnuť rukou.
Napriek tomu, že každý koncert Slobodnej Európy je nabitý a kapela sa môže nad ignorantstvom rádií len uškrnúť, nie je vôbec v poriadku, že ich nikto nehrá. Nie je to v poriadku in principle. To však nikoho netrápi. Verejný priestor je beznádejne korumpovaný a všetci sme si zvykli. Je to veľmi smutné, ale je v povahe Slovákov, že každý princíp sa končí pri vlastnom vrecku. (Ideálnym príkladom boľševického myslenia bol saskársky liberál Marián Greksa, ktorý, keby to záviselo od neho, by súkromným rádiám hneď rád rozdal playlisty.) Okrem toho Slovensko je malé a stačí, že niekoho kritizujete v článkoch. Verejnoprávna pomsta vás neminie. Súkromné alebo verejné? Prašť ako uhoď. Jedny vychovávajú neandertálcov. A tie druhé? Tie „fajnovučké“? Verejnoprávne vyárendované piesočky sa stanú napokon úzkou provinčnou prehliadkou istého typu kamarátšaftu. A najvtipnejšie na tom je, že sa tvária, akoby oprávnene, akoby naozaj boli súkromným či rodinným podnikom, a nie platení z koncesionárskych poplatkov.  Ak aj absurdný zákon o povinnom hraní slovenskej hudby prejde, v zásade sa nič nezmení. Slobodná Európa nebude tiecť z kohútikov, toho sa báť nemusíme. Len ďalšie sračky, pred ktorými budeme utekať do podnikov, kde jednoducho rádio nehrá. Ale platiť to budeme všetci.