Európske hlavné mesto kultúry bolo v poslednom čase spomínané v médiách predovšetkým v súvislosti s rozpačitým otváracím ceremoniálom, ako aj viacerým kontroverzným kauzám, bez ktorých sa na Slovensku azda nezaobíde žiadne väčšie investičné podujatie.
Veľké peniaze nabádajú nielen na typický nešvár, korupciu, ale aj na ďalšie potenciálne nebezpečenstvo a tým je stavebná megalománia. Azda najznámejším a aj najvplyvnejším stavebným projektom, ktorý preslávil a ekonomicky naštartoval periférne menšie mesto, je projekt Guggenheimovho múzea v Bilbao. Úspech diela amerického architekta Franka Gheryho, ktorý je dnes nazývaný aj ako „Bilbao efekt“, sa stal inšpiráciou pre mnohé podobné megaprojekty vo svete, po vyše desiatich rokoch od postavenia múzea a ďalších rozsiahlych projektov v baskickej metropole však začína upadať záujem návštevníkov a biznis stagnuje. Tento jav sa stal charakteristickým aj pre veľké projekty Európskeho hlavného mesta kultúry, viaceré masívne investície do výstavby nových verejných stavieb sa po vyčerpaní dotácií stali občasne využívanými pamätníkmi na prestížny európsky titul.
Košice však svoj koncept dimenzovali striedmejšie, zamerali ho predovšetkým na prestavbu, obnovu a zhodnotenie už existujúcich štruktúr v meste. Napriek tomu bude náročné udržať dostatočnú náplň a predovšetkým návštevnosť rozsiahlych priestorov Kulturparku Kasárne či Kunsthalle v prestavanej plavárni.
Najoriginálnejším a domnievam sa aj najživotaschopnejším spomedzi projektov košického Európskeho hlavného mesta kultúry je z tohto pohľadu projekt SPOTs, teda projekt transformácie a konverzie malých nevyužívaných objektov výmenníkových staníc na košických sídliskách. Majú sa z nich stať priestory, určené pre kultúru, šport a komunitné stretávanie sa obyvateľov z okolia.
Nevyužívané objekty sa v očiach mnohých stali stavbami, ktoré sú predovšetkým rušivým prvkom prostredia sídlisk a priťahujú kriminalitu. Našli sa však aj takí, ktorí v nich rozpoznali nový potenciál. Bol to predovšetkým architekt Juraj Koban, dekan Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, ktorý ešte pred projektom Európskeho hlavného mesta kultúry inicioval v košickej teplárenskej spoločnosti (TEHO) myšlienku využitia výmenníkov ako „kryštalizujúcich bodov“ sídlisk s úlohou obohatiť ich o priestor na kultúrne a komunitné vyžitie obyvateľov. So svojimi študentmi z Fakulty umení už v roku 2010 zrealizoval úpravu prvej výmenníkovej stanice na Ulici obrody, na sídlisku Terasa, kde skúsili aplikovať základnú ideu projektu. Dnes sú už obyvatelia z okolitých panelákov navyknutí pravidelne navštevovať podujatia, krúžky či výstavy, ktoré sa v renovovaných priestoroch dejú deň čo deň, a ktoré si už začínajú aj sami organizovať. Podobne sa podarilo rozbehnúť aj výmenník na Brigádnickej ulici na rovnakom sídlisku.
Aj na základe prvých skúseností bola vyhlásená architektonická súťaž na ďalšie štyri výmenníky, strategicky rozmiestnené po viacerých sídliskách. Každý z „nových“ výmenníkov pritom už čoskoro bude plniť aj svoju špecifickú funkciu, na Wupertálskej ulici si obyvatelia budú môcť pestovať kvety v mestskej záhradke, alebo na jeho streche sledovať kino, na Ľudovej ulici zas využiť malý exteriérový skate bowl či si zatancovať, prípadne zaloziť na umelej stene v priestoroch výmenníka na Važeckej ulici.
Architektonická súťaž, ktorá ponúkala také široké pole na využitie vlastnej invencie, sa vyskytuje v našom prostredí skutočne ojedinele, bola však prekvapujúco využitá takmer výhradne lokálnymi architektmi a stavebnými inžiniermi. Ako keby Košice a celý východ Slovenska stále zostávali na okraji záujmu zvyšku krajiny. Dúfajme, že aj kvalitné realizácie pomôžu prelomiť tento dlhodobý trend a výmenníky budú plné aktivít, aj keď už bublina Európskeho hlavného mesta kultúry v Košiciach spľasne.
Autor je historik architektúry.
Veľké peniaze nabádajú nielen na typický nešvár, korupciu, ale aj na ďalšie potenciálne nebezpečenstvo a tým je stavebná megalománia. Azda najznámejším a aj najvplyvnejším stavebným projektom, ktorý preslávil a ekonomicky naštartoval periférne menšie mesto, je projekt Guggenheimovho múzea v Bilbao. Úspech diela amerického architekta Franka Gheryho, ktorý je dnes nazývaný aj ako „Bilbao efekt“, sa stal inšpiráciou pre mnohé podobné megaprojekty vo svete, po vyše desiatich rokoch od postavenia múzea a ďalších rozsiahlych projektov v baskickej metropole však začína upadať záujem návštevníkov a biznis stagnuje. Tento jav sa stal charakteristickým aj pre veľké projekty Európskeho hlavného mesta kultúry, viaceré masívne investície do výstavby nových verejných stavieb sa po vyčerpaní dotácií stali občasne využívanými pamätníkmi na prestížny európsky titul.
Košice však svoj koncept dimenzovali striedmejšie, zamerali ho predovšetkým na prestavbu, obnovu a zhodnotenie už existujúcich štruktúr v meste. Napriek tomu bude náročné udržať dostatočnú náplň a predovšetkým návštevnosť rozsiahlych priestorov Kulturparku Kasárne či Kunsthalle v prestavanej plavárni.
Najoriginálnejším a domnievam sa aj najživotaschopnejším spomedzi projektov košického Európskeho hlavného mesta kultúry je z tohto pohľadu projekt SPOTs, teda projekt transformácie a konverzie malých nevyužívaných objektov výmenníkových staníc na košických sídliskách. Majú sa z nich stať priestory, určené pre kultúru, šport a komunitné stretávanie sa obyvateľov z okolia.
Nevyužívané objekty sa v očiach mnohých stali stavbami, ktoré sú predovšetkým rušivým prvkom prostredia sídlisk a priťahujú kriminalitu. Našli sa však aj takí, ktorí v nich rozpoznali nový potenciál. Bol to predovšetkým architekt Juraj Koban, dekan Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach, ktorý ešte pred projektom Európskeho hlavného mesta kultúry inicioval v košickej teplárenskej spoločnosti (TEHO) myšlienku využitia výmenníkov ako „kryštalizujúcich bodov“ sídlisk s úlohou obohatiť ich o priestor na kultúrne a komunitné vyžitie obyvateľov. So svojimi študentmi z Fakulty umení už v roku 2010 zrealizoval úpravu prvej výmenníkovej stanice na Ulici obrody, na sídlisku Terasa, kde skúsili aplikovať základnú ideu projektu. Dnes sú už obyvatelia z okolitých panelákov navyknutí pravidelne navštevovať podujatia, krúžky či výstavy, ktoré sa v renovovaných priestoroch dejú deň čo deň, a ktoré si už začínajú aj sami organizovať. Podobne sa podarilo rozbehnúť aj výmenník na Brigádnickej ulici na rovnakom sídlisku.
Aj na základe prvých skúseností bola vyhlásená architektonická súťaž na ďalšie štyri výmenníky, strategicky rozmiestnené po viacerých sídliskách. Každý z „nových“ výmenníkov pritom už čoskoro bude plniť aj svoju špecifickú funkciu, na Wupertálskej ulici si obyvatelia budú môcť pestovať kvety v mestskej záhradke, alebo na jeho streche sledovať kino, na Ľudovej ulici zas využiť malý exteriérový skate bowl či si zatancovať, prípadne zaloziť na umelej stene v priestoroch výmenníka na Važeckej ulici.
Architektonická súťaž, ktorá ponúkala také široké pole na využitie vlastnej invencie, sa vyskytuje v našom prostredí skutočne ojedinele, bola však prekvapujúco využitá takmer výhradne lokálnymi architektmi a stavebnými inžiniermi. Ako keby Košice a celý východ Slovenska stále zostávali na okraji záujmu zvyšku krajiny. Dúfajme, že aj kvalitné realizácie pomôžu prelomiť tento dlhodobý trend a výmenníky budú plné aktivít, aj keď už bublina Európskeho hlavného mesta kultúry v Košiciach spľasne.
Autor je historik architektúry.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.