Špeciálne predstavovať netreba ani jedného, hoci Grass ako starší, nobelovec a profesionálny „narúšač“ spoločenskej nudy má v encyklopédiách svoje miesto istejšie. .príbeh obetného jazvečíka
Román Lokálne umŕtvenie, ktorý nedávno vyšiel v českom preklade, je starou podlžnosťou pri vydávaní Grassovho súborného diela. Grass ho napísal v roku 1969 a je priamym odrazom vtedajšej revolty a nádeje. Rozprávač – stredoškolský učiteľ Starusch – si vybral na svoje rozprávanie miesto viac ako prozaické. Na zubárskom kresle podstupuje nepríjemnú liečbu chrupu a v útržkoch, miestami chaoticky, a potom zase trochu organizovanejšie ponúka pásmo spomienok na časy vojny, adenauerovské Nemecko i jeden prebiehajúci príbeh. Jeho žiak Scherbaum sa totiž rozhodol pred berlínskym hotelom Kempinski upáliť svojho jazvečíka. Má ísť o prebudenie otupenej spoločnosti, ktorá sa nepozastaví ani nad používaním napalmu voči ľuďom. Ľudia horeli na hraniciach a kde-tu sa upália ako obete svojich ideálov, ale pes! Toto môže šokovať zabezpečených berlínskych psíčkarov, náležite ich pobúriť a vyvolať polemiku. Grass je považovaný za ľavicového intelektuála, a tak v Lokálnom umŕtvení nejde o čistú paródiu. Veľkodušne rozumie revolučnému iskreniu v mladých dušiach, ale súčasne vie o hlbších a komplikovanejších zraneniach v nemeckej spoločnosti. Nakoniec, on sám sa pred niekoľkými rokmi svojím „vyznaním“ v memoárovej knihe Pri šúpaní cibule stal súčasťou procesu, v ktorej ani lokálne umŕtvenie (na rozdiel od pobytu v stomatologickom kresle) nepomáha. .po revolúcii zostanú tehotné vdovy
Martin Amis nie je v Tehotnej vdove voči čitateľovi o nič zhovievavejší. Hrá sa, píše nevyspytateľne a v hádankách. S Grassovým románom ho spája tá istá revolúcia, hoci amisovská sa týka iného pokusu o oslobodenie. Aj kulisy sú iné. Na zámku v juhotalianskej Kampánii sa počas dlhého leta roku 1970 stretáva partia mladých ľudí. Sú opojení vzrušením z voľnej lásky, ktorá prestáva byť zakazovaná. Spisovateľovo alter ego Keith Nearing túži po krásnej Šeherezáde, ale pritom sa nudí vo vlažnom vzťahu s Lily. Sexuálna revolúcia je iba začiatkom. V ďalších rokoch Keith (a asi nie iba on) otvára a zatvára ďalšie vzťahy a rúti sa do jednej veľkej frustrácie. Sám Amis pri anglickom vydaní svojej knihy tvrdil, že ide o veľmi feministickú knihu, pritom však očakával útoky zo strany feministiek. Sexuálna revolúcia podľa neho dostala ženy pod obrovský tlak. Amisova vlastná sestra Selly zomrela v roku 2000 po dlhom období depresií a alkoholizmu. Bola patologicky promiskuitná. V mužoch hľadala ochranu, ale nakoniec vždy skončila zneužitá a opotrebovaná. Titul knihy pochádza z myšlienky ruského intelektuála Alexandra Herzena. „Po revolúcii nám nezostanú dedičia, ale tehotné vdovy.“ Okamžité nahradenie jeho poriadku druhým je nereálne. Grass aj Amis – jeden v knihe zo starých zásob, druhý v skoronovinke – nešetria čitateľa. Nebaví ich tradičné rozprávanie, skladajú miestami nezrozumiteľné koláže a dovoľujú rozličné výklady. Táto porevolučná aj literárna dezilúzia je smutná. Knihy prestávajú byť manifestom zmeny, a oveľa viac sú neľútostným spytovaním svedomia. Revolty voňali očakávaním, a teraz vnímame iba rozčarovanie. Milovníci nehybnosti vyzerajú ako morálni víťazi. Napriek rizikám by sme bez takýchto očistných revolt boli už dávno učičíkaní vo falošných istotách.
Günter Grass: Lokální umrtvení, český preklad: Jiří Stromšík, Atlantis 2012.
Martin Amis: Těhotná vdova, český preklad: Věra Klásková, Plus 2012.
Román Lokálne umŕtvenie, ktorý nedávno vyšiel v českom preklade, je starou podlžnosťou pri vydávaní Grassovho súborného diela. Grass ho napísal v roku 1969 a je priamym odrazom vtedajšej revolty a nádeje. Rozprávač – stredoškolský učiteľ Starusch – si vybral na svoje rozprávanie miesto viac ako prozaické. Na zubárskom kresle podstupuje nepríjemnú liečbu chrupu a v útržkoch, miestami chaoticky, a potom zase trochu organizovanejšie ponúka pásmo spomienok na časy vojny, adenauerovské Nemecko i jeden prebiehajúci príbeh. Jeho žiak Scherbaum sa totiž rozhodol pred berlínskym hotelom Kempinski upáliť svojho jazvečíka. Má ísť o prebudenie otupenej spoločnosti, ktorá sa nepozastaví ani nad používaním napalmu voči ľuďom. Ľudia horeli na hraniciach a kde-tu sa upália ako obete svojich ideálov, ale pes! Toto môže šokovať zabezpečených berlínskych psíčkarov, náležite ich pobúriť a vyvolať polemiku. Grass je považovaný za ľavicového intelektuála, a tak v Lokálnom umŕtvení nejde o čistú paródiu. Veľkodušne rozumie revolučnému iskreniu v mladých dušiach, ale súčasne vie o hlbších a komplikovanejších zraneniach v nemeckej spoločnosti. Nakoniec, on sám sa pred niekoľkými rokmi svojím „vyznaním“ v memoárovej knihe Pri šúpaní cibule stal súčasťou procesu, v ktorej ani lokálne umŕtvenie (na rozdiel od pobytu v stomatologickom kresle) nepomáha. .po revolúcii zostanú tehotné vdovy
Martin Amis nie je v Tehotnej vdove voči čitateľovi o nič zhovievavejší. Hrá sa, píše nevyspytateľne a v hádankách. S Grassovým románom ho spája tá istá revolúcia, hoci amisovská sa týka iného pokusu o oslobodenie. Aj kulisy sú iné. Na zámku v juhotalianskej Kampánii sa počas dlhého leta roku 1970 stretáva partia mladých ľudí. Sú opojení vzrušením z voľnej lásky, ktorá prestáva byť zakazovaná. Spisovateľovo alter ego Keith Nearing túži po krásnej Šeherezáde, ale pritom sa nudí vo vlažnom vzťahu s Lily. Sexuálna revolúcia je iba začiatkom. V ďalších rokoch Keith (a asi nie iba on) otvára a zatvára ďalšie vzťahy a rúti sa do jednej veľkej frustrácie. Sám Amis pri anglickom vydaní svojej knihy tvrdil, že ide o veľmi feministickú knihu, pritom však očakával útoky zo strany feministiek. Sexuálna revolúcia podľa neho dostala ženy pod obrovský tlak. Amisova vlastná sestra Selly zomrela v roku 2000 po dlhom období depresií a alkoholizmu. Bola patologicky promiskuitná. V mužoch hľadala ochranu, ale nakoniec vždy skončila zneužitá a opotrebovaná. Titul knihy pochádza z myšlienky ruského intelektuála Alexandra Herzena. „Po revolúcii nám nezostanú dedičia, ale tehotné vdovy.“ Okamžité nahradenie jeho poriadku druhým je nereálne. Grass aj Amis – jeden v knihe zo starých zásob, druhý v skoronovinke – nešetria čitateľa. Nebaví ich tradičné rozprávanie, skladajú miestami nezrozumiteľné koláže a dovoľujú rozličné výklady. Táto porevolučná aj literárna dezilúzia je smutná. Knihy prestávajú byť manifestom zmeny, a oveľa viac sú neľútostným spytovaním svedomia. Revolty voňali očakávaním, a teraz vnímame iba rozčarovanie. Milovníci nehybnosti vyzerajú ako morálni víťazi. Napriek rizikám by sme bez takýchto očistných revolt boli už dávno učičíkaní vo falošných istotách.
Günter Grass: Lokální umrtvení, český preklad: Jiří Stromšík, Atlantis 2012.
Martin Amis: Těhotná vdova, český preklad: Věra Klásková, Plus 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.