Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Bodka Milana Lasicu

.časopis .osobnosti

V

V poslednom čase sa roztrhlo vrece s rôznymi vedeckými výskumami. Celé kolektívy vedeckých pracovníkov sa s neuveriteľnou energiou a iste aj s neoddiskutovateľnou odbornosťou zaoberajú výskumom na prvý pohľad celkom zbytočných vecí a javov.

Napríklad ako dlho sa ľudia vydržia bozkávať. Toto skúmali v Austrálii, kde sú obzvlášť iniciatívni. A pretože sú takí iniciatívni, všetko dôležité už majú vyskúmané, takže sa púšťajú aj do takýchto okrajových tém. Aj keď pre niekoho to okrajová téma nemusí byť. Viem si predstaviť mladé dievčatá, pre ktoré je to téma absolútne ústredná a bol by som naozaj zvedavý, či austrálski vedci konzultovali túto tému s austrálskymi dievčatami. Je to možné. Možné je aj to, že niektorí vedci v mladšom veku viedli výskum priamo za účasti austrálskych dievčat, pretože, povedzme si to rovno, niekedy je lepšie vyskúšať si to, ako sa donekonečna vypytovať. A možno sa do výskumu zapojili aj vedci v zrelšom veku. Napokon, išlo o vedu a nie o nejaké sviňačinky.

Na čo pri takomto výskume prišli? Že to, ako dlho sa ľudia vydržia bozkávať, sa nedá kvantifikovať. Tomu hovorím vedecký prístup. My, diletanti, by sme si to vyskúšali a našu skúsenosť by sme vyjadrili číselne. Ľudia sa dokážu bozkávať aj 24 hodín. Austrálski vedci nepodľahli zvodom čísiel, ich závery sú rýdzo vedecké. Zistili, že dĺžka bozku nezávisí od intenzity citu, ale od toho, či počas bozkávania dokážete súčasne dýchať nosom. Ak dokážete, bozk môže byť v podstate nekonečný. Nekonečno je síce tiež číslo, ale nie také konkrétne, aby pracovníkov výskumu nejakým spôsobom blamovalo. Nedávno sa ozvali vedci z Poľska. Ide o mimoriadne zaujímavý výskum, oveľa závažnejší ako austrálske bozkávanie. Poliaci zistili, že ľudia sú náchylnejší k nevere na rovinách ako v horách. To je do istej miery logické. Predstavte si, že leziete na Gerlach. Nie je to síce Everest, ale aj tak to dá zabrať. Výstup je namáhavý, najmä ak máte na chrbte batoh. Vo chvíli, keď dosiahnete vrchol (stále je reč o Gerlachu), ste šťastný, ale aj vyčerpaný. Pochybujem, že v takej situácii sa vám chce čo len pomyslieť na neveru. Nehovoriac o tom, že na vrchole veľhory je na neveru pomerne málo príležitostí. Iba ak by ste si tú príležitosť vzali na Gerlach zo sebou. To komplikuje situáciu, pretože musíte niesť nielen svoj batoh, ale aj batoh svojej príležitosti. Ste predsa gentleman a od dosiahnutia vrcholu si sľubujete veľa. Takže vy s dvoma batohmi, ona bez batohu. Je vo výhode. A pretože vidí, že ste zničený a nič s vami nebude, venuje sa vyhliadke a teší sa dolu, do nížiny, kde jej to na základe výskumov určite vyjde. Možno aj s vami, ak nebudete príliš vyčerpaný zostupom. Takto je to na tatranských končiaroch. Zato na maďarskej rovine je to neverou, ak veríme výskumom, totálne presiaknuté. Široko-ďaleko ani vŕšok, len samá puszta. Tam je skoro nemožné udržať sa na uzde. Preto je v Maďarsku oveľa viac rozvodov ako v Himalájach. Zaujímalo by ma, ako je to s neverou na Sahare. Ideálnejšia rovina už ani nemôže existovať.  
.milan Lasica
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite