Dnes je to ruské, respektíve postsovietske mesto, kde sa rovnými nohami ocitnete z Európy priamo v Moskve. Rusi, Tatári, Dagestanci a ktovie, aké ešte národy tu žili ako na ostrove. Na ruskom ostrove uprostred Európskej únie, obklopení schengenskými hranicami, kde jedinou spojnicou s domovinou boli parníky do Petrohradu, a potom ešte azda nejaké „zaplombované“ vlaky cez Litvu či Poľsko.
Teraz môžu zo svojho väzenia, ktoré je, mimochodom, asi najmilitarizovanejším územím v celej Európe, konečne vyjsť von. Síce len o niekoľko desiatok kilometrov, ale aj tak je to z ich pohľadu výsada, pretože je to približne toľko, koľko meria celá tá ich Kaliningradská oblasť.
Môžu za to ďakovať Poľsku, ktoré s Ruskom podpísalo a v Európskej únii presadilo dohodu o malom pohraničnom styku. Tá umožňuje ruským turistom z Kaliningradu cestovať bez víz až do Gdanska a do Sopot. Všetci si to veľmi chvália. Rusi chodievajú do Gdanska ako my do Rakúska a Nemecka v zime roku 1990. Nakupujú všetko, čo im príde pod ruku, pretože Poľsko je pre nich nielen „Západ“, ale aj úžasne lacná krajina.
Nadšení sú aj v Gdansku, lebo také davy zahraničných turistov tu nikdy nevideli. Pretože Gdansk, hoci je znovu krásny, predsa len je trochu od ruky a dôjsť sem napríklad zo Slovenska, z Česka alebo z Nemecka trvá deň až dva. V nemeckom meste Danzig, ktoré je dnes poľským Gdanskom, tak každodenne pribúdajú ruské nápisy a ruské jedálne lístky. „Konečne sme zase poriadne multikultúrne mesto, akým bol Gdansk už pred vojnou,“ hovorí mi nadšene jeden miestny novinár. „Rusi sú úžasní a všetci sú radi, že sem chodia,“ dodáva.
Uvidíme, ako to nakoniec dopadne. Či sa cez Gdansk pripojí Kaliningrad, nemecký Königsberg, český Královec opäť k Európe. Alebo či sa Gdansk, nemecký Danzig, pripojí cez Kaliningrad k Rusku. Ja to vidím tak pol na pol.
Autor je redaktor MF DNES a Lidových novín.
Teraz môžu zo svojho väzenia, ktoré je, mimochodom, asi najmilitarizovanejším územím v celej Európe, konečne vyjsť von. Síce len o niekoľko desiatok kilometrov, ale aj tak je to z ich pohľadu výsada, pretože je to približne toľko, koľko meria celá tá ich Kaliningradská oblasť.
Môžu za to ďakovať Poľsku, ktoré s Ruskom podpísalo a v Európskej únii presadilo dohodu o malom pohraničnom styku. Tá umožňuje ruským turistom z Kaliningradu cestovať bez víz až do Gdanska a do Sopot. Všetci si to veľmi chvália. Rusi chodievajú do Gdanska ako my do Rakúska a Nemecka v zime roku 1990. Nakupujú všetko, čo im príde pod ruku, pretože Poľsko je pre nich nielen „Západ“, ale aj úžasne lacná krajina.
Nadšení sú aj v Gdansku, lebo také davy zahraničných turistov tu nikdy nevideli. Pretože Gdansk, hoci je znovu krásny, predsa len je trochu od ruky a dôjsť sem napríklad zo Slovenska, z Česka alebo z Nemecka trvá deň až dva. V nemeckom meste Danzig, ktoré je dnes poľským Gdanskom, tak každodenne pribúdajú ruské nápisy a ruské jedálne lístky. „Konečne sme zase poriadne multikultúrne mesto, akým bol Gdansk už pred vojnou,“ hovorí mi nadšene jeden miestny novinár. „Rusi sú úžasní a všetci sú radi, že sem chodia,“ dodáva.
Uvidíme, ako to nakoniec dopadne. Či sa cez Gdansk pripojí Kaliningrad, nemecký Königsberg, český Královec opäť k Európe. Alebo či sa Gdansk, nemecký Danzig, pripojí cez Kaliningrad k Rusku. Ja to vidím tak pol na pol.
Autor je redaktor MF DNES a Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.