Čo už len môže byť zaujímavé na živote v mestečku, ako je Neuburg an der Donau! Ospalá hornobavorská provincia, ani nie tridsaťtisíc obyvateľov. Starnúci mníchovský bonviván, od ktorého som kedysi kupoval ojazdeného forda, iba vyvaľoval oči do krajiny a neustále opakoval: „Préria! Vy tu žijete v prérii!“
Neuburg pritom leží kdesi uprostred medzi bavorskou metropolou a Norimbergom. Stredoveké mesto láka turistov hrdými pútačmi na „renesanciu na Dunaji“. Silueta zámku, týčiaceho sa nad riekou, je ako vystrihnutá z vlastivednej čítanky.
Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, pripadalo mesto aj mne skôr nudné. Jasné, vždy sa tu dalo ísť s deťmi na prechádzku po dunajskom nábreží, na dobrú kávu a zmrzlinu, alebo v lete na vynovené kúpalisko s antikorovými bazénmi. Ale stratiť sa v dave na pešej zóne či medzi regálmi obrovského kníhkupectva, prebdieť noc vo veľkomestských putikách alebo zatancovať si na lodi, na to bol Neuburg príliš vidiecky. Na to si bolo treba vyraziť aspoň do Frankfurtu.
Dnes tú ospalú provinčnosť vnímam inak. Keď ráno prichádzam do práce, už z diaľky mi na pozdrav máva taliansky zmrzlinár z Il Pinguino. Chodím k nemu v horúce letné popoludnia kupovať ľadovú kávu pre celé osadenstvo architektonickej kancelárie. Pred vchodom do firmy sa na mňa usmeje mladučká predavačka z vedľajšieho pekárstva, ktorá si sem vždy vybehne zapáliť jednu rýchlu cigaretu. Prehodíme pár slov a hoci ani neviem, ako sa volá, tykáme si. Všetci si tu tykáme. Okolo poludnia sa moji kolegovia budú radiť, či sa dnes pôjde na obed ku Grékovi, k Talianovi, alebo k Číňanovi. Skvelých kaviarní, barov a reštaurácií je v tomto malom meste niekoľko desiatok. A všetky sú skoro nepretržite plné. Café Zeitlos sa hodí na ľahkú večeru, v Elisen Lounge pri dunajskom moste sú barmanky veselé aj o tretej ráno. Aj Afričan vás tu pozdraví po bavorsky: Servus, gruas di, habidere! Človek sa akosi nemôže zbaviť pocitu, že týchto ľudí život baví. Niežeby som už nemal rád veľkomestá. Ale odkedy som vášnivý chodec a bežec, ocením rovnako aj tichú nočnú vandrovku popri tunajšom Dunaji: spln, sneh, zvuk vĺn na temnej rieke. Keď sa mi zacnie za mestami, ktoré nikdy nespia, urobím si aj so synmi krátky trip do Berlína. Píšem si s nimi esemesky vo fonetickej bavorčine. Habidere, Neuburg. Ich habe die Ehre. Je mi cťou tu bývať.
Daniel Ryba/
Autor sa v Bavorsku živí prácou v architektonickej kancelárii. Na Slovensku sa venuje vydávaniu krásnych kníh vo svojom vydavateľstve Edition Ryba. Pendlovanie cez bavorsko-slovenskú hranicu ho baví.
Neuburg pritom leží kdesi uprostred medzi bavorskou metropolou a Norimbergom. Stredoveké mesto láka turistov hrdými pútačmi na „renesanciu na Dunaji“. Silueta zámku, týčiaceho sa nad riekou, je ako vystrihnutá z vlastivednej čítanky.
Vtedy, pred dvadsiatimi rokmi, pripadalo mesto aj mne skôr nudné. Jasné, vždy sa tu dalo ísť s deťmi na prechádzku po dunajskom nábreží, na dobrú kávu a zmrzlinu, alebo v lete na vynovené kúpalisko s antikorovými bazénmi. Ale stratiť sa v dave na pešej zóne či medzi regálmi obrovského kníhkupectva, prebdieť noc vo veľkomestských putikách alebo zatancovať si na lodi, na to bol Neuburg príliš vidiecky. Na to si bolo treba vyraziť aspoň do Frankfurtu.
Dnes tú ospalú provinčnosť vnímam inak. Keď ráno prichádzam do práce, už z diaľky mi na pozdrav máva taliansky zmrzlinár z Il Pinguino. Chodím k nemu v horúce letné popoludnia kupovať ľadovú kávu pre celé osadenstvo architektonickej kancelárie. Pred vchodom do firmy sa na mňa usmeje mladučká predavačka z vedľajšieho pekárstva, ktorá si sem vždy vybehne zapáliť jednu rýchlu cigaretu. Prehodíme pár slov a hoci ani neviem, ako sa volá, tykáme si. Všetci si tu tykáme. Okolo poludnia sa moji kolegovia budú radiť, či sa dnes pôjde na obed ku Grékovi, k Talianovi, alebo k Číňanovi. Skvelých kaviarní, barov a reštaurácií je v tomto malom meste niekoľko desiatok. A všetky sú skoro nepretržite plné. Café Zeitlos sa hodí na ľahkú večeru, v Elisen Lounge pri dunajskom moste sú barmanky veselé aj o tretej ráno. Aj Afričan vás tu pozdraví po bavorsky: Servus, gruas di, habidere! Človek sa akosi nemôže zbaviť pocitu, že týchto ľudí život baví. Niežeby som už nemal rád veľkomestá. Ale odkedy som vášnivý chodec a bežec, ocením rovnako aj tichú nočnú vandrovku popri tunajšom Dunaji: spln, sneh, zvuk vĺn na temnej rieke. Keď sa mi zacnie za mestami, ktoré nikdy nespia, urobím si aj so synmi krátky trip do Berlína. Píšem si s nimi esemesky vo fonetickej bavorčine. Habidere, Neuburg. Ich habe die Ehre. Je mi cťou tu bývať.
Daniel Ryba/
Autor sa v Bavorsku živí prácou v architektonickej kancelárii. Na Slovensku sa venuje vydávaniu krásnych kníh vo svojom vydavateľstve Edition Ryba. Pendlovanie cez bavorsko-slovenskú hranicu ho baví.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.