V smokoveckom Grand hoteli na návštevníka dýchne závan starých dobrých čias. Každý pondelok poobede sa tu schádzajú pri kávičke starší páni alebo, ak chcete, legendy Tatier. Patrí medzi nich aj čerstvý osemdesiatnik v skvelej kondícii, horský vodca Pavol Rajtár, výkonný riaditeľ Združenia cestovného ruchu Vysoké Tatry Peter Chudý a najmä žijúci pamätník a spoluorganizátor všetkých novodobých významných športových podujatí v Tatrách Ladislav Harvan.
.prečo to doteraz nevyšlo
Tatry zatiaľ pripravovali tri olympijské kandidatúry – no prihláška sa podala iba za dve, pre roky 2002 a 2006. O tej najvážnejšej, na rok 1984, keď napokon uspelo Sarajevo, sa príliš nehovorí. „Myšlienka prvej olympiády v Tatrách vznikla hneď po mimoriadne úspešných majstrovstvách sveta v klasickom lyžovaní, ktoré sa konali v roku 1970 na Štrbskom Plese. Robil som tam vtedy podpredsedu organizačného výboru,“ spomína Harvan a pokračuje: „V tej dobe sme ako Československo v zimných športoch čosi znamenali. Vládla u nás obrovská eufória. Všetci okrem pár projektantov sme v prípravnom štábe robili zadarmo a dobrovoľne, tomu sa dnes ťažko verí.“
Podľa Harvana vtedajšie komunistické aj štátne orgány videli v myšlienke olympiády šancu na zlepšenie podmienok cestovného ruchu. Termín 1980 sa ukázal ako nereálny, tak sa posunul o štyri roky. V roku 1972 sa začalo uvažovať o kontakte na Medzinárodný olympijský výbor, o dva roky neskôr už vznikol predbežný návrh na výstavbu zariadení. Šéf Československého olympijského výboru Vladimír Černušák pozval šéfa Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Lorda Kilanina na návštevu Tatier. Dopadla iba zdvorilostne, no o hosťa sa dobre postarali. „Kilanin býval na zámku, predseda vlády Peter Colotka mu venoval parádnu pušku, všade ho vozili vrtuľníkom. Už mu volali z Prahy, no on ešte na zámočku tancoval s Cigánočkami z kežmarského súboru,“ smeje sa Harvan. Veľkolepé plány vtedy počítali s výstavbou olympijskej dediny na Podbanskom. Podľa vtedajšej legislatívy sa v žiadnom z tatranských sídiel nesmeli stavať nové lanovky a vleky, kvôli novej lanovke vyrúbali iba kus lesa na Striebornom grúni. O Chopku sa už vtedy uvažovalo ako o jedinom mieste na zjazdové disciplíny.
Všetko vyzeralo nádejne, Černušák mal podľa dohody zaniesť prihlášku olympijskej kandidatúry Vysokých Tatier na zasadnutie MOV. Vláda a ústredné komunistické orgány to napokon zamietli.
„My sme nič nestiahli, pretože kandidatúru sme ani nepredložili. Černušák niesol prihlášku, podpísanú vtedajším predsedom Národného výboru Vojtechom Tokarčíkom, lebo kandidovať môže mesto, nie štát. Súčasťou ďalších dokumentov mala byť aj garancia federálnej vlády – a tá nebola. Černušák čakal na telefonát z Prahy, ako dopadne zasadnutie ÚV KSČ. Bola tam vášnivá diskusia. Hovorilo sa o troch faktoroch. Prvý bol, že naše orgány nechceli ohroziť kandidatúru Moskvy na letnú olympiádu v roku 1980. Druhý bol, že Štrougal vraj vystúpil a povedal, že by to mohlo vraziť klin medzi Čechov a Slovákov, čo on nechce riskovať. A tretí faktor bol osobný, pár dní predtým zahynula pri páde vrtuľníka manželka prezidenta a generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka. Bol v depresii a nemal chuť podporiť nijakú olympiádu,“ vysvetľuje Chudý s tým, že perfektne zorganizované majstrovstvá sveta v roku 1970 na Štrbskom Plese nám získali vo svete kredit aj preto, lebo ich chápali ako výraz vzdoru a schopností Slovákov a Čechov po okupácii v auguste 1968.
V tom čase sa rozbehli mnohé projekty. Začalo sa s plynofikáciou, budovali sa nové cesty, električková trať. V Tatrách vznikla medzinárodná telefónna ústredňa, takže sa už do zahraničia nemuselo volať cez Prahu ako dovtedy. Presunula sa stanica tatranskej lesnej železnice od Štrbského plesa na nižšie položené miesto, kde sa vybudovalo centrálne parkovisko. Obnovila sa zubačka, postavila sa lanovka na Hrebienok a na Solisko. Československá televízia vtedy prešla na farebné prenosy a americký prezident Richard Nixon podľa Harvana spôsobil organizačnému výboru „hlavybolenie“, a to tým, že poslal pozdravný list.
Informácia, že Tatry ako najvážnejší uchádzač napokon na usporiadanie olympiády kandidovať nebudú, zaskočila všetkých. Aj konkurentov z napokon víťazného Sarajeva, ktorí boli rozhodnutí prihlášku nepodať – ak ju podáme my. „Juhoslovania čakali na nás. Začali konať až vtedy, keď Černušák povedal, že nemá súhlas Prahy. Ak si dobre pamätám, tak prihlášku podali hodinu pred uzávierkou,“ dodáva Chudý.
.sympatické pokusy nadšencov
Chudý sa vracia aj k dvom novším kandidatúram, pričom pri tej prvej, na rok 2002, bol vo funkcii generálneho sekretára prípravného výboru. „Jedna z prvých návštev prezidenta Havla po zvolení za prezidenta v decembri 1989 viedla sem do Tatier, kde sa prechádzal ako bežný človek po Smokovci a prvýkrát sa stretol s myšlienkou usporiadať u nás olympiádu. Keď potom prišiel na návštevu šéf MOV Juan Antonio Samaranch, aj jemu sa to pozdávalo. Pretože Československo prešlo prerodom a stálo by za to dať mu šancu. Samaranch poslal do Tatier svojho emisára Artura Takácsa, ktorý mal čiastočne slovenský pôvod. Myšlienku olympiády v Tatrách označil ako možnú,“ spomína Chudý, ktorý sám myšlienku olympiády v roku 2002 označuje ako sympatický pokus amatérskych nadšencov. Teda bez šancí na úspech, a tak aj bolo. V dvojkolovej voľbe v Lausanne sme nepostúpili ani do druhého kola.
Lepšie pripravená, no takisto neúspešná bola o štyri roky neskôr ďalšia kandidatúra. Slovensko nepresvedčilo MOV, že má potrebné ekonomické zázemie a dobudovanú infraštruktúru. Na hlasovaní MOV v Soule sme skončili tesne „pod čiarou“ ako tretí zo šiestich kandidátov. No už vtedy primátor Popradu Anton Danko začal hovoriť o tom, že ak má mať olympiáda na Slovensku úspech, tak iba spoločne s Poliakmi. „Členovia MOV videli, že Poprad a Zakopané sú od seba vzdialené päťdesiat kilometrov. Tak prečo nekandidujete spolu – pýtali sa nás,“ uzatvára Chudý.
Obaja tatranskí veteráni, Harvan aj Chudý, myšlienku spoločnej olympiády s Poliakmi v roku 2022 prakticky bezvýhradne podporujú. O niečo kritickejší je horský vodca Pavol Rajtár. „Z technického hľadiska nevidím problém, ak by mal byť u nás hokej a lyžovanie. Do tratí, ako ich poznám, netreba veľa investovať. No tunel Liptovský Mikuláš - Zakopané, to je utópia a hlúposť. Z ekonomickej stránky olympiádu považujem za samovraždu Slovenska. Ľudia v mojom veku sú závislí od rastúcich cien liekov. Odkiaľ uberie štát, keď niet z čoho?“ pýta sa na záver Rajtár.
.spojenie s Poliakmi
Spoločná kandidatúra Slovenska a Poľska má veľa sympatických čŕt a je až čudné, že sa o nej vážne hovorí až teraz. Spoločnej kandidatúre však bránili nielen ambície oboch krajín, ktoré sa nechceli o olympijskú slávu deliť, ale kandidatúru dvoch krajín nepodporuje ani Olympijská charta. Tá dokonca preferuje, aby súťaže prebehli v jednom hostiteľskom meste. V prípade zimných olympijských hier Olympijská charta dovoľuje, že MOV môže výnimočne povoliť organizovanie určitých podujatí alebo športových disciplín v susednej krajine, „ak to nie je možné z geografických alebo topografických dôvodov“ uskutočniť v krajine, ktorá hostí olympijské hry.
Poliaci, ktorým „z topografických dôvodov“ chýba vhodné stredisko pre alpské disciplíny, preto pochopiteľne upreli svoj zrak na stredisko v Jasnej. Vyvolali teda spoločné rokovania a navrhli, aby si slovenské Tatry vzali na starosť akrobatické lyžovanie a všetky alpské disciplíny. Slovenská strana však prišla s požiadavkou, aby sa hral na Slovensku aj hokej. Poliakom by síce viac vyhovovalo, keby sme požiadali o sánkarske či bobové dráhy alebo o halu pre curling, ale napokon veľkoryso ustúpili. Je to aj pragmatické rozhodnutie. ZOH potrebujú minimálne päť veľkých hál s ľadovou plochou. Poliaci majú len jednu halu, aj tú musia zrekonštruovať. Takže ak by sme my poskytli dve hokejové haly, mohol by byť ich rozpočet o niečo nižší.
„Pre nás je zas absolútne výhodné, že nemusíme budovať sankárske a bobové dráhy, to je jarmo na krku, ktoré vám väčšinou ostáva, musíte to celý rok platiť a využíva sa minimálne,“ hovorí predseda Slovenského olympijského výboru (SOV) František Chmelár.
Slovenská strana by tak musela investovať len do športových disciplín, ktoré sú u nás populárne a vybudované športoviská by tu po olympiáde nestáli ladom, ako by sa stalo nejakej curlingovej hale s kapacitou pre 5 000 divákov. Dve hokejové haly v Liptovskom Mikuláši a v Poprade by boli určite využívané a lyžiarsky areál v Jasnej – aj po tejto úspešnej sezóne – sa ukazuje ako veľmi perspektívne stredisko cestovného ruchu.
Navyše, ak by sa olympijské hry konali v Poľsku aj u nás, znamenalo by to, že na Slovensku by sa budovala jedna menšia olympijská dedina – možno v Poprade, ak by tu bol aj hokej, alebo v Liptovskom Mikuláši, ak by sme dostali len lyžovanie. Ubytovacie kapacity pre novinárov, návštevníkov, funkcionárov či rozhodcov sú už v Tatrách dostatočné a nebolo by potrebné budovať nové hotely.
Výhodné pre slovenskú stranu je aj to, že v prvej fáze nemusí platiť nič, prvý poplatok po podaní prihlášky zaplatí poľská strana. Ak by sa poľsko-slovenská kandidatúra dostala do ďalšieho kola, teda medzi užší výber kandidačných miest (rozhodne sa v júli 2014), bude potrebné uhradiť poplatok 500 000 USD, ktorý si Poľsko a Slovensko rozdelia v dohodnutom pomere.
.prejde to?
Slovensko sa pripojí k Poľsku aj v prípade, že by sa u nás mohli konať len lyžiarske disciplíny a hokej by nám stopli. Ale o hokej vláda aj SOV stoja. Momentálne veľa závisí od diplomacie a lobingu, ktorý bude potrebný, aby MOV dovolil zmäkčenie podmienok svojej Olympijskej charty v prípade kandidatúry dvoch štátov. Prihlášky sa podávajú už v októbri 2013, takže na lobovanie veľa času nie je.
Tradícia olympijského hnutia nie je naklonená častým zmenám charty, a naposledy sa menila nedávno – v roku 2011. Zrejme preto nebude veľká ochota členov MOV opäť – iba kvôli slovenskej vášni pre hokej – meniť základný zákon olympijského hnutia. Navyše, v MOV nemáme ani veľa možností lobovať. Člen MOV Vladimír Černušák je už hendikepovaný svojím vysokým vekom (92 rokov). Danka Barteková, ktorá by mala zastupovať v MOV športovcov, ešte len čaká na schválenie a do práce MOV sa zapojí zrejme až od leta. Vzhľadom na jej mladosť a malé diplomatické skúsenosti tiež nemožno očakávať, že okamžite vybaví zmenu charty.
Šéf SOV František Chmelár vidí iné riešenie. Komunikuje so šéfom legislatívy MOV, nemeckým právnikom Thomasom Bachom. „Podľa informácií, ktoré mám, rýchla rekonštrukcia Olympijskej charty nie je reálna, ale je možné spresniť výklad pravidla. Ten výklad môže byť aj taký, že okrem topografických podmienok sú tu splnené aj geografické podmienky. Geograficko-politický dôvod môže byť to, že obidva štáty sú členmi EÚ. Geograficko-kultúrny argument zas to, že Tatry sú jedným regiónom s príbuznou kultúrou.“ Zjavne to teda bude hra právnicky šikovne sformulovaných argumentov.
Paradoxné je, že šéf legislatívy Thomas Bach, ktorý túto právnicky šikovne vymyslenú možnosť avizoval šéfovi SOV, pôsobí v Mníchove, ktorý môže byť najväčším konkurentom poľsko-slovenskej kandidatúry.
.reálne šance?
Tatry sa už niekoľkokrát ocitli v kandidatúrach – či už poľských, alebo slovenských, takže tento región nie je pre členov MOV neznámy. František Chmelár zo zákulisia olympijského hnutia prezrádza, že hoci naše kandidatúry boli v minulosti aj naivné, Tatry ako región zanechali v členoch MOV dobrý dojem. A keď prišla ponuka od Poliakov, uvedomil si, že taká príležitosť nepríde tak skoro.
Kandidačné prihlášky sa podávajú až v októbri, ale niektorí naši konkurenti sú známi už teraz. Pohľad na protikandidátov síce nevyzerá optimisticky, ale skutočnosť je možno priaznivejšia než zdanie. Silný kandidát bol švajčiarsky St. Moritz a Davos. Lenže obyvatelia tamojšieho kantónu olympiádu odmietli. Nórske Oslo by tiež mohlo byť silným kandidátom, lenže v roku 2016 sa v nórskom Lillehammeri koná zimná olympiáda mládeže, čo Nórov trochu diskvalifikuje. Dvaja ďalší kandidáti – ukrajinský Ľvov a rumunský Brašov – by potrebovali obrovské investície. Kandidatúra Barcelony je údajne viac-menej formálna, Španieli sa teraz necítia v dobrej kondícii. Zrejme najvážnejším protikandidátom Krakovu bude nemecký Mníchov. Otázne je, či Mníchov v októbri skutočne prihlášku podá, keďže situáciu môžu ovplyvniť bavorské voľby v septembri tohto roku.
Výhodou slovensko-poľskej konkurencie je aj fakt, že centrom olympiády by bol tentoraz Krakov. Starobylé kráľovské mesto, spojené aj s osobou Jána Pavla II., má vo svete lepší zvuk ako Poprad či Zakopané. Šance určite nie sú minimálne.
.sme pripravení
Kľúčovým miestom u nás je stredisko Jasná, kde by mali prebehnúť súťaže v zjazdovom lyžovaní. Stredisko prevádzkuje spoločnosť Tatry Mountain Resorts (TMR), ktorá v posledných rokoch veľa investovala do jeho modernizácie. Predseda predstavenstva TMR Bohuš Hlavatý tvrdí, že Jasná je aj na také veľké podujatie v podstate pripravená. Budúci rok tu budú majstrovstvá sveta juniorov a sú tu k dispozícii už všetky typy tratí. Olympiáda by si podľa neho vyžiadala už len menšie úpravy zjazdoviek.
„Išlo by o priestor štartu a cieľa a predĺženie trate na zjazd. Oproti tomu, čo sme tu urobili za posledných päť rokov, ide len o minimálne zásahy do prírody,“ hovorí Hlavatý. Pripravenosť Jasnej nevidí ako problém ani šéfka Slovenskej lyžiarskej asociácie Jana Gantnerová. Projekty lyžiarskych tratí boli spracované už počas predošlých tatranských kandidatúr a podmienky sa odvtedy nezmenili. „Celý rozvoj strediska Jasná ide smerom, aby sa spĺňali tieto kritériá a využívajú sa pritom nové moderné zariadenia,“ hovorí Gantnerová.
Podľa Hlavatého by sa však v prípade olympiády v Jasnej určite musela riešiť doprava do strediska. „Návštevnosť porastie a existujúca cesta už dnes v silných dňoch ledva zvláda nápor turistov, nehovoriac o divákoch,“ tvrdí šéf predstavenstva TMR. Organizácia hier by podľa neho priniesla viacero benefitov pre krajinu. Jednak by prezentovala Slovensko a Poľsko ako silný región. „Najmä v zime máme ako krajina obrovský potenciál. Po našej severnej strane je takmer 40-miliónové Poľsko s malinkými horami, kde však lyžuje viac ako dva milióny ľudí a na východ máme Ukrajinu, kde neexistujú hory s takými podmienkami ako u nás,“ hovorí Hlavatý.
Hry by podľa neho mohli prispieť aj k tomu, aby sa Tatry napriek tomu, že ležia v dvoch krajinách, prezentovali ako jeden turistický región. „Na jednej strane hovoríme, akí sme si s Poliakmi blízki, no sú to iba slová. Ak ide Nemec lyžovať do rakúskych Álp, tak v živote nepovie, že ide do Rakúska, ale do Zillertalu, alebo iného strediska. Dnes Poliak nikdy nepovie, že ide lyžovať do Jasnej, ale na Slovensko. Teda do inej krajiny,“ hovorí Hlavatý.
Kandidatúru však nevítajú iba veľkí hráči v cestovnom ruchu, ale aj menší tatranskí podnikatelia. Milan Štefánik, ktorý prevádzkuje Chatu Pod Soliskom a dva penzióny na Štrbskom Plese, tvrdí, že slovenská kandidatúra by minimálne mohla prispieť k rýchlejšiemu ukončeniu vlečúcej sa zonácie našich veľhôr. „Mnohí ľudia, ktorí sem prídu, sú nervózni, že sa v Tatrách nič nedeje a nezlepšujú sa služby. Už nemám vnútornú silu s ľuďmi o tomto komunikovať. Neukončená zonácia nám však bráni sa normálne rozvíjať. Olympiáda by mohla byť impulz, ktorý by to pohol dopredu,“ myslí si Štefánik.
.žaba z prachu?
Primátor Liptovského Mikuláša Alexander Slafkovský (SDKÚ) sa angažoval už aj pri predošlých dvoch olympijských snaženiach. „Tieto dva pokusy mali skôr marketingový charakter, tento by už konečne mohol byť reálny,“ hovorí Slafkovský. Tvrdí, že olympijskú kandidatúru podporuje „všetkými desiatimi“. Prispela by k väčšej motivácii mladých ľudí športovať a ekonomicky by pomohla regiónu. Liptovského Mikuláša by sa spolu s Popradom dotkol najmä prípadný hokejový turnaj. Bolo by treba postaviť novú hokejovú halu, alebo zrekonštruovať existujúci štadión, pričom rekonštrukcia je nutná aj bez ohľadu na olympiádu. „Viem si predstaviť, že určitou územnou úpravou by sa dosiahlo to, aby sa hala rozšírila. Pred dvoma týždňami sme schválili výstavbu novej tréningovej haly a riešiteľné je aj parkovanie v okolí štadióna,“ opisuje svoje plány. Mikuláš by vedel pre potreby olympiády ponúknuť aj objekt areálu vojenskej akadémie, v ktorom by po rekonštrukcii mohla byť olympijská dedina. Mesto by podľa neho olympiádu zvládlo, chcelo by to len neviesť žabomyšie vojny. „Ak sa nedokážeme na budúcnosť pozerať s trochou veľkorysosti, tak sme odsúdení na výhľad žaby z prachu. Určite by to nebola lacná záležitosť, ale neboli by to vyhodené peniaze,“ uzatvára primátor.
.zatiaľ bez obáv
Olympijska kandidatúra prináša aj diskusiu o dopade takéhoto podujatia na životné prostredie. Riaditeľ správy Taranského národného parku Pavol Majko hovorí, že z toho, čo je dnes o projekte známe, veľké riziká pre prírodu nevidí. Hokejový turnaj by sa konal v podhorí, mimo národných parkov a akrobatické a zjazdové lyžovanie vo vybudovaných strediskách. Obavy vraj nemá ani z prípadnej stavby tunela popod Tatry.
„Z hľadiska podpory cestovného by bol určite pre Tatry prínosom. Rozptýlil by ľudí z nahusteného Zakopaného do našej časti Tatier. Pokiaľ sa zavŕta na mieste centrálneho parkoviska na Štrbskom Plese, kde je stanica a vyjde v Zakopanom, tak to žiadny negatívny efekt pre prírodu nebude mať. Iné by bolo, keby šiel napríklad cez Tichú dolinu. To by sme boli proti,“ hovorí Majko.
.chceme to?
Samozrejme, vždy bude proti olympiáde aj veľa racionálnych argumentov, ale niet pochýb o tom, že toto je celkom iná situácia, ako keď nepripravené Slovensko kandidovalo v 90. rokoch.
Nehrozia tu také zásahy do tatranskej prírody, aké by si vyžadovalo usporiadanie celej olympiády. Nehrozí ani stavba v budúcnosti nepoužiteľných budov, ako sú sánkarske či bobové dráhy. Infraštruktúrne stavby, ako cesta do Jasnej, úprava letiska v Poprade, prestavba železničnej stanice v Liptovskom Mikuláši či výstavba nového štadiónu v tomto meste sú investície, ktoré by časom boli potrebné tak či tak.
Spornejšia je myšlienka na vybudovania tunela, ktorý by železničnou dopravou spojil Štrbské Pleso a Zakopané. Tunel chcú aj Poliaci, lenže budovanie tunelov je u nás problematické, pretože v pamäti sú ešte škandály okolo budovania Braniska. Hoci tunel by určite pomohol rozvoju cestovného ruchu, je jasné, že takýto veľký projekt nie je reálne uskutočniť v našich pomeroch do roku 2022. Takže túto citlivú tému môžeme dať zatiaľ bokom.
Zhrnuté a podčiarknuté: toto nie je márny projekt.
Akurát treba zdôrazňovať aj iné argumenty v prospech olympiády, ako je podpora cestovného ruchu. Ak sa bude omieľať iba tento argument, naozaj sa celá kandidatúra môže javiť ako projekt, ktorý si pretlačila finančná skupina J&T. Lenže olympiáda môže priniesť aj celkom iné benefity. Ukázal to napríklad Londýn so svojou inšpiratívnou olympiádou, v ktorej nešlo o podporu cestovného ruchu, ale o inšpirácie rôzneho druhu, najmä pre mladú generáciu. Inšpiráciu na nové vzory, na podnikanie, na architektonické nápady, na rozvoj zanedbaného územia, na národnú hrdosť, ale aj inšpiráciu životným štýlom, ku ktorému patrí pohyb či radosť zo športu.
Spoločná poľsko-slovenská olympiáda môže byť aj impulzom pre lepšie susedské vzťahy s Poľskom, s ktorým nás spája kus histórie, slovanské korene aj politické záujmy.
Nedémonizujme olympiádu len preto, že sa k nej prihlásil Robert Fico a bude ju využívať na svoj politický marketing. Olympiáda musí presiahnuť horizont jedného politika či jednej politickej éry. O tom, kto získa olympiádu, sa rozhodne v roku 2015, keď už možno bude táto vláda končiť. A v roku 2022, keď sa má olympiáda konať, bude Robert Fico možno už na politickom dôchodku. No je to vôbec podstatné?
Olympiáda je veľký krásny sviatok. A sviatky potrebujeme aj v časoch krízy. Môže to byť aj sviatok oslavovaný pokornejšie, no s tým väčšou radosťou a hrdosťou. K takejto oslave sa hlásime.
.prečo to doteraz nevyšlo
Tatry zatiaľ pripravovali tri olympijské kandidatúry – no prihláška sa podala iba za dve, pre roky 2002 a 2006. O tej najvážnejšej, na rok 1984, keď napokon uspelo Sarajevo, sa príliš nehovorí. „Myšlienka prvej olympiády v Tatrách vznikla hneď po mimoriadne úspešných majstrovstvách sveta v klasickom lyžovaní, ktoré sa konali v roku 1970 na Štrbskom Plese. Robil som tam vtedy podpredsedu organizačného výboru,“ spomína Harvan a pokračuje: „V tej dobe sme ako Československo v zimných športoch čosi znamenali. Vládla u nás obrovská eufória. Všetci okrem pár projektantov sme v prípravnom štábe robili zadarmo a dobrovoľne, tomu sa dnes ťažko verí.“
Podľa Harvana vtedajšie komunistické aj štátne orgány videli v myšlienke olympiády šancu na zlepšenie podmienok cestovného ruchu. Termín 1980 sa ukázal ako nereálny, tak sa posunul o štyri roky. V roku 1972 sa začalo uvažovať o kontakte na Medzinárodný olympijský výbor, o dva roky neskôr už vznikol predbežný návrh na výstavbu zariadení. Šéf Československého olympijského výboru Vladimír Černušák pozval šéfa Medzinárodného olympijského výboru (MOV) Lorda Kilanina na návštevu Tatier. Dopadla iba zdvorilostne, no o hosťa sa dobre postarali. „Kilanin býval na zámku, predseda vlády Peter Colotka mu venoval parádnu pušku, všade ho vozili vrtuľníkom. Už mu volali z Prahy, no on ešte na zámočku tancoval s Cigánočkami z kežmarského súboru,“ smeje sa Harvan. Veľkolepé plány vtedy počítali s výstavbou olympijskej dediny na Podbanskom. Podľa vtedajšej legislatívy sa v žiadnom z tatranských sídiel nesmeli stavať nové lanovky a vleky, kvôli novej lanovke vyrúbali iba kus lesa na Striebornom grúni. O Chopku sa už vtedy uvažovalo ako o jedinom mieste na zjazdové disciplíny.
Všetko vyzeralo nádejne, Černušák mal podľa dohody zaniesť prihlášku olympijskej kandidatúry Vysokých Tatier na zasadnutie MOV. Vláda a ústredné komunistické orgány to napokon zamietli.
„My sme nič nestiahli, pretože kandidatúru sme ani nepredložili. Černušák niesol prihlášku, podpísanú vtedajším predsedom Národného výboru Vojtechom Tokarčíkom, lebo kandidovať môže mesto, nie štát. Súčasťou ďalších dokumentov mala byť aj garancia federálnej vlády – a tá nebola. Černušák čakal na telefonát z Prahy, ako dopadne zasadnutie ÚV KSČ. Bola tam vášnivá diskusia. Hovorilo sa o troch faktoroch. Prvý bol, že naše orgány nechceli ohroziť kandidatúru Moskvy na letnú olympiádu v roku 1980. Druhý bol, že Štrougal vraj vystúpil a povedal, že by to mohlo vraziť klin medzi Čechov a Slovákov, čo on nechce riskovať. A tretí faktor bol osobný, pár dní predtým zahynula pri páde vrtuľníka manželka prezidenta a generálneho tajomníka ÚV KSČ Gustáva Husáka. Bol v depresii a nemal chuť podporiť nijakú olympiádu,“ vysvetľuje Chudý s tým, že perfektne zorganizované majstrovstvá sveta v roku 1970 na Štrbskom Plese nám získali vo svete kredit aj preto, lebo ich chápali ako výraz vzdoru a schopností Slovákov a Čechov po okupácii v auguste 1968.
V tom čase sa rozbehli mnohé projekty. Začalo sa s plynofikáciou, budovali sa nové cesty, električková trať. V Tatrách vznikla medzinárodná telefónna ústredňa, takže sa už do zahraničia nemuselo volať cez Prahu ako dovtedy. Presunula sa stanica tatranskej lesnej železnice od Štrbského plesa na nižšie položené miesto, kde sa vybudovalo centrálne parkovisko. Obnovila sa zubačka, postavila sa lanovka na Hrebienok a na Solisko. Československá televízia vtedy prešla na farebné prenosy a americký prezident Richard Nixon podľa Harvana spôsobil organizačnému výboru „hlavybolenie“, a to tým, že poslal pozdravný list.
Informácia, že Tatry ako najvážnejší uchádzač napokon na usporiadanie olympiády kandidovať nebudú, zaskočila všetkých. Aj konkurentov z napokon víťazného Sarajeva, ktorí boli rozhodnutí prihlášku nepodať – ak ju podáme my. „Juhoslovania čakali na nás. Začali konať až vtedy, keď Černušák povedal, že nemá súhlas Prahy. Ak si dobre pamätám, tak prihlášku podali hodinu pred uzávierkou,“ dodáva Chudý.
.sympatické pokusy nadšencov
Chudý sa vracia aj k dvom novším kandidatúram, pričom pri tej prvej, na rok 2002, bol vo funkcii generálneho sekretára prípravného výboru. „Jedna z prvých návštev prezidenta Havla po zvolení za prezidenta v decembri 1989 viedla sem do Tatier, kde sa prechádzal ako bežný človek po Smokovci a prvýkrát sa stretol s myšlienkou usporiadať u nás olympiádu. Keď potom prišiel na návštevu šéf MOV Juan Antonio Samaranch, aj jemu sa to pozdávalo. Pretože Československo prešlo prerodom a stálo by za to dať mu šancu. Samaranch poslal do Tatier svojho emisára Artura Takácsa, ktorý mal čiastočne slovenský pôvod. Myšlienku olympiády v Tatrách označil ako možnú,“ spomína Chudý, ktorý sám myšlienku olympiády v roku 2002 označuje ako sympatický pokus amatérskych nadšencov. Teda bez šancí na úspech, a tak aj bolo. V dvojkolovej voľbe v Lausanne sme nepostúpili ani do druhého kola.
Lepšie pripravená, no takisto neúspešná bola o štyri roky neskôr ďalšia kandidatúra. Slovensko nepresvedčilo MOV, že má potrebné ekonomické zázemie a dobudovanú infraštruktúru. Na hlasovaní MOV v Soule sme skončili tesne „pod čiarou“ ako tretí zo šiestich kandidátov. No už vtedy primátor Popradu Anton Danko začal hovoriť o tom, že ak má mať olympiáda na Slovensku úspech, tak iba spoločne s Poliakmi. „Členovia MOV videli, že Poprad a Zakopané sú od seba vzdialené päťdesiat kilometrov. Tak prečo nekandidujete spolu – pýtali sa nás,“ uzatvára Chudý.
Obaja tatranskí veteráni, Harvan aj Chudý, myšlienku spoločnej olympiády s Poliakmi v roku 2022 prakticky bezvýhradne podporujú. O niečo kritickejší je horský vodca Pavol Rajtár. „Z technického hľadiska nevidím problém, ak by mal byť u nás hokej a lyžovanie. Do tratí, ako ich poznám, netreba veľa investovať. No tunel Liptovský Mikuláš - Zakopané, to je utópia a hlúposť. Z ekonomickej stránky olympiádu považujem za samovraždu Slovenska. Ľudia v mojom veku sú závislí od rastúcich cien liekov. Odkiaľ uberie štát, keď niet z čoho?“ pýta sa na záver Rajtár.
.spojenie s Poliakmi
Spoločná kandidatúra Slovenska a Poľska má veľa sympatických čŕt a je až čudné, že sa o nej vážne hovorí až teraz. Spoločnej kandidatúre však bránili nielen ambície oboch krajín, ktoré sa nechceli o olympijskú slávu deliť, ale kandidatúru dvoch krajín nepodporuje ani Olympijská charta. Tá dokonca preferuje, aby súťaže prebehli v jednom hostiteľskom meste. V prípade zimných olympijských hier Olympijská charta dovoľuje, že MOV môže výnimočne povoliť organizovanie určitých podujatí alebo športových disciplín v susednej krajine, „ak to nie je možné z geografických alebo topografických dôvodov“ uskutočniť v krajine, ktorá hostí olympijské hry.
Poliaci, ktorým „z topografických dôvodov“ chýba vhodné stredisko pre alpské disciplíny, preto pochopiteľne upreli svoj zrak na stredisko v Jasnej. Vyvolali teda spoločné rokovania a navrhli, aby si slovenské Tatry vzali na starosť akrobatické lyžovanie a všetky alpské disciplíny. Slovenská strana však prišla s požiadavkou, aby sa hral na Slovensku aj hokej. Poliakom by síce viac vyhovovalo, keby sme požiadali o sánkarske či bobové dráhy alebo o halu pre curling, ale napokon veľkoryso ustúpili. Je to aj pragmatické rozhodnutie. ZOH potrebujú minimálne päť veľkých hál s ľadovou plochou. Poliaci majú len jednu halu, aj tú musia zrekonštruovať. Takže ak by sme my poskytli dve hokejové haly, mohol by byť ich rozpočet o niečo nižší.
„Pre nás je zas absolútne výhodné, že nemusíme budovať sankárske a bobové dráhy, to je jarmo na krku, ktoré vám väčšinou ostáva, musíte to celý rok platiť a využíva sa minimálne,“ hovorí predseda Slovenského olympijského výboru (SOV) František Chmelár.
Slovenská strana by tak musela investovať len do športových disciplín, ktoré sú u nás populárne a vybudované športoviská by tu po olympiáde nestáli ladom, ako by sa stalo nejakej curlingovej hale s kapacitou pre 5 000 divákov. Dve hokejové haly v Liptovskom Mikuláši a v Poprade by boli určite využívané a lyžiarsky areál v Jasnej – aj po tejto úspešnej sezóne – sa ukazuje ako veľmi perspektívne stredisko cestovného ruchu.
Navyše, ak by sa olympijské hry konali v Poľsku aj u nás, znamenalo by to, že na Slovensku by sa budovala jedna menšia olympijská dedina – možno v Poprade, ak by tu bol aj hokej, alebo v Liptovskom Mikuláši, ak by sme dostali len lyžovanie. Ubytovacie kapacity pre novinárov, návštevníkov, funkcionárov či rozhodcov sú už v Tatrách dostatočné a nebolo by potrebné budovať nové hotely.
Výhodné pre slovenskú stranu je aj to, že v prvej fáze nemusí platiť nič, prvý poplatok po podaní prihlášky zaplatí poľská strana. Ak by sa poľsko-slovenská kandidatúra dostala do ďalšieho kola, teda medzi užší výber kandidačných miest (rozhodne sa v júli 2014), bude potrebné uhradiť poplatok 500 000 USD, ktorý si Poľsko a Slovensko rozdelia v dohodnutom pomere.
.prejde to?
Slovensko sa pripojí k Poľsku aj v prípade, že by sa u nás mohli konať len lyžiarske disciplíny a hokej by nám stopli. Ale o hokej vláda aj SOV stoja. Momentálne veľa závisí od diplomacie a lobingu, ktorý bude potrebný, aby MOV dovolil zmäkčenie podmienok svojej Olympijskej charty v prípade kandidatúry dvoch štátov. Prihlášky sa podávajú už v októbri 2013, takže na lobovanie veľa času nie je.
Tradícia olympijského hnutia nie je naklonená častým zmenám charty, a naposledy sa menila nedávno – v roku 2011. Zrejme preto nebude veľká ochota členov MOV opäť – iba kvôli slovenskej vášni pre hokej – meniť základný zákon olympijského hnutia. Navyše, v MOV nemáme ani veľa možností lobovať. Člen MOV Vladimír Černušák je už hendikepovaný svojím vysokým vekom (92 rokov). Danka Barteková, ktorá by mala zastupovať v MOV športovcov, ešte len čaká na schválenie a do práce MOV sa zapojí zrejme až od leta. Vzhľadom na jej mladosť a malé diplomatické skúsenosti tiež nemožno očakávať, že okamžite vybaví zmenu charty.
Šéf SOV František Chmelár vidí iné riešenie. Komunikuje so šéfom legislatívy MOV, nemeckým právnikom Thomasom Bachom. „Podľa informácií, ktoré mám, rýchla rekonštrukcia Olympijskej charty nie je reálna, ale je možné spresniť výklad pravidla. Ten výklad môže byť aj taký, že okrem topografických podmienok sú tu splnené aj geografické podmienky. Geograficko-politický dôvod môže byť to, že obidva štáty sú členmi EÚ. Geograficko-kultúrny argument zas to, že Tatry sú jedným regiónom s príbuznou kultúrou.“ Zjavne to teda bude hra právnicky šikovne sformulovaných argumentov.
Paradoxné je, že šéf legislatívy Thomas Bach, ktorý túto právnicky šikovne vymyslenú možnosť avizoval šéfovi SOV, pôsobí v Mníchove, ktorý môže byť najväčším konkurentom poľsko-slovenskej kandidatúry.
.reálne šance?
Tatry sa už niekoľkokrát ocitli v kandidatúrach – či už poľských, alebo slovenských, takže tento región nie je pre členov MOV neznámy. František Chmelár zo zákulisia olympijského hnutia prezrádza, že hoci naše kandidatúry boli v minulosti aj naivné, Tatry ako región zanechali v členoch MOV dobrý dojem. A keď prišla ponuka od Poliakov, uvedomil si, že taká príležitosť nepríde tak skoro.
Kandidačné prihlášky sa podávajú až v októbri, ale niektorí naši konkurenti sú známi už teraz. Pohľad na protikandidátov síce nevyzerá optimisticky, ale skutočnosť je možno priaznivejšia než zdanie. Silný kandidát bol švajčiarsky St. Moritz a Davos. Lenže obyvatelia tamojšieho kantónu olympiádu odmietli. Nórske Oslo by tiež mohlo byť silným kandidátom, lenže v roku 2016 sa v nórskom Lillehammeri koná zimná olympiáda mládeže, čo Nórov trochu diskvalifikuje. Dvaja ďalší kandidáti – ukrajinský Ľvov a rumunský Brašov – by potrebovali obrovské investície. Kandidatúra Barcelony je údajne viac-menej formálna, Španieli sa teraz necítia v dobrej kondícii. Zrejme najvážnejším protikandidátom Krakovu bude nemecký Mníchov. Otázne je, či Mníchov v októbri skutočne prihlášku podá, keďže situáciu môžu ovplyvniť bavorské voľby v septembri tohto roku.
Výhodou slovensko-poľskej konkurencie je aj fakt, že centrom olympiády by bol tentoraz Krakov. Starobylé kráľovské mesto, spojené aj s osobou Jána Pavla II., má vo svete lepší zvuk ako Poprad či Zakopané. Šance určite nie sú minimálne.
.sme pripravení
Kľúčovým miestom u nás je stredisko Jasná, kde by mali prebehnúť súťaže v zjazdovom lyžovaní. Stredisko prevádzkuje spoločnosť Tatry Mountain Resorts (TMR), ktorá v posledných rokoch veľa investovala do jeho modernizácie. Predseda predstavenstva TMR Bohuš Hlavatý tvrdí, že Jasná je aj na také veľké podujatie v podstate pripravená. Budúci rok tu budú majstrovstvá sveta juniorov a sú tu k dispozícii už všetky typy tratí. Olympiáda by si podľa neho vyžiadala už len menšie úpravy zjazdoviek.
„Išlo by o priestor štartu a cieľa a predĺženie trate na zjazd. Oproti tomu, čo sme tu urobili za posledných päť rokov, ide len o minimálne zásahy do prírody,“ hovorí Hlavatý. Pripravenosť Jasnej nevidí ako problém ani šéfka Slovenskej lyžiarskej asociácie Jana Gantnerová. Projekty lyžiarskych tratí boli spracované už počas predošlých tatranských kandidatúr a podmienky sa odvtedy nezmenili. „Celý rozvoj strediska Jasná ide smerom, aby sa spĺňali tieto kritériá a využívajú sa pritom nové moderné zariadenia,“ hovorí Gantnerová.
Podľa Hlavatého by sa však v prípade olympiády v Jasnej určite musela riešiť doprava do strediska. „Návštevnosť porastie a existujúca cesta už dnes v silných dňoch ledva zvláda nápor turistov, nehovoriac o divákoch,“ tvrdí šéf predstavenstva TMR. Organizácia hier by podľa neho priniesla viacero benefitov pre krajinu. Jednak by prezentovala Slovensko a Poľsko ako silný región. „Najmä v zime máme ako krajina obrovský potenciál. Po našej severnej strane je takmer 40-miliónové Poľsko s malinkými horami, kde však lyžuje viac ako dva milióny ľudí a na východ máme Ukrajinu, kde neexistujú hory s takými podmienkami ako u nás,“ hovorí Hlavatý.
Hry by podľa neho mohli prispieť aj k tomu, aby sa Tatry napriek tomu, že ležia v dvoch krajinách, prezentovali ako jeden turistický región. „Na jednej strane hovoríme, akí sme si s Poliakmi blízki, no sú to iba slová. Ak ide Nemec lyžovať do rakúskych Álp, tak v živote nepovie, že ide do Rakúska, ale do Zillertalu, alebo iného strediska. Dnes Poliak nikdy nepovie, že ide lyžovať do Jasnej, ale na Slovensko. Teda do inej krajiny,“ hovorí Hlavatý.
Kandidatúru však nevítajú iba veľkí hráči v cestovnom ruchu, ale aj menší tatranskí podnikatelia. Milan Štefánik, ktorý prevádzkuje Chatu Pod Soliskom a dva penzióny na Štrbskom Plese, tvrdí, že slovenská kandidatúra by minimálne mohla prispieť k rýchlejšiemu ukončeniu vlečúcej sa zonácie našich veľhôr. „Mnohí ľudia, ktorí sem prídu, sú nervózni, že sa v Tatrách nič nedeje a nezlepšujú sa služby. Už nemám vnútornú silu s ľuďmi o tomto komunikovať. Neukončená zonácia nám však bráni sa normálne rozvíjať. Olympiáda by mohla byť impulz, ktorý by to pohol dopredu,“ myslí si Štefánik.
.žaba z prachu?
Primátor Liptovského Mikuláša Alexander Slafkovský (SDKÚ) sa angažoval už aj pri predošlých dvoch olympijských snaženiach. „Tieto dva pokusy mali skôr marketingový charakter, tento by už konečne mohol byť reálny,“ hovorí Slafkovský. Tvrdí, že olympijskú kandidatúru podporuje „všetkými desiatimi“. Prispela by k väčšej motivácii mladých ľudí športovať a ekonomicky by pomohla regiónu. Liptovského Mikuláša by sa spolu s Popradom dotkol najmä prípadný hokejový turnaj. Bolo by treba postaviť novú hokejovú halu, alebo zrekonštruovať existujúci štadión, pričom rekonštrukcia je nutná aj bez ohľadu na olympiádu. „Viem si predstaviť, že určitou územnou úpravou by sa dosiahlo to, aby sa hala rozšírila. Pred dvoma týždňami sme schválili výstavbu novej tréningovej haly a riešiteľné je aj parkovanie v okolí štadióna,“ opisuje svoje plány. Mikuláš by vedel pre potreby olympiády ponúknuť aj objekt areálu vojenskej akadémie, v ktorom by po rekonštrukcii mohla byť olympijská dedina. Mesto by podľa neho olympiádu zvládlo, chcelo by to len neviesť žabomyšie vojny. „Ak sa nedokážeme na budúcnosť pozerať s trochou veľkorysosti, tak sme odsúdení na výhľad žaby z prachu. Určite by to nebola lacná záležitosť, ale neboli by to vyhodené peniaze,“ uzatvára primátor.
.zatiaľ bez obáv
Olympijska kandidatúra prináša aj diskusiu o dopade takéhoto podujatia na životné prostredie. Riaditeľ správy Taranského národného parku Pavol Majko hovorí, že z toho, čo je dnes o projekte známe, veľké riziká pre prírodu nevidí. Hokejový turnaj by sa konal v podhorí, mimo národných parkov a akrobatické a zjazdové lyžovanie vo vybudovaných strediskách. Obavy vraj nemá ani z prípadnej stavby tunela popod Tatry.
„Z hľadiska podpory cestovného by bol určite pre Tatry prínosom. Rozptýlil by ľudí z nahusteného Zakopaného do našej časti Tatier. Pokiaľ sa zavŕta na mieste centrálneho parkoviska na Štrbskom Plese, kde je stanica a vyjde v Zakopanom, tak to žiadny negatívny efekt pre prírodu nebude mať. Iné by bolo, keby šiel napríklad cez Tichú dolinu. To by sme boli proti,“ hovorí Majko.
.chceme to?
Samozrejme, vždy bude proti olympiáde aj veľa racionálnych argumentov, ale niet pochýb o tom, že toto je celkom iná situácia, ako keď nepripravené Slovensko kandidovalo v 90. rokoch.
Nehrozia tu také zásahy do tatranskej prírody, aké by si vyžadovalo usporiadanie celej olympiády. Nehrozí ani stavba v budúcnosti nepoužiteľných budov, ako sú sánkarske či bobové dráhy. Infraštruktúrne stavby, ako cesta do Jasnej, úprava letiska v Poprade, prestavba železničnej stanice v Liptovskom Mikuláši či výstavba nového štadiónu v tomto meste sú investície, ktoré by časom boli potrebné tak či tak.
Spornejšia je myšlienka na vybudovania tunela, ktorý by železničnou dopravou spojil Štrbské Pleso a Zakopané. Tunel chcú aj Poliaci, lenže budovanie tunelov je u nás problematické, pretože v pamäti sú ešte škandály okolo budovania Braniska. Hoci tunel by určite pomohol rozvoju cestovného ruchu, je jasné, že takýto veľký projekt nie je reálne uskutočniť v našich pomeroch do roku 2022. Takže túto citlivú tému môžeme dať zatiaľ bokom.
Zhrnuté a podčiarknuté: toto nie je márny projekt.
Akurát treba zdôrazňovať aj iné argumenty v prospech olympiády, ako je podpora cestovného ruchu. Ak sa bude omieľať iba tento argument, naozaj sa celá kandidatúra môže javiť ako projekt, ktorý si pretlačila finančná skupina J&T. Lenže olympiáda môže priniesť aj celkom iné benefity. Ukázal to napríklad Londýn so svojou inšpiratívnou olympiádou, v ktorej nešlo o podporu cestovného ruchu, ale o inšpirácie rôzneho druhu, najmä pre mladú generáciu. Inšpiráciu na nové vzory, na podnikanie, na architektonické nápady, na rozvoj zanedbaného územia, na národnú hrdosť, ale aj inšpiráciu životným štýlom, ku ktorému patrí pohyb či radosť zo športu.
Spoločná poľsko-slovenská olympiáda môže byť aj impulzom pre lepšie susedské vzťahy s Poľskom, s ktorým nás spája kus histórie, slovanské korene aj politické záujmy.
Nedémonizujme olympiádu len preto, že sa k nej prihlásil Robert Fico a bude ju využívať na svoj politický marketing. Olympiáda musí presiahnuť horizont jedného politika či jednej politickej éry. O tom, kto získa olympiádu, sa rozhodne v roku 2015, keď už možno bude táto vláda končiť. A v roku 2022, keď sa má olympiáda konať, bude Robert Fico možno už na politickom dôchodku. No je to vôbec podstatné?
Olympiáda je veľký krásny sviatok. A sviatky potrebujeme aj v časoch krízy. Môže to byť aj sviatok oslavovaný pokornejšie, no s tým väčšou radosťou a hrdosťou. K takejto oslave sa hlásime.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.