Na nákladných vozoch sa vezie rozveselená spoločnosť, niektorí prezlečení za popov, iní za rehoľníkov, niektorí sa vášnivo bozkávajú, iní sa predvádzajú primitívnymi gestami. Nad nimi visia transparenty, ktoré volajú po voľnej láske a sexuálnej revolúcii, nadávajú na Boha, kresťanstvo a duchovenstvo. Prežívam déjà vu: Tie isté obrázky (len azda trochu menej surové) som nedávno videl na homosexuálnych a feministických pochodoch v Berlíne, Amsterdame či Ríme.
Tí, ktorí dnes hovoria o morálnej revolúcii a domáhajú sa zmeny cirkevného učenia v morálnych otázkach, osobitne sexuálnej etiky, nereprezentujú nič nové. Opakujú v zásade to isté, čo hovorili sovieti takmer pred sto rokmi.
Sexuálna revolúcia sa nenarodila medzi americkými bítnikmi a hipisákmi. Ako prvý prišiel s týmto termínom komunista a psychoanalytik Wilhelm Reich hneď po tom, ako komunisti dobyli moc. Reich založil vo Viedni socialistickú spoločnosť pre sexuologický výskum a v Berlíne nemeckú spoločnosť pre sexuálnu politiku proletariátu. A bol tiež autorom programu sexuálneho vzdelávania proletariátu (takzvaný sex-prol).
Reich nadviazal čiastočne na samotného Lenina, ktorý už v roku 1904 prišiel s pojmom „vzbura zmyselnosti”, čo bol prísľub ničím neobmedzenej sexuálnej slobody, čo malo spôsobiť zničenie tradičnej spoločnosti.
Ani heslo voľnej lásky nevzniklo v epoche Woodstocku. Nevymysleli ho totiž deti kvetov, ale Alexandra Kollontajová, členka strany menševikov a neskôr boľševikov, autorka socialistického feminizmu a ministerka v prvej boľševickej vláde. Preslávila sa výrokom, že pohlavný styk je pre ňu to, čo vypitie pohára vody.
Pozerám sa na sovietsky propagandistický plagát spred storočia. Dve postavy, muž a žena, dva nápisy: „Každý komsomolec môže a je povinný uspokojiť svoje sexuálne túžby.” „Každá komsomolka mu je povinná vyjsť v ústrety, inak dopadne ako meštianka.”
Prvé hodiny sexuálnej výchovy neboli do škôl zavedené na Západe v sedemdesiatych rokoch, ale o polstoročie skôr počas komunistickej revolúcie v Maďarsku. Ministrom kultúry vo vláde Bélu Kuna sa stal marxistický filozof György Lukacs, a bol to on, kto vnútil školám program sexuálnej výchovy, kde sa deti učili, že monogamné manželstvo je prežitkom, podporovala sa „voľná láska“, a popritom sa útočilo na kresťanstvo ako náboženstvo, ktoré zakazuje človeku prežívanie rozkoše.
Všetkých priaznivcov boľševickej revolúcie charakterizovala ešte jedna vec – nenávisť voči kresťanstvu. V podstate nič nové. Škoda len, že dnešní propagátori morálnych zmien sa k svojim predchodcom tak málo hlásia.
Autor je poľský publicista a šéfredaktor revue Fronda.
Tí, ktorí dnes hovoria o morálnej revolúcii a domáhajú sa zmeny cirkevného učenia v morálnych otázkach, osobitne sexuálnej etiky, nereprezentujú nič nové. Opakujú v zásade to isté, čo hovorili sovieti takmer pred sto rokmi.
Sexuálna revolúcia sa nenarodila medzi americkými bítnikmi a hipisákmi. Ako prvý prišiel s týmto termínom komunista a psychoanalytik Wilhelm Reich hneď po tom, ako komunisti dobyli moc. Reich založil vo Viedni socialistickú spoločnosť pre sexuologický výskum a v Berlíne nemeckú spoločnosť pre sexuálnu politiku proletariátu. A bol tiež autorom programu sexuálneho vzdelávania proletariátu (takzvaný sex-prol).
Reich nadviazal čiastočne na samotného Lenina, ktorý už v roku 1904 prišiel s pojmom „vzbura zmyselnosti”, čo bol prísľub ničím neobmedzenej sexuálnej slobody, čo malo spôsobiť zničenie tradičnej spoločnosti.
Ani heslo voľnej lásky nevzniklo v epoche Woodstocku. Nevymysleli ho totiž deti kvetov, ale Alexandra Kollontajová, členka strany menševikov a neskôr boľševikov, autorka socialistického feminizmu a ministerka v prvej boľševickej vláde. Preslávila sa výrokom, že pohlavný styk je pre ňu to, čo vypitie pohára vody.
Pozerám sa na sovietsky propagandistický plagát spred storočia. Dve postavy, muž a žena, dva nápisy: „Každý komsomolec môže a je povinný uspokojiť svoje sexuálne túžby.” „Každá komsomolka mu je povinná vyjsť v ústrety, inak dopadne ako meštianka.”
Prvé hodiny sexuálnej výchovy neboli do škôl zavedené na Západe v sedemdesiatych rokoch, ale o polstoročie skôr počas komunistickej revolúcie v Maďarsku. Ministrom kultúry vo vláde Bélu Kuna sa stal marxistický filozof György Lukacs, a bol to on, kto vnútil školám program sexuálnej výchovy, kde sa deti učili, že monogamné manželstvo je prežitkom, podporovala sa „voľná láska“, a popritom sa útočilo na kresťanstvo ako náboženstvo, ktoré zakazuje človeku prežívanie rozkoše.
Všetkých priaznivcov boľševickej revolúcie charakterizovala ešte jedna vec – nenávisť voči kresťanstvu. V podstate nič nové. Škoda len, že dnešní propagátori morálnych zmien sa k svojim predchodcom tak málo hlásia.
Autor je poľský publicista a šéfredaktor revue Fronda.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.