Platí to v každom ohľade: zdôvodnenie vojny bolo falošné, jej priebeh krvavejší, než predpovedali najväčší pesimisti a neplatí ani veta, že svet bez Saddáma bude omnoho lepší ako so Saddámom.
Poďme od začiatku. George Bush a jeho vláda prisahali, že Saddám Husajn je hrozbou pre mier. Vraj vlastnil zbrane hromadného ničenia, dokončoval atómovú bombu a bol spojený s al-Káidou. Neokonzervatívci prirovnávali Husajna k Adolfovi Hitlerovi a európskym mierovým holubiciam sa Donald Rumsfeld vysmial ako „starej Európe“. Aj tu doma sme boli viacerí hluchí voči tomu, čo hovorili zbrojní inšpektori OSN: Irak už bol koncom 90. rokov de facto odzbrojený a tak už určite nebol akútnou hrozbou.
Pravdu mali inšpektori aj stará Európa. Po dobytí Bagdadu nenašli Američania vôbec nič, Irak ohrozoval svetový mier nie omnoho viac než Island.
Neokonzervatívcov však táto blamáž spočiatku neoslabila. Ich plány zvrhnúť Saddáma boli už staršieho dáta a nesúviseli ani tak s jeho odzbrojením, ale s ideologickým projektom transformácie regiónu. Stačilo tak vytiahnuť pôvodné motívy, ktoré by síce americkú verejnosť asi nezískali pre vojnu, ale teraz sa hodili: nový Irak bez Saddáma bude predvojom slobody a demokracie na Blízkom východe.
Aj keby to bol legitímny a realistický cieľ vojny (obe tieto podmienky sú nanajvýš sporné), vyžiadal si neprimerane vysoké obete. Od útoku zahynulo násilnou smrťou vyše 100-tisíc irackých civilistov. Pred americkou inváziou tu žilo asi milión kresťanov, približne polovica z nich utiekla z krajiny.
Lenže aj dodatočne sformulovaný cieľ demokratického Iraku sa zvrháva na frašku.
Irak ani trochu nebliká ako regionálny maják slobody. Bagdad je mestom strachu, betónových bariér a smrti. Šiítsky premiér Núrí al-Málikí sa čoraz viac správa ako nový diktátor a je čoraz bezohľadnejší voči menšinovým sunnitom. Bagdadský režim si na rozdiel od Saddáma rozumie s Iránom, arcinepriateľom USA a Izraela, a irackí šiíti podporujú Assadov režim v Sýrii.
Nespravodlivá vojna zmenila aj Západ: USA stratili morálnu príťažlivosť aj pre mnohých európskych priaznivcov. Skončila sa tiež morálna prevaha západnej pravice, ktorú dlho čerpala z toho, že jej lídri urýchlili pád komunizmu.
Ideológovia tejto vojny hovorili o jej nevyhnutnosti v kategóriach absolútnej morálky. Ak ostaneme pri ich slovníku, Irak sa do dejín zapíše ako dedičný hriech neokonzervatívneho hnutia.
Poďme od začiatku. George Bush a jeho vláda prisahali, že Saddám Husajn je hrozbou pre mier. Vraj vlastnil zbrane hromadného ničenia, dokončoval atómovú bombu a bol spojený s al-Káidou. Neokonzervatívci prirovnávali Husajna k Adolfovi Hitlerovi a európskym mierovým holubiciam sa Donald Rumsfeld vysmial ako „starej Európe“. Aj tu doma sme boli viacerí hluchí voči tomu, čo hovorili zbrojní inšpektori OSN: Irak už bol koncom 90. rokov de facto odzbrojený a tak už určite nebol akútnou hrozbou.
Pravdu mali inšpektori aj stará Európa. Po dobytí Bagdadu nenašli Američania vôbec nič, Irak ohrozoval svetový mier nie omnoho viac než Island.
Neokonzervatívcov však táto blamáž spočiatku neoslabila. Ich plány zvrhnúť Saddáma boli už staršieho dáta a nesúviseli ani tak s jeho odzbrojením, ale s ideologickým projektom transformácie regiónu. Stačilo tak vytiahnuť pôvodné motívy, ktoré by síce americkú verejnosť asi nezískali pre vojnu, ale teraz sa hodili: nový Irak bez Saddáma bude predvojom slobody a demokracie na Blízkom východe.
Aj keby to bol legitímny a realistický cieľ vojny (obe tieto podmienky sú nanajvýš sporné), vyžiadal si neprimerane vysoké obete. Od útoku zahynulo násilnou smrťou vyše 100-tisíc irackých civilistov. Pred americkou inváziou tu žilo asi milión kresťanov, približne polovica z nich utiekla z krajiny.
Lenže aj dodatočne sformulovaný cieľ demokratického Iraku sa zvrháva na frašku.
Irak ani trochu nebliká ako regionálny maják slobody. Bagdad je mestom strachu, betónových bariér a smrti. Šiítsky premiér Núrí al-Málikí sa čoraz viac správa ako nový diktátor a je čoraz bezohľadnejší voči menšinovým sunnitom. Bagdadský režim si na rozdiel od Saddáma rozumie s Iránom, arcinepriateľom USA a Izraela, a irackí šiíti podporujú Assadov režim v Sýrii.
Nespravodlivá vojna zmenila aj Západ: USA stratili morálnu príťažlivosť aj pre mnohých európskych priaznivcov. Skončila sa tiež morálna prevaha západnej pravice, ktorú dlho čerpala z toho, že jej lídri urýchlili pád komunizmu.
Ideológovia tejto vojny hovorili o jej nevyhnutnosti v kategóriach absolútnej morálky. Ak ostaneme pri ich slovníku, Irak sa do dejín zapíše ako dedičný hriech neokonzervatívneho hnutia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.