Rodený Cyperčan, vyštudovaný právnik Nicos Anastasiades, je veterán politiky. Do parlamentu ho prvý raz zvolili začiatkom 80. rokov za stredopravú stranu DISY a odvtedy je striedavo na výslní a v nemilosti ľudu. Také prudké zmeny popularity, aké zažil začiatkom tohto roku, však jeho kariéra dosiaľ nezaznamenala.
V roku 2012 vyhral vo vlastnej strane hlasovanie a stal sa jej oficiálnym kandidátom na prezidenta, hoci jeho rivalkou bola medzinárodne známa lekárka, filantropka a politická rebelantka Eleni Theocharous. Čakala ho náročná kampaň.
Ešte pred prezidentskými voľbami Anastasiades ostro vyvracal podozrenia, že jeho právnická firma, ktorú sám založil, sa ruka v ruke s ruskou bankou Sobinbank podieľala na machináciách, čo finančne poškodili Cyprus. A napokon koncom februára triumfoval. Stal sa prezidentom hneď v prvom volebnom kole s pohodlnou nadpolovičnou väčšinou hlasov. Získal 57,5 percenta a jeho oponent Stavros Malos 42,5 percenta. Pôsobivé víťazstvo, aj keď komentátori podotýkali, že volebná účasť niečo nad osemdesiat percent je na pomery Cyperčanov znakom nízkeho záujmu o výber prezidenta.
.nie celkom ľudový prezident
Očakávania, s ktorými Nicosa Anastasiadesa volili jeho prívrženci, však rozhodne neboli nízke. Cyperčania si dobre uvedomovali, že ekonomicky je ich vlasť v hlbokom závoze, že bude s vysokou pravdepodobnosťou potrebovať finančnú pomoc zo zahraničia, a že táto finančná injekcia nebude zadarmo. Obávali sa uťahovania opaskov.
Neisté nálady využíval Anastasiadesov ľavicový protikandidát Stavros Malos a do poslednej chvíle dúfal, že ľudia vypočujú jeho posolstvo. To znelo populisticky lákavo a dnes pôsobí úplne na smiech – áno medzinárodnej pomoci, nie škrtom a šetreniu, ktoré sa s ňou podľa Anastasiadesa musí spájať. Stavros Malos získal pre svoju kandidatúru aj podporu cyperských komunistov, väčšina Cyperčanov sa však v prezidentských voľbách napokon priklonila doprava. Urobili to hlavne preto, lebo nadobudli dojem, že od Anastasiadesa, ktorý si rozumel s lídrami EÚ, môžu čakať efektívne a pomerne rýchle vyriešenie problémov ostrova.
Zvolili si muža, ktorý tak okamžite po vyhlásení výsledkov vystupoval ako prezident z ľudu. Hovorí sa o ňom, že má autokratické sklony, a výbušnosť svojej povahy dal už neraz najavo aj v politike. No tentoraz zdôrazňoval najmä to, že bude rovnako rešpektovať tých, ktorí ho nevolili, ako tých, ktorí ho svojou podporou vyniesli na vrchol. Bolo na ňom vidieť, že si splnil svoju veľkú životnú ambíciu. Byť prezidentom preňho veľa znamená, i napriek zdanlivo nekonečným dilemám a problémom, ktoré teraz musí riešiť. Dal si však záležať, aby oznámil, že pre svojich spoluobčanov nebude „pán prezident“, ale iba „Nicos“. A keď niektorí z jeho jasajúcich priaznivcov negatívne reagovali na jeho posolstvo pokoja voči obyvateľom tureckej strany rozdeleného ostrova, ostro ich pokarhal. Odmietol podporovať prejavy extrémizmu, ktoré v konečnom dôsledku vedú Cyper stále len cestou rozdelenia.
.zjednotiť? Možno raz...
Rozdelenie je pre Cyper bolestná téma. Cyperčania sa jej venujú stále a s rovnakou vášňou už od roku 1974, odkedy ostrov po prevrate a tureckej invázii pretína hranica. Dočasne ju pri týchto voľbách dokázali zatieniť len ekonomické otázky. Pre Anastasiadesa to z politického hľadiska bolo šťastie. Nie je totiž rád, keď mu pripomínajú, ako v roku 2004 podporil plán Kofiho Annana, ktorého cieľom bolo opätovné zjednotenie ostrova, no zároveň zachovanie dvoch zón. Plán to bol ambiciózny, no nie dôsledne prispôsobený cyperskej realite. Grékocyperčania považovali iniciatívu Kofiho Annana za faktické potvrdenie rozdelenia, pretože výsledkom by bola akási dvojčlenná federácia. Verejnosť na Cypre tento projekt odmietla. Nikos Anastasiades sa z tohto politického knokautu dlho spamätával.
Šesťdesiatšesťročný Anastasiades sa však za svojej dlhej politickej kariéry naučil, že spamätať sa dá z takmer každého pádu. Dnes je prívržencom mierového urovnania problémov na Cypre, zároveň presadzuje vstup Cypru do NATO, ale u voličov boduje aj podporou kratšej povinnej vojenskej služby. Robí dojem pragmatického vyjednávača, čo Cyprus v tejto situácii potrebuje. Krajina má totiž aj medzinárodne narušené postavenie. Z Nemecka zazneli hlasy, že tento ostrov je len práčkou špinavých peňazí, ktorým ochotne ponúka svoje finančné inštitúcie. Nicos Anastasiades má pritom s Berlínom – a najmä s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou – dobré vzťahy.
.čo vlastne čakali?
Nicos Anastasiades, usporiadane pôsobiaci ženatý muž v strednom veku, otec dvoch detí, bol ešte donedávna stelesnením nádejí. Cyperčania teraz kričia, že takéhoto prezidenta nechceli, hoci pred mesiacom ho vítali ako spasiteľa. Čo od neho vlastne čakali? Určite nie neuveriteľný pokus o okresanie úspor v bankách, na ktorý ich prezident pôvodne pristúpil.
Uprostred naťahovačiek o úsporné opatrenia, o peniaze na účtoch a o medzinárodnú pomoc už mnohí voliči Nicosa Anastasiadesa vedia, že ani tento politik nebude ich spasiteľom. Ale Cyperčania, ktorí zo súčasného diania doslova ustrnuli v šoku, už asi spasitela ani nehľadajú. Budú môcť byť vlastne radi, ak prejdú peklom týchto dní.
V roku 2012 vyhral vo vlastnej strane hlasovanie a stal sa jej oficiálnym kandidátom na prezidenta, hoci jeho rivalkou bola medzinárodne známa lekárka, filantropka a politická rebelantka Eleni Theocharous. Čakala ho náročná kampaň.
Ešte pred prezidentskými voľbami Anastasiades ostro vyvracal podozrenia, že jeho právnická firma, ktorú sám založil, sa ruka v ruke s ruskou bankou Sobinbank podieľala na machináciách, čo finančne poškodili Cyprus. A napokon koncom februára triumfoval. Stal sa prezidentom hneď v prvom volebnom kole s pohodlnou nadpolovičnou väčšinou hlasov. Získal 57,5 percenta a jeho oponent Stavros Malos 42,5 percenta. Pôsobivé víťazstvo, aj keď komentátori podotýkali, že volebná účasť niečo nad osemdesiat percent je na pomery Cyperčanov znakom nízkeho záujmu o výber prezidenta.
.nie celkom ľudový prezident
Očakávania, s ktorými Nicosa Anastasiadesa volili jeho prívrženci, však rozhodne neboli nízke. Cyperčania si dobre uvedomovali, že ekonomicky je ich vlasť v hlbokom závoze, že bude s vysokou pravdepodobnosťou potrebovať finančnú pomoc zo zahraničia, a že táto finančná injekcia nebude zadarmo. Obávali sa uťahovania opaskov.
Neisté nálady využíval Anastasiadesov ľavicový protikandidát Stavros Malos a do poslednej chvíle dúfal, že ľudia vypočujú jeho posolstvo. To znelo populisticky lákavo a dnes pôsobí úplne na smiech – áno medzinárodnej pomoci, nie škrtom a šetreniu, ktoré sa s ňou podľa Anastasiadesa musí spájať. Stavros Malos získal pre svoju kandidatúru aj podporu cyperských komunistov, väčšina Cyperčanov sa však v prezidentských voľbách napokon priklonila doprava. Urobili to hlavne preto, lebo nadobudli dojem, že od Anastasiadesa, ktorý si rozumel s lídrami EÚ, môžu čakať efektívne a pomerne rýchle vyriešenie problémov ostrova.
Zvolili si muža, ktorý tak okamžite po vyhlásení výsledkov vystupoval ako prezident z ľudu. Hovorí sa o ňom, že má autokratické sklony, a výbušnosť svojej povahy dal už neraz najavo aj v politike. No tentoraz zdôrazňoval najmä to, že bude rovnako rešpektovať tých, ktorí ho nevolili, ako tých, ktorí ho svojou podporou vyniesli na vrchol. Bolo na ňom vidieť, že si splnil svoju veľkú životnú ambíciu. Byť prezidentom preňho veľa znamená, i napriek zdanlivo nekonečným dilemám a problémom, ktoré teraz musí riešiť. Dal si však záležať, aby oznámil, že pre svojich spoluobčanov nebude „pán prezident“, ale iba „Nicos“. A keď niektorí z jeho jasajúcich priaznivcov negatívne reagovali na jeho posolstvo pokoja voči obyvateľom tureckej strany rozdeleného ostrova, ostro ich pokarhal. Odmietol podporovať prejavy extrémizmu, ktoré v konečnom dôsledku vedú Cyper stále len cestou rozdelenia.
.zjednotiť? Možno raz...
Rozdelenie je pre Cyper bolestná téma. Cyperčania sa jej venujú stále a s rovnakou vášňou už od roku 1974, odkedy ostrov po prevrate a tureckej invázii pretína hranica. Dočasne ju pri týchto voľbách dokázali zatieniť len ekonomické otázky. Pre Anastasiadesa to z politického hľadiska bolo šťastie. Nie je totiž rád, keď mu pripomínajú, ako v roku 2004 podporil plán Kofiho Annana, ktorého cieľom bolo opätovné zjednotenie ostrova, no zároveň zachovanie dvoch zón. Plán to bol ambiciózny, no nie dôsledne prispôsobený cyperskej realite. Grékocyperčania považovali iniciatívu Kofiho Annana za faktické potvrdenie rozdelenia, pretože výsledkom by bola akási dvojčlenná federácia. Verejnosť na Cypre tento projekt odmietla. Nikos Anastasiades sa z tohto politického knokautu dlho spamätával.
Šesťdesiatšesťročný Anastasiades sa však za svojej dlhej politickej kariéry naučil, že spamätať sa dá z takmer každého pádu. Dnes je prívržencom mierového urovnania problémov na Cypre, zároveň presadzuje vstup Cypru do NATO, ale u voličov boduje aj podporou kratšej povinnej vojenskej služby. Robí dojem pragmatického vyjednávača, čo Cyprus v tejto situácii potrebuje. Krajina má totiž aj medzinárodne narušené postavenie. Z Nemecka zazneli hlasy, že tento ostrov je len práčkou špinavých peňazí, ktorým ochotne ponúka svoje finančné inštitúcie. Nicos Anastasiades má pritom s Berlínom – a najmä s nemeckou kancelárkou Angelou Merkelovou – dobré vzťahy.
.čo vlastne čakali?
Nicos Anastasiades, usporiadane pôsobiaci ženatý muž v strednom veku, otec dvoch detí, bol ešte donedávna stelesnením nádejí. Cyperčania teraz kričia, že takéhoto prezidenta nechceli, hoci pred mesiacom ho vítali ako spasiteľa. Čo od neho vlastne čakali? Určite nie neuveriteľný pokus o okresanie úspor v bankách, na ktorý ich prezident pôvodne pristúpil.
Uprostred naťahovačiek o úsporné opatrenia, o peniaze na účtoch a o medzinárodnú pomoc už mnohí voliči Nicosa Anastasiadesa vedia, že ani tento politik nebude ich spasiteľom. Ale Cyperčania, ktorí zo súčasného diania doslova ustrnuli v šoku, už asi spasitela ani nehľadajú. Budú môcť byť vlastne radi, ak prejdú peklom týchto dní.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.