Tento odveký spoločník nachladnutých a moreplavcov, pričom prví sa s ním snažili zahnať chrípku a tí druhí skorbut, bol dlho dieťaťom bez pôvodu, najdúchom bez domova. Jedni hovorili, že pochádza z Číny, druhí to viac videli na Malajziu, ďalší ukazovali smerom k Afrike. Skrátka sa k tomuto malému, poďobanému žltému vajcu nik nechcel prihlásiť. Až raz archeológovia vykopali v okolí rieky Indus čudné náušnice. Vytepal ich približne 2 800 rokov pred Kristom nejaký výtvarne nadaný Pakistanec, ktorého meno sa, žiaľ, nezachovalo. Čo je však na nich zaujímavé, že sú v tvare citróna. Takže zrejme tento kyslý čert pochádza práve odtiaľ. Postupne a najmä pomaly sa šíril na západ. Najprv nežal nejaké veľké úspechy. Veď napokon, povedzme si na rovinu, ani veľmi nemal za čo. Okrem príťažlivej vône kvetov a jeho kôry sa napríklad takému sladkému pomaranču alebo mandarínke ani nemohol rovnať. Navyše v dobách, keď ľudia ešte nepoznali klasický cukor a len s námahou čokoľvek sladké a nervy upokojujúce dolovali z prírody, kyslý citrón ich nemal veľmi čím osloviť.
V prvom storočí sa konečne prepracoval do Ríma a tam sa stal aspoň zaujímavým exotickým ovocím. Keďže sa dovážal z Líbye, bol neuveriteľne drahý a mohli si ho dovoliť iba najvyššie vrstvy. Ako sa z neho postupne vyvinul symbol spoločenského postavenia, hneď prestalo prekážať, že pri jedení takrečeno kriví hubu a patriciovia sa začali pretekať v jeho konzumácii. Musel to byť pohľad pre bohov, keď sa na opulentných hostinách predbiehali, ktorý z nich si môže dovoliť zjesť viac citrónov!
Citrón bol teda v Európe dlho čudnou raritkou a spopularizovali ho až vojaci, čo boli na križiackych výpravách a konfrontovali sa s arabskou kuchyňou. Tá už kyslosť citróna vehementne využívala, Arabi citrón vo veľkom pestovali vo svojich záhradách. Stále však bol považovaný za niečo výnimočné a drahé. Cesare Borgia, zhýralý syn ešte zhýralejšieho pápeža Alexandra VI., poslal svojej žene do Francúzska košík citrónov, aby tamojšiemu panovníkovi Ľudovítovi XII. jemne naznačil, aký on je bohatý a že aj ženu má rád. Potom spolu povyhrávali zopár vojen a dobyli zopár talianskych miest, medzi inými aj Miláno. Citróny sa tým vo Francúzsku natrvalo usadili a stali sa obľúbenými najmä medzi ženami. Nie pre ich chuť či vôňu, ale pre to, že s citrónom vyzerali viac sexi. Všetky favoritky a milenky Ľudovíta XIV. si totiž každé ráno drhli pery citrónovou šťavou, aby vyzerali červenšie, a tým vábivejšie.
Dnes už vieme z citrónu vydolovať všetku jeho chuť a umne ju využívať tak, aby v jedle podtrhla to dôležité. Bez jeho iskrivej kyslosti si už Taliani nevedia predstaviť takmer žiadny šalát, bez typickej exotickej chuti jeho nastrúhanej kôry zase Francúzi žiadny zákusok. Robíme z neho limonády, keď nám je horúco, dodávame si ním vitamín C, keď sme nachladnutí. Jeho šťava vynikajúco chráni citlivé ovocie a zeleninu pred nežiaducou oxidáciou a hnednutím. Také avokádo, jablko či banán stačí hneď po nakrájaní jednoducho pokvapkať citrónom a sme za vodou. V marockej kuchyni zas zastáva nezastupiteľné miesto ako korenina, naložený do soli. Ostrieľaní kulinári a vyznávači medeného riadu však vedia, že citrón je aj nenahraditeľný čistiaci prostriedok. Nič totiž nedokáže medené hrnce – posvätný to riad všetkých gastronautov – vyčistiť lepšie ako citrón so soľou. Stačí ho rozpoliť, dužinou ponoriť do soli, aby sa naň prichytila, a pekne ním hrnce vyleštiť. Zázrakom vyzerajú ako nové.
Autor je scenárista.
Urobme si gremolatu/
Možno sa vám niekedy stalo, že ste pre vzácnych hostí alebo len tak pre seba urobili fantastické dusené či pečené mäso, no mali ste pocit, že mu navrch ešte niečo chýba. Potom ste v Taliansku navštívili nejakú tú lepšiu reštauráciu a aha ho! Na osso bucco vám položili akúsi zelenožltú posýpku a vaše gastronomické ja zapišťalo blahom. Tá posýpka sa volá gremolata a jej príprava je taká jednoduchá, že si určite budete búchať hlavu o digestor, prečo ju nerobíte ku každému mäsu. Stačí vám na ňu totiž hrsť najemno nasekanej petržlenovej vňate, nastrúhaná kôra z jedného dobre umytého alebo najlepšie chemicky neošetreného citróna, dva nadrobnučko nasekané strúčiky cesnaku, štipka soli a olivový olej. Sypké ingrediencie jemne premiešame v mise, pridáme olej a ešte raz jemne zamiešame, aby sa chute poriadne prepojili. Podávame ihneď tak, že tento jemný šalátik či posýpku zoberieme medzi prsty a kopček z neho položíme na inkriminované šťavnaté mäso. Môže sa však použiť aj ako záverečný obal, keď napríklad čerstvo ugrilované krevety v gremolate pred podávaním jednoducho vyváľame.
V prvom storočí sa konečne prepracoval do Ríma a tam sa stal aspoň zaujímavým exotickým ovocím. Keďže sa dovážal z Líbye, bol neuveriteľne drahý a mohli si ho dovoliť iba najvyššie vrstvy. Ako sa z neho postupne vyvinul symbol spoločenského postavenia, hneď prestalo prekážať, že pri jedení takrečeno kriví hubu a patriciovia sa začali pretekať v jeho konzumácii. Musel to byť pohľad pre bohov, keď sa na opulentných hostinách predbiehali, ktorý z nich si môže dovoliť zjesť viac citrónov!
Citrón bol teda v Európe dlho čudnou raritkou a spopularizovali ho až vojaci, čo boli na križiackych výpravách a konfrontovali sa s arabskou kuchyňou. Tá už kyslosť citróna vehementne využívala, Arabi citrón vo veľkom pestovali vo svojich záhradách. Stále však bol považovaný za niečo výnimočné a drahé. Cesare Borgia, zhýralý syn ešte zhýralejšieho pápeža Alexandra VI., poslal svojej žene do Francúzska košík citrónov, aby tamojšiemu panovníkovi Ľudovítovi XII. jemne naznačil, aký on je bohatý a že aj ženu má rád. Potom spolu povyhrávali zopár vojen a dobyli zopár talianskych miest, medzi inými aj Miláno. Citróny sa tým vo Francúzsku natrvalo usadili a stali sa obľúbenými najmä medzi ženami. Nie pre ich chuť či vôňu, ale pre to, že s citrónom vyzerali viac sexi. Všetky favoritky a milenky Ľudovíta XIV. si totiž každé ráno drhli pery citrónovou šťavou, aby vyzerali červenšie, a tým vábivejšie.
Dnes už vieme z citrónu vydolovať všetku jeho chuť a umne ju využívať tak, aby v jedle podtrhla to dôležité. Bez jeho iskrivej kyslosti si už Taliani nevedia predstaviť takmer žiadny šalát, bez typickej exotickej chuti jeho nastrúhanej kôry zase Francúzi žiadny zákusok. Robíme z neho limonády, keď nám je horúco, dodávame si ním vitamín C, keď sme nachladnutí. Jeho šťava vynikajúco chráni citlivé ovocie a zeleninu pred nežiaducou oxidáciou a hnednutím. Také avokádo, jablko či banán stačí hneď po nakrájaní jednoducho pokvapkať citrónom a sme za vodou. V marockej kuchyni zas zastáva nezastupiteľné miesto ako korenina, naložený do soli. Ostrieľaní kulinári a vyznávači medeného riadu však vedia, že citrón je aj nenahraditeľný čistiaci prostriedok. Nič totiž nedokáže medené hrnce – posvätný to riad všetkých gastronautov – vyčistiť lepšie ako citrón so soľou. Stačí ho rozpoliť, dužinou ponoriť do soli, aby sa naň prichytila, a pekne ním hrnce vyleštiť. Zázrakom vyzerajú ako nové.
Autor je scenárista.
Urobme si gremolatu/
Možno sa vám niekedy stalo, že ste pre vzácnych hostí alebo len tak pre seba urobili fantastické dusené či pečené mäso, no mali ste pocit, že mu navrch ešte niečo chýba. Potom ste v Taliansku navštívili nejakú tú lepšiu reštauráciu a aha ho! Na osso bucco vám položili akúsi zelenožltú posýpku a vaše gastronomické ja zapišťalo blahom. Tá posýpka sa volá gremolata a jej príprava je taká jednoduchá, že si určite budete búchať hlavu o digestor, prečo ju nerobíte ku každému mäsu. Stačí vám na ňu totiž hrsť najemno nasekanej petržlenovej vňate, nastrúhaná kôra z jedného dobre umytého alebo najlepšie chemicky neošetreného citróna, dva nadrobnučko nasekané strúčiky cesnaku, štipka soli a olivový olej. Sypké ingrediencie jemne premiešame v mise, pridáme olej a ešte raz jemne zamiešame, aby sa chute poriadne prepojili. Podávame ihneď tak, že tento jemný šalátik či posýpku zoberieme medzi prsty a kopček z neho položíme na inkriminované šťavnaté mäso. Môže sa však použiť aj ako záverečný obal, keď napríklad čerstvo ugrilované krevety v gremolate pred podávaním jednoducho vyváľame.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.