.generálny riaditeľ firmy Dema Senica, 53-ročný Ján Kubíček, získal vzťah k strojom a tvrdej práci už v detstve, ktoré ako syn liehovarníka prežil v družstevnom liehovare. Zo strojníckej fakulty spočiatku nasledoval profesiu svojho otca a stal sa vedúcim liehovaru v Prietrži. Prácu opustil, keď si to vyžadovala rozbiehajúca sa firma, ktorú krátko predtým založil so spolužiakom z gymnázia Milanom Bellom.
Keďže už v mladosti si dobre rozumeli, o to rýchlejšie sa zhodli vo vzájomnom pláne začať podnikať. Prvá vízia na biznis mala svoje korene ešte v časoch bratislavských štúdií. Študent Kubíček každodenne chodieval okolo známej pirôžkarne na Kollárovom námestí a často sa aj zastavil. „Vždy som tam vystál dlhý rad, taký bol vtedy o pirôžky záujem,“ spomína. Podnikateľskému duchu s otvorenými očami v takej chvíli napadne len jedno: existuje potenciál pre pirôžkarne v každom meste.
Pustili sa do toho, no najprv museli prerobiť ukrajinské pirôžkové stroje na vtedajšie normy. Keďže boli prví, komu sa to podarilo a záujem o takúto technológiu nebol malý, začali vyrábať a inštalovať podobné stroje po celom Československu. Vlastnú prevádzku napokon otvorili len v Senici. „Tieto začiatky boli ešte plné elánu a istôt, všetko išlo akosi samo,“ hodnotí Kubíček. Paralelne však začali rozbiehať aj iný biznis a práve vtedy musel liehovarník Kubíček opustiť svoju prácu. „Biznis si v tomto momente už vyžadoval plné nasadenie, značné riziká a opustenie istôt zamestnanca.“
V dražbe získali predajňu domácich potrieb so skladovými zásobami, kde boli najmä bicykle, ich náhradné dielce a kočíky. To napokon určilo smerovanie celej spoločnosti. Pred 20-timi rokmi začali tento sortiment predávať veľkoobchodne a krátko nato priniesli na trh vlastnú kolekciu bicyklov, ktoré začali sami dizajnovať, konštruovať a vyrábať – pod značkou Dema.
O tomto neistom svete veľa vypovedá spôsob, akým získali základný kapitál. „Mali sme šťastie na pokrokových rodičov,“ vysvetľuje Kubíček. „Podporovali nás, aj keď nevedeli odhadnúť náš podnikateľský potenciál.“ Rodičia dvoch mladých podnikateľov v banke založili vlastné domy, vďaka čomu získali štartovací úver. „Letné kuchyne v záhrade sme nechali nezaťažené, aby rodičia mohli niekde bývať pre prípad, že neuspejeme.“ Svojich rodičov na život v záhradnej kuchyni našťastie neodsúdili. Naopak, firma má dnes 130 zamestnancov a na bicykloch značky Dema sa jazdí nielen v polovici Európy, ale aj v Spojených arabských emirátoch či na Faerských ostrovoch. Celý tento príbeh však nie je krátky ani priamočiary.
.tŕnistá cesta
Ešte na prelome milénia Dema šila poťahy na kočíky a autosedačky pre taliansku firmu. Po deviatich rokoch jej nový majiteľ oznámil, že všetku produkciu sťahujú do Číny. „Stáli sme vtedy pred zásadným rozhodnutím. Buď prepustiť všetkých 50 vysokokvalifikovaných ľudí, alebo urgentne nájsť náhradu.“ Našťastie všetky sily sústredili na druhú možnosť a celú výrobu preorganizovali na automobilový priemysel, ktorý sa vtedy u nás začal udomácňovať.
Ďalšou nepríjemnou skúsenosťou bolo rozdelenie firmy. „Pochopili sme, že nie všetko sa vo firme dá riadiť len na princípe založenom na dlhoročnom priateľstve,“ vraví Kubíček. Dvaja kamaráti, ktorí spolu preskákali to najťažšie, sa napokon korektne dohodli na rozdelení majetku a na tom, kto bude naďalej viesť firmu.
Dema dnes vyrába bicykle pre všetky kategórie bežných cestných či turistických cyklistov, ale aj pre profesionálnych závodníkov. V Senici robia aj vlastný vývoj. Ako sa nový model prebúdza do reality? „Je to pomerne dlhý proces. Celý vývoj, špecifikácie bicyklov, technické výkresy, dizajn vznikajú priamo u nás v Senici. Rámy sa vyrábajú v Ázii. Testovacie vzorky rámov si dovážame letecky. Tie potom testujú naši zamestnanci alebo členovia nášho pretekárskeho tímu.“
Firma ako Dema by však nemohla byť dlhodobo úspešná, keby zostala len na malom domácom trhu. Podiel exportu a domáceho predaja má približne rovnocenný. „V konkurencii môže obstáť len ten, kto je úspešný v globálnom meradle.“ S týmto cieľom nedávno založili v spolupráci s taiwanským a holandským partnerom konzorcium Bike planet, s ktorým expandujú na špecifický a náročný holandský trh.
.na Deme do Japonska
Predaju bicyklov sa podľa Kubíčka darí, mení sa však štruktúra dopytu. Ľudia si čoraz viac vyberajú bicykel podľa účelu použitia – nekupujú už toľko horské bicykle na jazdu po ceste, ako bolo u nás donedávna zvykom. Kľúčový pre ďalší dopyt je rastúci moderný zdravý životný štýl a v Deme pri predaji cítia aj účinok úspechov Petra Sagana.
No napriek tomu, že na západe rastie záujem o cestovanie do práce na bicykli (pozri New York), u nás Kubíček necíti, že by ľudia častejšie vymieňali volant auta za riadidlá bicykla. K nárastu predaja neprispel ani nárast cien benzínu. Podľa Kubíčka je to pre katastrofálny stav cyklotrás, ktoré sú u nás organizované len nadšencami. Na západe je koordinovaná štátna podpora samozrejmosťou.
Firma má aj vlastný Dema Racing Team, ktorý patrí medzi najúspešnejšie cyklistické kluby na Slovensku. Podporu cyklistického športu vnímajú okrem reklamy a popularizácie cyklistiky u mládežníkov najmä ako overovanie hraničnej výdrže svojich produktov. Pred časom ju testovali aj na takzvanej „Hodvábnej ceste“: „Štyria cykloturistickí nadšenci prešli na našich bicykloch do Japonska 15 233 kilometrov. Boli to pritom len upravené štandardné modely,“ vraví Kubíček.
Keďže už v mladosti si dobre rozumeli, o to rýchlejšie sa zhodli vo vzájomnom pláne začať podnikať. Prvá vízia na biznis mala svoje korene ešte v časoch bratislavských štúdií. Študent Kubíček každodenne chodieval okolo známej pirôžkarne na Kollárovom námestí a často sa aj zastavil. „Vždy som tam vystál dlhý rad, taký bol vtedy o pirôžky záujem,“ spomína. Podnikateľskému duchu s otvorenými očami v takej chvíli napadne len jedno: existuje potenciál pre pirôžkarne v každom meste.
Pustili sa do toho, no najprv museli prerobiť ukrajinské pirôžkové stroje na vtedajšie normy. Keďže boli prví, komu sa to podarilo a záujem o takúto technológiu nebol malý, začali vyrábať a inštalovať podobné stroje po celom Československu. Vlastnú prevádzku napokon otvorili len v Senici. „Tieto začiatky boli ešte plné elánu a istôt, všetko išlo akosi samo,“ hodnotí Kubíček. Paralelne však začali rozbiehať aj iný biznis a práve vtedy musel liehovarník Kubíček opustiť svoju prácu. „Biznis si v tomto momente už vyžadoval plné nasadenie, značné riziká a opustenie istôt zamestnanca.“
V dražbe získali predajňu domácich potrieb so skladovými zásobami, kde boli najmä bicykle, ich náhradné dielce a kočíky. To napokon určilo smerovanie celej spoločnosti. Pred 20-timi rokmi začali tento sortiment predávať veľkoobchodne a krátko nato priniesli na trh vlastnú kolekciu bicyklov, ktoré začali sami dizajnovať, konštruovať a vyrábať – pod značkou Dema.
O tomto neistom svete veľa vypovedá spôsob, akým získali základný kapitál. „Mali sme šťastie na pokrokových rodičov,“ vysvetľuje Kubíček. „Podporovali nás, aj keď nevedeli odhadnúť náš podnikateľský potenciál.“ Rodičia dvoch mladých podnikateľov v banke založili vlastné domy, vďaka čomu získali štartovací úver. „Letné kuchyne v záhrade sme nechali nezaťažené, aby rodičia mohli niekde bývať pre prípad, že neuspejeme.“ Svojich rodičov na život v záhradnej kuchyni našťastie neodsúdili. Naopak, firma má dnes 130 zamestnancov a na bicykloch značky Dema sa jazdí nielen v polovici Európy, ale aj v Spojených arabských emirátoch či na Faerských ostrovoch. Celý tento príbeh však nie je krátky ani priamočiary.
.tŕnistá cesta
Ešte na prelome milénia Dema šila poťahy na kočíky a autosedačky pre taliansku firmu. Po deviatich rokoch jej nový majiteľ oznámil, že všetku produkciu sťahujú do Číny. „Stáli sme vtedy pred zásadným rozhodnutím. Buď prepustiť všetkých 50 vysokokvalifikovaných ľudí, alebo urgentne nájsť náhradu.“ Našťastie všetky sily sústredili na druhú možnosť a celú výrobu preorganizovali na automobilový priemysel, ktorý sa vtedy u nás začal udomácňovať.
Ďalšou nepríjemnou skúsenosťou bolo rozdelenie firmy. „Pochopili sme, že nie všetko sa vo firme dá riadiť len na princípe založenom na dlhoročnom priateľstve,“ vraví Kubíček. Dvaja kamaráti, ktorí spolu preskákali to najťažšie, sa napokon korektne dohodli na rozdelení majetku a na tom, kto bude naďalej viesť firmu.
Dema dnes vyrába bicykle pre všetky kategórie bežných cestných či turistických cyklistov, ale aj pre profesionálnych závodníkov. V Senici robia aj vlastný vývoj. Ako sa nový model prebúdza do reality? „Je to pomerne dlhý proces. Celý vývoj, špecifikácie bicyklov, technické výkresy, dizajn vznikajú priamo u nás v Senici. Rámy sa vyrábajú v Ázii. Testovacie vzorky rámov si dovážame letecky. Tie potom testujú naši zamestnanci alebo členovia nášho pretekárskeho tímu.“
Firma ako Dema by však nemohla byť dlhodobo úspešná, keby zostala len na malom domácom trhu. Podiel exportu a domáceho predaja má približne rovnocenný. „V konkurencii môže obstáť len ten, kto je úspešný v globálnom meradle.“ S týmto cieľom nedávno založili v spolupráci s taiwanským a holandským partnerom konzorcium Bike planet, s ktorým expandujú na špecifický a náročný holandský trh.
.na Deme do Japonska
Predaju bicyklov sa podľa Kubíčka darí, mení sa však štruktúra dopytu. Ľudia si čoraz viac vyberajú bicykel podľa účelu použitia – nekupujú už toľko horské bicykle na jazdu po ceste, ako bolo u nás donedávna zvykom. Kľúčový pre ďalší dopyt je rastúci moderný zdravý životný štýl a v Deme pri predaji cítia aj účinok úspechov Petra Sagana.
No napriek tomu, že na západe rastie záujem o cestovanie do práce na bicykli (pozri New York), u nás Kubíček necíti, že by ľudia častejšie vymieňali volant auta za riadidlá bicykla. K nárastu predaja neprispel ani nárast cien benzínu. Podľa Kubíčka je to pre katastrofálny stav cyklotrás, ktoré sú u nás organizované len nadšencami. Na západe je koordinovaná štátna podpora samozrejmosťou.
Firma má aj vlastný Dema Racing Team, ktorý patrí medzi najúspešnejšie cyklistické kluby na Slovensku. Podporu cyklistického športu vnímajú okrem reklamy a popularizácie cyklistiky u mládežníkov najmä ako overovanie hraničnej výdrže svojich produktov. Pred časom ju testovali aj na takzvanej „Hodvábnej ceste“: „Štyria cykloturistickí nadšenci prešli na našich bicykloch do Japonska 15 233 kilometrov. Boli to pritom len upravené štandardné modely,“ vraví Kubíček.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.