Odkaz „európskym“ politikom

Ešte kým sa dostanem k samotnému odkazu oboch pánov, bolo by najprv vhodné vysvetliť, koho myslím – v úvodzovkách – európskymi politikmi. Sú nimi všetci politici v členských krajinách Európskej únie a Európskom parlamente, ktorí za riešenie všetkých našich problémov považujú „viac Európy“. Je pre nich charakteristické, že na rečnenie o „európskych riešeniach“ a ich presadzovanie na európskej úrovni vynakladajú obrovskú energiu. Na presviedčanie o potrebe skutočných riešení a ich presadzovanie doma, v ich vlastnej krajine, im energia i odvaha chýbajú.
„Európske“ riešenia sú teda medzi politikmi populárne preto, lebo slúžia ako figový list, zakrývajúci ich neschopnosť a často aj neochotu riešiť doma a vlastnými silami problémy s deficitmi, verejnými výdavkami a nepružnými trhmi práce. Aj preto Európska únia v posledných rokoch nabrala kurz smerom k centralizácii. Nadšení eurofederalisti navrhujú problémy jednotnej meny riešiť jednou rozpočtovou politikou, veľkým spoločným rozpočtom, rovnakými daňami pre všetkých. Pre tento model vládne zatiaľ výrazne väčšie nadšenie v západnej Európe než u nás. Niet sa čo čudovať: Východoeurópske krajiny majú pomerne nedávnu zlú skúsenosť s kolapsom socialistickej Rady vzájomnej hospodárskej pomoci.
V tomto kontexte je práve pre nás veľmi významný prejav Davida Camerona, ktorý v januári zadefinoval zásadne odmietavý postoj britskej vlády k pokračujúcej centralizácii v EÚ a ohlásil zámer usporiadať po roku 2015 referendum o zotrvaní Británie v EÚ v jej čoraz integrovanejšej podobe. Zároveň predstavil víziu EÚ, ktorú nespájajú príkazy z centra, ale pružná a dobrovoľná spolupráca jej členov v ich rôznorodosti. Za hlavný spoločný menovateľ označil nie euro, ale vnútorný trh EÚ, kde ale nemusí byť zharmonizované všetko. A prenos právomocí musí fungovať obojsmerne. Nielen z členských štátov na inštitúcie EÚ, ale aj naopak.
Cameron hovoril aj o konkurencieschopnosti Európy, ktorá sa podľa neho, ak sa teda nič nezmení, v nasledujúcich dvadsiatich rokoch zníži o tretinu. Oveľa nediplomatickejšie, ale o to zrozumiteľnejšie, to sformuloval Maurice Taylor, majiteľ americkej firmy, vyrábajúcej pneumatiky. V reakcii na ponuku prevzatia krachujúcej firmy vo Francúzsku napísal v liste ministrovi priemyslu, že by musel byť hlupák, ak by kúpil fabriku, v ktorej sú leniví zamestnanci, ktorí pracujú len tri hodiny denne a „šialené“ odbory, ktoré pri rokovaniach o prevzatí fabriky požadovali pre všetkých zamestnancov záruku udržania ich pracovného miesta až do odchodu do dôchodku.
Prejav Davida Camerona i list Maurica Taylora rozhodne stoja za prečítanie. V neskrátenej a originálnej verzii. Sú totiž neúprosným, ale výstižným a pravdivým pomenovaním kľúčových problémov, ktorým bude v najbližších rokoch čeliť väčšina európskych krajín jednotlivo a všetky spolu v EÚ.

Autor je prezident Združenia podnikateľov Slovenska.