.odkiaľ pochádzate?
Narodil som sa v Tekovskej Novej Vsi, ktorá sa dnes volá Nová Dedina. Ale nebývali sme tam. Mama len išla porodiť k rodičom na dedinu. Vyrastal som v Nitre, kde som prežil prvých 18 rokov svojho života.
.dotkli sa vašich rodičov päťdesiate roky?
Päťdesiate nie – na to boli ešte príliš mladí. Po šesťdesiatom ôsmom roku musel otec odísť zo školy a obdobie normalizácie už bolo iné. Ale nebolo to pre mňa až také dôležité, keďže ja som si utváral názory dosť tvrdohlavo – ako typický človek narodený v znamení barana.
.divoká puberta?
Samozrejme. Divoká puberta, ktorú podporilo všetko to, čo sa v rokoch 1967 až 1969 dialo. Na vlastné oči sme videli ľudí, ktorí boli nadšení, ktorí sa tešili z toho, že prišlo k nejakým zmenám. Videli sme tanky, ktoré prišli a všetko to nádejné zlikvidovali. A videli sme často tých istých ľudí, ktorí nadšene tlieskali a tešili sa z „ľudskotvárových” zmien, ako obracajú kabáty. Včerajšie osobnosti sa zo dňa na deň menili na osoby druhej a tretej kategórie. Boli sme generácia, ktorá všeličomu verila a zo všeličoho sa tešila. A zrazu to nebolo. Pre nás bol najväčší šok, keď v januári oznámila televízna hlásateľka, že sa na Václavskom námestí upálil náš rovesník, študent, ktorý jednoducho povedal: Dosť, toto nie! Vráťte nám slobodu slova, zrušte cenzúru! Povedal to, čo sme si všetci mysleli, ale nikto sa to neodvážil tak nahlas zakričať. Okrem tej hŕstky študentov, ktorí neprijali okupáciu vlastnej krajiny.
.myslíte tých hladovkárov v Bratislave?
Áno. Študentov univerzity, ktorí koncom roku 1968 a na začiatku roku 1969 štrajkovali a držali hladovku. Nepomohlo to, samozrejme. Karty boli rozdané a Brežnev v Moskve jasne povedal, že táto krajina bude „dočasne” okupovaná. Všetci vedeli, že vynúteným prijatím okupácie sa končí experiment „socializmu s ľudskou tvárou”.
.väčšinu ľudí táto skúsenosť viedla k rezignácii. Aj vás?
Ono to tak v totalitných systémoch býva. Ľudia si povedia: „Načo budeme protestovať? Veď nedokážeme nič zmeniť.” To nie je niečo, čo sa hovorilo iba v prvých mesiacoch a rokoch normalizácie. Ešte začiatkom novembra ‘89 sa ma jeden známy pýtal: „Načo to robíte? Je vás tak málo, že nič nezmeníte. Treba hľadať v oficiálnych štruktúrach ľudí, ktorí by mohli niečo ovplyvniť.” Normalizáciu uskutočnili ľudia, ktorí si hneď po auguste 1968 povedali, že táto „dočasnosť” je tu navždy: nebudeme zo seba robiť martýrov, prispôsobíme sa, napíšeme nejakú tú sebakritiku, trošku sa pokajáme, moc to, samozrejme, prijme, lebo ona takýchto ľudí, ktorí sami vystúpia a povedia, ako sa zmýlili, rada prijíma. Mnohí emigrovali – nielen umelci, ale aj technická inteligencia, vinou čoho tento štát prišiel o veľkú skupinu tvorivých ľudí. My, čo sme tu zostali, sme museli rozmýšľať, ako v takejto spoločnosti žiť. Nás nikto nezakázal – nemal prečo.
.čo ste robili na začiatku 70. rokov?
Rozmýšľal som o emigrácii.
.prečo ste neodišli?
Mal som tu rodičov a priateľov. Mysleli sme si vtedy, že odísť môžeme aj neskôr. Už sa to však nedalo, lebo hranice boli nepriepustne uzavreté.
.čo spôsobilo, že ste odolali pokušeniu prispôsobiť sa režimu?
Určite tam bol vplyv rodiny a priateľov, kníh, filmov, atmosféry niekoľkých ako-tak slobodných rokov. Našťastie som sa stretol s ľuďmi, ktorí nezľahostajneli, či už to bol výtvarník Igor Kalný, alebo starý priateľ z Nitry, výtvarník Jaro Štuller. Tí poznali zase ďalších ľudí, hlavne umelcov, ktorí si vytvárali priestor na slobodné výstavy, ktoré často trvali len jeden deň alebo pár hodín. Jano Budaj napríklad vtedy koncom 70. rokov urobil akciu Tri slnečné dni.
.nerozmýšľali ste nad tým, že by ste to skúsili robiť oficiálne?
V 70. rokoch to nebolo možné. Vtedy sa zakazovali koncerty, výstavy, na všetko boli schvaľovacie komisie a v nich sedeli ľudia, ktorí mali strážiť ideologickú čistotu socialistického umenia. Umelci, ktorí vstúpili do oficiálnej sféry, sa im museli podriadiť a prispôsobiť; cenzurovať a sebacenzurovať, písať ponižujúce sebakritiky. Pre nás to bolo neprijateľné, dokonca až smiešne. Najmä, keď sa skutočne veľkí umelci zo 60. rokov museli ponižovať pred ľuďmi, „ktorými nehodno ani opovrhovať,” ako hovorí Karl Kraus. Nám ani nenapadlo do tých normalizačných štruktúr vstupovať. Ale neboli sme prví ani poslední. Impulz samizdatových aktivít prišiel z Prahy a z Varšavy, kde samizdatové knihy vychádzali oveľa skôr.
.mali ste s nimi kontakty?
Áno, prostredníctvom Milana Šimečku a starších priateľov sme sa spoznali s ľuďmi ich generácie. Vďaka Tomášovi Petřivému, ktorý študoval v Prahe, sme mali otvorené dvere k tým, ktorí robili podobné veci, ako sme chceli robiť my. Priatelili sme sa napríklad s aktivistami pražského undergroundu, ktorí vydávali Vokno a neskôr Revolver revue. Držalo nás to pri živote. Nebolo to nič kŕčovité, nehrali sme sa na disidentov, lebo sme žiadnymi disidentmi v pravom zmysle slova ani neboli. Len sme robili to, čo sme chceli robiť.
.kedy vyšlo prvé číslo samizdatového čísla Kontaktu?
Na prelome rokov 1979 a 1980. Bolo to také pokusné číslo. Chceli sme si overiť, či sa to vôbec dá robiť, či bude dosť ľudí, ktorí budú do takéhoto časopisu prispievať. Bol tam Tomáš Petřivý, Jano Budaj, Vladimír Archleb, Jaro Štuller, Igor Kalný, Jirko Olič a ja. Každý mal pritom kontakty na ďalších ľudí.
.zo začiatku to bolo najmä o výtvarnom umení?
Bola to kombinácia literatúry a výtvarného umenia. Treba si uvedomiť, že reprodukčné možnosti vtedajšej doby boli veľmi obmedzené. Keď sme napríklad chceli použiť fotografie do 30 či 40 kusov časopisu, museli sme vyrobiť 30 až 40 fotografií a do každého exempláru ich vložiť. Fantastické je to, že takáto doba, ktorá odstrihne ľudí od technických vymožeností, ich zároveň núti tvoriť nové výtvarné techniky, nové spôsoby rozmnožovania. Využívali sme napríklad techniku linorytu alebo sieťotlače. Niektoré výtvarné prejavy boli pozoruhodné. Igor Kalný vtedy začal používať detské pečiatky a jednoduché gumové tlačiarničky, ktoré boli dostupné v každom papiernictve. Vznikla z toho nádherná séria obrazov a knižných ilustrácií.
.ako ste vnímali Chartu 77?
My sme nevstupovali priamo do politiky. Vedeli sme, že socializmus je nereformovateľný. Samozrejme, Chartu sme privítali, nepovažovali sme však za potrebné niečo podpisovať. A v tom období nám ani nikto nič podpisovať nedal. Neboli sme také významné osobnosti. Tomáš Petřivý podpísal Chartu v Prahe na FAMU, kde sa mu dostala do rúk. Václav Havel ho dosť naliehavo od podpisu odhováral. Tomáš bol vtedy v treťom ročníku scenáristiky a Václav mu radil, aby radšej v poriadku doštudoval. Tvrdohlavý Tomáš to však hneď podpísal a hneď aj bol vyhodený zo školy.
.vy ste sa už vtedy poznali so staršou generáciou disidentov ako Milan Šimečka či Miro Kusý?
Martin M. Šimečka sa vtedy vrátil z vojny a keďže jeho otec bol prenasledovaný a v roku 1981 zavretý, hľadal priateľov, ktorí by sa nebáli stretávať sa s ním. Tak sme sa spriatelili. Prostredníctvom neho som sa potom zoznámil s jeho otcom, s Mirom Kusým, s Hanou Ponickou a s Dominikom Tatarkom.
.prečo Kontakt zanikol a vznikol časopis Fragment K.?
Kontakt zanikol samospádom. Dnes už môžeme povedať, že to bolo aj našou hašterivosťou. Rok-dva sme rozmýšľali, čo ďalej a v roku 1987 sme založili časopis Fragment. V tom istom čase začali Martin M. Šimečka, Jano Budaj a Ivan Hoffman vydávať časopis K. Tieto dva časopisy sa po roku spojili, keďže sme pochopili, že na malom Slovensku nemá zmysel vydávať dva podobné časopisy. Fragment K. bol štvrťročník, snažili sme sa dodržiavať pravidelnú periodicitu, hoci občas sme sa čitateľom museli ospravedlniť za technické problémy, keďže ŠtB robila, čo mohla.
.čo napríklad?
Chodili sme na výsluchy, robili nám domové prehliadky a často nám pri nich zobrali niektoré rozrobené veci. Ale vždy sme to urobili znovu. Vtedy som pracoval v kotolni a tam som v rámci nočnej služby tlačil ručným cyklostylom knihy. No vždy som si zobral len niekoľko strán a tie som tlačil. Raz mi zobrali pri prehliadke prvé tri strany Tatarkových Navrávačiek. „Evulienka, duša moja, srdce moje...” Tak sa tá kniha začína. Pracovníci ŠtB boli sklamaní, lebo mali 150-krát to isté.
.odkedy ste v tiráži Fragmentu K uvádzali svoje mená?
Samizdatové vydania vždy niekto zastrešoval. Edícia Petlice bola vždy podpísaná Ludvíkom Vaculíkom, edíciu Expedice zase osobným podpisom v každej vydanej knihe signoval Václav Havel. Tými podpismi vlastne kryli ľudí, ktorí tie knihy prepisovali a šírili. My sme najprv meno vydavateľa neuvádzali. Autori sa mohli podpísať svojím menom alebo pseudonymom. Až niekedy v roku 1988 sme si uvedomili, že ľudí by sme mali oslovovať neanonymne. Tak sme začali v časopise uvádzať svoje mená a adresy. Boli sme opätovne volaní na výsluchy. Štátna moc vedela, že sa vytvára niečo dôležité a v tom časopise publikujú ľudia rôznych generácií a rôznych politických názorov.
.mnohí ľudia, ktorí žili v opozícii voči režimu, išli po novembri ‘89 do politiky. Vás to ani trochu nelákalo?
Nás politika nebavila. Ponovembrová zmena prinášala neuveriteľné množstvo problémov. Bolo treba postaviť vládu, novelizovať zákony. Takže tých, ktorí sa do toho pustili, si vážim. My sme sa však chceli venovať literatúre a vydávať knihy a časopisy. Myslím, že sme sa rozhodli dobre, zostali sme nezávislí.
.ako vznikla séria rozhlasových programov Rodinné striebro?
Začalo sa to nenápadne ako seriál textov uverejňovaných v časopise Romboid. S tým nápadom sme prišli spolu s Petrom Michalovičom, keď sme napísali úvodný text a rozposlali sme ho rôznym ľuďom. V tom úvodnom texte sme sa pýtali: Čo je pre vás rodinným striebrom slovenskej kultúry 20. storočia – v literatúre, hudbe, umení, architektúre, filme? Niekoľko desiatok autorov nám napísalo, vyšli z toho knižky Rodinné striebro I. a Rodinné striebro II. Stretol som sa vtedy s Jarom Rihákom, ktorý robil v Slovenskom rozhlase a ponúkol som mu pokračovanie Rodinného striebra v rozhlasovej podobe.
.pred časom sa zdalo, že tá relácia bola ohrozená...
Stav ohrozenia je trvalý a ja som na takéto prejavy nekultúrnosti zvyknutý. Nevidím do koncepcií programových a iných manažmentov, a ani sa k tomu nechcem vyjadrovať. Dôležité je udržať kontinuitu. My Slováci sme schopní neustále prerušovať veci vo chvíli, keď sa stanú zaujímavými a začnú fungovať. S tým sa neviem zmieriť. Nemusíme vždy vymýšľať niečo nové, niekedy stačí vysadiť trávnik a 300 rokov sa oň starať.
.ste aktuálnym držiteľom Ceny Dominika Tatarku, čo to pre vás znamená?
Prekvapilo ma udelenie tejto ceny. Dominik bol môj osobný priateľ, cenu som teda rád prijal, aj keď s výhradou: je tu totiž viacero osobností kultúry, ktorí by si túto cenu zaslúžili a dúfam, že ju raz aj dostanú.
.v tatarkovskej reči ste spomínali, že v čase pohrebu Dominika Tatarku, 10. mája 1989, ste boli zadržaný. To bola dosť veľká zlomyseľnosť od ŠtB...
Bola by to dobrá scéna do filmu. Dominik zomrel a pochovávali sme ho na Martinskom cintoríne. Všetci sme ho chceli pochovať, no nie všetkým sa to podarilo. Mňa zobrali hneď ráno v deň pohrebu a odviezli na Februárku. Myslím, že aj Ivana Hoffmana a Jirku Oliča a ešte neviem koho. Uniknúť sa podarilo len Martinovi M. Šimečkovi, ktorý ešte noc pred pohrebom prešiel záhradami za svojím domom, ani neviem, u koho spal, prišiel až rovno na pohreb a jediný z nás sa s Dominikom rozlúčil. Bolo to symbolické: totalitná moc sa Dominika Tatarku bála ešte aj vtedy, keď bol mŕtvy. Báli sa najmä, ako celý ten pohreb prebehne, kto tam príde, kto tam bude rozprávať. Bola to pre súdruhov veľká akcia. Dominika pochovával Tonko Srholec. Vlastne to tak bolo správne: boli tam nielen tí, čo Dominika mali radi, ale aj tí, čo ho posledných 20 rokov strážili.
.kedy vás v ten deň prepustili?
Príslušníci ŠtB mali neustále spojenie so svojimi ľuďmi v teréne, takže len čo dostali správu , že sa pohreb skončil, prepustili nás. Bolo to len také vysedávanie. Tak to robili aj pri všetkých dôležitejších výročiach – vždy nás na nejaký čas zadržali.
.štvrťstoročie od pádu komunizmu podliehajú mnohí dezilúziám. Hovoria, že si to predstavovali ináč. Aj vy?
Ja by som vinu za to, ako dnes žijeme, na nikoho nehádzal. Podarilo sa nám vykĺznuť z totalitného systému. Máme ústavu, máme demokraciu, máme slobodné voľby. Sami si vytvárame spoločnosť, v ktorej žijeme. Nikto nám nič nevnútil, zvolili sme si to sami. Netrpím ilúziami, nemyslím si, že sa v tomto štáte dodržiavajú zákony, nemyslím si, že porušovanie zákonov je adekvátne potrestané. A štve ma absencia občianskej spoločnosti, ľudia by sa mali hlasnejšie dožadovať dodržiavania pravidiel hry.
.myslíte si, že sa to bude zlepšovať?
Nikto nám hrdú občiansku spoločnosť neprinesie na striebornom podnose. Záleží to len na nás.
Oleg Pastier/
Narodil sa v roku 1952, vyrastal v Nitre, od začiatku sedemdesiatych rokov žije v Bratislave. Počas normalizácie vydával samizdatový časopis Kontakt a aktívne sa zúčastňoval na živote nezávislej umeleckej scény v Bratislave. Od roku 1987 spolu s Martinom M. Šimečkom a Ivanom Hoffmanom vydával Fragment K, najdôležitejší samizdatový časopis na Slovensku. Žil pod neustálym dozorom ŠtB, pracoval ako kurič, často bol Štátnou bezpečnosťou zadržiavaný a vypočúvaný. Po roku 1989 pokračuje vo svojich vydavateľských aktivitách, je autorom viacerých básnických zbierok. V revue Fragment, vo vydavateľstve F.R.&G. a v rozhlasovom programe Rodinné striebro sa venuje literatúre a umeniu. Jeho súčasťou sú rozhlasové programy o dôležitých osobnostiach a udalostiach slovenskej kultúry 20. storočia, ako aj knihy Za ozvenou tichých hlasov I. a II. Za tieto knihy, ako aj za celoživotné literárne a vydavateľské dielo mu bola udelená Cena Dominika Tatarku.
Narodil som sa v Tekovskej Novej Vsi, ktorá sa dnes volá Nová Dedina. Ale nebývali sme tam. Mama len išla porodiť k rodičom na dedinu. Vyrastal som v Nitre, kde som prežil prvých 18 rokov svojho života.
.dotkli sa vašich rodičov päťdesiate roky?
Päťdesiate nie – na to boli ešte príliš mladí. Po šesťdesiatom ôsmom roku musel otec odísť zo školy a obdobie normalizácie už bolo iné. Ale nebolo to pre mňa až také dôležité, keďže ja som si utváral názory dosť tvrdohlavo – ako typický človek narodený v znamení barana.
.divoká puberta?
Samozrejme. Divoká puberta, ktorú podporilo všetko to, čo sa v rokoch 1967 až 1969 dialo. Na vlastné oči sme videli ľudí, ktorí boli nadšení, ktorí sa tešili z toho, že prišlo k nejakým zmenám. Videli sme tanky, ktoré prišli a všetko to nádejné zlikvidovali. A videli sme často tých istých ľudí, ktorí nadšene tlieskali a tešili sa z „ľudskotvárových” zmien, ako obracajú kabáty. Včerajšie osobnosti sa zo dňa na deň menili na osoby druhej a tretej kategórie. Boli sme generácia, ktorá všeličomu verila a zo všeličoho sa tešila. A zrazu to nebolo. Pre nás bol najväčší šok, keď v januári oznámila televízna hlásateľka, že sa na Václavskom námestí upálil náš rovesník, študent, ktorý jednoducho povedal: Dosť, toto nie! Vráťte nám slobodu slova, zrušte cenzúru! Povedal to, čo sme si všetci mysleli, ale nikto sa to neodvážil tak nahlas zakričať. Okrem tej hŕstky študentov, ktorí neprijali okupáciu vlastnej krajiny.
.myslíte tých hladovkárov v Bratislave?
Áno. Študentov univerzity, ktorí koncom roku 1968 a na začiatku roku 1969 štrajkovali a držali hladovku. Nepomohlo to, samozrejme. Karty boli rozdané a Brežnev v Moskve jasne povedal, že táto krajina bude „dočasne” okupovaná. Všetci vedeli, že vynúteným prijatím okupácie sa končí experiment „socializmu s ľudskou tvárou”.
.väčšinu ľudí táto skúsenosť viedla k rezignácii. Aj vás?
Ono to tak v totalitných systémoch býva. Ľudia si povedia: „Načo budeme protestovať? Veď nedokážeme nič zmeniť.” To nie je niečo, čo sa hovorilo iba v prvých mesiacoch a rokoch normalizácie. Ešte začiatkom novembra ‘89 sa ma jeden známy pýtal: „Načo to robíte? Je vás tak málo, že nič nezmeníte. Treba hľadať v oficiálnych štruktúrach ľudí, ktorí by mohli niečo ovplyvniť.” Normalizáciu uskutočnili ľudia, ktorí si hneď po auguste 1968 povedali, že táto „dočasnosť” je tu navždy: nebudeme zo seba robiť martýrov, prispôsobíme sa, napíšeme nejakú tú sebakritiku, trošku sa pokajáme, moc to, samozrejme, prijme, lebo ona takýchto ľudí, ktorí sami vystúpia a povedia, ako sa zmýlili, rada prijíma. Mnohí emigrovali – nielen umelci, ale aj technická inteligencia, vinou čoho tento štát prišiel o veľkú skupinu tvorivých ľudí. My, čo sme tu zostali, sme museli rozmýšľať, ako v takejto spoločnosti žiť. Nás nikto nezakázal – nemal prečo.
.čo ste robili na začiatku 70. rokov?
Rozmýšľal som o emigrácii.
.prečo ste neodišli?
Mal som tu rodičov a priateľov. Mysleli sme si vtedy, že odísť môžeme aj neskôr. Už sa to však nedalo, lebo hranice boli nepriepustne uzavreté.
.čo spôsobilo, že ste odolali pokušeniu prispôsobiť sa režimu?
Určite tam bol vplyv rodiny a priateľov, kníh, filmov, atmosféry niekoľkých ako-tak slobodných rokov. Našťastie som sa stretol s ľuďmi, ktorí nezľahostajneli, či už to bol výtvarník Igor Kalný, alebo starý priateľ z Nitry, výtvarník Jaro Štuller. Tí poznali zase ďalších ľudí, hlavne umelcov, ktorí si vytvárali priestor na slobodné výstavy, ktoré často trvali len jeden deň alebo pár hodín. Jano Budaj napríklad vtedy koncom 70. rokov urobil akciu Tri slnečné dni.
.nerozmýšľali ste nad tým, že by ste to skúsili robiť oficiálne?
V 70. rokoch to nebolo možné. Vtedy sa zakazovali koncerty, výstavy, na všetko boli schvaľovacie komisie a v nich sedeli ľudia, ktorí mali strážiť ideologickú čistotu socialistického umenia. Umelci, ktorí vstúpili do oficiálnej sféry, sa im museli podriadiť a prispôsobiť; cenzurovať a sebacenzurovať, písať ponižujúce sebakritiky. Pre nás to bolo neprijateľné, dokonca až smiešne. Najmä, keď sa skutočne veľkí umelci zo 60. rokov museli ponižovať pred ľuďmi, „ktorými nehodno ani opovrhovať,” ako hovorí Karl Kraus. Nám ani nenapadlo do tých normalizačných štruktúr vstupovať. Ale neboli sme prví ani poslední. Impulz samizdatových aktivít prišiel z Prahy a z Varšavy, kde samizdatové knihy vychádzali oveľa skôr.
.mali ste s nimi kontakty?
Áno, prostredníctvom Milana Šimečku a starších priateľov sme sa spoznali s ľuďmi ich generácie. Vďaka Tomášovi Petřivému, ktorý študoval v Prahe, sme mali otvorené dvere k tým, ktorí robili podobné veci, ako sme chceli robiť my. Priatelili sme sa napríklad s aktivistami pražského undergroundu, ktorí vydávali Vokno a neskôr Revolver revue. Držalo nás to pri živote. Nebolo to nič kŕčovité, nehrali sme sa na disidentov, lebo sme žiadnymi disidentmi v pravom zmysle slova ani neboli. Len sme robili to, čo sme chceli robiť.
.kedy vyšlo prvé číslo samizdatového čísla Kontaktu?
Na prelome rokov 1979 a 1980. Bolo to také pokusné číslo. Chceli sme si overiť, či sa to vôbec dá robiť, či bude dosť ľudí, ktorí budú do takéhoto časopisu prispievať. Bol tam Tomáš Petřivý, Jano Budaj, Vladimír Archleb, Jaro Štuller, Igor Kalný, Jirko Olič a ja. Každý mal pritom kontakty na ďalších ľudí.
.zo začiatku to bolo najmä o výtvarnom umení?
Bola to kombinácia literatúry a výtvarného umenia. Treba si uvedomiť, že reprodukčné možnosti vtedajšej doby boli veľmi obmedzené. Keď sme napríklad chceli použiť fotografie do 30 či 40 kusov časopisu, museli sme vyrobiť 30 až 40 fotografií a do každého exempláru ich vložiť. Fantastické je to, že takáto doba, ktorá odstrihne ľudí od technických vymožeností, ich zároveň núti tvoriť nové výtvarné techniky, nové spôsoby rozmnožovania. Využívali sme napríklad techniku linorytu alebo sieťotlače. Niektoré výtvarné prejavy boli pozoruhodné. Igor Kalný vtedy začal používať detské pečiatky a jednoduché gumové tlačiarničky, ktoré boli dostupné v každom papiernictve. Vznikla z toho nádherná séria obrazov a knižných ilustrácií.
.ako ste vnímali Chartu 77?
My sme nevstupovali priamo do politiky. Vedeli sme, že socializmus je nereformovateľný. Samozrejme, Chartu sme privítali, nepovažovali sme však za potrebné niečo podpisovať. A v tom období nám ani nikto nič podpisovať nedal. Neboli sme také významné osobnosti. Tomáš Petřivý podpísal Chartu v Prahe na FAMU, kde sa mu dostala do rúk. Václav Havel ho dosť naliehavo od podpisu odhováral. Tomáš bol vtedy v treťom ročníku scenáristiky a Václav mu radil, aby radšej v poriadku doštudoval. Tvrdohlavý Tomáš to však hneď podpísal a hneď aj bol vyhodený zo školy.
.vy ste sa už vtedy poznali so staršou generáciou disidentov ako Milan Šimečka či Miro Kusý?
Martin M. Šimečka sa vtedy vrátil z vojny a keďže jeho otec bol prenasledovaný a v roku 1981 zavretý, hľadal priateľov, ktorí by sa nebáli stretávať sa s ním. Tak sme sa spriatelili. Prostredníctvom neho som sa potom zoznámil s jeho otcom, s Mirom Kusým, s Hanou Ponickou a s Dominikom Tatarkom.
.prečo Kontakt zanikol a vznikol časopis Fragment K.?
Kontakt zanikol samospádom. Dnes už môžeme povedať, že to bolo aj našou hašterivosťou. Rok-dva sme rozmýšľali, čo ďalej a v roku 1987 sme založili časopis Fragment. V tom istom čase začali Martin M. Šimečka, Jano Budaj a Ivan Hoffman vydávať časopis K. Tieto dva časopisy sa po roku spojili, keďže sme pochopili, že na malom Slovensku nemá zmysel vydávať dva podobné časopisy. Fragment K. bol štvrťročník, snažili sme sa dodržiavať pravidelnú periodicitu, hoci občas sme sa čitateľom museli ospravedlniť za technické problémy, keďže ŠtB robila, čo mohla.
.čo napríklad?
Chodili sme na výsluchy, robili nám domové prehliadky a často nám pri nich zobrali niektoré rozrobené veci. Ale vždy sme to urobili znovu. Vtedy som pracoval v kotolni a tam som v rámci nočnej služby tlačil ručným cyklostylom knihy. No vždy som si zobral len niekoľko strán a tie som tlačil. Raz mi zobrali pri prehliadke prvé tri strany Tatarkových Navrávačiek. „Evulienka, duša moja, srdce moje...” Tak sa tá kniha začína. Pracovníci ŠtB boli sklamaní, lebo mali 150-krát to isté.
.odkedy ste v tiráži Fragmentu K uvádzali svoje mená?
Samizdatové vydania vždy niekto zastrešoval. Edícia Petlice bola vždy podpísaná Ludvíkom Vaculíkom, edíciu Expedice zase osobným podpisom v každej vydanej knihe signoval Václav Havel. Tými podpismi vlastne kryli ľudí, ktorí tie knihy prepisovali a šírili. My sme najprv meno vydavateľa neuvádzali. Autori sa mohli podpísať svojím menom alebo pseudonymom. Až niekedy v roku 1988 sme si uvedomili, že ľudí by sme mali oslovovať neanonymne. Tak sme začali v časopise uvádzať svoje mená a adresy. Boli sme opätovne volaní na výsluchy. Štátna moc vedela, že sa vytvára niečo dôležité a v tom časopise publikujú ľudia rôznych generácií a rôznych politických názorov.
.mnohí ľudia, ktorí žili v opozícii voči režimu, išli po novembri ‘89 do politiky. Vás to ani trochu nelákalo?
Nás politika nebavila. Ponovembrová zmena prinášala neuveriteľné množstvo problémov. Bolo treba postaviť vládu, novelizovať zákony. Takže tých, ktorí sa do toho pustili, si vážim. My sme sa však chceli venovať literatúre a vydávať knihy a časopisy. Myslím, že sme sa rozhodli dobre, zostali sme nezávislí.
.ako vznikla séria rozhlasových programov Rodinné striebro?
Začalo sa to nenápadne ako seriál textov uverejňovaných v časopise Romboid. S tým nápadom sme prišli spolu s Petrom Michalovičom, keď sme napísali úvodný text a rozposlali sme ho rôznym ľuďom. V tom úvodnom texte sme sa pýtali: Čo je pre vás rodinným striebrom slovenskej kultúry 20. storočia – v literatúre, hudbe, umení, architektúre, filme? Niekoľko desiatok autorov nám napísalo, vyšli z toho knižky Rodinné striebro I. a Rodinné striebro II. Stretol som sa vtedy s Jarom Rihákom, ktorý robil v Slovenskom rozhlase a ponúkol som mu pokračovanie Rodinného striebra v rozhlasovej podobe.
.pred časom sa zdalo, že tá relácia bola ohrozená...
Stav ohrozenia je trvalý a ja som na takéto prejavy nekultúrnosti zvyknutý. Nevidím do koncepcií programových a iných manažmentov, a ani sa k tomu nechcem vyjadrovať. Dôležité je udržať kontinuitu. My Slováci sme schopní neustále prerušovať veci vo chvíli, keď sa stanú zaujímavými a začnú fungovať. S tým sa neviem zmieriť. Nemusíme vždy vymýšľať niečo nové, niekedy stačí vysadiť trávnik a 300 rokov sa oň starať.
.ste aktuálnym držiteľom Ceny Dominika Tatarku, čo to pre vás znamená?
Prekvapilo ma udelenie tejto ceny. Dominik bol môj osobný priateľ, cenu som teda rád prijal, aj keď s výhradou: je tu totiž viacero osobností kultúry, ktorí by si túto cenu zaslúžili a dúfam, že ju raz aj dostanú.
.v tatarkovskej reči ste spomínali, že v čase pohrebu Dominika Tatarku, 10. mája 1989, ste boli zadržaný. To bola dosť veľká zlomyseľnosť od ŠtB...
Bola by to dobrá scéna do filmu. Dominik zomrel a pochovávali sme ho na Martinskom cintoríne. Všetci sme ho chceli pochovať, no nie všetkým sa to podarilo. Mňa zobrali hneď ráno v deň pohrebu a odviezli na Februárku. Myslím, že aj Ivana Hoffmana a Jirku Oliča a ešte neviem koho. Uniknúť sa podarilo len Martinovi M. Šimečkovi, ktorý ešte noc pred pohrebom prešiel záhradami za svojím domom, ani neviem, u koho spal, prišiel až rovno na pohreb a jediný z nás sa s Dominikom rozlúčil. Bolo to symbolické: totalitná moc sa Dominika Tatarku bála ešte aj vtedy, keď bol mŕtvy. Báli sa najmä, ako celý ten pohreb prebehne, kto tam príde, kto tam bude rozprávať. Bola to pre súdruhov veľká akcia. Dominika pochovával Tonko Srholec. Vlastne to tak bolo správne: boli tam nielen tí, čo Dominika mali radi, ale aj tí, čo ho posledných 20 rokov strážili.
.kedy vás v ten deň prepustili?
Príslušníci ŠtB mali neustále spojenie so svojimi ľuďmi v teréne, takže len čo dostali správu , že sa pohreb skončil, prepustili nás. Bolo to len také vysedávanie. Tak to robili aj pri všetkých dôležitejších výročiach – vždy nás na nejaký čas zadržali.
.štvrťstoročie od pádu komunizmu podliehajú mnohí dezilúziám. Hovoria, že si to predstavovali ináč. Aj vy?
Ja by som vinu za to, ako dnes žijeme, na nikoho nehádzal. Podarilo sa nám vykĺznuť z totalitného systému. Máme ústavu, máme demokraciu, máme slobodné voľby. Sami si vytvárame spoločnosť, v ktorej žijeme. Nikto nám nič nevnútil, zvolili sme si to sami. Netrpím ilúziami, nemyslím si, že sa v tomto štáte dodržiavajú zákony, nemyslím si, že porušovanie zákonov je adekvátne potrestané. A štve ma absencia občianskej spoločnosti, ľudia by sa mali hlasnejšie dožadovať dodržiavania pravidiel hry.
.myslíte si, že sa to bude zlepšovať?
Nikto nám hrdú občiansku spoločnosť neprinesie na striebornom podnose. Záleží to len na nás.
Oleg Pastier/
Narodil sa v roku 1952, vyrastal v Nitre, od začiatku sedemdesiatych rokov žije v Bratislave. Počas normalizácie vydával samizdatový časopis Kontakt a aktívne sa zúčastňoval na živote nezávislej umeleckej scény v Bratislave. Od roku 1987 spolu s Martinom M. Šimečkom a Ivanom Hoffmanom vydával Fragment K, najdôležitejší samizdatový časopis na Slovensku. Žil pod neustálym dozorom ŠtB, pracoval ako kurič, často bol Štátnou bezpečnosťou zadržiavaný a vypočúvaný. Po roku 1989 pokračuje vo svojich vydavateľských aktivitách, je autorom viacerých básnických zbierok. V revue Fragment, vo vydavateľstve F.R.&G. a v rozhlasovom programe Rodinné striebro sa venuje literatúre a umeniu. Jeho súčasťou sú rozhlasové programy o dôležitých osobnostiach a udalostiach slovenskej kultúry 20. storočia, ako aj knihy Za ozvenou tichých hlasov I. a II. Za tieto knihy, ako aj za celoživotné literárne a vydavateľské dielo mu bola udelená Cena Dominika Tatarku.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.