Je storočný život potvrdením diela? Je storočné dielo potvrdením prežitého?
A z ktorej strany k nemu pristúpiť, priblížiť sa aspoň na dosah, keď vieme, že bolo úzko späté s úzkosťami hľadania a v časoch neláskavej cholery aj s družnými letami jasajúcich radostníkov, že bolo zvierané obručami démonov súhlasu i nesúhlasu, a keď dnes už naozaj všetci vieme, že bolo poučencami z krízových vývojov umlčané ako podrezaný kohútik v agónii a napriek tomu odolávalo a odolalo prvým aj druhým úderom ponižujúco vnúteného dožívania?
Otázok ako maku; ale kde hľadať odpovede?
„Nebol by som rád, keby po Dominikovi Tatarkovi ostalo len bronzové poprsie, o ktoré majú záujem iba holuby. Dobre by bolo, keby ostal inšpiratívnym typom intelektuála, ktorý pri všetkej neústupčivosti dokázal korigovať svoje omyly.“
Takto priamo a inšpiratívne ponúkol mi jednu z možností hľadania odpovedí a zároveň aj jednu z možností nepateticky hrdého uctievania, ctený a cenený bystrický laureát Pavel Hrúz.
Ešte nájsť k sýtemu obsahu Tatarkových storočných túlačiek a písačiek úspornú formu, aby to uctievanie odsýpalo, aby to spomínanie nenudilo.
Ponúkla sa mi skladačka medzihier niekoľkých osudových dátumov z bohatého kalendária Dominika Tatarku, ako jedna z možností.
A ja som ju prijal za svoju.
Pre jej stručnosť a vrodenú náchylnosť k odbočeniam.
Poďme na to.
Namiesto prvej medzihry krátky prológ.
Bola jeseň a babie leto roku 1988 zahalilo sa cudne do strieborných pavučín. V bezpečnom závetrí dohodol som sa s Dominikom Tatarkom, že pre samizdatový časopis Fragment nahrám na magnetofón jeho „celoživotné“ rozprávanie. Ešte raz a dôkladnejšie. Prečo ešte raz – a dôkladnejšie? To už boli „na svete“ nezredigované aj zredigované Navrávačky a v nich veľa nedopovedaného, iba v náznakoch naťuknutého rozpamätávania a spomínania. Chýbalo a dodnes v nich chýba všeličo dôležité z jeho života. Dominik Tatarka s rozhovorom súhlasil. Bol vtedy ešte v dobrej forme, vášnivo mával medzi zažltnutými prstami ukotvenou cigaretou, vypúšťal dym nosom i ústami a hlavne: rozprával, plynul v dávnych príbehoch hľadania, blúdenia i poblúdenia, odovzdane sa zamotával do sietí zázračných panien i zradných bohýň, záľubne nadväzoval a hneď hašterivo spretŕhal putá priateľstiev „na život a na smrť“, nechával sa vodiť za nos politikou nehodnou hrdých karpatských pastierov, dávno už odsunutou do mŕtvych schránok zabudnutej histórie.
Dominik rozprával neopakovateľne „tatarkovsky“, vírivo krúžil v jednom slove alebo v jednej vete – ako starí majstri najkratších básnických foriem. Vracal sa a odchádzal z dávnych i z nedávno minulých príbehov, ktorých závažnosť rytmizoval hlbokými nikotínovými nádychmi a výdychmi. Ale kosa brnkla zas raz o kameň – ten rozhovor sme nahrali-nenahrali... Zlyhala „dokonalá“ technika a za ňu zodpovedný nedokonalý obsluhovač dvoch nevinne sa tváriacich umelohmotných gombíkov. Na tie časy vraj kvalitná, moderná, kazetovo-magnetofónová novinka odmietla poslušnosť. Namiesto Dominikovho hlasu chrčali na mňa z pásky svoje naliehavé, ale ľudskému uchu nezrozumiteľné kliatby a zaklínadlá nejakí pradávni démoni. Zhasla fajka, povedal som si, možno inokedy. Ale inokedy už nebolo. Ostal mi nesplatený starý dlh, ktorý dnes treba splatiť aspoň skromnou poctou, skladačkou fiktívneho rozhovoru, zmontovaného z fragmentov, vytrhnutých z písačiek Dominika Tatarku.
„Dostalo sa mi trochu vzdelania a rozhľadu, čo mi dalo určité sebavedomie a odvahu hovoriť. Čo o tom môžem viac povedať? Ak je len byľka pravdy na tom, že aspoň čosi z toho, čo som napísal, je prítomné a prihovára sa komusi ako vnútorný hlas, je to pre mňa satisfakciou,“ hovorí Dominik Tatarka a nám neostáva iné, len sa spýtať, čo sa nám dnes prihovára vnútorným hlasom niekedy chybujúceho, ale často i hrdo vzdorujúceho spisovateľa, čo treba korigovať, čo pripomenúť, aby sa nezabudlo?“
Vytŕham si z Tatarku postupne, i keď nie prísne chronologicky zopár príbehov, niekoľko medzihier.
„Moja senzibilita sa kultivovala na nekonečnom rade diel z epochy, ktorú nazývame kresťanskou. Večné kadencie poézie, jej najkrajšie metafory „Tvoje meno ako olej rozliaty, brána nebies, veža zo slonovej kosti,“ to som počúval od najútlejšieho detstva, dedinský chlapec, kdesi, povedali by sme, na kultúrnej periférii.“
Z kultúrnej periférie, zabudnutej kdesi pánubohu za chrbtom, je všade rovnako ďaleko. A predsa – keď sa chce – dá sa dôjsť aj doďaleka. Trebárs do Paríža – a rovno na slávnu svetovú Sorbonu, kde svetová spoločnosť svetových študentov obdiera prednáškové lavice, alebo v uličkách a na bulvároch vždy pripravené prútené kreslá kaviarní.
„Žasol som: Toto je teda Paríž, toto je teda sladká Francia! Človek je tu anonymný tvor, nebeský vták. Nikto ho tu nevidí, nesúdi a nenapomína,“
žasne Dominik Tatarka. Ale o pár mesiacov do sladkého úžasu zahrmel neanonymne súmrak bohov a vytrhol z kalendára list s dátumom 14. marec 1939.
„Z Paríža som sa vracal cez Prahu. Štrnásteho marca mám narodeniny. Z krčmy som vyšiel až ráno a dolu Václavským námestím pochodovali po zuby ozbrojení nemeckí vojaci a ľudia na chodníku dvíhali zaťaté päste a spievali husitský chorál. Vedel som, že ak sa človek nechce sám v sebe vystavovať zbytočným pocitom sklamania, má byť rozumný. A byť rozumný v tom čase znamenalo, že si človek nemá pestovať nijaké súkromné ani všeobecné ilúzie. Má sa duševne pripraviť na všeobecnú zradu, všeobecný krach všetkého, na čo sa vedome či nevedomky spoliehal.“
Ostrým strihom oklamali sme čas, prežili sme statočne všeobecný krach druhej veľkej vojny a za jej dverami už čakala na nás mávadlami mávajúca a skandovane tlieskajúca najkrajšia zo všetkých budúcností – ako druhá medzihra.
„Súhlasiac, ba nachádzajúc hlboké uspokojenie v politickej a sociálnej štruktúre našej republiky po februárových udalostiach, ako spisovateľ, vedomý si svojej funkcie spisovateľa v spoločnosti, ani na myseľ my neprichodí obávať sa o svoju tvorivú slobodu, vyhradzujem si však slobodu voliť, skúšať, overovať si metódu svojho literárneho remesla.“
Družná radosť totality bdelo skúšala a overovala, volila si sama metódy pochvál a sankcií a zvysoka kašľala nielen na tvorivú, ale na akúkoľvek slobodu prejavu, prejavovať sa. Literárni remeselníci súkali na povel veršované rozsudky smrti a vyhradzovať si právo na čokoľvek a nesúhlasne odporovať démonom súhlasu rovnalo sa zrade.
„Ktože tu teda vládol?“ pýta sa zdesený Tatarka. „Vládla tu komunistická strana? Neviem.“ odpovie si váhavo a hľadá v jednohlasnom dave aspoň jednu ľudskejšiu tvár.
Ktože to tu vládol, Dominik? pýtali sme sa ho aj my, jeho mladí a najmladší čitatelia a neskôr priatelia.
Odpovedal takto:
„Tých dvadsať rokov od ,víťazného februára‘, to bol skutočne absolútne odľudštený štátny mechanizmus, ktorý programovo požieral ľudí, ich radosti, ich súkromné životy. Kde sú teda víťazi? Keď je predsa len víťazným, tak pre koho je víťazným? Je víťazstvom, po ktorom nasledovalo vyvražďovanie inteligencie, zastrašovanie, násilie, obdobie kultu osobnosti, surových zásahov do národných kultúr. Tento absurdný odľudštený organizmus by sme mali naozaj v plnej miere odhaliť, aby sme sa zbytočne nevyčerpávali, aby sme spoznali chyby.“
Ale voda sa sypala a piesok sa lial a spoznávanie, odhaľovanie chýb a pochybení, túto poľudštenejšiu medzihru ďalšieho márneho pokusu o nápravu nenapraviteľného, pridusila hneď v zárodku veľkobratsky trestajúca ruka najväčšieho zo všetkých bratov.
„Pomyslel som si: To je koniec! Videl som námestie zaplnené mládežou, ktorá päsťami hrozila a kričala: Aziati! Okupanti! a dva obrovské sovietske tanky sa na mieste zvŕtali, drvili kocky dlažby, iskrili a neustále vrteli oceľovými vežami a hlavňami diel.“
Takto sa začala pre nás aj pre Dominika Tatarku ďalšia medzihra jedného dlhého dňa, ktorý trval dvadsať rokov. Z tých, na ktorých sa vždy dalo spoľahlivo spoľahnúť, ostalo roztratené, rozpŕchnuté stádočko ponížené politickou intrigou a včerajšie hrdé osobnosti zmenili sa z noci na ráno na osoby zahnané do zahanbujúceho kúta poslušnosti.
„Slabí a či bezmocní v tomto štáte už dávno nehovoria otvorene, už dávno nepomenúvajú veci pravými menami. Ja som príslušník malého národa, to ma určuje, ale neobmedzuje. Obmedzujú ma zákazy: Tatarka, ty nesmieš čítať to a to! Nesmieš písať o tom a o tom! Ty vôbec nesmieš písať!“ hromžil Tatarka a hromžiť neprestával. A písal a publikoval bez zákazov a obmedzení v obmedzenom priestore samizdatových časopisov a vydavateľstiev.
„Je tu jedna malá disidentská spoločnosť, ale je to obec svätých. Sú v nej kuriči, ktorí študovali a teraz kúria. Sú to schopní ľudia, schopní, charakterní, ale sú zatlačení na okraj spoločnosti. A sú tu spisovateľky, ktoré sú zároveň umývačkami a upratovačkami. Jeden národ to nemôže zniesť, aby jeho filozof, jeho spisovateľ, jeho herec museli žiť z ničoho, nemohli plniť svoje poslanie a nemohli rozvíjať svoj talent!“
Jar obmäkla a zaseknuté, hrdzavé koliesko času poddanskej nehybnosti pomaly, skusmo začínalo škrípať zubami čoraz glasnejšie.
Ale železná opona, poistená ostnatým drôtom, nie a nie sa zdvihnúť.
A ešte raz a naposledy prihovára sa mi už kdesi z konečna, z prahu slabnúcej, po špičkách sa vzďaľujúcej počuteľnosti, hlas Dominika Tatarku:
„Ja viem, že zomriem, že odchádzam a možno som iba smiešny pastier, nepochopiteľný človek, ktorý niečo chcel napísať, možno niečo aj napísal, ale z toho nezostalo skoro nič... Tak mal či nemal dáky zmysel môj život? Ja som nijakú kariéru neurobil, nič z toho, čo ľudia bežne za zmysel života považujú, bohatstvo, moc, slávu, opojné rozkoše som nedosiahol. Môj život teda nemal zmysel? Azda sú to iba dni a chvíle, maličkosti, ktoré nám zostávajú, ale hovoríme: Áno, stálo to za to.“
K tomu dodatok z môjho denníkového záznamu:
Slnečné májové ráno roku 1989. Sedím – nedobrovoľne odvedený – v štátnej vyšetrovni na Ulici februárového víťazstva. Kdesi na Martinskom cintoríne ukladajú dnes Vzdorného do jamy. Asi budú tiecť slzy, budú padať slzičky.
Najtajnejší tajný sa ma nazlostene pýta: „A kto tam bude rečniť, a čo?!“
Namiesto odpovede opakujem si v hlave Dominikovu upokojujúco kolísavú mantru: „Ja vás dlabem! Ja vás dlabem!“
Epilóg. Text telegramu odoslaného 13. 3. 2013 na adresu: Dominik Tatarka, Mišíkova ulica č. 10, Bratislava.
Milý Dominik.
Pri Tvojej storočnici vzdávam hold a volám na slávu holubom, ktorí plavne nalietavajú na smutné bronzové poprsia smutných laureátov, tvorivo značkujú tie neživé torzá dávnych životov a zabudnutých diel a nežne sa nežnia na tom matnom kúsku dočasnej slávy.
Viem, že by si mal z ich úprimného obcovania veľkú radosť.
Tvoj priateľ Oleg Pastier.
Oleg Pastier/
Básnik, prozaik, esejista, rozhlasový autor, knižný a časopisecký vydavateľ. Narodil sa v roku 1952 v Tekovskej Novej Vsi. Ako vydavateľ a redaktor samizdatov sa zaslúžil pred rokom 1989 o vydanie textov Dominika Tatarku v časopise Fragment (Fragment K), ako aj o samizdatové vydanie jeho Navrávačiek (1986). Cenu Dominika Tatarku dostal za knihu Za ozvenou tichých hlasov II (2012) s prihliadnutím na knihy Za ozvenou tichých hlasov I (2011), Z protiľahlého brehu (2008) a Spytovanie (spolu s Ivanom Kadlečíkom, 2010), ako aj za zostavenie antológií Osamelých bežcov Pohybliví v pohyblivom (2007), Pohybliví nehoria (2009) a za básnickú tvorbu.
A z ktorej strany k nemu pristúpiť, priblížiť sa aspoň na dosah, keď vieme, že bolo úzko späté s úzkosťami hľadania a v časoch neláskavej cholery aj s družnými letami jasajúcich radostníkov, že bolo zvierané obručami démonov súhlasu i nesúhlasu, a keď dnes už naozaj všetci vieme, že bolo poučencami z krízových vývojov umlčané ako podrezaný kohútik v agónii a napriek tomu odolávalo a odolalo prvým aj druhým úderom ponižujúco vnúteného dožívania?
Otázok ako maku; ale kde hľadať odpovede?
„Nebol by som rád, keby po Dominikovi Tatarkovi ostalo len bronzové poprsie, o ktoré majú záujem iba holuby. Dobre by bolo, keby ostal inšpiratívnym typom intelektuála, ktorý pri všetkej neústupčivosti dokázal korigovať svoje omyly.“
Takto priamo a inšpiratívne ponúkol mi jednu z možností hľadania odpovedí a zároveň aj jednu z možností nepateticky hrdého uctievania, ctený a cenený bystrický laureát Pavel Hrúz.
Ešte nájsť k sýtemu obsahu Tatarkových storočných túlačiek a písačiek úspornú formu, aby to uctievanie odsýpalo, aby to spomínanie nenudilo.
Ponúkla sa mi skladačka medzihier niekoľkých osudových dátumov z bohatého kalendária Dominika Tatarku, ako jedna z možností.
A ja som ju prijal za svoju.
Pre jej stručnosť a vrodenú náchylnosť k odbočeniam.
Poďme na to.
Namiesto prvej medzihry krátky prológ.
Bola jeseň a babie leto roku 1988 zahalilo sa cudne do strieborných pavučín. V bezpečnom závetrí dohodol som sa s Dominikom Tatarkom, že pre samizdatový časopis Fragment nahrám na magnetofón jeho „celoživotné“ rozprávanie. Ešte raz a dôkladnejšie. Prečo ešte raz – a dôkladnejšie? To už boli „na svete“ nezredigované aj zredigované Navrávačky a v nich veľa nedopovedaného, iba v náznakoch naťuknutého rozpamätávania a spomínania. Chýbalo a dodnes v nich chýba všeličo dôležité z jeho života. Dominik Tatarka s rozhovorom súhlasil. Bol vtedy ešte v dobrej forme, vášnivo mával medzi zažltnutými prstami ukotvenou cigaretou, vypúšťal dym nosom i ústami a hlavne: rozprával, plynul v dávnych príbehoch hľadania, blúdenia i poblúdenia, odovzdane sa zamotával do sietí zázračných panien i zradných bohýň, záľubne nadväzoval a hneď hašterivo spretŕhal putá priateľstiev „na život a na smrť“, nechával sa vodiť za nos politikou nehodnou hrdých karpatských pastierov, dávno už odsunutou do mŕtvych schránok zabudnutej histórie.
Dominik rozprával neopakovateľne „tatarkovsky“, vírivo krúžil v jednom slove alebo v jednej vete – ako starí majstri najkratších básnických foriem. Vracal sa a odchádzal z dávnych i z nedávno minulých príbehov, ktorých závažnosť rytmizoval hlbokými nikotínovými nádychmi a výdychmi. Ale kosa brnkla zas raz o kameň – ten rozhovor sme nahrali-nenahrali... Zlyhala „dokonalá“ technika a za ňu zodpovedný nedokonalý obsluhovač dvoch nevinne sa tváriacich umelohmotných gombíkov. Na tie časy vraj kvalitná, moderná, kazetovo-magnetofónová novinka odmietla poslušnosť. Namiesto Dominikovho hlasu chrčali na mňa z pásky svoje naliehavé, ale ľudskému uchu nezrozumiteľné kliatby a zaklínadlá nejakí pradávni démoni. Zhasla fajka, povedal som si, možno inokedy. Ale inokedy už nebolo. Ostal mi nesplatený starý dlh, ktorý dnes treba splatiť aspoň skromnou poctou, skladačkou fiktívneho rozhovoru, zmontovaného z fragmentov, vytrhnutých z písačiek Dominika Tatarku.
„Dostalo sa mi trochu vzdelania a rozhľadu, čo mi dalo určité sebavedomie a odvahu hovoriť. Čo o tom môžem viac povedať? Ak je len byľka pravdy na tom, že aspoň čosi z toho, čo som napísal, je prítomné a prihovára sa komusi ako vnútorný hlas, je to pre mňa satisfakciou,“ hovorí Dominik Tatarka a nám neostáva iné, len sa spýtať, čo sa nám dnes prihovára vnútorným hlasom niekedy chybujúceho, ale často i hrdo vzdorujúceho spisovateľa, čo treba korigovať, čo pripomenúť, aby sa nezabudlo?“
Vytŕham si z Tatarku postupne, i keď nie prísne chronologicky zopár príbehov, niekoľko medzihier.
„Moja senzibilita sa kultivovala na nekonečnom rade diel z epochy, ktorú nazývame kresťanskou. Večné kadencie poézie, jej najkrajšie metafory „Tvoje meno ako olej rozliaty, brána nebies, veža zo slonovej kosti,“ to som počúval od najútlejšieho detstva, dedinský chlapec, kdesi, povedali by sme, na kultúrnej periférii.“
Z kultúrnej periférie, zabudnutej kdesi pánubohu za chrbtom, je všade rovnako ďaleko. A predsa – keď sa chce – dá sa dôjsť aj doďaleka. Trebárs do Paríža – a rovno na slávnu svetovú Sorbonu, kde svetová spoločnosť svetových študentov obdiera prednáškové lavice, alebo v uličkách a na bulvároch vždy pripravené prútené kreslá kaviarní.
„Žasol som: Toto je teda Paríž, toto je teda sladká Francia! Človek je tu anonymný tvor, nebeský vták. Nikto ho tu nevidí, nesúdi a nenapomína,“
žasne Dominik Tatarka. Ale o pár mesiacov do sladkého úžasu zahrmel neanonymne súmrak bohov a vytrhol z kalendára list s dátumom 14. marec 1939.
„Z Paríža som sa vracal cez Prahu. Štrnásteho marca mám narodeniny. Z krčmy som vyšiel až ráno a dolu Václavským námestím pochodovali po zuby ozbrojení nemeckí vojaci a ľudia na chodníku dvíhali zaťaté päste a spievali husitský chorál. Vedel som, že ak sa človek nechce sám v sebe vystavovať zbytočným pocitom sklamania, má byť rozumný. A byť rozumný v tom čase znamenalo, že si človek nemá pestovať nijaké súkromné ani všeobecné ilúzie. Má sa duševne pripraviť na všeobecnú zradu, všeobecný krach všetkého, na čo sa vedome či nevedomky spoliehal.“
Ostrým strihom oklamali sme čas, prežili sme statočne všeobecný krach druhej veľkej vojny a za jej dverami už čakala na nás mávadlami mávajúca a skandovane tlieskajúca najkrajšia zo všetkých budúcností – ako druhá medzihra.
„Súhlasiac, ba nachádzajúc hlboké uspokojenie v politickej a sociálnej štruktúre našej republiky po februárových udalostiach, ako spisovateľ, vedomý si svojej funkcie spisovateľa v spoločnosti, ani na myseľ my neprichodí obávať sa o svoju tvorivú slobodu, vyhradzujem si však slobodu voliť, skúšať, overovať si metódu svojho literárneho remesla.“
Družná radosť totality bdelo skúšala a overovala, volila si sama metódy pochvál a sankcií a zvysoka kašľala nielen na tvorivú, ale na akúkoľvek slobodu prejavu, prejavovať sa. Literárni remeselníci súkali na povel veršované rozsudky smrti a vyhradzovať si právo na čokoľvek a nesúhlasne odporovať démonom súhlasu rovnalo sa zrade.
„Ktože tu teda vládol?“ pýta sa zdesený Tatarka. „Vládla tu komunistická strana? Neviem.“ odpovie si váhavo a hľadá v jednohlasnom dave aspoň jednu ľudskejšiu tvár.
Ktože to tu vládol, Dominik? pýtali sme sa ho aj my, jeho mladí a najmladší čitatelia a neskôr priatelia.
Odpovedal takto:
„Tých dvadsať rokov od ,víťazného februára‘, to bol skutočne absolútne odľudštený štátny mechanizmus, ktorý programovo požieral ľudí, ich radosti, ich súkromné životy. Kde sú teda víťazi? Keď je predsa len víťazným, tak pre koho je víťazným? Je víťazstvom, po ktorom nasledovalo vyvražďovanie inteligencie, zastrašovanie, násilie, obdobie kultu osobnosti, surových zásahov do národných kultúr. Tento absurdný odľudštený organizmus by sme mali naozaj v plnej miere odhaliť, aby sme sa zbytočne nevyčerpávali, aby sme spoznali chyby.“
Ale voda sa sypala a piesok sa lial a spoznávanie, odhaľovanie chýb a pochybení, túto poľudštenejšiu medzihru ďalšieho márneho pokusu o nápravu nenapraviteľného, pridusila hneď v zárodku veľkobratsky trestajúca ruka najväčšieho zo všetkých bratov.
„Pomyslel som si: To je koniec! Videl som námestie zaplnené mládežou, ktorá päsťami hrozila a kričala: Aziati! Okupanti! a dva obrovské sovietske tanky sa na mieste zvŕtali, drvili kocky dlažby, iskrili a neustále vrteli oceľovými vežami a hlavňami diel.“
Takto sa začala pre nás aj pre Dominika Tatarku ďalšia medzihra jedného dlhého dňa, ktorý trval dvadsať rokov. Z tých, na ktorých sa vždy dalo spoľahlivo spoľahnúť, ostalo roztratené, rozpŕchnuté stádočko ponížené politickou intrigou a včerajšie hrdé osobnosti zmenili sa z noci na ráno na osoby zahnané do zahanbujúceho kúta poslušnosti.
„Slabí a či bezmocní v tomto štáte už dávno nehovoria otvorene, už dávno nepomenúvajú veci pravými menami. Ja som príslušník malého národa, to ma určuje, ale neobmedzuje. Obmedzujú ma zákazy: Tatarka, ty nesmieš čítať to a to! Nesmieš písať o tom a o tom! Ty vôbec nesmieš písať!“ hromžil Tatarka a hromžiť neprestával. A písal a publikoval bez zákazov a obmedzení v obmedzenom priestore samizdatových časopisov a vydavateľstiev.
„Je tu jedna malá disidentská spoločnosť, ale je to obec svätých. Sú v nej kuriči, ktorí študovali a teraz kúria. Sú to schopní ľudia, schopní, charakterní, ale sú zatlačení na okraj spoločnosti. A sú tu spisovateľky, ktoré sú zároveň umývačkami a upratovačkami. Jeden národ to nemôže zniesť, aby jeho filozof, jeho spisovateľ, jeho herec museli žiť z ničoho, nemohli plniť svoje poslanie a nemohli rozvíjať svoj talent!“
Jar obmäkla a zaseknuté, hrdzavé koliesko času poddanskej nehybnosti pomaly, skusmo začínalo škrípať zubami čoraz glasnejšie.
Ale železná opona, poistená ostnatým drôtom, nie a nie sa zdvihnúť.
A ešte raz a naposledy prihovára sa mi už kdesi z konečna, z prahu slabnúcej, po špičkách sa vzďaľujúcej počuteľnosti, hlas Dominika Tatarku:
„Ja viem, že zomriem, že odchádzam a možno som iba smiešny pastier, nepochopiteľný človek, ktorý niečo chcel napísať, možno niečo aj napísal, ale z toho nezostalo skoro nič... Tak mal či nemal dáky zmysel môj život? Ja som nijakú kariéru neurobil, nič z toho, čo ľudia bežne za zmysel života považujú, bohatstvo, moc, slávu, opojné rozkoše som nedosiahol. Môj život teda nemal zmysel? Azda sú to iba dni a chvíle, maličkosti, ktoré nám zostávajú, ale hovoríme: Áno, stálo to za to.“
K tomu dodatok z môjho denníkového záznamu:
Slnečné májové ráno roku 1989. Sedím – nedobrovoľne odvedený – v štátnej vyšetrovni na Ulici februárového víťazstva. Kdesi na Martinskom cintoríne ukladajú dnes Vzdorného do jamy. Asi budú tiecť slzy, budú padať slzičky.
Najtajnejší tajný sa ma nazlostene pýta: „A kto tam bude rečniť, a čo?!“
Namiesto odpovede opakujem si v hlave Dominikovu upokojujúco kolísavú mantru: „Ja vás dlabem! Ja vás dlabem!“
Epilóg. Text telegramu odoslaného 13. 3. 2013 na adresu: Dominik Tatarka, Mišíkova ulica č. 10, Bratislava.
Milý Dominik.
Pri Tvojej storočnici vzdávam hold a volám na slávu holubom, ktorí plavne nalietavajú na smutné bronzové poprsia smutných laureátov, tvorivo značkujú tie neživé torzá dávnych životov a zabudnutých diel a nežne sa nežnia na tom matnom kúsku dočasnej slávy.
Viem, že by si mal z ich úprimného obcovania veľkú radosť.
Tvoj priateľ Oleg Pastier.
Oleg Pastier/
Básnik, prozaik, esejista, rozhlasový autor, knižný a časopisecký vydavateľ. Narodil sa v roku 1952 v Tekovskej Novej Vsi. Ako vydavateľ a redaktor samizdatov sa zaslúžil pred rokom 1989 o vydanie textov Dominika Tatarku v časopise Fragment (Fragment K), ako aj o samizdatové vydanie jeho Navrávačiek (1986). Cenu Dominika Tatarku dostal za knihu Za ozvenou tichých hlasov II (2012) s prihliadnutím na knihy Za ozvenou tichých hlasov I (2011), Z protiľahlého brehu (2008) a Spytovanie (spolu s Ivanom Kadlečíkom, 2010), ako aj za zostavenie antológií Osamelých bežcov Pohybliví v pohyblivom (2007), Pohybliví nehoria (2009) a za básnickú tvorbu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.