Stredná Európa Luboša Palatu

Nie sú to vlaky nemecké, sem-tam nejaký má „nemecký spací vozeň“, a za ten sa platí o niečo viac než za český, slovenský alebo maďarský, a rozdiel je celá jedna civilizácia. Jedna civilizácia je rozdiel aj medzi nemeckými a tými ostatnými, povedzme, stredoeurópskymi vlakmi. Najväčšia smola však je, keď chytíte vlak maďarský ako práve ten môj. Akékoľvek jedlo stojí tristo korún, za pivo pýtajú stovku, zásuvky na notebooky nemajú a upratovačku viditeľne neplatia. Slovenský vlak, ešte stále celkom presne neviem, ako sa volá, je o niečo lepší, prinajmenšom lacnejší. Aj s upratovaním je to, napodiv, lepšie ako u Maďarov. Srbský je oproti maďarskému aspoň zábavný. Najlepší, a to nehovorím z nejakého národoveckého nadšenia, je vlak český. Teda väčšinou. Už som cestoval vo vlakoch, kde som sa za stovku (pre vás štyri eurá) skvelo najedol, za ďalšie euro aj Budvar popil, všetko napísal, pretože všade boli zásuvky, a vozne boli nové, čisté, toalety tiež. Lenže potom som o týždeň neskôr, to bol ten deň, keď Klaus v Bratislave nedostal metál, šiel tým istým vlakom, akurát Českým železniciam asi došli nové vozne. Žiadne zásuvky, žiadne novotou voňajúce sedačky, taký ten starý, ošumelý, postkomunistický štandard. Nielenže som bol sklamaný a cítil som sa aj podvedený, ale rozhovor k reportáži, pretože baterka v počítači mi dochádzala, som od Brna do redakcie takmer neodoslal. Aspoň, že ten český jedálenský voz bol taký, ako mal byť.

Autor je redaktor Lidových novín a MF DNES