Prakticky v strede volebného obdobia – a po tom, ako George Osoborne predstavil nový rozpočet – sa ale ukazuje, že koalícia svoju šancu nevyužila. Nie, britská ekonomika nie je v tragickej situácii, veď nedávno ohlásený pokles nezamestnanosti poukazuje na prítomnosť robustného súkromného sektora. Ale pred dva a pol rokmi väčšina Britov dúfala, že hospodársky bude krajina niekde inde. A čo je horšie, Osbornovi sa podarilo väčšine svojich krajanov nadlho znechutiť rozpočtové reformy.
Labouristi a ľavicová tlač sa bez prestania sťažujú na ukrutné pravicové škrty. Vládne výdaje však za Cameronovej vlády výrazne neklesajú. Kým v rozpočtovom roku 2011/2012 celkové výdaje verejnej sféry dosiahli 690,9 miliardy libier, na rok 2013/2014 sa predpovedajú výdaje vo výške 719,9 miliardy, a na rok 2014/15 vo výške 731 miliárd.
To je síce menej, než sa pôvodne predpokladalo, stále však ide o rast výdavkov. Osbornove plátanie rozpočtov sa teda primárne spoliehalo na zvyšovanie daní – a to napriek jeho sľubom. Nedávno sa napríklad znížil minimálny príjem, potrebný na platenie 40-percentnej dane z príjmu, v dôsledku ktorého až 400-tisíc nových platiteľov bude vystavených vyššej sadzbe. Kontroverzným sa ukázalo aj zvýšenie základnej sadzby DPH zo 17,5 percenta na 20 percent, ktoré nielenže spomalilo zotavenie súkromného sektora, ale vnímalo sa ako sociálne necitlivé.
Rozpočtové konsolidácie pritom nemusia až tak bolieť, ak sú spojené s politikami, ktoré podporujú ekonomický rast. Škrty medzných sadzieb dane z príjmu sú dobrým príkladom, a tiež deregulácia. Dobrou správou o novom Osbornovom rozpočte je aspoň to, že daň z príjmu firiem je podľa nového rozpočtu znížená o 1 percento na 20 percent, a zachované ostali aj daňové prázdniny pre kapitálové príjmy.
To však už nestačí. Náklady ekonomickej regulácie v krajine medzi rokmi 1998 a 2010 sa odhadujú podľa správy think tanku Open Europe na 176 miliárd libier. Je pravda, že za ich väčšiu časť (až 124 miliárd) zodpovedá bruselská legislatíva. No Cameron i napriek protrhovej a euroskeptickej rétorike urobil len veľmi málo pre výraznejšiu dereguláciu, či už na britskej, alebo európskej úrovni.
Pri iných oblastiach verejnej politiky „bruselská“ výhovorka neplatí vôbec – stačí sa pozrieť, ako sa britské úrady správajú k vysokokvalifikovaným imigrantom z krajín mimo Európskej únie. Komplexná reforma imigračnej politiky je pritom celkom v kompetenciách britských politikov, tí však často dávajú prednosť populistickým rečiam o imigrantskej hrozbe z východnej Európy.
A čím viac sa Británia blíži k voľbám v roku 2015, tým menšia je šanca hlbokých protrhových reforiem. Súdiac podľa skúseností z prvej polovice volebného obdobia, od Georgea Osborna toho už veľa čakať nemožno.
Autor je analytik v Cato Institute.
Labouristi a ľavicová tlač sa bez prestania sťažujú na ukrutné pravicové škrty. Vládne výdaje však za Cameronovej vlády výrazne neklesajú. Kým v rozpočtovom roku 2011/2012 celkové výdaje verejnej sféry dosiahli 690,9 miliardy libier, na rok 2013/2014 sa predpovedajú výdaje vo výške 719,9 miliardy, a na rok 2014/15 vo výške 731 miliárd.
To je síce menej, než sa pôvodne predpokladalo, stále však ide o rast výdavkov. Osbornove plátanie rozpočtov sa teda primárne spoliehalo na zvyšovanie daní – a to napriek jeho sľubom. Nedávno sa napríklad znížil minimálny príjem, potrebný na platenie 40-percentnej dane z príjmu, v dôsledku ktorého až 400-tisíc nových platiteľov bude vystavených vyššej sadzbe. Kontroverzným sa ukázalo aj zvýšenie základnej sadzby DPH zo 17,5 percenta na 20 percent, ktoré nielenže spomalilo zotavenie súkromného sektora, ale vnímalo sa ako sociálne necitlivé.
Rozpočtové konsolidácie pritom nemusia až tak bolieť, ak sú spojené s politikami, ktoré podporujú ekonomický rast. Škrty medzných sadzieb dane z príjmu sú dobrým príkladom, a tiež deregulácia. Dobrou správou o novom Osbornovom rozpočte je aspoň to, že daň z príjmu firiem je podľa nového rozpočtu znížená o 1 percento na 20 percent, a zachované ostali aj daňové prázdniny pre kapitálové príjmy.
To však už nestačí. Náklady ekonomickej regulácie v krajine medzi rokmi 1998 a 2010 sa odhadujú podľa správy think tanku Open Europe na 176 miliárd libier. Je pravda, že za ich väčšiu časť (až 124 miliárd) zodpovedá bruselská legislatíva. No Cameron i napriek protrhovej a euroskeptickej rétorike urobil len veľmi málo pre výraznejšiu dereguláciu, či už na britskej, alebo európskej úrovni.
Pri iných oblastiach verejnej politiky „bruselská“ výhovorka neplatí vôbec – stačí sa pozrieť, ako sa britské úrady správajú k vysokokvalifikovaným imigrantom z krajín mimo Európskej únie. Komplexná reforma imigračnej politiky je pritom celkom v kompetenciách britských politikov, tí však často dávajú prednosť populistickým rečiam o imigrantskej hrozbe z východnej Európy.
A čím viac sa Británia blíži k voľbám v roku 2015, tým menšia je šanca hlbokých protrhových reforiem. Súdiac podľa skúseností z prvej polovice volebného obdobia, od Georgea Osborna toho už veľa čakať nemožno.
Autor je analytik v Cato Institute.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.