Zámer vlády, aby sa Slovensko podieľalo na zimnej olympiáde, vyvolal okamžitý mediálny odpor. Rovnakú odozvu zožala správa o odsúhlasenej štátnej pomoci pri rekonštrukcii 17 futbalových štadiónov. Je tento široko zdieľaný odpor racionálny?
V mnohom je. Na Slovensku je už od čias diaľničnej Claudie Schiffer priveľa rozdrapených a drahých gest, za ktorými nestojí realita, ale iba populizmus mocných. Navyše žijeme v priestore, v ktorom nie sú verejné zákazky cestou k budovaniu štátu či krajšej tváre krajiny, ale prakticky bez výnimky zdrojom obohacovania sa úzkej skupiny vyvolených. V takejto realite je logické, že takmer každá investícia, ktorú navrhne akákoľvek vláda, je okamžite pochopená ako snaha o ďalší tunel zo zdrojov všetkých. A je to v skutočnosti veľmi rozumný inštinkt. Ale ak by sme naozaj všetko, čo navrhnú politici, okamžite odmietli, zbavili by sme sa ako spoločnosť možnosti zhodnúť sa aj na rozumných veciach, ktorými sa môžu mnohé zanedbané veci pohnúť dopredu.
Preto sme sa v redakcii rozhodli, že vládny zámer podieľať sa na zimnej olympiáde (a neskôr aj vládnu podporu rekonštrukcie 17 futbalových štadiónov) preskúmame bližšie. A v prípade spoločnej olympiády s Poľskom sa nám už čosi začína ukazovať: Ak sa pri potrebných investíciách podarí vyhnúť excesom typu Branisko či nástenkový tender, mohla by byť olympiáda prekvapujúco rozumná iniciatíva (viac o tom v texte Andreja Bána, Evy Čobejovej a Jozefa Majchráka na stranách ...). A nejde pritom prioritne o cestovný ruch a dokonca ani o mýtické „šírenie dobrého mena Slovenska“. Ide skôr o možnosť malého stredoeurópskeho štátu k čomusi kvalitnému vlastnými silami i nápadmi prispieť.
Samozrejme, diabol je aj tu ukrytý v detailoch dohôd a zmlúv medzi Poľskom a Slovenskom, v účelnom rozpočte, a potom najmä v tendroch na rôznych dodávateľov. Ale podľa našich prvých zistení to nie je vopred chorý projekt, ako niektoré podobné pred ním.
Rovnako, napriek mediálnej poprave, sa v krátkej budúcnosti pozrieme na projekt SFZ na rekonštrukciu futbalových štadiónov, ktorý sa na prvý pohľad zdá relatívne skromný (45 miliónov rozložených na 10 rokov), kooperatívny (nevyhnutná spolupráca zväzu, samospráv a štátu) a výnimočne celoplošný (17 miest mimo Bratislavy). Uvidíme, ale ani tu nelámeme palicu vopred.
A ešte kacírska poznámka: počúvam, že v čase, keď niet na dôstojné platy učiteľov, sú investície do športových zariadení až barbarské. Nemyslím si to, hoci tento časopis od začiatku podporoval rozumné požiadavky učiteľov a zvýšenie ich platov považujeme za nevyhnutné. No jednak ide o mieru (pretože tých 4,5 milióna ročne z opráv štadiónov by učiteľov nijako nevytrhlo), ale najmä o kultúru v širšom zmysle: Prostredie vždy vplýva na človeka, a hoci sa to milovníkom galérií či divadiel nemusí zdať, aj podoba štadiónov či lyžiarskych stredísk vplýva na našu kultúrnosť.
Pre toto všetko sme predbežne – a opatrne – za rozumný podiel Slovenska na olympiáde i za dôstojnejšie štadióny.
V mnohom je. Na Slovensku je už od čias diaľničnej Claudie Schiffer priveľa rozdrapených a drahých gest, za ktorými nestojí realita, ale iba populizmus mocných. Navyše žijeme v priestore, v ktorom nie sú verejné zákazky cestou k budovaniu štátu či krajšej tváre krajiny, ale prakticky bez výnimky zdrojom obohacovania sa úzkej skupiny vyvolených. V takejto realite je logické, že takmer každá investícia, ktorú navrhne akákoľvek vláda, je okamžite pochopená ako snaha o ďalší tunel zo zdrojov všetkých. A je to v skutočnosti veľmi rozumný inštinkt. Ale ak by sme naozaj všetko, čo navrhnú politici, okamžite odmietli, zbavili by sme sa ako spoločnosť možnosti zhodnúť sa aj na rozumných veciach, ktorými sa môžu mnohé zanedbané veci pohnúť dopredu.
Preto sme sa v redakcii rozhodli, že vládny zámer podieľať sa na zimnej olympiáde (a neskôr aj vládnu podporu rekonštrukcie 17 futbalových štadiónov) preskúmame bližšie. A v prípade spoločnej olympiády s Poľskom sa nám už čosi začína ukazovať: Ak sa pri potrebných investíciách podarí vyhnúť excesom typu Branisko či nástenkový tender, mohla by byť olympiáda prekvapujúco rozumná iniciatíva (viac o tom v texte Andreja Bána, Evy Čobejovej a Jozefa Majchráka na stranách ...). A nejde pritom prioritne o cestovný ruch a dokonca ani o mýtické „šírenie dobrého mena Slovenska“. Ide skôr o možnosť malého stredoeurópskeho štátu k čomusi kvalitnému vlastnými silami i nápadmi prispieť.
Samozrejme, diabol je aj tu ukrytý v detailoch dohôd a zmlúv medzi Poľskom a Slovenskom, v účelnom rozpočte, a potom najmä v tendroch na rôznych dodávateľov. Ale podľa našich prvých zistení to nie je vopred chorý projekt, ako niektoré podobné pred ním.
Rovnako, napriek mediálnej poprave, sa v krátkej budúcnosti pozrieme na projekt SFZ na rekonštrukciu futbalových štadiónov, ktorý sa na prvý pohľad zdá relatívne skromný (45 miliónov rozložených na 10 rokov), kooperatívny (nevyhnutná spolupráca zväzu, samospráv a štátu) a výnimočne celoplošný (17 miest mimo Bratislavy). Uvidíme, ale ani tu nelámeme palicu vopred.
A ešte kacírska poznámka: počúvam, že v čase, keď niet na dôstojné platy učiteľov, sú investície do športových zariadení až barbarské. Nemyslím si to, hoci tento časopis od začiatku podporoval rozumné požiadavky učiteľov a zvýšenie ich platov považujeme za nevyhnutné. No jednak ide o mieru (pretože tých 4,5 milióna ročne z opráv štadiónov by učiteľov nijako nevytrhlo), ale najmä o kultúru v širšom zmysle: Prostredie vždy vplýva na človeka, a hoci sa to milovníkom galérií či divadiel nemusí zdať, aj podoba štadiónov či lyžiarskych stredísk vplýva na našu kultúrnosť.
Pre toto všetko sme predbežne – a opatrne – za rozumný podiel Slovenska na olympiáde i za dôstojnejšie štadióny.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.