.kedy ste sa začali venovať téme Rusínov?
Najprv sme s Jozefom Ondzikom nefotili Rusínov, ale od roku 1979 ľudí, ktorí sa museli vysťahovať z oblasti súčasnej Starinskej priehrady. Bolo to sedem dedín. Nás najskôr zaujali ľudia ako takí a až neskôr, keď sme začali spoznávať ich reč, tak sa nám začal veľmi páčiť spôsob ich života a rozmýšľania. Desať rokov sme sa vracali do dedinky Ruské. Zatopená bola Starina, ostatné obce sa museli vysídliť akože z hygienických dôvodov, čo bol nezmysel. Také masívne vysídlenie nebolo potrebné. Najmä, ak je spojené s utrpením a vykorenením sa, čo som videl prvýkrát v živote. Najprv som to nechápal. Aj ja mám problém so zakorenením sa v živote a prostredníctvom Rusínov som začal chápať lepšie svoje české a srbské korene. Keď sem prišla naša rodina v roku 1946, tak dedo tu nastúpil ako primár na chirurgii – dnes nesie nemocnica jeho meno. On zoperoval každého tretieho občana v okresoch Humenné, Snina a Medzilaborce. Poznal veľa Rusínov, otvorili mu svoje domy aj srdcia.
.hlásili sa vtedy títo ľudia k svojmu rusínskemu pôvodu? Komunisti im po vojne násilne menili vieru aj národnosť.
Za socializmu tu bola tvrdá ukrajinizácia. Bolo to citeľné v politickej sfére aj v zamestnaní. Iba pár rusínskych „fanatikov“ sa nebálo prihlásiť sa k svojmu. Po roku 1989 dochádza k masívnemu a správnemu sebauvedomovaniu si Rusínov. Ja som sa pohyboval prevažne medzi bežnými ľuďmi. Oni takéto otázky neriešili, vždy sa cítili Rusínmi. A sociálne sa mali azda lepšie ako teraz.
.zaznamenali ste aj vysídľovanie z pohraničných oblastí?
Videl som, ako sa rozpadávali družstvá a podniky. Chlapci odchádzali do vojenských misií, dievčatá ako aupairky. Rusíni išli ako prví z tejto republiky za prácou. Nikto sa nemal tak zle ako oni.
.čo všetko ste pri ich fotografovaní zažili?
S Jozefom sme boli pri tom, ako jedna pani v Ruskom zomrela, robila ešte servis lesným robotníkom. Bolo tam plno áut s českými značkami; celá rodina pracovala v Česku, prišli svojej mame pomôcť vysídliť sa z domu. To bola posledná obyvateľka dediny. O pol roka sme sa dozvedeli, že na druhý deň, keď prišli po ňu policajti, našli ju mŕtvu. Alebo som fotografoval jednu starkú, ktorá si ustavične mrmlala pri plote: Ja umru, ja umru.
.kde všade ste fotografovali Rusínov?
Mysleli sme si, že po vysídlencoch už budeme fotiť iba dedinu Ruský Potok. Že ukážeme časťou celok. Život od narodenia po smrť. Ale potom sme chceli svoj záber rozšíriť, tak sme išli do Uličskej doliny, do Poľska, na Ukrajinu, do Srbska. Chceli sme fotiť aj Rusínov v zámorí, no nevyšlo nám to.
.rusínska identita podľa vás slabne alebo silnie?
Skôr si myslím, že sebauvedomenie Rusínov narastá. Duša Rusína sa posilňuje. Potrebujú sa sebaidentifikovať. Ľudia cítia, že vzťahy medzi Slovákmi a Rusínmi sú dnes dobré. Rusíni sa vedia navzájom potiahnuť.
.čo trápi Rusínov najviac?
Tu je v rodinách hlavná téma nezamestnanosť. Kamarát z Bratislavy do mňa dobiedzal: koho budeš voliť? To tu neriešim. My na východe zmeny necítime pri nijakej vláde. Môj vysokoškolsky vzdelaný priateľ zarába 370 eur a je rád, že tú prácu má. Keď tu ľudia dostanú zamestnanie v štátnej správe, robia oslavy.
Najprv sme s Jozefom Ondzikom nefotili Rusínov, ale od roku 1979 ľudí, ktorí sa museli vysťahovať z oblasti súčasnej Starinskej priehrady. Bolo to sedem dedín. Nás najskôr zaujali ľudia ako takí a až neskôr, keď sme začali spoznávať ich reč, tak sa nám začal veľmi páčiť spôsob ich života a rozmýšľania. Desať rokov sme sa vracali do dedinky Ruské. Zatopená bola Starina, ostatné obce sa museli vysídliť akože z hygienických dôvodov, čo bol nezmysel. Také masívne vysídlenie nebolo potrebné. Najmä, ak je spojené s utrpením a vykorenením sa, čo som videl prvýkrát v živote. Najprv som to nechápal. Aj ja mám problém so zakorenením sa v živote a prostredníctvom Rusínov som začal chápať lepšie svoje české a srbské korene. Keď sem prišla naša rodina v roku 1946, tak dedo tu nastúpil ako primár na chirurgii – dnes nesie nemocnica jeho meno. On zoperoval každého tretieho občana v okresoch Humenné, Snina a Medzilaborce. Poznal veľa Rusínov, otvorili mu svoje domy aj srdcia.
.hlásili sa vtedy títo ľudia k svojmu rusínskemu pôvodu? Komunisti im po vojne násilne menili vieru aj národnosť.
Za socializmu tu bola tvrdá ukrajinizácia. Bolo to citeľné v politickej sfére aj v zamestnaní. Iba pár rusínskych „fanatikov“ sa nebálo prihlásiť sa k svojmu. Po roku 1989 dochádza k masívnemu a správnemu sebauvedomovaniu si Rusínov. Ja som sa pohyboval prevažne medzi bežnými ľuďmi. Oni takéto otázky neriešili, vždy sa cítili Rusínmi. A sociálne sa mali azda lepšie ako teraz.
.zaznamenali ste aj vysídľovanie z pohraničných oblastí?
Videl som, ako sa rozpadávali družstvá a podniky. Chlapci odchádzali do vojenských misií, dievčatá ako aupairky. Rusíni išli ako prví z tejto republiky za prácou. Nikto sa nemal tak zle ako oni.
.čo všetko ste pri ich fotografovaní zažili?
S Jozefom sme boli pri tom, ako jedna pani v Ruskom zomrela, robila ešte servis lesným robotníkom. Bolo tam plno áut s českými značkami; celá rodina pracovala v Česku, prišli svojej mame pomôcť vysídliť sa z domu. To bola posledná obyvateľka dediny. O pol roka sme sa dozvedeli, že na druhý deň, keď prišli po ňu policajti, našli ju mŕtvu. Alebo som fotografoval jednu starkú, ktorá si ustavične mrmlala pri plote: Ja umru, ja umru.
.kde všade ste fotografovali Rusínov?
Mysleli sme si, že po vysídlencoch už budeme fotiť iba dedinu Ruský Potok. Že ukážeme časťou celok. Život od narodenia po smrť. Ale potom sme chceli svoj záber rozšíriť, tak sme išli do Uličskej doliny, do Poľska, na Ukrajinu, do Srbska. Chceli sme fotiť aj Rusínov v zámorí, no nevyšlo nám to.
.rusínska identita podľa vás slabne alebo silnie?
Skôr si myslím, že sebauvedomenie Rusínov narastá. Duša Rusína sa posilňuje. Potrebujú sa sebaidentifikovať. Ľudia cítia, že vzťahy medzi Slovákmi a Rusínmi sú dnes dobré. Rusíni sa vedia navzájom potiahnuť.
.čo trápi Rusínov najviac?
Tu je v rodinách hlavná téma nezamestnanosť. Kamarát z Bratislavy do mňa dobiedzal: koho budeš voliť? To tu neriešim. My na východe zmeny necítime pri nijakej vláde. Môj vysokoškolsky vzdelaný priateľ zarába 370 eur a je rád, že tú prácu má. Keď tu ľudia dostanú zamestnanie v štátnej správe, robia oslavy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.