Trestná činnosť v Latinskej Amerike je hrozivá takmer všade. V niektorých krajinách je však predsa len hrozivejšia. Venezuela je pre život nebezpečnejšia ako Irak, napísali pred niekoľkými rokmi New York Times. Kto tento americký denník lepšie pozná, vie, že sa tak rozhodne nevyjadril preto, že by trpel nenávisťou k ideám sociálnej spravodlivosti. Keď pred niekoľkými rokmi uverejnili jedny venezuelské noviny brutálnu fotografiu z márnice, na ktorej je dvanásť mŕtvol, dvanásť zavraždených, presne z tejto nenávisti boli obvinené. Štátna chávistická cenzúra zasiahla. Režim prezidenta Huga Cháveza niektoré informácie považoval za podvratné – narúšali totiž obraz budovania jeho „sociálne spravodlivej“ republiky.
.rovnosť nebráni vraždám
Obraz sa dá zmeniť a novinám je možné nasadiť náhubok, ak je autoritárska moc dosť silná. Realita však vyjde najavo. Úrad pre drogy a kriminalitu Organizácie spojených národov (UNODC) zverejnil v tabuľke kriminality čísla platné pre Venezuelu. V roku 1995 bolo vo Venezuele spáchaných 4 481 vrážd. V roku 2010, čo je posledný zachytený rok v tabuľke UNODC, sa ich stalo 13 080. To je za pätnásť rokov mohutný nárast, pritom hovoríme iba o zaznamenaných prípadoch. Zdroje, ktoré pre OSN poskytli tieto údaje, boli z mimovládneho sektora. Venezuelské úrady vysokú kriminalitu vo svojej krajine popierajú.
Navonok to vyznieva ako paradox, pretože jedným zo všeobecne prijímaných predpokladov je, že ku kriminalite, najmä tej násilnej, veľmi prispieva nerovnosť v spoločnosti. A venezuelský prezident, nedávno zosnulý Hugo Chávez, zasvätil svoje politické pôsobenie práve boju proti chudobe a nerovnosti. Za jeho vlády naozaj došlo k zmierneniu extrémnej chudoby, najmä vďaka sociálnym programom, ktoré financoval zo štátnych zdrojov. Keďže Venezuela je bohatá na ropu, stačilo na to využiť ropné príjmy. A predsa kriminalita vo Venezuele stúpa. Ak budeme príčiny tohto stavu hľadať v ekonomike, musíme si všimnúť klesajúce HDP na hlavu. To totiž znamená, že príjmy, hoci aj rovnostárskejšie rozdeľované, sú čoraz nižšie. Chudoba nevymizla a poháňa ju aj inflácia. Rastúce ceny vyvolávajú nespokojnosť. Často sa objavuje nedostatok základných potravín, spôsobený snahou vlády kontrolovať rast cien.
Štátne zásahy vyvolávajú nedostatok, nedostatok tovarov podporuje existenciu sivej ekonomiky, a sivá ekonomika sa vo venezuelských podmienkach spája aj s gangmi. Práve vojny gangov sú jedným zo „zdrojov“ vysokého počtu obetí vrážd. Brutalitu v spoločnosti podporuje korupcia v polícii. Policajti majú nízke platy, sú ochotní prižmúriť oko pred trestnou činnosťou, a niektorí si dokonca aktívne „privyrábajú“ v službách gangov.
.prezident zrenovoval svoju väznicu
Osobitnou kapitolou venezuelského príbehu je väzenstvo. Väznice vo Venezuele patria k najbrutálnejším na svete. Koncom januára tohto roku zahynulo pri masívnej vzbure väzňov v trestnici Uribana vo venezuelskom meste Barquisimeto vyše 60 ľudí. Z tejto vzbury OSN obvinila venezuelskú vládu – vyčíta jej zanedbávanie väzenskej správy, neprofesionálny prístup polície a väzenskej stráže. Obrovským problémom venezuelských väzníc je to, že sú preplnené. Chávez dal postaviť vo Venezuele len jednu novú väznicu a jednu dal renovovať – tú, v ktorej po potlačení vojenského prevratu v roku 1992 sám sedel.
Podľa mimovládnej organizácie Venezuelan Prisons Observatory sa v roku 2012 tlačilo vo väzniciach, postavených s kapacitou najviac 14-tisíc väzňov, až 50-tisíc odsúdených. Tá istá mimovládna organizácia uvádza, že v roku 2012 zahynulo vo venezuelských väzniciach dohromady 519 väzňov, čo je za Chávezovej vlády najvyššie číslo. Počet vrážd stúpa v celej krajine, ale pravdepodobnosť, že človeka zavraždia, je vo Venezuele až dvadsaťkrát vyššia vo väzení než na ulici.
.frustrácia, chaos, zúrivosť
Väzenstvo v Latinskej Amerike má všeobecne zlú povesť. Mnohé väznice sú doslova pod vládou gangov a väzenská stráž je tam len na to, aby bola. A aby vôbec bola, musí sa vyhýbať konfliktom s odsúdenými, ktorí si strážia svoje záujmy. Vo Venezuele, píše Economist, má väzenská stráž len zopár formálnych úloh: počíta väzňov, zabezpečuje väznicu zvonku a preváža väzňov k súdu. Vnútri väzníc dozorcovia obchodujú so zbraňami, drogami či mobilmi. V Mexiku strážcovia vo väznici Durango umožňovali väzňom, aby vykonávali platené vraždy na objednávku.
Chaos, ktorý v juhoamerických väzniciach vládne, prispieva k frustrácii väzňov. Mnohí väzni sú ešte len vo vyšetrovacej väzbe a pridlho čakajú na odsúdenie, keďže súdnictvo sa neponáhľa. V Brazílii sa stáva, že väzni ani po odslúžení trestu nie sú ihneď prepustení, ale často sa musia domáhať odchodu na slobodu.
Počet ľudí za mrežami na juhoamerickom kontinente je vôbec vysoký. V Kolumbii je podľa štatistík vyše 54-tisíc väzňov, v Argentíne takmer 45-tisíc, v Čile vyše 36-tisíc, v Peru 27 a pol tisíca, v Dominikánskej republike takmer 14-tisíc, v Ekvádore vyše 8-tisíc, v Uruguaji 7-tisíc. A to ešte nie sú celkom výpovedné štatistiky, lebo chaos vo väzenstve údaje značne znepresňuje. A napríklad taká socialistická Kuba až donedávna neuvádzala počet svojich väzňov. V roku 2012 zverejnila údaj 57 337 ľudí. Ľudskoprávne organizácie z Kuby však hlásia asi dvojnásobný počet. Celkom otázny zostáva počet politických väzňov, ktorých Kuba vôbec nepriznáva.
.tu je ešte možno nádej
Najväčším problémom však v Latinskej Amerike nie je počet väzňov ako taký, ale podmienky, v akých väzni žijú. Kým budú väznice pod správou gangov a kým všetko v nich bude prebiehať s tichým súhlasom skorumpovaného establišmentu, o náprave odsúdených nebude môcť byť ani reči. Korupcia pritom prakticky rovnako ovláda väzenstvo v socialistickej Venezuele ako v kapitalistickom Mexiku. Socializmus azda len väčšmi zvýrazňuje nefunkčnosť prehnitého väzenského systému, ktorý produkuje ďalšiu kriminalitu.
Akou-takou nádejou a vzorom pre reformu väzenstva sa v Južnej Amerike dnes stáva Dominikánska republika. Od roku 2003 tam prebieha ambiciózny pokus o zlepšenie podmienok pre odsúdených. Program priniesol väzniciam nové pravidlá, nový rozpočet (v porovnaní s minulosťou stojí jeden väzeň vládu 12, a nie 6 dolárov denne), zamestnávanie civilistov vo väzenskej stráži, tí však prejdú tvrdým ročným výcvikom. A tiež vzdelávanie väzňov. V Dominikánskej republike je 35 väzníc, už takmer polovica z nich nabehla na nový systém. A výsledok? Spomedzi ľudí, ktorí sú prepustení z takzvaných nových väzníc, sa len 3 percentá opätovne dopustia trestného činu. Odsúdenci, ktorí si trest odsedia v starej väznici, fungujúcej podľa dávno platných a brutálnejších pravidiel, majú takúto „návratnosť za mreže“ až 50-percentnú.
.rovnosť nebráni vraždám
Obraz sa dá zmeniť a novinám je možné nasadiť náhubok, ak je autoritárska moc dosť silná. Realita však vyjde najavo. Úrad pre drogy a kriminalitu Organizácie spojených národov (UNODC) zverejnil v tabuľke kriminality čísla platné pre Venezuelu. V roku 1995 bolo vo Venezuele spáchaných 4 481 vrážd. V roku 2010, čo je posledný zachytený rok v tabuľke UNODC, sa ich stalo 13 080. To je za pätnásť rokov mohutný nárast, pritom hovoríme iba o zaznamenaných prípadoch. Zdroje, ktoré pre OSN poskytli tieto údaje, boli z mimovládneho sektora. Venezuelské úrady vysokú kriminalitu vo svojej krajine popierajú.
Navonok to vyznieva ako paradox, pretože jedným zo všeobecne prijímaných predpokladov je, že ku kriminalite, najmä tej násilnej, veľmi prispieva nerovnosť v spoločnosti. A venezuelský prezident, nedávno zosnulý Hugo Chávez, zasvätil svoje politické pôsobenie práve boju proti chudobe a nerovnosti. Za jeho vlády naozaj došlo k zmierneniu extrémnej chudoby, najmä vďaka sociálnym programom, ktoré financoval zo štátnych zdrojov. Keďže Venezuela je bohatá na ropu, stačilo na to využiť ropné príjmy. A predsa kriminalita vo Venezuele stúpa. Ak budeme príčiny tohto stavu hľadať v ekonomike, musíme si všimnúť klesajúce HDP na hlavu. To totiž znamená, že príjmy, hoci aj rovnostárskejšie rozdeľované, sú čoraz nižšie. Chudoba nevymizla a poháňa ju aj inflácia. Rastúce ceny vyvolávajú nespokojnosť. Často sa objavuje nedostatok základných potravín, spôsobený snahou vlády kontrolovať rast cien.
Štátne zásahy vyvolávajú nedostatok, nedostatok tovarov podporuje existenciu sivej ekonomiky, a sivá ekonomika sa vo venezuelských podmienkach spája aj s gangmi. Práve vojny gangov sú jedným zo „zdrojov“ vysokého počtu obetí vrážd. Brutalitu v spoločnosti podporuje korupcia v polícii. Policajti majú nízke platy, sú ochotní prižmúriť oko pred trestnou činnosťou, a niektorí si dokonca aktívne „privyrábajú“ v službách gangov.
.prezident zrenovoval svoju väznicu
Osobitnou kapitolou venezuelského príbehu je väzenstvo. Väznice vo Venezuele patria k najbrutálnejším na svete. Koncom januára tohto roku zahynulo pri masívnej vzbure väzňov v trestnici Uribana vo venezuelskom meste Barquisimeto vyše 60 ľudí. Z tejto vzbury OSN obvinila venezuelskú vládu – vyčíta jej zanedbávanie väzenskej správy, neprofesionálny prístup polície a väzenskej stráže. Obrovským problémom venezuelských väzníc je to, že sú preplnené. Chávez dal postaviť vo Venezuele len jednu novú väznicu a jednu dal renovovať – tú, v ktorej po potlačení vojenského prevratu v roku 1992 sám sedel.
Podľa mimovládnej organizácie Venezuelan Prisons Observatory sa v roku 2012 tlačilo vo väzniciach, postavených s kapacitou najviac 14-tisíc väzňov, až 50-tisíc odsúdených. Tá istá mimovládna organizácia uvádza, že v roku 2012 zahynulo vo venezuelských väzniciach dohromady 519 väzňov, čo je za Chávezovej vlády najvyššie číslo. Počet vrážd stúpa v celej krajine, ale pravdepodobnosť, že človeka zavraždia, je vo Venezuele až dvadsaťkrát vyššia vo väzení než na ulici.
.frustrácia, chaos, zúrivosť
Väzenstvo v Latinskej Amerike má všeobecne zlú povesť. Mnohé väznice sú doslova pod vládou gangov a väzenská stráž je tam len na to, aby bola. A aby vôbec bola, musí sa vyhýbať konfliktom s odsúdenými, ktorí si strážia svoje záujmy. Vo Venezuele, píše Economist, má väzenská stráž len zopár formálnych úloh: počíta väzňov, zabezpečuje väznicu zvonku a preváža väzňov k súdu. Vnútri väzníc dozorcovia obchodujú so zbraňami, drogami či mobilmi. V Mexiku strážcovia vo väznici Durango umožňovali väzňom, aby vykonávali platené vraždy na objednávku.
Chaos, ktorý v juhoamerických väzniciach vládne, prispieva k frustrácii väzňov. Mnohí väzni sú ešte len vo vyšetrovacej väzbe a pridlho čakajú na odsúdenie, keďže súdnictvo sa neponáhľa. V Brazílii sa stáva, že väzni ani po odslúžení trestu nie sú ihneď prepustení, ale často sa musia domáhať odchodu na slobodu.
Počet ľudí za mrežami na juhoamerickom kontinente je vôbec vysoký. V Kolumbii je podľa štatistík vyše 54-tisíc väzňov, v Argentíne takmer 45-tisíc, v Čile vyše 36-tisíc, v Peru 27 a pol tisíca, v Dominikánskej republike takmer 14-tisíc, v Ekvádore vyše 8-tisíc, v Uruguaji 7-tisíc. A to ešte nie sú celkom výpovedné štatistiky, lebo chaos vo väzenstve údaje značne znepresňuje. A napríklad taká socialistická Kuba až donedávna neuvádzala počet svojich väzňov. V roku 2012 zverejnila údaj 57 337 ľudí. Ľudskoprávne organizácie z Kuby však hlásia asi dvojnásobný počet. Celkom otázny zostáva počet politických väzňov, ktorých Kuba vôbec nepriznáva.
.tu je ešte možno nádej
Najväčším problémom však v Latinskej Amerike nie je počet väzňov ako taký, ale podmienky, v akých väzni žijú. Kým budú väznice pod správou gangov a kým všetko v nich bude prebiehať s tichým súhlasom skorumpovaného establišmentu, o náprave odsúdených nebude môcť byť ani reči. Korupcia pritom prakticky rovnako ovláda väzenstvo v socialistickej Venezuele ako v kapitalistickom Mexiku. Socializmus azda len väčšmi zvýrazňuje nefunkčnosť prehnitého väzenského systému, ktorý produkuje ďalšiu kriminalitu.
Akou-takou nádejou a vzorom pre reformu väzenstva sa v Južnej Amerike dnes stáva Dominikánska republika. Od roku 2003 tam prebieha ambiciózny pokus o zlepšenie podmienok pre odsúdených. Program priniesol väzniciam nové pravidlá, nový rozpočet (v porovnaní s minulosťou stojí jeden väzeň vládu 12, a nie 6 dolárov denne), zamestnávanie civilistov vo väzenskej stráži, tí však prejdú tvrdým ročným výcvikom. A tiež vzdelávanie väzňov. V Dominikánskej republike je 35 väzníc, už takmer polovica z nich nabehla na nový systém. A výsledok? Spomedzi ľudí, ktorí sú prepustení z takzvaných nových väzníc, sa len 3 percentá opätovne dopustia trestného činu. Odsúdenci, ktorí si trest odsedia v starej väznici, fungujúcej podľa dávno platných a brutálnejších pravidiel, majú takúto „návratnosť za mreže“ až 50-percentnú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.