Ukrajinci ich považujú iba za odnož svojho národa. V roku 1995 kodifikovali na Slovensku spisovný jazyk. A hlási sa k nim čoraz viac obyvateľov – naši Rusíni. Ich domovina, známa ako Karpatská Rus, sa rozprestiera na rozhraní Ukrajiny, Slovenska a Poľska. Dejiny ju poznačili zmenami hraníc. Od 11. storočia do roku 1918 boli rusínske územia súčasťou Uhorského kráľovstva, po skončení 1. svetovej vojny sa stali súčasťou Československa (s výnimkou dvadsiatich dedín na juh od Tisy, pripojených k Rumunsku).
V júni 1945 pripojil Stalin k Ukrajine Podkarpatskú Rus ako dovtedajšiu súčasť Československa. O dva roky neskôr presídlili od nás na Ukrajinu 12-tisíc občanov, prevažne Rusínov. Skutočnou pohromou pre Rusínov bola však ich násilná ukrajinizácia a tiež zákaz Gréckokatolíckej cirkvi. Spolu s odoberaním pôdy a združstevňovaním išlo o tri druhy násilia štátu, páchaného najmä na tomto etniku. No napriek tomu sa nedali zdecimovať. Po roku 1989 sa slobodne prihlásili k svojej národnosti. Najnovšie sčítanie ľudu v roku 2011 dokonca ukázalo, že ide o najvitálnejšiu menšinu – zaznamenali 38-percentný prírastok a celkový počet 33-tisíc príslušníkov.
.prebudení
Rusíni majú svojich národných buditeľov (Adolf Dobrianskyj, Alexander Duchnovič), súčasníkov našich Štúrovcov, aj svojich významených kňazov, akým bol aj biskup Pavel Peter Gojdič. Na protest proti „pomlčkovým bratom“ Ukrajincom, ktorí o nich naďalej píšu iba ako o Rusínoch-Ukrajincoch, vznikla pred dvoma desaťročiami strešná organizácia Rusínska obroda. V Medzilaborciach sídli od roku 1991 Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, v Prešove zase jediné profesionálne divadlo s repertoárom v rusínskom jazyku na svete, pri tamojšej univerzite vznikol Ústav rusínskeho jazyka a kultúry. Svetoznáme sú drevené kostolíky, zapísané na zozname UNESCO.
Zdá sa, že táto skromná a bizarnými historkami (slávny je aj rusínsky karikaturista Fedor Vico) opradená menšina na rozdiel od tunajších Maďarov alebo Rómov slovenským politikom „nerobí problémy“. Nežiadajú ani dvojjazyčné tabule, pretože chudobné vymierajúce dedinky na ich vyhotovenie nemajú peniaze.
Donedávna nemali Rusíni ani politickú reprezentáciu a regionálna strana Náš kraj, ktorú založili, má zatiaľ chabú podporu 0,9 percenta.
Aj britský historik T. G. Ash spomína na kuriózne postavičky Dočasnej vlády Podkarpatskej Rusi. Vo svojej knihe Dejiny prítomnosti opisuje Ash stretnutie z roku 1998, keď ho v Užhorode prijal miestny lekár a predseda nikým neuznanej rusínskej vlády profesor Turjanica. Na stretnutie pricestoval zo Slovenska aj Tibor Ondík, jadrový fyzik z Rusoviec, ktorý v tejto vláde zastával post ministra zahraničných vecí. Obaja rusínski činovníci vtedy britskému historikovi hovorili o histórii Rusínov a prezentovali aj odvážne plány rusínskej autonómie na Ukrajine. Súčasní predstavitelia rusínskej menšiny na Slovensku však majú úplne iné starosti.
.aj vďaka facebooku
Predseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska Ján Lipinský žije a pracuje od roku 1982 v Bratislave, pochádza však z dedinky Krajná Porúbka v okrese Svidník, kde sa už 22 rokov nikto nenarodil. Otázka, v čom teda spočíva nárast počtu Rusínov, má podľa Lipinského dve odpovede: „Každý dnes hľadá svoju identitu, prihlásiť sa k rusínstvu sa stalo istou módou aj vďaka filmom ako Osadné. Medzi mladými Rusínmi je viac facebookových skupín ako občianskych združení. A potom platí, že viac Rusínov pomaly nájdete v Bratislave a v iných mestách ako na chudobnom severovýchode.“
Lipinský zároveň upozorňuje na fakt, že Charta menšinových jazykov, ktorú Slovensko podpísalo, garantuje v obciach, kde tvorí národnostná menšina aspoň dvadsať percent obyvateľstva, právo na používanie menšinových jazykov. „Zástupcovia Maďarov presadili, že do medzinárodného záväzku Slovenska sa dostal zoznam obcí z roku 1991, keď bolo tých maďarských viac ako dnes a rusínskych, naopak, menej. Oficiálne máme teda 68 takých obcí, no v skutočnosti ich je dnes 124. Tento stav je zakonzervovaný do roku 2021,“ sťažuje sa Lipinský.
No najviac zo všetkého dnes Rusínov trápi to, že v teréne chýbajú učitelia. Kodifikácia jazyka v roku 1995 bola iba prvým nevyhnutným krokom na podchytenie najmladšej generácie – chýba však záujem rodičov zapisovať deti na rusínske školy, takže sú iba dve. „Očakávali sme vznik a fungovanie rusínskych škôl, či už priamo organizovaný štátom, prípadne pod kuratelou náboženského vysielania. A potom sme očakávali, že vznikne inštitút alebo katedra rusínskeho jazyka, ktorá bude pripravovať pedagógov. Tam sme narazili na našich bratov ukrajinských „pomlčkárov“ na Prešovskej univerzite, lebo oni to odmietli. Pod tlakom našich organizácií si rektor zobral patronát nad vznikom Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry. Ten však počas existencie vyslal do terénu málo ľudí. Pre mnohých je to iba prechodná stanica, aby sa naučili azbuku,“ dodáva Lipinský.
.udržíme školy?
Základná škola s vyučovacím jazykom rusínskym v Čabinách neďaleko Medzilaboriec je typickou vidieckou malotriedkou. Vládne tu takmer rodinná atmosféra, na vstupných dverách visí plagát s rusínskymi osobnosťami a na stenách výtvarné dielka žiakov. Tých tu momentálne majú štrnásť a od budúceho školského roku by ich malo byť sedemnásť. Škola funguje už piaty rok a jej riaditeľka Mária Jasíková hovorí, že otvoriť ju vôbec nebolo ľahké. „Rodičia sa obávali, že keď sa ich deti budú učiť po rusínsky, nebudú vedieť poriadne po slovensky. Tiež sa báli, že sa tu nebude venovať dostatočná pozornosť angličtine a ďalším cudzím jazykom.“
Vzniku školy vraj neboli naklonení ani niektorí riaditelia okolitých škôl, ktorí ju v kraji, kde dnes viac ľudí umiera než sa rodí, vnímali ako konkurenciu v boji o žiakov, a teda aj o peniaze. Jasíková spomína ako jeden riaditeľ školy z Medzilaboriec obchádzal miestnych rodičov a presviedčal ich, že takáto malá škola nemôže zabezpečiť kvalitné vzdelávanie. „Nepodarilo sa mu od nás získať žiadne deti. Z Čabín všetky deti až na jedného chlapčeka chodia do našej školy a máme aj niekoľko detí z okolitých dedín, ktorých tu rodičia dali práve kvôli rusínčine. Keď naše deti prejdú na druhý stupeň na iné školy, dosahujú dobré výsledky,“ tvrdí riaditeľka.
V rusínčine sa v škole v Čabinách učia všetky výchovy a náboženstvo. Okrem toho majú deti každý deň jednu hodinu rusínskeho jazyka. Vzdelávací program je nastavený tak, aby deti nezanedbali ani vyučovanie slovenčiny. Majú jej rovnaký počet hodín ako na slovenských školách. Okrem školy v Čabinách funguje ešte podobná škola aj v Bajerovciach pri Sabinove. Ale prečo je rusínskych škôl v porovnaní s ukrajinskými školami menej? Jasíková odpovedá skúsenosťou zo svojej praxe. „Keď som ešte učila na Základnej škole v Čirči a pýtali sme sa rodičov, či chcú, aby ich dieťa chodilo na rusínsky, alebo ukrajinský jazyk, ich reakcia často bola, že po rusínsky už vedia z domu, tak nech radšej idú na ukrajinčinu. Veľa škôl tu v okrese kedysi bolo ukrajinských a mnohé z nich zostali, aj keď niektoré sa už tiež zmenili na slovenské,“ hovorí Jasíková.
Prevádzkovať školu v obci s necelými štyristo obyvateľmi nie je jednoduché. Aj keď viac ako polovica miestnych sa hlási k Rusínom, len ich rusínska hrdosť na udržanie školy stačiť nebude. Tá potrebuje dokončiť opravu strechy a v havarijnom stave je aj ústredné kúrenie. „Akurát sa chystám do Humenného s papiermi kvôli peniazom na opravu školy,“ víta nás vo svojej kancelárii starosta Čabín Milan Moroz. Existencia školy podľa neho drží starnúcu dedinu pri živote, preto chce obec urobiť všetko preto, aby prežila. Hoci si miestni dokážu veľa vecí urobiť sami svojpomocne, pri niektorých opravách sa bez peňazí nepohnú. „Pokiaľ tu však budú deti, tak chcem školu udržať. Problém je, že peniaze dostávam len na platy, ostatné veci súvisiace so školou platí obec zo svojho. My však musíme splácať staré dlhy a niekedy nemáme ani na výplaty zamestnancov,“ hovorí Moroz.
.politika po rusínsky
Milan Mňahončák pôsobí už na prvý pohľad ako sebavedomý biznismen. Jeho firma Chemkostav Humenné stavia vo Francúzsku hotely, byty a vysokohorské chaty. Mňahončák žil päť rokov v Alžírsku, naučil sa po francúzsky a keď francúzski podnikatelia hľadali na Slovensku potenciálnych partnerov, podarilo sa mu zúročiť skúsenosti a jazykové znalosti. Hneď na začiatku sa posťažuje, že ako hrdému Rusínovu sa mu nepáčili nedávne Ficove výroky o tom, že menšiny iba naťahujú ruku. „No chcel by som vidieť, za čím Rusíni naťahujú ruku, keď ja ako Rusín zamestnávam vo Francúzsku 160 našich ľudí a od štátu som desať rokov nemal žiadnu zákazku. V roku 2008 som odviedol daň 18 miliónov korún. Za čo? Za to, že robím vo Francúzsku? A to aj preto, že tu bol taký klientelizmus, že všetky súťaže boli dopredu dohodnuté,“ rozčuľuje sa Mňahončák.
Od roku 2012 už nie je len podnikateľom, ale aj politikom, predsedom strany Náš kraj. Fakt, že za jej vznikom stoja hlavne Rusíni, je zrejmý už z vizitky, ktorú Mňahončák podáva hneď pri vstupe do jeho kancelárie. Názov Náš kraj je na nej okrem latinky aj v azbuke. Strana vznikla v roku 2010 aj preto, že časť Rusínov pociťovala absenciu politickej reprezentácie. „Rusíni síce založili túto stranu, ale nechceme byť čisto rusínskou stranou, tak ako ani Most-Híd nie je len čisto maďarská strana. Máme organizácie aj v Bratislave, Trenčine, Košiciach, či v Pezinku,“ vysvetľuje Mňahončák. Strana sa považuje za politický stred a medzi jej priority patrí zmena volebného systému, aby nebol iba jeden, ale osem volebných obvodov. Ďalej chcú urýchliť dobudovanie infraštruktúry na východe krajiny a tlačiť na riešenie rómskeho problému. V najbližších voľbách do VÚC chce Náš kraj v Prešovskom regióne podporiť súčasného župana Petra Chudíka zo Smeru, pretože chce spolupracovať s víťazom. Za poslanca VÚC chce kandidovať aj Mňahončák. V minulosti už spolupracoval so SNS aj s DS a v posledných komunálnych voľbách bol zvolený do mestského zastupiteľstva v Humennom. „Všetci tu v regióne by chceli, aby som za nich kandidoval. Mám skúsenosti z podnikania a renomé,“ tvrdí humenský podnikateľ.
Na otázku, či vzhľadom na to, že Náš kraj získal v posledných voľbách iba 0,19 percenta voličov, by nebolo pre Rusínov efektívnejšie spolupracovať so Smerom, ktorý to na severovýchode Slovenska valcuje, Mňahončák rezolútne krúti hlavov. „V Smere požiadavky Rusínov neboli priechodné, preto musíme byť samostatná strana. Veď za Smer Rusíni majú dvoch poslancov a čo presadili? Nič.“
Napriek sebavedomiu predsedu to však Náš kraj bude mať v tomto regióne ťažké. Vysoká nezamesnanosť, nostalgia za rokmi socialistického rozvoja a istôt či migrácia mladých do iných kútov Slovenska a do zahraničia. To všetko sú faktory vysokej podpory Roberta Fica medzi Rusínmi. „Prečo tu Smer jednoznačne zíťazil? No preto, že tu je bieda, obec nemá mladých ľudí a sú tu už takmer len samí dôchodcovia. Koho iného by mali voliť?“ hovorí už spomínaný starosta Čabín Moroz. On sám kandidoval za Smer a táto strana získala v posledných voľbách v tejto rusínskej obci viac ako 72 percent hlasov.
.bude rusínsky biskup?
Je utorok podvečer. Na rusínsku liturgiu do gréckokatolíckeho chrámu v obci Čirč pri Starej Ľubovni prišlo asi tridsať ľudí, prevažne starších žien. „V nedeľu je úplné iná návštevnosť. Na dve liturgie prichádza asi sedemdesiat percent obyvateľov obce, v ktorej sa z celkového počtu 1 200 hlási k Rusínom 700 obyvateľov,“ vysvetľuje kňaz (svjaščenyk) Jaroslav Popovec, jeden z najaktívnejších duchovných v celom rusínskom hnutí na Slovensku. Zároveň je aj predseda Spolku sv. Jána Krstiteľa s tradíciou siahajúcou do roku 1862. Ten sa v minulosti venoval najmä podpore chudobnejších rusínskych študentov, z ktorých vznikla prvá moderná rusínska inteligencia, dnes sa zameriava skôr na preklady bohoslužobných textov a literatúry do rusínčiny. Vydávajú aj časopis.
Čirč tvorí rusínsku enklávu, ktorá sa na rozdiel od iných nevyľudňuje. Mladí ostávajú na vlastnom grunte, aj keď idú za prácou do zahraničia, no vracajú sa. Okolité dediny, s výnimkou Orlova, sú prevažne slovenské. Popovca sem preložili v roku 2004 z Krajnej Bystrej. „Bolo to rozhodnutie narýchlo, postavili ma pred hotovú vec. No biskup nemusí uvádzať dôvod a ja to rešpektujem. Pôsobil som tam devätnásť rokov, čo je dosť dlho a čirčianska farnosť bola práve uprázdnená,“ spomína Popovec. To, že by jeho preloženie mohlo súvisieť s jeho silným angažovaním sa v rusínskom hnutí, alebo pri záchrane drevených chrámov, čo by mohlo prekážať slovenskej cirkevnej vrchnosti, si veľmi nepripúšťa. Ukazuje nám vzácnu ikonu Pokrov ochrana Bohorodičky, ktorá pochádza ešte z pôvodného dreveného čirčianskeho chrámu z 18. storočia: spoločne s inými ikonami ju spolok dal zrekonštruovať. „Na sviatky ju vystavíme u nás v chráme, no hovoril som o jej zapožičaní aj s riaditeľkou Rusínskeho múzea v Prešove,“ dodáva Popovec.
Aktivity Spolku sv. Jána Krstiteľa majú byť odpoveďou aj na snahy o slovakizáciu gréckokatolíckych obradov. Pri otázke, či ide o vážny problém, Popovec hovorí otvorene: „Cesta schvaľovania rusínskych vecí po kodifikácii nášho jazyka v roku 1995 je zdĺhavá. My ako kňazi by sme pre pastoráciu potrebovali čím skôr nástroje. Sme ako lekári, ktorí vedia, kde sú, no nemôžu sa k nim dostať. Vrchnosť robí isté kroky, no my by sme ich potrebovali uskutočňovať rýchlejšie.“
Citlivou témou sú zatiaľ nevypočuté žiadosti o vymenovanie rusínskeho biskupa. Podľa Popovca je to túžba všetkých Rusínov. Napokon, aj Gojdič a Hopko boli Rusíni. Členovia spolku preto posielajú žiadosti arcibiskupovi, pápežskému nunciovi aj do Vatikánu. Zatiaľ bez odozvy.
.národ pred zrkadlom
Ak parafrázujeme slová premiéra Fica z matičiarskej pôdy, tak svoje necitlivé vyjadrenia o menšinách, ktoré voči štátu iba naťahujú ruku, určite nemyslel na Rusínov, svojich voličov. Rusíni sú však predsa len príliš skromní. Nežiadajú napríklad dôraznejšie, ako by azda aj mohli a mali, väčšie práva v dvoch kľúčových oblastiach, teda v školstve a v náboženskom živote. Tí kritickejší z nich priznávajú, že štátna podpora menšinovej kultúry pre Rusínov pomáha iba pomerne úzkemu okruhu organizátorov rôznych folklórnych festivalov. A od „tančekov a muziky“ je cesta k hlbšiemu naplneniu identity ešte zdĺhavá.
Za mnohé si však môžu i samotní Rusíni, keď svoju identitu proklamujú iba raz za desať rokov pri sčítaní ľudu, ale inak ju príliš nepestujú. Takže starý dobrý vtip Fedora Vica, ako stojí Rusín pred zrkadlom a pýta sa sám seba: „Čo si ešte nevidel Ukrajinca, ty hlúpy Rusnák?“ bude možno ešte aktuálny aj v slovenskej variácii. l
V júni 1945 pripojil Stalin k Ukrajine Podkarpatskú Rus ako dovtedajšiu súčasť Československa. O dva roky neskôr presídlili od nás na Ukrajinu 12-tisíc občanov, prevažne Rusínov. Skutočnou pohromou pre Rusínov bola však ich násilná ukrajinizácia a tiež zákaz Gréckokatolíckej cirkvi. Spolu s odoberaním pôdy a združstevňovaním išlo o tri druhy násilia štátu, páchaného najmä na tomto etniku. No napriek tomu sa nedali zdecimovať. Po roku 1989 sa slobodne prihlásili k svojej národnosti. Najnovšie sčítanie ľudu v roku 2011 dokonca ukázalo, že ide o najvitálnejšiu menšinu – zaznamenali 38-percentný prírastok a celkový počet 33-tisíc príslušníkov.
.prebudení
Rusíni majú svojich národných buditeľov (Adolf Dobrianskyj, Alexander Duchnovič), súčasníkov našich Štúrovcov, aj svojich významených kňazov, akým bol aj biskup Pavel Peter Gojdič. Na protest proti „pomlčkovým bratom“ Ukrajincom, ktorí o nich naďalej píšu iba ako o Rusínoch-Ukrajincoch, vznikla pred dvoma desaťročiami strešná organizácia Rusínska obroda. V Medzilaborciach sídli od roku 1991 Múzeum moderného umenia Andyho Warhola, v Prešove zase jediné profesionálne divadlo s repertoárom v rusínskom jazyku na svete, pri tamojšej univerzite vznikol Ústav rusínskeho jazyka a kultúry. Svetoznáme sú drevené kostolíky, zapísané na zozname UNESCO.
Zdá sa, že táto skromná a bizarnými historkami (slávny je aj rusínsky karikaturista Fedor Vico) opradená menšina na rozdiel od tunajších Maďarov alebo Rómov slovenským politikom „nerobí problémy“. Nežiadajú ani dvojjazyčné tabule, pretože chudobné vymierajúce dedinky na ich vyhotovenie nemajú peniaze.
Donedávna nemali Rusíni ani politickú reprezentáciu a regionálna strana Náš kraj, ktorú založili, má zatiaľ chabú podporu 0,9 percenta.
Aj britský historik T. G. Ash spomína na kuriózne postavičky Dočasnej vlády Podkarpatskej Rusi. Vo svojej knihe Dejiny prítomnosti opisuje Ash stretnutie z roku 1998, keď ho v Užhorode prijal miestny lekár a predseda nikým neuznanej rusínskej vlády profesor Turjanica. Na stretnutie pricestoval zo Slovenska aj Tibor Ondík, jadrový fyzik z Rusoviec, ktorý v tejto vláde zastával post ministra zahraničných vecí. Obaja rusínski činovníci vtedy britskému historikovi hovorili o histórii Rusínov a prezentovali aj odvážne plány rusínskej autonómie na Ukrajine. Súčasní predstavitelia rusínskej menšiny na Slovensku však majú úplne iné starosti.
.aj vďaka facebooku
Predseda Združenia inteligencie Rusínov Slovenska Ján Lipinský žije a pracuje od roku 1982 v Bratislave, pochádza však z dedinky Krajná Porúbka v okrese Svidník, kde sa už 22 rokov nikto nenarodil. Otázka, v čom teda spočíva nárast počtu Rusínov, má podľa Lipinského dve odpovede: „Každý dnes hľadá svoju identitu, prihlásiť sa k rusínstvu sa stalo istou módou aj vďaka filmom ako Osadné. Medzi mladými Rusínmi je viac facebookových skupín ako občianskych združení. A potom platí, že viac Rusínov pomaly nájdete v Bratislave a v iných mestách ako na chudobnom severovýchode.“
Lipinský zároveň upozorňuje na fakt, že Charta menšinových jazykov, ktorú Slovensko podpísalo, garantuje v obciach, kde tvorí národnostná menšina aspoň dvadsať percent obyvateľstva, právo na používanie menšinových jazykov. „Zástupcovia Maďarov presadili, že do medzinárodného záväzku Slovenska sa dostal zoznam obcí z roku 1991, keď bolo tých maďarských viac ako dnes a rusínskych, naopak, menej. Oficiálne máme teda 68 takých obcí, no v skutočnosti ich je dnes 124. Tento stav je zakonzervovaný do roku 2021,“ sťažuje sa Lipinský.
No najviac zo všetkého dnes Rusínov trápi to, že v teréne chýbajú učitelia. Kodifikácia jazyka v roku 1995 bola iba prvým nevyhnutným krokom na podchytenie najmladšej generácie – chýba však záujem rodičov zapisovať deti na rusínske školy, takže sú iba dve. „Očakávali sme vznik a fungovanie rusínskych škôl, či už priamo organizovaný štátom, prípadne pod kuratelou náboženského vysielania. A potom sme očakávali, že vznikne inštitút alebo katedra rusínskeho jazyka, ktorá bude pripravovať pedagógov. Tam sme narazili na našich bratov ukrajinských „pomlčkárov“ na Prešovskej univerzite, lebo oni to odmietli. Pod tlakom našich organizácií si rektor zobral patronát nad vznikom Ústavu rusínskeho jazyka a kultúry. Ten však počas existencie vyslal do terénu málo ľudí. Pre mnohých je to iba prechodná stanica, aby sa naučili azbuku,“ dodáva Lipinský.
.udržíme školy?
Základná škola s vyučovacím jazykom rusínskym v Čabinách neďaleko Medzilaboriec je typickou vidieckou malotriedkou. Vládne tu takmer rodinná atmosféra, na vstupných dverách visí plagát s rusínskymi osobnosťami a na stenách výtvarné dielka žiakov. Tých tu momentálne majú štrnásť a od budúceho školského roku by ich malo byť sedemnásť. Škola funguje už piaty rok a jej riaditeľka Mária Jasíková hovorí, že otvoriť ju vôbec nebolo ľahké. „Rodičia sa obávali, že keď sa ich deti budú učiť po rusínsky, nebudú vedieť poriadne po slovensky. Tiež sa báli, že sa tu nebude venovať dostatočná pozornosť angličtine a ďalším cudzím jazykom.“
Vzniku školy vraj neboli naklonení ani niektorí riaditelia okolitých škôl, ktorí ju v kraji, kde dnes viac ľudí umiera než sa rodí, vnímali ako konkurenciu v boji o žiakov, a teda aj o peniaze. Jasíková spomína ako jeden riaditeľ školy z Medzilaboriec obchádzal miestnych rodičov a presviedčal ich, že takáto malá škola nemôže zabezpečiť kvalitné vzdelávanie. „Nepodarilo sa mu od nás získať žiadne deti. Z Čabín všetky deti až na jedného chlapčeka chodia do našej školy a máme aj niekoľko detí z okolitých dedín, ktorých tu rodičia dali práve kvôli rusínčine. Keď naše deti prejdú na druhý stupeň na iné školy, dosahujú dobré výsledky,“ tvrdí riaditeľka.
V rusínčine sa v škole v Čabinách učia všetky výchovy a náboženstvo. Okrem toho majú deti každý deň jednu hodinu rusínskeho jazyka. Vzdelávací program je nastavený tak, aby deti nezanedbali ani vyučovanie slovenčiny. Majú jej rovnaký počet hodín ako na slovenských školách. Okrem školy v Čabinách funguje ešte podobná škola aj v Bajerovciach pri Sabinove. Ale prečo je rusínskych škôl v porovnaní s ukrajinskými školami menej? Jasíková odpovedá skúsenosťou zo svojej praxe. „Keď som ešte učila na Základnej škole v Čirči a pýtali sme sa rodičov, či chcú, aby ich dieťa chodilo na rusínsky, alebo ukrajinský jazyk, ich reakcia často bola, že po rusínsky už vedia z domu, tak nech radšej idú na ukrajinčinu. Veľa škôl tu v okrese kedysi bolo ukrajinských a mnohé z nich zostali, aj keď niektoré sa už tiež zmenili na slovenské,“ hovorí Jasíková.
Prevádzkovať školu v obci s necelými štyristo obyvateľmi nie je jednoduché. Aj keď viac ako polovica miestnych sa hlási k Rusínom, len ich rusínska hrdosť na udržanie školy stačiť nebude. Tá potrebuje dokončiť opravu strechy a v havarijnom stave je aj ústredné kúrenie. „Akurát sa chystám do Humenného s papiermi kvôli peniazom na opravu školy,“ víta nás vo svojej kancelárii starosta Čabín Milan Moroz. Existencia školy podľa neho drží starnúcu dedinu pri živote, preto chce obec urobiť všetko preto, aby prežila. Hoci si miestni dokážu veľa vecí urobiť sami svojpomocne, pri niektorých opravách sa bez peňazí nepohnú. „Pokiaľ tu však budú deti, tak chcem školu udržať. Problém je, že peniaze dostávam len na platy, ostatné veci súvisiace so školou platí obec zo svojho. My však musíme splácať staré dlhy a niekedy nemáme ani na výplaty zamestnancov,“ hovorí Moroz.
.politika po rusínsky
Milan Mňahončák pôsobí už na prvý pohľad ako sebavedomý biznismen. Jeho firma Chemkostav Humenné stavia vo Francúzsku hotely, byty a vysokohorské chaty. Mňahončák žil päť rokov v Alžírsku, naučil sa po francúzsky a keď francúzski podnikatelia hľadali na Slovensku potenciálnych partnerov, podarilo sa mu zúročiť skúsenosti a jazykové znalosti. Hneď na začiatku sa posťažuje, že ako hrdému Rusínovu sa mu nepáčili nedávne Ficove výroky o tom, že menšiny iba naťahujú ruku. „No chcel by som vidieť, za čím Rusíni naťahujú ruku, keď ja ako Rusín zamestnávam vo Francúzsku 160 našich ľudí a od štátu som desať rokov nemal žiadnu zákazku. V roku 2008 som odviedol daň 18 miliónov korún. Za čo? Za to, že robím vo Francúzsku? A to aj preto, že tu bol taký klientelizmus, že všetky súťaže boli dopredu dohodnuté,“ rozčuľuje sa Mňahončák.
Od roku 2012 už nie je len podnikateľom, ale aj politikom, predsedom strany Náš kraj. Fakt, že za jej vznikom stoja hlavne Rusíni, je zrejmý už z vizitky, ktorú Mňahončák podáva hneď pri vstupe do jeho kancelárie. Názov Náš kraj je na nej okrem latinky aj v azbuke. Strana vznikla v roku 2010 aj preto, že časť Rusínov pociťovala absenciu politickej reprezentácie. „Rusíni síce založili túto stranu, ale nechceme byť čisto rusínskou stranou, tak ako ani Most-Híd nie je len čisto maďarská strana. Máme organizácie aj v Bratislave, Trenčine, Košiciach, či v Pezinku,“ vysvetľuje Mňahončák. Strana sa považuje za politický stred a medzi jej priority patrí zmena volebného systému, aby nebol iba jeden, ale osem volebných obvodov. Ďalej chcú urýchliť dobudovanie infraštruktúry na východe krajiny a tlačiť na riešenie rómskeho problému. V najbližších voľbách do VÚC chce Náš kraj v Prešovskom regióne podporiť súčasného župana Petra Chudíka zo Smeru, pretože chce spolupracovať s víťazom. Za poslanca VÚC chce kandidovať aj Mňahončák. V minulosti už spolupracoval so SNS aj s DS a v posledných komunálnych voľbách bol zvolený do mestského zastupiteľstva v Humennom. „Všetci tu v regióne by chceli, aby som za nich kandidoval. Mám skúsenosti z podnikania a renomé,“ tvrdí humenský podnikateľ.
Na otázku, či vzhľadom na to, že Náš kraj získal v posledných voľbách iba 0,19 percenta voličov, by nebolo pre Rusínov efektívnejšie spolupracovať so Smerom, ktorý to na severovýchode Slovenska valcuje, Mňahončák rezolútne krúti hlavov. „V Smere požiadavky Rusínov neboli priechodné, preto musíme byť samostatná strana. Veď za Smer Rusíni majú dvoch poslancov a čo presadili? Nič.“
Napriek sebavedomiu predsedu to však Náš kraj bude mať v tomto regióne ťažké. Vysoká nezamesnanosť, nostalgia za rokmi socialistického rozvoja a istôt či migrácia mladých do iných kútov Slovenska a do zahraničia. To všetko sú faktory vysokej podpory Roberta Fica medzi Rusínmi. „Prečo tu Smer jednoznačne zíťazil? No preto, že tu je bieda, obec nemá mladých ľudí a sú tu už takmer len samí dôchodcovia. Koho iného by mali voliť?“ hovorí už spomínaný starosta Čabín Moroz. On sám kandidoval za Smer a táto strana získala v posledných voľbách v tejto rusínskej obci viac ako 72 percent hlasov.
.bude rusínsky biskup?
Je utorok podvečer. Na rusínsku liturgiu do gréckokatolíckeho chrámu v obci Čirč pri Starej Ľubovni prišlo asi tridsať ľudí, prevažne starších žien. „V nedeľu je úplné iná návštevnosť. Na dve liturgie prichádza asi sedemdesiat percent obyvateľov obce, v ktorej sa z celkového počtu 1 200 hlási k Rusínom 700 obyvateľov,“ vysvetľuje kňaz (svjaščenyk) Jaroslav Popovec, jeden z najaktívnejších duchovných v celom rusínskom hnutí na Slovensku. Zároveň je aj predseda Spolku sv. Jána Krstiteľa s tradíciou siahajúcou do roku 1862. Ten sa v minulosti venoval najmä podpore chudobnejších rusínskych študentov, z ktorých vznikla prvá moderná rusínska inteligencia, dnes sa zameriava skôr na preklady bohoslužobných textov a literatúry do rusínčiny. Vydávajú aj časopis.
Čirč tvorí rusínsku enklávu, ktorá sa na rozdiel od iných nevyľudňuje. Mladí ostávajú na vlastnom grunte, aj keď idú za prácou do zahraničia, no vracajú sa. Okolité dediny, s výnimkou Orlova, sú prevažne slovenské. Popovca sem preložili v roku 2004 z Krajnej Bystrej. „Bolo to rozhodnutie narýchlo, postavili ma pred hotovú vec. No biskup nemusí uvádzať dôvod a ja to rešpektujem. Pôsobil som tam devätnásť rokov, čo je dosť dlho a čirčianska farnosť bola práve uprázdnená,“ spomína Popovec. To, že by jeho preloženie mohlo súvisieť s jeho silným angažovaním sa v rusínskom hnutí, alebo pri záchrane drevených chrámov, čo by mohlo prekážať slovenskej cirkevnej vrchnosti, si veľmi nepripúšťa. Ukazuje nám vzácnu ikonu Pokrov ochrana Bohorodičky, ktorá pochádza ešte z pôvodného dreveného čirčianskeho chrámu z 18. storočia: spoločne s inými ikonami ju spolok dal zrekonštruovať. „Na sviatky ju vystavíme u nás v chráme, no hovoril som o jej zapožičaní aj s riaditeľkou Rusínskeho múzea v Prešove,“ dodáva Popovec.
Aktivity Spolku sv. Jána Krstiteľa majú byť odpoveďou aj na snahy o slovakizáciu gréckokatolíckych obradov. Pri otázke, či ide o vážny problém, Popovec hovorí otvorene: „Cesta schvaľovania rusínskych vecí po kodifikácii nášho jazyka v roku 1995 je zdĺhavá. My ako kňazi by sme pre pastoráciu potrebovali čím skôr nástroje. Sme ako lekári, ktorí vedia, kde sú, no nemôžu sa k nim dostať. Vrchnosť robí isté kroky, no my by sme ich potrebovali uskutočňovať rýchlejšie.“
Citlivou témou sú zatiaľ nevypočuté žiadosti o vymenovanie rusínskeho biskupa. Podľa Popovca je to túžba všetkých Rusínov. Napokon, aj Gojdič a Hopko boli Rusíni. Členovia spolku preto posielajú žiadosti arcibiskupovi, pápežskému nunciovi aj do Vatikánu. Zatiaľ bez odozvy.
.národ pred zrkadlom
Ak parafrázujeme slová premiéra Fica z matičiarskej pôdy, tak svoje necitlivé vyjadrenia o menšinách, ktoré voči štátu iba naťahujú ruku, určite nemyslel na Rusínov, svojich voličov. Rusíni sú však predsa len príliš skromní. Nežiadajú napríklad dôraznejšie, ako by azda aj mohli a mali, väčšie práva v dvoch kľúčových oblastiach, teda v školstve a v náboženskom živote. Tí kritickejší z nich priznávajú, že štátna podpora menšinovej kultúry pre Rusínov pomáha iba pomerne úzkemu okruhu organizátorov rôznych folklórnych festivalov. A od „tančekov a muziky“ je cesta k hlbšiemu naplneniu identity ešte zdĺhavá.
Za mnohé si však môžu i samotní Rusíni, keď svoju identitu proklamujú iba raz za desať rokov pri sčítaní ľudu, ale inak ju príliš nepestujú. Takže starý dobrý vtip Fedora Vica, ako stojí Rusín pred zrkadlom a pýta sa sám seba: „Čo si ešte nevidel Ukrajinca, ty hlúpy Rusnák?“ bude možno ešte aktuálny aj v slovenskej variácii. l
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.