Keď si otvoríte na wikipédii heslo Art Nouveau, uvidíte ako ilustráciu k článku štíhly plagát Gismonda. Návrh plagáta vytvoril Alfonz Mucha na sklonku roku 1894. Prežíval vtedy v Paríži neľahké obdobie, snažiac sa uchytiť v obrovskej konkurencii výtvarníkov z celého sveta. Zákazku na plagát k divadelnej hre získal vďaka tomu, že bolo pred Vianocami a všetci zavedení autori boli nedostupní. Muchov štýl bol natoľko nový, že producenti sa vytlačený plagát báli ukázať Sarah Beranardtovej. Jej sa však zapáčil a po tom, ako ho vyvesili po uliciach, očaril celý Paríž. Alfonz Mucha sa stal slávnym a zrodil sa nový smer, secesia, ktorá je ešte aj dnes, spolu s impresionizmom, najľahšie a najširšie prijímaná časť výtvarného umenia.
.viac než len dekorácia
Ten sa zrejme rodil už dlhšie – stačí si všimnúť štylizované písmo na plagáte Gismonda – Mucha sa však právom stal jeho hlavným hlásateľom. Secesia sa v našich predstavách viaže najmä s dekoratívnym, respektíve užitým umením. Hlavným impulzom vedúcim k jej popularite bola prvá reakcia na hromadnú priemyselnú produkciu, sentiment, vyzdvihujúci kvalitu a neopakovateľnú jedinečnosť remeselnej výroby a utlmujúcu estetiku ornamentov, ktorá vrátila línie prírody do čoraz strohejších miest. Výstava Umelecké poklady secesie, otvorená v Mirbachovom paláci GMB, ide nad rámec tejto predstavy. Prvú časť výstavy tvorí miestnosť venovaná Alfonzovi Muchovi, po ňom však nasleduje veľmi zaujímavý výber obrazov s viacerými prekvapeniami.
Pri prechádzaní pomedzi Muchove plagáty, ich návrhy či litografické kópie si všimnete striedmu farebnosť, ktorá je omnoho miernejšia ako až krikľavá farebnosť ich reporodukcií, ktoré poznáme a ktoré visia na nejednej stene našich domácností. Gismonda je tu v podobe skúšobného návrhu, bez názvu divadla v spodnej časti plagátu. Je vyše dvoch metrov vysoká a človek sa neubráni obdivu pred zručnosťou, s akou bola vyhotovená. Okrem ďalších plagátov tu nájdeme aj litografie z cyklu štyroch ročných období alebo až dojemne pôsobiaci kalendár s motívom česko-slovenskej vzájomnosti, vytvorený k desiatemu výročiu vzniku prvej republiky. Nájdeme tu aj Muchov fotografický portrét. Podľa niektorých názorov ho odfotil jeho priateľ Paul Gauguin. Fotka bola urobená práve v rozpätí rokov 1984 – 1985, teda v dobe, keď sa Mucha stal slávnym. Je na nej štylizovane oblečený do hodvábnej rubašky ruského mužíka, fešák s neposednými kučeravými vlasmi a krátkou čiernou bradou, hlava tak trochu neisto naklonená, s brokátovým závesom za sebou a strieborným držiakom na cigarety, nastoknutým na ukazováku ľavej ruky zovretej v päsť. A to celé v neskutočnej krikľavej pasparte, kričiacej do sveta, že nieto väčšieho hriechu, ako je pravý uhol. Mucha sa hádam do Bratislavy čoskoro vráti s tým, že predstavená bude aj povestná Lendlova zbierka.
.prekvapenia
Výstava Umelecké poklady secesie je dvadsiatou výstavou zorganizovanou v Bratislave pod produkciou Jána Kukala. Je radosť prechádzať výstavou v sprievode človeka, ktorý je nielen zberateľom, ale najmä milovníkom. „Podľa Petra Witlicha, najväčšieho odborníka na secesiu v Česku, má tento smer tri hlavné odnože. Impresionistickú, symbolistickú a ornamentálno- dekoratívnu." Zatiaľ čo posledná z nich je zastúpená Muchovou tvorbou, pestrú zmes prvých dvoch nájdeme v druhej časti výstavy, pozostávajúcej z výberu prác českých a slovenských maliarov a sochárov. Obrazy, zhromaždené na výstave, predstavujú to najlepšie aj to nie až také dobré z toho, čo secesia priniesla do maliarstva. Ak začneme z tej druhej strany, všimneme si napríklad až kŕčovito ľúbivú Kupkovu Vlnu z roku 1903. Ako protiklad k tomu je krása kúsok ďalej visiacich Medňanského „impresionistických" krajiniek omnoho uveriteľnejšia.
Prekvapení na výstave nie je málo. Krásny Autoportrét od Anny Plesingerovej - Boženovej, maliarky, ktorá toho nenamaľovala veľa, obraz, do ktorého sa dá zamilovať. Lascívny Dobrodružný rytier od Jána Preislera, na ktorom sa nedá nezasmiať. Až fauvisticky divokými farbami kričiaca Promenáda popri rieke Arno od Bohumila Kubištu. Halucinogénna krajinka Pred búrkou od Zola Paluggyaya, ktorého máme radšej s každým novým, nespoznaným obrazom. Alebo rovnako snová Ulica od Antona Jasuscha. A potom miestnosť, v ktorej sú spolu obrazy Jožu Uprka, skvelého moravského maliara, o ktorom vraj Pražáci hovorili, že nevie maľovať tváre, spolu s dvoma obrazmi od mladého Benku. Dva pohľady na krajinu – rovinu v okolí Bratislavy. Z nízkeho pohľadu maľované pole s dyňami a kapustou sa svojou priam fotografickou snahou o realistickosť bije v nerovnom zápase s dobovým ornamentálnym zarámovaním obrazu. A symbolistická Pieseň roviny s oráčom za volským záprahom, vangoghovskými pokrútenými stromami a slnečnými lúčmi, zostupujúcimi na zem pomedzi mraky ako natiahnuté ruky božského Ra. Nové umenie. Art Nouveau. Secesia.
Výstava Umelecké poklady secesie bude v Mirbachovom paláci GMB nainštalovaná do 2. júna 2013.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
.viac než len dekorácia
Ten sa zrejme rodil už dlhšie – stačí si všimnúť štylizované písmo na plagáte Gismonda – Mucha sa však právom stal jeho hlavným hlásateľom. Secesia sa v našich predstavách viaže najmä s dekoratívnym, respektíve užitým umením. Hlavným impulzom vedúcim k jej popularite bola prvá reakcia na hromadnú priemyselnú produkciu, sentiment, vyzdvihujúci kvalitu a neopakovateľnú jedinečnosť remeselnej výroby a utlmujúcu estetiku ornamentov, ktorá vrátila línie prírody do čoraz strohejších miest. Výstava Umelecké poklady secesie, otvorená v Mirbachovom paláci GMB, ide nad rámec tejto predstavy. Prvú časť výstavy tvorí miestnosť venovaná Alfonzovi Muchovi, po ňom však nasleduje veľmi zaujímavý výber obrazov s viacerými prekvapeniami.
Pri prechádzaní pomedzi Muchove plagáty, ich návrhy či litografické kópie si všimnete striedmu farebnosť, ktorá je omnoho miernejšia ako až krikľavá farebnosť ich reporodukcií, ktoré poznáme a ktoré visia na nejednej stene našich domácností. Gismonda je tu v podobe skúšobného návrhu, bez názvu divadla v spodnej časti plagátu. Je vyše dvoch metrov vysoká a človek sa neubráni obdivu pred zručnosťou, s akou bola vyhotovená. Okrem ďalších plagátov tu nájdeme aj litografie z cyklu štyroch ročných období alebo až dojemne pôsobiaci kalendár s motívom česko-slovenskej vzájomnosti, vytvorený k desiatemu výročiu vzniku prvej republiky. Nájdeme tu aj Muchov fotografický portrét. Podľa niektorých názorov ho odfotil jeho priateľ Paul Gauguin. Fotka bola urobená práve v rozpätí rokov 1984 – 1985, teda v dobe, keď sa Mucha stal slávnym. Je na nej štylizovane oblečený do hodvábnej rubašky ruského mužíka, fešák s neposednými kučeravými vlasmi a krátkou čiernou bradou, hlava tak trochu neisto naklonená, s brokátovým závesom za sebou a strieborným držiakom na cigarety, nastoknutým na ukazováku ľavej ruky zovretej v päsť. A to celé v neskutočnej krikľavej pasparte, kričiacej do sveta, že nieto väčšieho hriechu, ako je pravý uhol. Mucha sa hádam do Bratislavy čoskoro vráti s tým, že predstavená bude aj povestná Lendlova zbierka.
.prekvapenia
Výstava Umelecké poklady secesie je dvadsiatou výstavou zorganizovanou v Bratislave pod produkciou Jána Kukala. Je radosť prechádzať výstavou v sprievode človeka, ktorý je nielen zberateľom, ale najmä milovníkom. „Podľa Petra Witlicha, najväčšieho odborníka na secesiu v Česku, má tento smer tri hlavné odnože. Impresionistickú, symbolistickú a ornamentálno- dekoratívnu." Zatiaľ čo posledná z nich je zastúpená Muchovou tvorbou, pestrú zmes prvých dvoch nájdeme v druhej časti výstavy, pozostávajúcej z výberu prác českých a slovenských maliarov a sochárov. Obrazy, zhromaždené na výstave, predstavujú to najlepšie aj to nie až také dobré z toho, čo secesia priniesla do maliarstva. Ak začneme z tej druhej strany, všimneme si napríklad až kŕčovito ľúbivú Kupkovu Vlnu z roku 1903. Ako protiklad k tomu je krása kúsok ďalej visiacich Medňanského „impresionistických" krajiniek omnoho uveriteľnejšia.
Prekvapení na výstave nie je málo. Krásny Autoportrét od Anny Plesingerovej - Boženovej, maliarky, ktorá toho nenamaľovala veľa, obraz, do ktorého sa dá zamilovať. Lascívny Dobrodružný rytier od Jána Preislera, na ktorom sa nedá nezasmiať. Až fauvisticky divokými farbami kričiaca Promenáda popri rieke Arno od Bohumila Kubištu. Halucinogénna krajinka Pred búrkou od Zola Paluggyaya, ktorého máme radšej s každým novým, nespoznaným obrazom. Alebo rovnako snová Ulica od Antona Jasuscha. A potom miestnosť, v ktorej sú spolu obrazy Jožu Uprka, skvelého moravského maliara, o ktorom vraj Pražáci hovorili, že nevie maľovať tváre, spolu s dvoma obrazmi od mladého Benku. Dva pohľady na krajinu – rovinu v okolí Bratislavy. Z nízkeho pohľadu maľované pole s dyňami a kapustou sa svojou priam fotografickou snahou o realistickosť bije v nerovnom zápase s dobovým ornamentálnym zarámovaním obrazu. A symbolistická Pieseň roviny s oráčom za volským záprahom, vangoghovskými pokrútenými stromami a slnečnými lúčmi, zostupujúcimi na zem pomedzi mraky ako natiahnuté ruky božského Ra. Nové umenie. Art Nouveau. Secesia.
Výstava Umelecké poklady secesie bude v Mirbachovom paláci GMB nainštalovaná do 2. júna 2013.
Autor je fotograf a spolupracovník .týždňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.