Tie dve inscenácie majú viacero prvkov spoločných. Miroslav Krobot aj Eduard Kudláč pristupujú k veľkým Dostojevského románom s úctou: nevytvárajú z nich postmoderné remixy, nepúšťajú sa do veľkých experimentov, rozkošatený text len zjednodušia, mierne (Kudláč o čosi viac než Krobot) ho aktualizujú a sústredia sa na kľúčovú postavu a jej (teda jeho) existenciálne hlbiny. A ešte jedna vec je podobná: v oboch inscenáciách sa javisko mení na frekventovanú križovatku – neustále niekto prichádza a odchádza.
Pri sledovaní oboch inscenácií si človek uvedomí, že divadelne adaptovať a moderne (teda zrozumiteľne, uveriteľne, pozerateľne) inscenovať klasický román, patriaci do povinného čítania, nie je vôbec jednoduché. Problémom je košatosť, romantickosť a zdanlivá familiárnosť takéhoto diela. Každá inscenácia je preto akousi „zjednodušenou verziou” knihy, každý dramaturg a režisér sa preto musí vyrovnať so starosvetskosťou textu. U Dostojevského to je zvlášť náročné: svoje postavy totiž vystavoval extrémne vypätým situáciám (asi aj preto, aby udržal pozornosť časopisových čitateľov, ktorým boli jeho veľké romány primárne určené). A nakoniec: keďže všetci vieme nielen to, aký zločin Raskoľnikov spáchal, ale aj to, aký trest ho zaň čaká, režisér (a herci) musia udržiavať našu pozornosť ináč než nečakanými dejovým zvratmi.
Eduard Kudláč inscenoval Danielovu Majlingovu dramatizáciu Zločinu a trestu druhýkrát. Minuloročnú inscenáciu v Štátnom divadle Košice sme, žiaľ, nevideli, a tak nemôžeme porovnávať. Bezpečne však môžeme konštatovať, že Kudláčovi je Dostojevskij blízky (okrem spomínanej košickej inscenácie v roku 2011 v Žiline režíroval Idiota).
Zvláštnosťou, a tak trochu aj problémom aktuálnej inscenácie je postava Raskoľnikova, rozorvaného študenta, ktorý pod vplyvom naivnosocialistickej ideológie uverí tomu, že pre vyššiu spravodlivosť možno nielen vraždiť, ale že je viac-menej v poriadku aj to, ak náhodou pritom prídu o život aj nevinní. Mladý herec Michal Režný z neho (pod režisérovým vedením) spravil naivného, permanentne kolabujúceho, vyšinutého mladíka. Jeho Raskoľnikov trpí chronickou dýchavičnosťou – ako keby bol zrýchlený hlasný dych jeho jediným spôsobom, ako zahrať rozrušenie (a rozrušený je stále).
Komiksová štylizovanosť postáv (myšlienkové pochody zosilňujú veľkými gestami, pri dialógoch často hľadia do hľadiska, a nie na hereckého partnera, hoci ide o veľkú drámu s vnútorným prerodom, postavy sa medzi prvým a posledným výstupom vnútorne zmenia len minimálne) ma najprv prekvapila, potom ma zaujala, no nakoniec ma už trochu nudila. Ako keby som sa už nepozeral na postavy, ale na postavičky. Dokonca aj (v knihe) kľúčová, dojímavá, nádejou duchovnej katarzie tehotná scéna, v ktorej sa Raskoľnikov priznáva Soni (Erika Havasiová) k vraždám a tá ho navádza na pokánie a prijatie kríža, zostáva akási chladná či chladivo štylizovaná. Ešte aj scéna (Eva Kudláčová-Rácová) z drevotrieskových dosiek, sporo zariadená retro kreslami, stoličkami a posteľou akoby naznačovala, že je to len „akože”. Len Jana Oľhová v úlohe Raskoľnikovovej matky prináša na javisko presvedčivú civilnosť (nie je to prvýkrát, keď som mal pocit, ako keby táto herečka porozumela svojej postave o čosi hlbšie, než jej kolegyne a kolegovia). A Miloslav Kráľ (vyšetrovateľ Porfirij) zase ako jediný pôsobí uvoľnene a hoci aj jeho postava je prudko štylizovaná, dokáže z nej vykresať príznaky osobnosti. Kontrapuktom k hektickému dianiu na javisku bola jemná, hĺbavá hudba Martina Burlasa.
V žiadnom prípade to však neznamená, že by Kudláčov Zločin a trest bol nepresvedčivý či nezaujímavý. Dýchavičný Raskoľnikov, jeho matka a sestra, jeho kamaráti, čistotu a dobro stelesňujúca Soňa, jej nešťastná matka a všetky ostatné postavy pred nami rozohrávajú hroznú drámu, dotýkajú sa citlivých miest, kladú nezodpovedateľné otázky a robia to s veľkou bravúrou. Raskoľnikov je skôr nesvojprávnou obeťou zvrátenej (o niekoľko desaťročí aj zrealizovanej) filozofie a komplikovaných okolností. Spáchať zločin dokázal, oslobodzujúci kríž pravdepodobne neunesie. Asi to nakoniec nerozdýcha. Trest ho neminie.
F. N. Dostojevskij: Zločin a trest Réžia Eduard Kudláč Scéna a kostýmy Eva Kudláčová-Rácová Hudba: Martin Burlas Hrajú: Michal Režný, Ján Dobrík, Miloslav Kráľ, Erika Havasiová, Jana Oľhová a ďalší. Mestské divadlo Žilina, premiéra 8. marca 2013.
Pri sledovaní oboch inscenácií si človek uvedomí, že divadelne adaptovať a moderne (teda zrozumiteľne, uveriteľne, pozerateľne) inscenovať klasický román, patriaci do povinného čítania, nie je vôbec jednoduché. Problémom je košatosť, romantickosť a zdanlivá familiárnosť takéhoto diela. Každá inscenácia je preto akousi „zjednodušenou verziou” knihy, každý dramaturg a režisér sa preto musí vyrovnať so starosvetskosťou textu. U Dostojevského to je zvlášť náročné: svoje postavy totiž vystavoval extrémne vypätým situáciám (asi aj preto, aby udržal pozornosť časopisových čitateľov, ktorým boli jeho veľké romány primárne určené). A nakoniec: keďže všetci vieme nielen to, aký zločin Raskoľnikov spáchal, ale aj to, aký trest ho zaň čaká, režisér (a herci) musia udržiavať našu pozornosť ináč než nečakanými dejovým zvratmi.
Eduard Kudláč inscenoval Danielovu Majlingovu dramatizáciu Zločinu a trestu druhýkrát. Minuloročnú inscenáciu v Štátnom divadle Košice sme, žiaľ, nevideli, a tak nemôžeme porovnávať. Bezpečne však môžeme konštatovať, že Kudláčovi je Dostojevskij blízky (okrem spomínanej košickej inscenácie v roku 2011 v Žiline režíroval Idiota).
Zvláštnosťou, a tak trochu aj problémom aktuálnej inscenácie je postava Raskoľnikova, rozorvaného študenta, ktorý pod vplyvom naivnosocialistickej ideológie uverí tomu, že pre vyššiu spravodlivosť možno nielen vraždiť, ale že je viac-menej v poriadku aj to, ak náhodou pritom prídu o život aj nevinní. Mladý herec Michal Režný z neho (pod režisérovým vedením) spravil naivného, permanentne kolabujúceho, vyšinutého mladíka. Jeho Raskoľnikov trpí chronickou dýchavičnosťou – ako keby bol zrýchlený hlasný dych jeho jediným spôsobom, ako zahrať rozrušenie (a rozrušený je stále).
Komiksová štylizovanosť postáv (myšlienkové pochody zosilňujú veľkými gestami, pri dialógoch často hľadia do hľadiska, a nie na hereckého partnera, hoci ide o veľkú drámu s vnútorným prerodom, postavy sa medzi prvým a posledným výstupom vnútorne zmenia len minimálne) ma najprv prekvapila, potom ma zaujala, no nakoniec ma už trochu nudila. Ako keby som sa už nepozeral na postavy, ale na postavičky. Dokonca aj (v knihe) kľúčová, dojímavá, nádejou duchovnej katarzie tehotná scéna, v ktorej sa Raskoľnikov priznáva Soni (Erika Havasiová) k vraždám a tá ho navádza na pokánie a prijatie kríža, zostáva akási chladná či chladivo štylizovaná. Ešte aj scéna (Eva Kudláčová-Rácová) z drevotrieskových dosiek, sporo zariadená retro kreslami, stoličkami a posteľou akoby naznačovala, že je to len „akože”. Len Jana Oľhová v úlohe Raskoľnikovovej matky prináša na javisko presvedčivú civilnosť (nie je to prvýkrát, keď som mal pocit, ako keby táto herečka porozumela svojej postave o čosi hlbšie, než jej kolegyne a kolegovia). A Miloslav Kráľ (vyšetrovateľ Porfirij) zase ako jediný pôsobí uvoľnene a hoci aj jeho postava je prudko štylizovaná, dokáže z nej vykresať príznaky osobnosti. Kontrapuktom k hektickému dianiu na javisku bola jemná, hĺbavá hudba Martina Burlasa.
V žiadnom prípade to však neznamená, že by Kudláčov Zločin a trest bol nepresvedčivý či nezaujímavý. Dýchavičný Raskoľnikov, jeho matka a sestra, jeho kamaráti, čistotu a dobro stelesňujúca Soňa, jej nešťastná matka a všetky ostatné postavy pred nami rozohrávajú hroznú drámu, dotýkajú sa citlivých miest, kladú nezodpovedateľné otázky a robia to s veľkou bravúrou. Raskoľnikov je skôr nesvojprávnou obeťou zvrátenej (o niekoľko desaťročí aj zrealizovanej) filozofie a komplikovaných okolností. Spáchať zločin dokázal, oslobodzujúci kríž pravdepodobne neunesie. Asi to nakoniec nerozdýcha. Trest ho neminie.
F. N. Dostojevskij: Zločin a trest Réžia Eduard Kudláč Scéna a kostýmy Eva Kudláčová-Rácová Hudba: Martin Burlas Hrajú: Michal Režný, Ján Dobrík, Miloslav Kráľ, Erika Havasiová, Jana Oľhová a ďalší. Mestské divadlo Žilina, premiéra 8. marca 2013.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.