Pojem hotel má svoje miesto aj v hudbe. Od „Hotelu California“ až po niekoľko piesní Richarda Müllera a desiatky ďalších. A potom tu máme aj x filmov, samozrejme, na čele s úžasným Million Dollar Hotel.
Čo je vlastne na tých hoteloch také pozoruhodné, že inšpirujú umelcov? Ja tomu rozumiem, pretože už v štrnástich sa začala moja dodnes trvajúca štreka po hoteloch. Keď som ako ôsmačka prišla prvýkrát do svojej hotelovej izby, pocítila som závan dospelosti. Nakrúcala som svoj prvý film, ktorý sa, až na pár dní, robil mimo Bratislavy. Niečo ako nový začiatok.Vyhádžete si svojich pár handier na tú druhú nepožitú posteľ, vyložíte krémiky a kefku s pastou, skontrolujete teplú vodu, lačne nazriete do minibaru a po zhliadnutí prehnaných cien, čo sú nalepené na chladničkových dverách, ho zasa lačne zavriete, zapnete telku, vykuknete z okna a pobavíte sa na nevkusných komunistických obrázkoch s otrasnou sivou fabrikou v lone nádherného údolia. Pravdupovediac, radšej mám tie staré hotely s dušou ako nablýskané „päťhviezdičkáče“, kde sa normálny človek v rifliach pri pohľade na hotelového poslíčka cíti ako totálny idiot. Hotel má asi najväčší zážitok, keď doň príde nadránom po koncerte rocková kapela. Niekedy mu síce poničí inventár, ale zato prinesie kopec srandy.
Strhávajú sa závesy, striekajú hasiace prístroje, polonahí alebo aj nahí podnapití muzikanti vypadávajú z okien a ráno sa vo výživnej opici skladajú z honorára na škody. Na niektoré hotely nikdy nezabudnem. Napríklad niekdajší Imperial v Prahe. Starý, zafúľaný, ale nehorázne honosný. Veľké drevené dvere ako z hororu. Nádherné bledomodré vane, žiaľ, bez teplej vody. A v reštaurácii známa Saturninova misa. To bola misa plná šišiek, ktorá bola stále postavená na bare. Stála asi 1 500 korún a jej čaro spočívalo v tom, že kto si ju objednal, mal právo hádzať šišky po hocikom. Aj po Japoncoch s laptopmi, aj po pepíkoch s řízkami, aj po slečinkách s pudlíkmi a Nemcoch s „ľadvinkami“ a klobúkmi. Bolo to uvedené v jedálnom lístku s upozornením, že len čo zbadáte, že misa nie je na bare, asi si ju práve niekto objednal, a preto očakávajte útok a radšej rýchlo zdrhnite. Žiaľ, hotel aj s misou zrušili skôr, ako som stihla toto dobrodružstvo uskutočniť. A mám rada aj hotely, čo majú svojich stálych hostí, ktorí v nich, v podstate, bývajú. V Goa je jeden špeciálny, ktorý nemá ďaleko od million dollar hotelu. Žijú v ňom hipíci nad 50 rokov a je to tam ako v pakárni. Vydržala som tam jednu noc a odvtedy ho sledujem len z diaľky. Jeho členovia sem-tam zavítajú na pláž, ale dlho tam obvykle nevydržia a už sa pakujú naspäť medzi svojich, popíjať, huliť, vyhrávať, mudrovať a rehotať sa. Chcela by som niekedy mať hotel. Aj za cenu toho, že by doň chodili rockové skupiny.
Čo je vlastne na tých hoteloch také pozoruhodné, že inšpirujú umelcov? Ja tomu rozumiem, pretože už v štrnástich sa začala moja dodnes trvajúca štreka po hoteloch. Keď som ako ôsmačka prišla prvýkrát do svojej hotelovej izby, pocítila som závan dospelosti. Nakrúcala som svoj prvý film, ktorý sa, až na pár dní, robil mimo Bratislavy. Niečo ako nový začiatok.Vyhádžete si svojich pár handier na tú druhú nepožitú posteľ, vyložíte krémiky a kefku s pastou, skontrolujete teplú vodu, lačne nazriete do minibaru a po zhliadnutí prehnaných cien, čo sú nalepené na chladničkových dverách, ho zasa lačne zavriete, zapnete telku, vykuknete z okna a pobavíte sa na nevkusných komunistických obrázkoch s otrasnou sivou fabrikou v lone nádherného údolia. Pravdupovediac, radšej mám tie staré hotely s dušou ako nablýskané „päťhviezdičkáče“, kde sa normálny človek v rifliach pri pohľade na hotelového poslíčka cíti ako totálny idiot. Hotel má asi najväčší zážitok, keď doň príde nadránom po koncerte rocková kapela. Niekedy mu síce poničí inventár, ale zato prinesie kopec srandy.
Strhávajú sa závesy, striekajú hasiace prístroje, polonahí alebo aj nahí podnapití muzikanti vypadávajú z okien a ráno sa vo výživnej opici skladajú z honorára na škody. Na niektoré hotely nikdy nezabudnem. Napríklad niekdajší Imperial v Prahe. Starý, zafúľaný, ale nehorázne honosný. Veľké drevené dvere ako z hororu. Nádherné bledomodré vane, žiaľ, bez teplej vody. A v reštaurácii známa Saturninova misa. To bola misa plná šišiek, ktorá bola stále postavená na bare. Stála asi 1 500 korún a jej čaro spočívalo v tom, že kto si ju objednal, mal právo hádzať šišky po hocikom. Aj po Japoncoch s laptopmi, aj po pepíkoch s řízkami, aj po slečinkách s pudlíkmi a Nemcoch s „ľadvinkami“ a klobúkmi. Bolo to uvedené v jedálnom lístku s upozornením, že len čo zbadáte, že misa nie je na bare, asi si ju práve niekto objednal, a preto očakávajte útok a radšej rýchlo zdrhnite. Žiaľ, hotel aj s misou zrušili skôr, ako som stihla toto dobrodružstvo uskutočniť. A mám rada aj hotely, čo majú svojich stálych hostí, ktorí v nich, v podstate, bývajú. V Goa je jeden špeciálny, ktorý nemá ďaleko od million dollar hotelu. Žijú v ňom hipíci nad 50 rokov a je to tam ako v pakárni. Vydržala som tam jednu noc a odvtedy ho sledujem len z diaľky. Jeho členovia sem-tam zavítajú na pláž, ale dlho tam obvykle nevydržia a už sa pakujú naspäť medzi svojich, popíjať, huliť, vyhrávať, mudrovať a rehotať sa. Chcela by som niekedy mať hotel. Aj za cenu toho, že by doň chodili rockové skupiny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.